Búra predsudky: Veronika je adoptívnou mamičkou dvoch detí, v spoločnosti to je stále tabu téma

Spolu s manželom si adoptovali dcérku Jasmínku a synčeka Matejka, ktorí u nich našli bezpečné útočisko.

Veronika sa rozhodla šíriť osvetu o adopcii aj na sociálnych sieťach a búrať tak zbytočné predsudky. „Nie sme podradná rodina,“ odkazuje energická Košičanka. O svojom príbehu a procese adopcie nám povedala v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Mala si iba trinásť rokov, keď ti diagnostikovali Turnerov syndróm. Lekárka nechcela, aby si sa to dozvedela hneď, no mama ti to povedala predsa len skôr. Ako ti to vysvetlila?

Turnerov syndróm je, laicky povedané, hormonálna genetická porucha. Vplyvom zlého spájania chromozómov, respektíve vynechania jedného chromozómu. Doktorka mi to nechcela povedať, lebo podľa nej som to nemala vedieť do svojich osemnástich rokov. Keď som však prišla do ambulancie, moja mama už vtedy plakala. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. Ešte na chodbe nemocnice mi o tom povedala a takisto to, akú liečbu budem musieť podstúpiť.

Aké to pre teba bolo, pamätáš si ešte na ten moment?

Úplne presne. Minule sme boli s manželom v tej nemocnici a ukazovala som mu miesto, kde ma skolilo. Vyplakala som sa, hovorila som si, že aspoň nebudem mať bolesti pri pôrode a dieťa príde inou cestou. Asi to tak malo byť, čo už.

Dokázala si sa v priebehu rokov vyrovnať s tým, že nemôžeš mať vlastné deti?

Často rozmýšľam, či sa s tým dá vôbec vyrovnať. Myslím, že skôr je to zvyk, naučila som sa s tým fungovať. Uvedomila som si, že inak to nebude a zbytočne sa budem trápiť a zaťažovať. Jasné, že ma to štve. Mám preto aj problémy so sluchom, s kĺbmi, bolí ma to a nemám toľko energie ako bežný človek. Nezmením to tým, že budem nad tým plakať. Načo by to bolo dobré? Najhorší problém je, že nemôžem mať deti, ale ten sme už vyriešili a ideme ďalej.

Prichádzalo do úvahy ako riešenie umelé oplodnenie?

Keď som mužovi povedala o svojej diagnóze, jeho prvá reakcia bola: „No a čo, tak si adoptujeme.“

Umelé oplodnenie sme vtedy neriešili, ale nedalo mi to a išli sme sa informovať, ako to prebieha. Keď sme sa dozvedeli, koľko by nás to stálo, čo všetko by som musela podstúpiť a nie na Slovensku, ale v Česku, tak som si povedala, že mi nestojí za to riskovať svoj život a možno aj život budúceho dieťaťa, keď nemusím.

Ako reagovalo okolie na tvoju diagnózu? Reagovali ľudia vždy prívetivo?

So zlou reakciou som sa nestretla. Pri adopcii to bolo iné, ale pri samotnej diagnóze nie. Keď mama povedala širšej rodine, čo sa deje, zľahčovali to, že možno predsa sa podarí a podobne. Keby to malo byť podľa ich slov, tak by sme už veľmi dlho čakali. Potom pochopili, že to treba prijať.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Nemožnosť otehotnieť môže v žene vzbudzovať strach, ako na to bude reagovať jej partner. Kedy si to povedala svojmu súčasnému manželovi?

Radila som sa o tom s mamou. Ona sa tejto veci bála. Ja som si povedala, že keď má byť môj, tak to prijme. Boli sme spolu asi štyri mesiace, keď mi aj on vravel vážnejšie veci a zaslúžil si to vedieť. Išli sme do kina, potom sme si sadli do podniku a povedala som mu, že teraz má šancu sa rozhodnúť, či chce, aby sme spolu ostali. Mal skvelú reakciu, skoro vybuchol smiechom, ja som mala slzy v očiach, naozaj som sa bála. Keď povedal, že si adoptujeme deti, ešte viac som sa rozplakala a čašníčka na nás len zvláštne pozerala. Aj mama doma so mnou plakala od šťastia.

Potvrdilo sa ti vtedy, že on je ten pravý?

Čo iné by to potvrdilo viac...

Ako ste sa spoznali?

Napísal mi na prvej sociálnej sieti, ktorá tu bola dostupná. Písali sme si dva týždne, potom sme sa stretli a už to bolo.

Rozhodli ste sa adoptovať si dieťa. Ako prebieha tento proces a čo všetko ste museli s manželom absolvovať?

Proces adopcie nie je až taký zložitý. Pre netrpezlivých ľudí je to čakanie najhoršie, ale to bolo ťažké aj pre mňa. Človek príde na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Sociálna pracovníčka si vypočuje, aké máte požiadavky. Niekto príde kvôli pestúnskej starostlivosti a už má predstavu. Iný zase netuší, čo ho čaká, a počas tohto prvého rozhovoru sa dozvie, čo všetko treba. U nás to bolo tak, že sme dostali dotazník, v ktorom sme vypísali požiadavky na dieťa, kde žijeme, čo robíme a podobne. K tomu sme priložili potvrdenie o práci, zdraví, bývaní, financiách a takisto výpis z registra trestov.

Zaradili nás medzi čakateľov a išli sme na prípravu. Tú si človek môže vybaviť v združení Úsmev ako dar, na úrade práce alebo v Návrate. Je ešte niekoľko ďalších menších inštitúcií, kde robia prípravy. Každý musí zistiť, čo mu najviac vyhovuje. My sme mali do štyroch mesiacov ukončenú prípravu. Závisí to od toho, ako často sú tie stretnutia, lebo môžu byť kratšie a dlhšie. Niekto si na to vyhradí celý jeden deň v týždni, ale niekomu inému vyhovuje stretnutie na hodinu dvakrát týždenne. Je stanovených 26 povinných hodín, ktoré musia byť absolvované. Potom vám vypíšu z prípravy záverečnú prácu, ktorú posielajú na úrad práce, a následne čakáte na telefonát.

Ako dlho ste vy čakali na takýto telefonát?

U nás to bol veľmi špecifický prípad. Z nejakého neznámeho dôvodu sme prišli pozrieť deti aj s vypísaním poradovníka, že budeme čakatelia. Od ukončenia prípravy ubehli tri týždne, kým nám zavolali. Nechápali sme prečo, ale tipujem, že to bude asi aj tým, že som bola predtým profesionálny rodič. Starala som sa doma o deti z detského domova normálne, klasicky, ako keby boli naše. Dostávali sme z detského domova peniaze na ich starostlivosť a nahrádzali sme im trocha rodinu. Okrem toho sme boli pestúni. Asi vďaka tomu to išlo ľahšie.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pamätáš si na ten moment, keď vám oznámili, že majú pre vás dieťa?

Na to sa nedá zabudnúť. Sedeli sme práve s manželom a kamarátkou v aute a rozprávali sme sa o tom, že ešte nikto sa nám neozval. Ale do pár minút nám volali, že majú pre nás dievčatko, a aby sme sa prišli pozrieť na fotky. Hneď som mala slzy v očiach, neverila som tomu. Nechápala som, že to prišlo tak rýchlo, nemali sme nič pripravené. Bolo to zaujímavé obdobie. Keď volali druhýkrát v súvislosti s ďalšou adopciou, akurát som upratovala a oznámili, že majú pre nás chlapčeka. Bol ešte bábätko, keď k nám prišiel, nemali sme ani postieľku a kočiar pre neho. Museli sme toho veľa zariadiť a mali sme na to iba týždeň. Narodil sa na Štedrý deň o siedmej večer a premýšľala som, či nám týmto nechcel niekto niečo povedať. Keď som videla, aké mal muž iskričky v očiach, keď ho mal na rukách, vedela som, že ten chlapec je náš.

Mala si aj nejaké obavy?

Obavy som mala asi z toho, ako to zvládneme, lebo sme žili so svokrovcami, aj teraz s nimi žijeme, ale medzitým sme mali pauzu. Bála som sa, ako zvládneme výchovu pri starých rodičoch. Každý starý rodič chce to najlepšie pre svoje vnúča a lepšie ako jeho rodičia.

Manžel mal tendenciu všetko našej dcérke dovoľovať. Po týž­dni som zistila, že potrebuje aj pravidlá. Skákali sme podľa nej. Potom to už škrípalo. Keď sme jej niečo nedovolili alebo sme sa snažili niečo vysvetliť, bol problém. Toto sme riešili medzi sebou, lebo to bol náš problém a nie jej chyba. Našťastie sme to vyriešili a fungujeme už dobre.

Koľko mali rokov, keď k vám detičky prišli a ako spolu vychádzajú? Nie sú biologickí súrodenci.

Jasmínka k nám prišla v roku 2017. Vo februári sme začali prípravu, v máji skončili, v júni sme ju prvýkrát uvideli a v septembri, keď mala rok a jedenásť mesiacov, sme si ju doniesli konečne domov. Je staršia od Matejka o tri roky a dva mesiace, on k nám prišiel, keď mal mesiac. V októbri 2018 sme začali obnovu prípravy a ukončili sme ju v decembri toho istého roka. V januári 2019 nám zavolali, že majú pre nás chlapčeka. Sú to typickí súrodenci. Naťahujú sa, ľúbia sa, pomáhajú si.

Ako dlho potrvá, kým sa oficiálne stanete ich rodičmi?

Oficiálne sme sa stali ich rodičmi pred dva a pol rokom. Počas najväčšej pandémie koronavírusu sme uzavreli všetky papiere. Pani sudkyňa už nerobila obštrukcie, stanovila termín pojednávania, tam uznala, že sme ich rodičia, a išli sme sa zapísať na ich rodné listy. Nestali sme sa rodičmi tým, že prišli k nám, vtedy sme sa stali kvázi ich opatrovníkmi. U Jasmínky sme boli pestúnmi a potom jej rodičmi, u malého opatrovníci, mali sme ho v pred­osvoijteľskej starostlivosti a potom sme si ho osvojili. Celé tie procesy trvali od troch do štyroch rokov, keď rátam obidvoch.

Vedia, že sú adoptovaní, rozprávate sa o tom s nimi?

U nej sme začali rozprávkami, keď mala asi dva a pol roka. Hovorila som jej cez rozprávky, že bolo raz jedno dievčatko, o ktoré sa nemal kto starať. Pri malom to bolo prirodzenejšie. Keď sa s Jasmínou rozprávame a pýta sa na svoju biologickú rodinu, zapája sa do konverzácie aj on. Žijú s tým, že mi nevyrástli z bruška, ale zo srdiečka. Malý sa však so mnou stále háda, že mi vyrástli v brušku, a keď nie oni, tak ďalšie dieťa áno. Na to mu hovorím, že iba veľa papám. Máme doma veselo.

Prečo si sa rozhodla hovoriť o adop­cii? Máš pocit, že je to tabu?

Je to určite tabu. Hovorím to na základe reakcií, ktoré sme mali my. Neboli negatívne, ale pýtali sa nás, či nechceme skúšať vlastné a podobne. To, že deti majú ešte ďalších rodičov, neznamená, že nie sú naše, že k nám nepatria, nie sú našou súčasťou. Ony tu ostanú po nás s naším priezviskom a majetkom, nie s majetkom svojej biologickej rodiny, lebo tá sa ich už papierovo netýka. Samozrejme, psychické napojenie tu bude vždy a my im nebudeme brániť, aby sa s nimi stretli. Budeme ich podporovať, nemá zmysel im to zatajovať. Pripadá mi však naozaj hlúpe robiť z adoptívnej rodiny niečo podradné. My nie sme podradnejšími rodinami, sme rovnaká rodina. Nie sme prepojení krvou, ale putom. Obzvlášť v súčasnosti, keď sledujem biologické rodiny, ktoré sú prepojené krvou, ale nemajú medzi sebou bližší vzťah. To, že sme adoptívna rodina, neznamená, že sme horší alebo iní. Sme normálna rodina ako každá iná. O tomto sa snažím hovoriť.

Čo ti dáva materstvo? V čom ťa toto všetko posunulo ako človeka?

To je úplný obrat o 180 stupňov. Keď som bola profesionálny rodič a starala som sa o deti, nechcela som sa na ne citovo naviazať a dávala som si pozor. Bolo to ťažké, ale pri vlastných deťoch to je úplne iné. To je naozajstná škola a dávajú mi silné lekcie. Vďaka nim som sa rozhodla znova chodiť na terapiu, chcem byť vyrovnaný človek. Samozrejme, že si pokričím a sú situácie, v ktorých som zlyhala, ale možno moje staré ja by sa to nesnažilo napraviť, ale ututlať. Vďaka nim sa však snažím veci naprávať, aby nám bolo čo najlepšie.

Ako by si povzbudila ďalšie páry, ktoré zvažujú adopciu?

Nebáť sa. Keď nad tým bude človek príliš premýšľať, nevyjde to. Jednoducho ísť do toho a skúsiť. Vždy sa dá povedať nie, keď to už človek cíti inak. Nech nepremýšľajú nad tým, čo všetko sa môže pokaziť, nech myslia na to, čo tým človek môže získať.