Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Splnil sa vám sen, naspievali ste skladbu s raperom Majselfom. Ako došlo k tejto spolupráci?

Pieseň Nájdeme raj vznikla v spolupráci s občianskym združením Úsmev ako dar. Rap ma baví od mojich trinástich rokov. Nadácia Pipi Dlhá Pančucha sa venuje aj mladým ľuďom z centier pre deti a rodiny, ktoré sú vlastne premenovanými detskými domovmi. Organizujú pre nás motivačné pobyty, riešia s nami, ako napredovať, rásť, ako by sme mali viesť kvalitný a plnohodnotný život. Veľa z nás to totiž nevie, nemali sme vzor v rodičoch. Práve tam ma motivovali, aby som skúsil niečo vytvoriť, čo sa týka rapu. V&nbsp;našom detskom domove sa konala detská oslava, deti tancovali, smiali sa. Ale jedno dievča plakalo v kúte, nechal ju chlapec. Druhá plakala, že jej chýbali rodičia. Videl som tie emócie, slová sa mi núkali samy: Pravdou je, že sme ďaleko od domova. Často sme sami... Napísal som text, našiel som hudbu. Narapoval som to. Mal som dobrý pocit, moja práca mala zmysel. Úsmev ako dar potom zorganizovali naše spoločné duo s Majselfom.

Nie každému je však rap po chuti. Je to dosť kontroverzný štýl hlasového prejavu.

Rap je naozaj na zamyslenie. Môžeme na túto tému aj filozofovať. (Smiech.) Práve ním sa dá veľmi dobre povedať pravda, dať najavo svoje pocity. V reálnom živote by sme si to možno nedovolili. Mám takého a takého šéfa… Dusil by som to v sebe. Rap je ešte niečo viac ako psychohygiena. Chápem ľudí, ktorým nesedí. Nie­ktorí interpreti sa totiž uchyľujú k&nbsp;vulgarizmom. Robia to tí, ktorí nevedia svoje emócie vyjadriť inak. Ja to nerobím. Venujem sa kresťanskému rapu, ktorý je samozrejme, bez nadávok.

Vyrastali ste v centre pre deti a rodiny. Nedávno ste vymenili Michalovce za Bratislavu. Je to dosť veľká životná zmena. Zvládate drahší život v hlavnom meste?

Žijem v Bratislave, študujem tu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Popritom pracujem ako osobný asistent pre človeka, ktorý je telesne postihnutý. Je pravda, že Bratislava je drahá. Ale my deti z detských domovoch máme špecifickú vlastnosť, vieme sa veľmi rýchlo prispôsobiť. Vieme si premyslieť každý krok, aby sme prežili. Ale na druhej strane, treba na to disciplínu. Nestačí si povedať, chcem prežiť, pretože prežívať môžem aj ako bezdomovec.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Znie to zaujímavo. Môžete byť aj konkrétny?

Príklad – rozhodol sa ísť do Bratislavy, vždy som o tom sníval, pretože sa chcem venovať hudbe, mať dobrú prácu. Ako na to? Niektorí, keď zmenia prostredie a vidia veci, ktoré ich ohúria, zabudnú na to, odkiaľ prišli. Dôležité je stanoviť si, aký byť nechcem. Ako mladý človek z detského domova som žil na dedine pri Michalovciach v samostatnej skupine. Išlo o predprípravu mladých dospelých na reálny život. Nebolo tam nič, iba krásna príroda a pole. Čiže pekné miesto na dovolenku. Keď som prišiel do Bratislavy, držal som sa nohami pevne na zemi, aby som nepodľahol negatívnym zvodom. Som veriaci, aj preto to bolo pre mňa zvládnuteľné. Potom si treba vybudovať kvalitné sociálne kontakty, ozajstné úprimné priateľstvá, aby sa mal človek v čase núdze na koho obrátiť. V Bratislave bývam ako stovky mladých ľudí v prenajatom byte a dokážem slušne vyžiť.

Čo konkrétne vám pomohlo naštartovať ten správny život v&nbsp;hlavnom meste?

Štipendium. Deti z náhradných rodín, centier pre deti a rodiny alebo sociálne znevýhodnených rodín majú často náročnejšiu cestu k vzdelaniu práve kvôli finančným ťažkostiam. Nezisková organizácia Úsmev ako dar preto 16. rok podporuje nadané deti z tohto prostredia prostredníctvom svojho štipendijného programu Vzdelaním k úspechu. Je to neskutočne šľachetné, že niekto má cit na to, aby pomohol iným. Vybrali si ten najlepší objekt pomoci, mladí ľudia, ktorí študujú. Predstavte si, že máte pred sebou mladého človeka, ktorý príde z druhej strany republiky do Bratislavy. Chce študovať, chce byť dobrým človekom, chce žiť, bývať v hlavnom meste, kde je drahší život. Nemá však peniaze, kamošov. Zrazu sa niekto objaví: my ti chceme pomôcť, my ti veríme, my ti podáme ruku. Je to obrovský prejav humanity a&nbsp;empatie a predovšetkým pre prijímateľa pomoci povzbudzujúce. Úsmev ako dar je moja srdcovka a pomohli mi hudobne, pracovne a emocionálne. Ako tínedžer som často chodil za školu, nerešpektoval som autority, nechcel som ani len počuť, že škola má zmysel a že stojí za to študovať, pracovať na sebe. Keď som sa vrátil na tú správnu cestu, po dlhom výbere som si zvolil vysokú školu. V tom čase som začal chodiť na stretnutia, ktoré organizovala spoločnosť Úsmev ako dar s názvom Akadémia Pipi Dlhej Pančuchy. Úsmeváci mi ukázali, že ak sa človek chce pripraviť na život, mal by študovať. Pochopil som, že škola je veľmi dôležitá. Mojím zamestnaním a&nbsp;poslaním bude pomáhať ľuďom, ktorí pomoc najviac potrebujú. Pomoc nie je iba o tých druhých, je to aj o tebe.

Spomínate si ešte na rané detstvo, prečo ste sa ocitli v opatere štátu?

Do detského domova som sa dostal ako štvorročný, bolo nás spolu sedem detí. Na život v biologickej rodine si už nespomínam. Mama zomrela, keď som mal dva roky. Pátral som po jej hrobe. Bol som už v cieli. Zrazu som ho nechcel nájsť. Cúvol som. Strach nie je racionálny, ak pochádza z myšlienok. Otec to nezvládal, holdoval alkoholu. Odpustil som mu, vyhľadal som ho mesiac pred jeho smrťou. Možno psychicky veľmi trpel po smrti mamy, nevedel sa preto o nás postarať. Odpustenie je veľmi zložitá vec. Keď to však človek dokáže a myslí to úprimne, je to veľmi oslobodzujúce. Ako keď kráčate s veľkou taškou plnou kameňa a zrazu ju vyprázdnite. Pochádzam z typickej rómskej osady, ľudia z východu Slovenska určite vedia, o aký svet ide. Keď majú ľudia z osád peniaze, rýchlo ich minú, nevedia hospodáriť, plánovať a myslieť na budúcnosť... Všetky tieto skutočnosti z môjho života som prijal, dnes to vnímam pozitívne. Som v kontakte s ďalšími dvoma bratmi. Vzájomne sa podporujeme a osobnostne rastieme.

Boli ste za tie roky v kontakte s príbuznými, otcom alebo na návštevách v pôvodnom domove?

Bol som tam s dvoma bratmi počas jedných letných prázdnin. Mal som vtedy dvanásť rokov. Mali sme tam ostať síce dva mesiace, lenže bol z toho iba jeden týždeň. Peniaze sa rýchlo minuli a dodnes si pamätám na jednu scénu. Teta – otcova sestra – telefonovala do detského domova, aby si po nás prišli, že nás tam nechcú. Dnes to vnímam ako úsmev cez slzy. Z pozície dvanásťročného chlapca som prostredie v rómskej osade vnímal niečo ako – vau. Voľnosť, zábava… Odvšadiaľ sa ozývala hudba. Spali sme v drevenej búde a otec nás zobral na rybačku. Pre mňa to bol vtedy zážitok.

Cítite niekedy, že na tom našom malom Slovensku ako domovák a Róm to môžete mať náročné?

Prečo? Je to moja tvár. Prijal som to, kto som, odkiaľ som. Ak to niekto nepochopí, nie je to moja zodpovednosť. Som zodpovedný iba za to, čo poviem a urobím.

Aké bolo vaše detstvo z emocionálnej stránky? V detských domovoch je dostatok materiálneho zariadenia, ale nie je tam takmer žiadna emocionalita. Vychovávateľky jednoducho nezvládnu objímať každé dieťa. Možno aj preto som necítil potrebu byť extra milovaný. Čo nepoznáte, cítite to tak, že to ani nepotrebujete. Až niekedy ako 16-ročný, keď som videl svet reálne, som pochopil, že v mojom živote chýbala emocionalita. Som však vďačný za všetko, čo prišlo do môjho života. Dnes som pripravený odovzdať čo najviac lásky svojim blízkym. Naznačujete, že si chcete založiť rodinu? Mám snúbenicu, plánujeme svadbu. Máme pekný vzťah a&nbsp;verím, že je to na celý život. Zoznámili sme sa v tábore Cesta domov, kde pôsobila ako dobrovoľníčka. V novodobej histórii sa systém v&nbsp;centrách pre deti a rodiny reformoval. Predsa len, čo by mal štát ešte zmeniť? Materiálneho je tam dosť. Štát priamo by sa mal viac venovať deťom z detských domovov kontinuálne a individuálne. Má na to prostriedky. Bohužiaľ, v našom štáte je to tak, že chorým ľuďom, tým, ktorých postihlo nešťastie, pomôžu oveľa viac ako štát práve neziskové organizácie. Úsmev ako dar je toho príkladom. V minulosti dospelí odchovanci a odchovankyne išli z domovov rovno na ulicu. Dnes deti už pripravujú na reálny život. Ako to bolo vo vašom prípade? Sociálny pracovník má za úlohu s&nbsp;mladým dospievajúcim pripraviť plán, ako a kde bude žiť. Dostali sme určitú sumu, s ktorou sme mali vedieť hospodáriť. Presúvame sa potom nového bývania, ide o takzvané bunky, kde je osamostatňovací program. Priznám sa, mal som s tým na začiatku problém. Všetky peniaze som minul naraz. Dostalo sa mi zrazu veľkej slobody. Ale dostal som podporu od personálu detského domova. Ste úprimný a netajíte sa tým, že ste boli problémový tínedžer. Bol som ešte dieťa, hrozil mi pobyt v reedukačnom centre, bol som krok od toho. Ale s tým bojuje veľa detí v detských domovoch. Štátne zariadenie je akoby prechodná stanica, ľudia prichádzajú a odchádzajú, chýba stabilita, pocit istoty. Pri tom dieťati nie je nikto, kto s ním bude navždy ako otec a mama. Z&nbsp;toho pramenila moja vzbura voči vlastným emóciám. Nerozumel som im. Robil som veci, ktoré neboli dobré, utekal som zo školy, pil som a fajčil. Vystrájal som. Pomohla mi až odborná pomoc, konkrétna psychologička. Povedala mi, Daniel, zober papier a&nbsp;píš, čo cítiš. A tiež mi veľmi pomohla hudba. Ako si predstavujete svoju budúcnosť? Plánujem si založiť rodinu, venovať sa hudbe a pracovne pôsobiť v sociálnej sfére. Verím, že sa mi v našom systéme podarí posunúť veci lepším smerom.

DANIEL JANO z detského domova naspieval skladbu s raperom Majselfom: Otcovi som odpustil.

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás

DANIEL JANO z detského domova naspieval skladbu s raperom Majselfom: Otcovi som odpustil.

Erika Szalayová

Súvisiace články

Zemetrasenie ich pripravilo o strechy nad hlavou. Nemajú peniaze na to, aby si postavili domy

Zuzka sa s dcérou († 9) postavila pred vlak: Prehovorila jej sestra! Zostali po nej ďalšie deti

Nevzdala to: Miška zatočila so sklerózou multipex a dnes pomáha druhým! Aké mala príznaky?

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás