Na obrazovky TV Joj prichádza seriál Tomáš a Diana, kde hráte po boku Tomáša Maštalíra, réžiu mal na starosti Michal Vajdička, na scenári sa podieľal regresný terapeut Patrik Balint. Tomu sa povie práca za odmenu.

Je to výborný licenciovaný seriál vychádzajúci z pôvodného francúzskeho originálu, samozrejme, naši tvorcovia ho prispôsobili slovenským reáliám. Napríklad sme pri jednej zo scénok upravili text, pretože sa tam spomínalo metro, ktoré tu nemáme. To však boli iba také maličkosti. Inak všetky scénky, ktoré hráme, sú všeobecne platné v každej krajine, v každom vzťahu a to je podľa mňa na celom tomto projekte výnimočné.

Miško Vajdička nás viedol a my sme sa to snažili zahrať tak, aby sme boli pre divákov zrozumiteľní. Chceme ľudí príjemne pobaviť, vniesť do domácností trošku radosti a vtipu bez toho, aby sa nad tým museli siahodlho zamýšľať.

Čiže to bude akási sonda do našich vzťahov?

Presne tak. Ide o rôzne partnerské situácie, pri ktorých si poviete: „Veď toto je presne ako u nás doma!“ Alebo muž povie žene: „Veď toto si celá ty! Presne takto sa správaš!“ My sa skrátka snažíme preniesť ľudí z ich bežného života na obrazovku. Pár, ktorý s Tomášom stvárňujeme, je vo svojej podstate jednoduchý. Sme zo strednej vrstvy z menšieho mestečka. Žijeme spolu sedem rokov, partner si ma ani po tak dlhom čase stále nezobral, deti nemáme, zato nám do života zasahuje svokra… Skrátka, vyobrazujeme bežný život, ale verne ho zachytiť býva občas ťažké…

A ako sa vám to podarilo? Myslíte, že sa s vašimi postavami ľudia stotožnia?

Verím, že áno. Mnohé z nás zažili v páre napríklad situáciu, keď žena dlho neparkuje, nechce sa jej cúvať a muž jej na to povie: „Prosím ťa, už zaparkuj! Čo tu krúžiš?“ A ona mu na to povie, že nechce zaparkovať, lebo na dané miesto by musela zacúvať. A muž na to: „A kde je problém?“ Napokon tam zacúva, lenže muž nevie vyliezť z auta a žena mu povie: „Hovorila som ti, že je to malý priestor…“ Ako vieme, veľká väčšina žien hľadá na parkovanie široké priestory a podobnú situáciu sme naozaj mnohé zažili a my takéto situácie zo života hráme.

Vy sa s postavou seriálovej Diany stotožňujete? Aj vy máte občas takú tú typickú „ženskú logiku“ ako napríklad pri spomínanom parkovaní?

Úprimne poviem, že boli situácie, ktoré sme hrali a s ktorými som sa vedela absolútne stotožniť. Alebo som sa smiala, lebo som niečo podobné zažila na vlastnej koži. Ale stretla som sa aj so situáciami, ktorým som vôbec nerozumela a boli pre mňa zvláštne. Nerozumela som, prečo by som mala práve takto zareagovať. Na to je však dobrá úloha režiséra a scenáristu, ktorí nám povedali, čo od nás presne chcú. Režisér nás vždy naviedol na to, čo by v danej scénke chcel mať, kto by mal v našej rozprave s Tomášom vyhrať a kde by mala byť pointa. Keď som teda nevedela pochopiť nejakú situáciu, Miško Vajdička mi občas zaintonoval konkrétnu vetu alebo mi povedal, že pointa bude v tom, ak poviem tú a tú vetu… Alebo ma upozorňoval, aby som sa v nejakej situácii menej hádala, bola milá, naopak, Tomáš sa musel viac nahnevať…

Čo bolo na tejto práci náročné?

V podstate to, že vy za krátku chvíľku musíte zahrať ženské myslenie, pretože práve v ňom je ukrytý vtip. V iných seriáloch a pri mnohých hercoch vidíme, že svoje texty hovoria rýchlo, rýchlo idú cez situáciu a zároveň vôbec nepočúvajú hereckého partnera, nevychádzajú z jeho reakcií… To je veľmi dôležité. Ak to nerobíte, potom váš herecký výkon nie je uveriteľný, je neprirodzený. Na toto sme si s Tomášom dávali pri nakrúcaní obrovský pozor. Ale občas mi bolo vyčítané, že na mne bolo vopred vidno, čo chcem povedať, preto sme museli danú scénu natočiť znova. Celé naše hranie bolo skrátka postavené na rôznych malých nuansách, dokonca tónoch. Bolo to náročné a občas sme sa naozaj hrali s jednotlivými slovami…

Takže najskôr sme si každú scénku starostlivo naskúšali, potom sme išli „ostrú“, ale keď sa nepodarila, tento formát je vzácny v tom, že každá scénka je natočená na jeden záber bez strihu, preto keď sme sa pomýlili v poslednej vete, museli sme ísť ešte raz. Alebo sa nám stalo, že scénka vyšla super, ale nakrúcali sme v aute a v zábere bolo vidno ruku zvukára, tak sme to museli celé zopakovať. Ale občas sa nám stalo aj to, že sme začali nakrúcať a režisér zobral scénku hneď na „prvú“. Povedal: „Máme! Bolo to tam, viac to neopakujeme.“

Po vašom boku hrá v seriáli Tomáš Maštalír, ktorý je zároveň vaším bývalým partnerom. Hrajú sa práve preto takéto vzťahové situácie zo života s človekom, ktorého dobre poznáte, ľahšie?

Samozrejme, že sa nám spoločne ľahšie tvorilo, lebo máme otvorený vzťah, a ak niečo je, hneď si to povieme. V tom prípade medzi nami nevzniká zbytočné napätie. A ešte si myslím, že sme pre divákov viac uveriteľní, lebo majú pocit, že k sebe niečo cítime.

Videla som napríklad srbskú verziu tohto seriálu, kde to daná dvojica hercov veľmi pekne zahrala, ale osobne som z nich nemala pocit, že by medzi nimi bolo sexuálne napätie. Neviem, samozrejme, posúdiť, či to cítiť z nás dvoch, ale myslím si, že tieto veci už diváci vedia vycítiť. Idete napríklad do kina na film a poviete si: „Tí dvaja museli medzi sebou niečo mať aj mimo nakrúcania…“ (Smiech.) Potom vás prekvapí, keď zistíte, že nemali, len to skrátka tak dobre zahrali. Ale zovšeobecním to a poviem, že mám rada, keď môžem hrať s niekým, s kým si dobre rozumiem.

Diana Mórová výstižnými tipmi zlepšuje kamarátkam manželstvo. Čo všetko im radí? Čítajte na nasledujúcej strane.