Jana Homolová

Vaše módne prehliadky vždy nesú nejaký názov. Tá ostatná sa volá Energia. Prečo?

Trošku vysvetlím, ako to vlastne vzniklo. Kedysi všetky moje módne prehliadky moderovala Jarka Hargašová. U&nbsp;mňa to v&nbsp;živote funguje tak, že keď si s&nbsp;niekým vzájomne sadneme, nerada robím zmeny. Tak je to aj s&nbsp;mojimi zamestnancami. U&nbsp;mňa niektorí pracujú aj 32&nbsp;rokov. Za ten čas už máme medzi sebou vybudovaný vzťah a&nbsp;rovnako to bolo s&nbsp;Jarkou. Keď však zrazu odišla do Belehradu, nevedela som, čo robiť s&nbsp;tou­to novou skutočnosťou. Začala som premýšľať, kým by som ju mohla nahradiť, až som sa rozhodla, že prehliadky si budem moderovať sama. Ale nemala som odvahu postaviť sa na mólo pred pozvaných hostí, preto som si vymyslela systém, ktorý sa mi za tie roky osvedčil. Všetky svoje výstupy si vždy napíšem a&nbsp;nahrám v&nbsp;štúdiu. Postupne som začala prehliadky vylepšovať a&nbsp;„obohacovať“, a&nbsp;tak každá prehliadka začala niesť konkrétnu tému. Boli to napríklad témy S&nbsp;láskou, Rozkvitnutá, Dream (sen, pozn. red.), Takí sme boli… Ľudom sa to páčilo a&nbsp;začali ma vyzývať, aby som hovorila viac, pretože podľa ich slov viem vraj pomenovať veci, ktoré ich zaujímajú.

Kým pri mnohých témach z&nbsp;minulosti som dlho rozmýšľala, aké budú, tému energie som začala stretávať po ceste už v&nbsp;minulom roku. Nedostatok energie som pociťovala u&nbsp;každého a&nbsp;všade… My skutočne žijeme v&nbsp;úžasnom zemepisnom pásme, kde sú štyri ročné obdobia, je dostatok, nie sú tu vojny a&nbsp;my sme si na tento príjemný stav zvykli. Nehovorím to v&nbsp;zlom, vôbec nie, len to viem porovnať so zahraničím, pretože veľa cestujem… A&nbsp;zrazu v&nbsp;tomto zemepisnom pásme mieru, dostatku, pohody prišla pandémia, ktorá všetkým prevrátila život naruby. Ani sa poriadne neskončila, prišla hrozba vojny a&nbsp;s&nbsp;ňou súvisiaca energetická kríza. Zrazu sa na nás začala valiť negativita a&nbsp;práve tieto pocity mi determinovali tému prehliadky.

To, čo teraz poviem, je možno stupňom mojej vekovej zrelosti, ale ja sama som sa rozhodla, že nebudem riešiť v&nbsp;živote veci, ktoré neviem ovplyvniť. Samozrejme, podprahovo ich vnímam, napriek tomu sa nimi nedám prevalcovať a&nbsp;aj preto som mala potrebu hovoriť na svojej prehliadke s&nbsp;nádejou o&nbsp;tom, ako si môžeme cez rôzne druhy energií navodiť príjemný stav. Dôležité je zastaviť sa a&nbsp;vnímať ich.

Aké druhy energií máte konkrétne na mysli a&nbsp;ako ich môžeme načerpať?

Celú svoju poslednú prehliadku som začala vetou: „Život je jeden veľký zázrak a&nbsp;my sme jeho súčasťou.“ Hovorím o&nbsp;tom otvorene a&nbsp;aj na základe vlastných skúseností, pretože mi v&nbsp;priebehu krátkeho času zomrelo päť najbližších ľudí. Vtedy si človek uvedomí hodnotu a&nbsp;konečnosť života… Nechcem byť negatívna, ale čítala som krásnu knižočku od detského psychiatra Ivana Štúra Zázraky života a&nbsp;on v&nbsp;nej hovorí, že niektorí ľudia dospejú až stratou najbližšieho človeka. A&nbsp;je to asi tak. Život je krátky, ale my namiesto toho, aby sme si uvedomovali jeho dary, riešime zbytočnosti. Viem, o&nbsp;čom hovorím, aj ja som bola taká. Preto je dôležité zastaviť sa. Vnímať napríklad rozkvitnutie prírody. Spojiť sa s&nbsp;ňou. O&nbsp;tom hovorí veľa jogínov a&nbsp;robím to tak už aj ja. Každé ráno prebehnem bosá po záhrade a&nbsp;spojím sa so zemou. A&nbsp;je jedno, či sneží, prší alebo svieti slnko. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;prírodou je dôležité aj dýchanie. Rodičia nás učili jesť príborom, pozdraviť sa, ale nenaučili nás dýchať. Kniha Dych mi zmenila život… Dôležité je aj vrátiť sa ku koreňom, k&nbsp;tradíciám. Nech je naša rodina akákoľvek, dala nám život a&nbsp;patríme k&nbsp;nej.

Tých energií je veľmi veľa. Samozrejme, láska. Podľa psychológov je stav zaľúbenia ako stav pod vplyvom narkotík, ale ten vyprchá približne po dvoch rokoch a&nbsp;potom by mala vo vzťahu nastúpiť energia priateľstva, úcty, porozumenia. Takisto energia príchodu detí na svet, energia priateľstva, do ktorej treba neustále investovať… A&nbsp;potom sú tu ešte energie hudby, tanca, ktoré nás dokážu preniesť do pozitívnych spomienok aj z&nbsp;minulosti. Na to, aby sme všetky tieto energie vnímali, sa musíme zastaviť a&nbsp;vnímať podnety okolo seba.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

POZRITE, AKO TO VYZERÁ NA JEJ PREHLIADKE! FOTKY V GALÉRII

Takže toto uvedomenie pravej podstaty života prišlo s&nbsp;odchodom blízkych?

Myslím, že pozitívny pohľad na svet som dostala od rodičov, ale, samozrejme, skúsenosť a&nbsp;zrelosť, ktorou človek počas svojho života nasiakne, ma posunuli niekam inam. Viete, ja som si celý život všetko zapisovala v&nbsp;odrážkach, čo ma nasledujúci deň čaká, a&nbsp;večer pred spaním som si odškrtávala, čo všetko som stihla, čo sa mi podarilo. A&nbsp;keď mi blízki ľudia začali odchádzať, uvedomila som si, že ja vlastne týmto spôsobom naháňam život. Uvedomila som si, že toto nebol správny spôsob žitia, a&nbsp;dnes si všetko užívam. Teším sa do práce, teším sa z&nbsp;každého stretnutia, klientky. Teším sa, keď prší, veď ani záhradu nemusím polievať, a&nbsp;to som nemala rada dážď. Teším sa z&nbsp;každej chvíle, no uvedomujem si, že keby sme robili tento rozhovor pred dva­dsiatimi rokmi, asi by som to takto nebola vyjadrila…

Pretavilo sa vaše nové životné nastavenie aj do práce?

Určite. Pretavilo sa to aj do tvorivého procesu. Samozrejme, sledujem módne trendy, ale mojím hlavným trendom sú potreby a&nbsp;túžby mojich klientok. Keď som pripravila pred tridsiatimi dvomi rokmi prvú prehliadku, mala som 28&nbsp;rokov. Všetci híkali, aké je to krásne, ale nikto si nič nekúpil. Veľmi rýchlo som pochopila, že keď chcem fungovať ďalej, som na malom slovenskom trhu, mala by som robiť modely, ktoré sa reálne nosia. Nie je umenie urobiť nádherný a&nbsp;nenositeľný model. Umenie je urobiť pekný a&nbsp;nositeľný model. Tak ako som sa postupne vyvíjala a&nbsp;ovplyvňovala svoje klientky, tak ony zas ovplyvňovali mňa. Naozaj milujem zákaznícky trend.

Prišla za mnou mladá klientka, ktorá povedala, že chce voľný chrbát a&nbsp;ostatné nechá na mňa. Tak sme urobili troje šiat s&nbsp;voľným chrbtom. Klientka si jedny z&nbsp;nich vybrala a&nbsp;zvyšné si kúpili iné klientky, ktoré tieto šaty zbadali u&nbsp;mňa v&nbsp;salóne a&nbsp;boli z&nbsp;nich nadšené. Mám aj klientky, ktoré sú so mnou celých 32&nbsp;rokov, a&nbsp;občas povedia, že majú odo mňa v&nbsp;skrini niekoľko desiatok rokov staré modely, ktoré milujú. Poviem im, aby mi ich priniesli, a&nbsp;ja tie šaty v&nbsp;tom duchu nanovo rozpracujem a,&nbsp;samozrejme, dám im novú pridanú hodnotu.

Vás mnohé ženy milujú aj preto, že im viete vďaka šatám rafinovane schovať nedokonalosti a&nbsp;vyzdvihnúť to, čo je na nich pekné.

Snažím sa robiť vyváženú kolekciu. To znamená, že si v&nbsp;nej nájdu modely nielen mladé, štíhle dievčatá, ale kolekcia obsahuje aj modely pre zrelé ženy s&nbsp;mnohými maskovacími prvkami, aby si mohla vybrať dáma, ktorá potrebuje zakryť bruško, aj dáma, ktorá potrebuje zakryť boky alebo vyzdvihnúť ramená, potlačiť prsia či zvýrazniť prsia… A&nbsp;som úprimne šťastná, že sa mi to darí, pretože aktuálnu kolekciu, ktorú som predstavila len nedávno, mám kompletne vypredanú.

Na svojich prehliadkach zároveň dávate možnosť ukázať sa mladým tvorcom. Prečo je to pre vás dôležité?

Myslím si, že každý, kto mal šťastie – lebo je tam aj kus šťastia, keď môže verejne vystupovať –, by nemal zabudnúť na to, ako to bolo u&nbsp;neho na začiatku. Aj ja som bola vďačná každej podanej pomocnej ruke, preto prirodzene prišlo k&nbsp;tomu, keď som sa dostala do pozície, že si viem prehliadku zorganizovať sama, že teraz ja podávam pomocnú ruku. Kto raz dáva, dvakrát dostáva. Veď speváci ako Misha, Robo Opatovský, tanečník Jaro Bekr, návrhárka Janka Jurčenko, Robo Bartolen, Dajana Rodriguez, tí všetci začínali u&nbsp;mňa a&nbsp;ja sa teraz teším, že sa im darí.

Za úspešné roky pôsobenia na našom trhu viete zadefinovať aký je štýl obliekania slovenskej ženy?

Mladí návrhári hovoria, že slovenská žena nie je odvážna… Ale ja nemám tento názor. Podľa mňa je slovenská žena veľmi citlivá, jemná, chce sa pekne obliekať. Doba sa posunula a&nbsp;dnešné päťdesiatničky, šesťdesiatničky vyzerajú fantasticky, majú možnosti, ale vnímajú aj to, čo sa nosí, čo im svedčí, a&nbsp;skôr idú po kvalite. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;okolitými krajinami slovenské ženy oveľa viac investujú do seba a&nbsp;dajú si záležať na svojom vzhľade.

Ktorú Slovenku považujete za jednu z&nbsp;najlepšie oblečených?

Viete, obliekanie je vždy spojené s&nbsp;osobnosťou. Možno je môj názor trošku ovplyvnený osobným vzťahom, ktorý spolu máme, ale pre mňa je takou ženou Milka Vášáryová. Ona starne s&nbsp;dôstojnosťou a&nbsp;vyzerá úžasne. Samozrejme, takých žien je u&nbsp;nás veľa, ale Milka je osobnosť telom aj dušou.

Ako vzniklo vaše priateľstvo? Prišla za vami sama alebo ste jej vy ponúkli nejaký model?

V&nbsp;roku 1991 v&nbsp;hoteli Fórum si do jedného butiku chodila nakupovať moje veci. Potom ma po desiatich rokov oslovila, pretože stále nosila odo mňa kostým v&nbsp;štýle Chanel, a&nbsp;na základe toho vznikol medzi nami veľmi pekný priateľský vzťah. Keď niekedy niečo potrebuje, príde. Samozrejme, tých možností už toľko nemá, ale veci na bežné nosenie ako sú rôzne svetríky, nohavice, to všetko si u&nbsp;nás vždy nájde.

Na začiatku ste spomenuli pandémiu, ešte sa k&nbsp;nej vrátim. Bolo to náročné obdobie pre mnohých. Vás sa dotklo?

My sme mali veľmi veľa práce. Tým, že sa opatrenia uvoľňovali v&nbsp;rôznych vlnách, vždy v&nbsp;čase uvoľnenia k&nbsp;nám do salónu prichádzali klientky, ktoré potrebovali šaty napríklad na svadby. Veľké firmy sa totiž automaticky preorientovali sa športové oblečenie, oblečenie na doma a&nbsp;v&nbsp;obchodoch bol nedostatok, asi preto sme my šili naplno.

Okrem toho sa musím priznať, že ja už ani nedokážem zobrať nové klientky. Tým, že ony sú mi verné, neodchádzajú odo mňa a&nbsp;spolu s&nbsp;nimi teraz prichádzajú už aj ich deti, ktoré mali päť rokov, keď ku mne do salónu začali chodiť, zvykli si na to, že ich obliekame, a&nbsp;ja nemám kapacitu na nových ľudí. Samozrejme, ak má niekto konfekčnú veľkosť 34 alebo 36, 38, môže si vybrať modely z&nbsp;prehliadky, ale šiť na mieru na základe požiadaviek pre nových klientov už nemáme kapacity.

Prezraďte svoj recept na úspešné podnikanie.

Občas sa nad tým zamýšľam, najmä pri otázke, keď sa ma novinári pýtajú, či bolo ťažšie podnikanie v&nbsp;minulosti alebo teraz. Myslím, že každé obdobie má svoje za a&nbsp;proti. Keď sme začínali my, nebol tu nikto a&nbsp;nič. To malo svoje výhody aj nevýhody. Učili sme sa podnikať doslova za jazdy. Napríklad pri prvých výplatách som bola šokovaná, že musím platiť nejaké odvody. (Smiech.) K&nbsp;tomu sa ešte pripočítavala dovolenka, sviatky, stravné lístky, nehovoriac o&nbsp;tom, že som netušila, že existuje nejaká DPH. Každú chvíľu sme chodili na daňový úrad a&nbsp;pýtali sme sa, čo máme ako robiť. Boli sme skrátka socialistické deti, kto nás mal naučiť podnikať?! Keď v&nbsp;tom čase niekto niečo vlastnil, bol to triedny nepriateľ. Dnes je iná doba. Je tu všetko a&nbsp;všetci. Online svet nám okamžite dokáže sprostredkovať všetky informácie. Obe obdobia mali a&nbsp;majú svoje lepšie aj horšie stránky, ale keď ste šikovný, môžete sa presadiť v&nbsp;akejkoľvek dobe. Ja to hovorím aj vo svojej knižke, že šťastiu treba bežať oproti. A&nbsp;šťastie v&nbsp;podnikaní určite potrebujete. Zároveň by ste sa mali zamerať na niečo, čo vás baví a&nbsp;v&nbsp;čom vynikáte. A&nbsp;dôležité je aj robiť svoju prácu s&nbsp;láskou. Ja som to robila celý život. Tešila som sa každému malému úspechu a&nbsp;postupnými krokmi, víťazstvami a&nbsp;pádmi som sa dopracovala tam, kde som dnes.

A&nbsp;ešte jednu vec by som chcela povedať. Dôležité je aj zázemie. Samozrejme, rodinné, ale aj pracovné. Ako som spomínala, so mnou pracujú zamestnanci viac ako tridsať rokov a&nbsp;ja im často hovorím: „To nie ja som Lýdia Eckhardt, ale my sme Lýdia Eck­hardt.“ Naše Slovensko má päť a&nbsp;pol milióna obyvateľov. To je predmestie veľkého mesta. Každý každého pozná a&nbsp;je odvážne myslieť si, že keď pred niekým zavriete dvere, na jeho miesto čaká ďalších sto ľudí… Nie je to tak, preto si dobré vzťahy s&nbsp;ľuďmi treba pestovať. Lebo nie je umenie predať, ale dôležité je, aby sa klient vrátil a&nbsp;bol spokojný. Viete, čo je v&nbsp;tomto smere najväčší úspech? Aby sa klientka v&nbsp;tom, čo jej oblečiem, cítila dobre. Stokrát jej môžem povedať, že v&nbsp;konkrétnom modeli vyzerá dobre, ale ona sa v&nbsp;ňom musí aj dobre cítiť, páčiť sa sama sebe. Dokonca už aj viem zistiť, keď si niečo oblečie, či je spokojná a&nbsp;či som uspela.

Keď sa klientka v&nbsp;modeli cíti dobre, pozrie sa do zrkadla a&nbsp;začne sa na seba usmievať, celá sa rozžiari. To je pre mňa lakmusový papier, lebo keď si kúpi model, v&nbsp;ktorom sa dobre cíti, svoju spokojnosť ďalej vysiela aj do svojho okolia. Skúste si v&nbsp;skúšobnej kabíne obliecť niečo, a&nbsp;keď vám to sadne, uvidíte, že sa na seba začnete usmievať tiež. (Úsmev.)