Boli vorkoholici, no rakovina všetko zmenila: Teraz je pre nás dôležitý čas, ktorý ešte máme

Obom v ten istý rok diagnostikovali rakovinu, a hoci všetko včas podchytili a dnes sú už zdraví, otvorilo im to oči. Nastal čas, aby zmenili život a vybrali sa objavovať svet. Viac nám povedali v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Ako ste sa zoznámili, bola to láska na prvý pohľad?

Zlatko: Pre mňa určite.

Monika: Prvé dva roky sme boli veľkí kamaráti. Keď sme sa zoznámili, Zlatko mal priateľku, ja som mala priateľa. Takto sme sa veľa stretávali, niekedy sme sa dlhšie nevideli a potom sme boli sami. Spoznali sme sa ako väčšina ľudí v práci. Prišla som do viedenskej štátnej haly, bola tam reštaurácia, v ktorej pracoval Zlatko. Bol barman a ja čašníčka. Tešila som sa, že ho poznám. Bol super kamarát, všetko som mu rozprávala aj to, čo som nemala. V tomto sme si vytvorili silnejšie puto, lebo vedel, aká som. Začal ma viac volať von, ale stále som to brala tak, že ideme ako kamaráti do kina. Náš vzťah sa vyvíjal časom, až sme vedeli, že už nechceme byť bez seba. Raz padol pri večeri bozk a odvtedy sme nerozlučiteľní. Zlatko vtedy prešiel trikrát cez červené semafory a už som vedela, že ma musí mať veľmi rád, keď takto riskuje. Láska sa zrodila v ten deň a ostala doteraz.

Ste spolu od roku 2000 a manželia ste už 22 rokov. Prešli ste rôznymi životnými skúškami, no tá najťažšia prišla v roku 2021. Obom vám diagnostikovali rakovinu, ale vám, pani Monika, ako prvej. Ako znela presne vaša diagnóza a pamätáte si na ten moment, keď vám to oznámili?

M: Nahmatala som si hrčku na prsníku. Letela som k doktorovi a povedal mi, že je to nezhubná hrčka, vyzerá to v poriadku, stačí prísť na kontrolu raz za rok. Lenže za celý život som sa už naučila počúvať svoje telo, svoj šiesty zmysel. Telo mi našepkávalo, že nevie, či je to v poriadku. Tá hrčka nebola ako tie ostatné, keď má napríklad žena cysty a podobne. Už pri nahmataní to bolo niečo iné. Išla som pre istotu k druhému doktorovi, ktorý mi takisto povedal, že si nemusím robiť žiadne starosti. Lenže telo mi stále našepkávalo, že to nie je v poriadku, a chcela som si to dať vyoperovať. Išla som k tretiemu doktorovi, aj ten mi povedal, že je to v poriadku, ale vydupala som si, aby mi to vyoperovali. Bol s tým problém, lebo bola práve pandémia koronavírusu. Po operácii prišiel za mnou doktor a povedal mi, že mám perfektný šiesty zmysel, naozaj mi tam našli rakovinové bunky. Rýchlo sa to scelilo, potom som ešte podstúpila ožiare, aby sa mi rakovina nevrátila. Doktor povedal, že s ožarovaním to bude v poriadku, bolo to v predrakovinovom štádiu, bolo to liečiteľné. Mala som šťastie, ale povedala by som, že som si ho vydupala.

Ako ste to znášali vy, Zlatko, keď vaša manželka čelila takémuto zákernému ochoreniu?

Z: Bol to pre mňa veľký šok. Už pred jej diagnózou som mal dosť veľký stres. Keď nastala korona, veľa ľudí sa zľaklo. Mám svoju veľkú reštauráciu vo Viedni a musel som ju zatvoriť na osem mesiacov. Nešlo o stratu zisku, ale musel som platiť personál, elektriku, nájom, mal som strach o našu existenciu z hľadiska financií. Mali sme príjem, ale išli sme stále do mínusu a dlhov. Bolo to veľmi ťažké.

M: Ja som počas korony pracovala vo farmaceutickej firme, bola som tam celkovo sedemnásť rokov. Počas pandémie sme nepracovali na sto percent, ale na tristo. Bolo to nevyvážené. Nebola som skoro vôbec doma, prišla som vyčerpaná, Zlatko ani nevedel, ako sa to skončí, dokedy bude zatvorený podnik. Neboli sme zvyknutí na dlhy, nikdy sme ich nemali.

Z: Potom prišla táto diagnóza a to bola ďalšia kvapka oleja do horúceho ohňa. Boli sme zo všetkého vystresovaní.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Krátko nato však diagnostikovali rakovinu aj vám. Nepripadalo vám to všetko ako irónia osudu?

Z: Keď som ochorel, Monika mala práve posledný deň ožarovania, čoskoro mala patriť znova k zdravým ľuďom. V rovnaký deň som išiel na bežnú kontrolu k urológovi, a keď som sa vrátil domov, povedal som Monike, že mám rakovinu. Bol to pre nás ďalší šok. V tom momente som si uvedomil, že je jedno, či bude môj podnik otvorený alebo zatvorený navždy. Dôležité je, aby sme sa z toho my dvaja dostali. Už som sa nezameriaval na finančné straty reštaurácie, bolo pre mňa dôležité, aby sme len vyzdraveli. Aj mne podchytili rakovinu v začiatočnom štádiu. Energicky som sa nasadil aj na to, aby sme kompletne zmenili náš život a žili ho tak, ako sme o tom vždy snívali.

Ako ste obaja zvládali liečbu a koľko trvalo, kým ste sa vyliečili?

M: V marci 2021 som si nahmatala hrčku, koncom apríla ma operovali, potom sa to hojilo a neskôr som absolvovala liečbu ožarovaním v roku 2021.

Z: Ja som dostal presne 7. júla diagnózu a dva dni nato ma rýchlo operovali a dostal som krátku chemoterapiu. Netrvalo to dlho ako tie klasické, pretože rakovinu podchytili úplne na začiatku.

M: Bolo to v podstate šťastie v nešťastí, v priebehu polroka sme to všetko dokopy dali.

Ako vyzeral váš život pred rakovinou a vnímate, ako vás s odstupom času zmenila?

M: Boli sme vorkoholici, mali sme pekný život aj pred ochorením. Vždy sme držali spolu, robili rovnaké rozhodnutia, dopĺňame sa. Chodili sme na dovolenky, vychovávali sme dcéru, ktorá má dnes už 22 rokov. Mali sme normálny dobrý život, obaja sme boli dobre finančne zabezpečení. Určite sme sa náhlili za peniazmi, dostali sme sa akoby do škrečacieho kolieska, stále sme sa točili, naháňali. Zmenilo nás to a časom sme robili veci, ktoré nás vôbec nebavili. Práca ma najprv bavila, ale po niekoľkých rokoch som videla, že sedím v sivom „labáku“, vykonávam prácu, ktorú robí dosť žien, ale je to viac chlapská robota. Je tam veľa matematiky, chémie, štatistiky, opravovania prístrojov. Potrebovala som to niečím vyvážiť a začala som robiť vizážistku. Venovala som sa tomu, ale stále som niečo vymýšľala, išla som hrať ako štatistka do filmov, seriálov. Robila som všetko pomedzi to, ako som mala dcéru, chodila som na vysokú. Bola som stále niekde a Zlatko takisto. Nezaoberá sa iba reštauráciou, ale aj fotografiou. Je známy po svete, veľa času sme spájali dovolenky s jeho prácou. Myslím však, že vtedy toho bolo na nás veľa.

Z: Predtým bolo prioritou zarábať peniaze, aby sme boli v spoločnosti vítaní, uznávaní. Človek sa chce dostať všade, na najlepšie miesta. To sa však zmenilo. Absolútne nás to nezaujíma, je pre nás dôležitý čas, ktorý ešte máme, a chceme ho vyplniť podľa svojich predstáv a nie niekomu niečo dokazovať.

Spojilo vás toto všetko ešte viac?

M: Nie, nespojilo. My máme od začiatku veľké puto. Všetko sa to len ešte viac potvrdilo. Láska bola u nás vždy silná. Myslím, že sme si ju len mohli navonok medzi sebou viac vyjadrovať a ukazovať. Človek stále pracuje, niekam sa naháňa. Niekedy to je tak, že žijete popri sebe a nie spolu. Ale vždy sme sa spolu spájali. Teraz sme si našli čas na seba a znova zisťujeme, aké to je, keď s niekým začínate, rozmýšľate nad ním, aké je mať niekoho rád, aké je krásne byť ľúbený. Toto sa nám vrátilo.

Ako to znášala vaša 22-ročná dcéra Carmen? Určite nebolo ani pre ňu ľahké sledovať oboch rodičov, ako zápasia s rakovinou.

M: Dcéru veľmi ľúbime, a preto sme to pred ňou skrývali. Carmen je veľmi emocionálna ako ja. Báli sme sa jej to povedať. Nepovedali sme to ani známym, aby sa to k nej nedostalo. Absolvovala vtedy maturitu, bolo to tesne predtým. Báli sme sa jej to povedať, lebo čo ak by sa zrútila, nespravila by to. Nechceli sme ovplyvniť jej život našimi chorobami. Preto sme to tajili. Bolo veľmi ťažké pred ňou hrať divadlo. Keď sa uzdravil aj Zlatko a pripravovali sme sa na našu cestu, rozhodli sme sa jej to povedať. Aby pochopila, prečo idú obaja rodičia preč, aby sa necítila, že ju nechávame samu vo Viedni. Mala vtedy devätnásť rokov a mala aj priateľa. Povedali sme jej o všetkom, ale hneď s tým, že už sme zdraví a chceme si teraz spraviť od všetkého veľkú pauzu a porozmýšľať, čo chceme robiť, keď sa vrátime domov. Bola šokovaná, trošku nahnevaná, že sme jej to nepovedali. Ale myslím, že to bolo takto lepšie.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po prekonaní rakoviny nastala veľká zmena vo vašom živote a rozhodli ste sa naplno cestovať. Zohnali ste si vozidlo s pohonom 4x4 a stan. Čí to bol nápad?

M: Zlatko o tom vždy sníval ako fotograf. Chcel takto precestovať celé týždne a chcel, aby som išla s ním. Odmietala som spať v aute alebo v stane. Bola som predtým typická meštiačka vždy s namaľovanými nechtami a podobne. Nevedela som si predstaviť spať v aute bez hygieny a nesprchovať sa tri dni. Keď som však ochorela, povedala som Zlatkovi, že keď vyzdraviem, sadnem do jeho džípu a pôjdem s ním. Keď ochorel aj on, ešte viac vecí som mu nasľubovala. Bola to pre nás motivácia, aby sme sa rýchlo vyliečili, a stále sme na to pozitívne mysleli. Myslím, že psychika je najdôležitejšia pri chorobách.

Zlatko, nebolo pre vás až neuveriteľné, keď Monika takto zmenila názor?

Z: Neprekvapilo ma to, vedel som, že potrebuje čas. Videl som, že pri chorobe konečne pochopila, o čom som stále rozprával, aby sme išli na cesty, zažívali dobrodružstvá.

Kam vás to najprv zaviedlo?

M: Prišli sme sa najprv na Slovensko rozlúčiť sa s mojou rodinou. Mám tu stále rodičov a sestru. Som pôvodne z Banskej Bystrice, a ako sme sem dorazili, už tu sme zažili super zážitky. Rezervovali sme si penzión v Slovenskej Ľupči. Zlatka sa pýtali, či máme auto Jeep Wrangler. Bolo to zvláštne, chceli sme sa iba ubytovať. Majiteľka nám povedala, že oni sú zakladatelia Jeep Wrangler Slovakia. Boli sme nadšení. Nemali sme to auto ani rok, nešli sme na offroady, ale oni nám všetko ukázali, my sme nemali nič nacvičené. Bolo to krásne, našli sme si tu nových priateľov, majitelia penziónu nám pomohli, ukázali nám trasy cez lesy a náročné oblasti. Doteraz sme v kontakte.

Z: Pre mňa to bol splnený sen. Bolo to až nereálne pre mňa, že sme nasadli do toho auta a išli, kamkoľvek sme chceli. Naša dcéra po maturite prevzala reštauráciu, rieši hlavne veci v kancelárii. Pomáhala mi, ale povedal som, že to môže aj skrachovať, mne to už bolo jedno. Toto bolo niečo iné a dôležitejšie.

Koľko krajín ste už stihli navštíviť?

M: Na tejto prvej ceste to bolo 27 krajín. Najprv sme išli zo Slovenska do Bulharska, potom do Grécka. Tam sme ostali dlhšie, ako sme plánovali, bolo pekné počasie. Spoznali sme nových priateľov, švajčiarsky manželský pár, takisto mali Jeep. Išli do predčasnej penzie a žijú v Grécku, majú neuveriteľné zážitky. Pozvali nás potom k sebe na večeru a zrazu sme boli pred obrovskou vilou. Nerozumeli sme tomu, lebo vyzerali úplne pri zemi, oblečení iba v športových veciach.

Potom sme už išli po svojom, ale toto bol jeden z našich najkrajších zážitkov. Keď sme sedeli u nich do 5.00 ráno, popíjali sme víno. Neskôr sme sa posúvali celým pobrežím ľavým smerom, ako v smere hodinových ručičiek, prešli sme južnou Európou až hore na sever na Nordkapp. Stáli sme na najvyššie položenom mieste v Európe. Keď sa tam postavíte ruka v ruke s partnerom, uvedomíte si, že v tom momente ste tam len vy dvaja z celej Európy, lebo to je najvyššie mesto. Je to až zázračné.

Báli ste sa niekedy o svoj život? Cestovanie neprinesie vždy len tie najkrajšie zážitky.

M: Zažili sme veľa pozitívnych vecí, ale aj strachy. Raz sme kempovali v Albánsku na opustenom miestečku, boli sme kompletne sami. Bolo to pri mori v zátoke, človek sa tam ťažko dostane normálnym autom. Mali sme pre seba západ slnka, no zrazu sme zbadali, že sa k nám blíži auto. Malo albánske značky a obaril nás zvláštny pocit. Viac sme sa schovali, ale naozaj nás nebolo vidieť. Z auta vystúpili muži, otvorili kufor na aute, zapálili si cigaretu a pozerali do kufra. Potom začali vyťahovať obrovské vrece... No čo si pomyslíte v tom momente? Boli sme vystrašení, mysleli sme si, že je to mŕtvola. Ovládla nás panika, ostali sme bez slova a iba sme ich pozorovali. Vyhodili to vrece, nastúpili do auta a ešte sa zastavili a pozerali na západ slnka. Bol to zvláštny pocit. Keď odišli, boli sme šťastím bez seba. Boli sme však zvedaví, čo vyhodili. Išli sme tam „vyzbrojení“. Zlatko mal slzotvorný sprej, nože aj lopatu sme mali. Nakoniec sme zistili, že Albánci sa len chceli zbaviť bojlera, vôbec to nebola mŕtvola.

Ďalší strach bol, keď sa Zlatkovi vážne zapálil prsť, boli sme nútení zostať pätnásť dní vo Francúzsku, museli mu to operovať. Bolo to však vynikajúce, lebo som sa tam rozhodla spísať všetky naše zážitky, bláznivé veci. V Portugalsku som napísala prvú stranu, ktorú som štyrikrát prepísala, ale vo Francúzsku som napísala trištvrte knihy. Tak vznikla kniha Hore dole po Európe.

Čo vás čaká v najbližšom čase?

M: Keď sme sa vrátili, nabehli sme na normálny život. Tešili sme sa na dcéru aj na prácu, kolegov. Lenže už po mesiaci nám začalo chýbať cestovanie. Keď to raz zažijete, je veľmi ťažké naskočiť znova do tohto kolobehu. Od našej prvej cesty ubehol už rok a pol, ale spravili sme veľké kroky. Po sedemnástich rokoch som odišla z farmaceutickej firmy, z emocionálnej stránky to bolo naozaj ťažké, bola to moja druhá rodina. Meníme zase svoj život a pracujeme na tom, aby sme v decembri mohli znova odísť. Kam budeme cestovať, to vám však ešte neprezradíme.