Peter Ličák

Takú predstavu má o&nbsp;živote v&nbsp;ideálnej dedine poľnohospodársky inžinier zo šarišskej dediny Jakubova Voľa pod výbežkami pohoria Bachureň. Presne v&nbsp;takej dedine sa narodil, dodnes v&nbsp;nej aj žije. Vraví, že na presťahovanie do mesta nemá najmenší dôvod, nikdy nad tým ani neuvažoval, aj keď živiť sa gazdovaním nie je dnes žiadna slasť, prináša to oveľa viac problémov a&nbsp;starostí ako radosti.

„Gazdovanie patrí do môjho života od raného detstva. S&nbsp;dedom som bol furt na poli pri orbe, pri pasení kráv na svahu lúky pod vrchom Kohút alebo som sa mu obšmietal za chrbtom pri vynášaní hnoja z&nbsp;maštale. Zavše som sa mu aj pri robote plietol pod nohy, ale nikdy ma neodohnal. Nečudo, že som od detstva nechcel byť ani pilotom, ani farárom, ani učiteľom, predstavoval som si, že ako dospelý budem gazdovať na vlastnom gazdovstve. Splnilo sa mi to do bodky,“ hovorí farmár z&nbsp;neveľkej dedinky medzi Sabinovom a&nbsp;Lipanami.

Aby netrieštil sily, dal sa len na chov oviec. Okolie Jakubovej Vole je s&nbsp;podhorskými lúkami ako stvorené na ovčiarstvo. Na vlastných i&nbsp;prenajatých pozemkoch ich chová 600. „Jediným produktom, ktorý mi z&nbsp;tohto chovu prináša peniaze, je mlieko. Každý tretí deň po vysoko výživné ovčie mlieko prichádza cisterna z&nbsp;mliekarne v&nbsp;Červenom Kameni. Spočiatku som vyrábal ovčí syr, ale pred siedmimi rokmi som prestal, lebo niet ľudí, ktorí by chceli pracovať na ovčej farme. Ovčiarstvo je na tom veľmi zle, hoci Slovensko je ako stvorené na chov oviec, jeho úpadok je už asi nezastaviteľný. Je to z&nbsp;roka na rok horšie, záujem o&nbsp;prácu v&nbsp;poľnohospodárstve je dnes praktický nulový,“ opísal súčasnú situáciu farmár zo šarišskej dediny.

V&nbsp;podvyživenom odvetví začal podnikať už v&nbsp;poslednom ročníku štúdia na vysokej škole v&nbsp;Nitre. Má teda už tri desaťročia dobrých i&nbsp;planých skúseností, ale podľa jeho slov sú posledné roky z&nbsp;hľadiska štátnej podpory poľnohospodárov absolútnym dnom. „Hlbšie už padnúť nemôžeme, v&nbsp;budúcom týždni uplynie piaty mesiac roka, ale o&nbsp;štátnych dotáciách nechyrovať. Aj keby pri ovčíne stál zajtra ráno rad záujemcov o&nbsp;prácu, nemohol by som nikoho prijať, lebo by som nemal na jeho výplatu. Práca na salašoch je tvrdá, ja si napríklad od mája do októbra necítim prsty, mám problém zahrať kamarátom pri ohni na gitare, traja ráno a&nbsp;podvečer musíme podojiť za poldruha hodiny stovky oviec,“ konštatuje Jozef Mizerák.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Od nánosov takých problémov si roky čistí myseľ v&nbsp;miestnom ochotníckom divadle, ktoré píše svoju umeleckú históriu už 92&nbsp;rokov. Ako herec, režisér, autor divadelných hier i&nbsp;autor scénickej hudby. Na jedného človeka viac ako dosť.

„Prvýkrát divadelní ochotníci predstavili svoje umenie v&nbsp;medzivojnovom období v&nbsp;roku 1932. Predtým hrávali v&nbsp;dedine divadlo žiaci v&nbsp;miestnej škole, lebo iná vhodná miestnosť v&nbsp;obci nebola. Diváci sedeli na lavičkách, ktoré deti alebo ich rodičia či starí rodičia doniesli z&nbsp;domu, namiesto opony natiahli dievčatá plátno. Kostýmy aj kulisy si robili žiaci sami s&nbsp;pomocou učiteľa a&nbsp;rodičov, na každom predstavení im vyhrávala rómska muzika. Dospelí ochotníci, medzi ktorými bol aj strýko mojej babky, naštudovali ako prvú hru Hriešnica od Ferka Urbánka. Skúšali ju raz u&nbsp;jedného, druhýkrát u&nbsp;ďalšieho ochotníka, na premiéru sme si vybrali Druhý sviatok vianočný. Tak ako žiaci, aj prví ochotníci hrávali v&nbsp;škole. Ako prezrádza obecná kronika z&nbsp;tých čias, hlavné postavy odohrali Milka Keruľová a&nbsp;Jozef Seman. O&nbsp;hercov nebola v&nbsp;dedine núdza, vraj nebolo v&nbsp;Jakubovej Voli domu, v&nbsp;ktorom by neboli mali ochotníckeho herca,“ hovorí o&nbsp;začiatkoch divadelného súboru jeho súčasný vedúci.

Súbor má na svojom konte desiatky hier a&nbsp;stovky predstavení, dva roky po jeho vzniku riaditeľ školy kúpil bábkové divadlo. Hrávalo pre deti každú nedeľu, vstupné bolo 20&nbsp;halierov, takmer vo všetkých predstaveniach hrávala najobľúbenejšia postavička malých divákov gašparko.

„K&nbsp;našim ochotníkom som sa dostal už v&nbsp;školských rokoch, prvú rolu mi zverili v&nbsp;štrnástich rokoch. Hoci som bol ešte len chlapcom, hral som dospelého Kecala v&nbsp;hre Nevesta predaná Kubovi, ktorú napísal šéf Radošinského naivneho divadla Stano Štepka. Jeden čas bol medzi mladými i&nbsp;staršími obyvateľmi našej obce taký enormný záujem o&nbsp;ochotnícke divadlo, že sa každému záujemcovi neušla nejaká rola, tak na krátky čas vznikol aj ďalší divadelný súbor. Na tom, že som sa po rokoch hrania odhodlal aj na režírovanie, majú veľkú zásluhu naši legendárni režiséri Peter Žilka, pani učiteľka Anna Kamencová i&nbsp;pani učiteľka Andrejkovičová. Od tejto trojice som sa naučil, ako treba režírovať, ako motivovať hercov, ako vyberať divadelné hry, aká tematika divákov nesklame. Divadlo vždy viedol človek, ktorý okrem záujmu mal na to aj čas. Ja síce toho času popri chove oviec nazvyš nemám, ale ochotnícke divadlo je už takmer 40&nbsp;rokov mojou srdcovou záležitosťou,“ vyznal sa Životu inžinier Mizerák.

Ako autor rád vymýšľa príbehy, ktoré potešia najmenších divákov. Prvou rozprávkou pre deti bola Bačova pepsikola. A&nbsp;keď sa mu najmladšia dcéra v&nbsp;ôsmom ročníku zverila, že aj ona by si chcela zahrať divadlo, napísal v&nbsp;šarišskom nárečí scénku Romeo a&nbsp;Júlia. Je to príbeh o&nbsp;tom, aké problémy môže spôsobiť nedorozumenie v&nbsp;kolektíve jednej triedy. S&nbsp;veľkým úspechom sa medzi deťmi stretla aj Feldekova rozprávka Dlhý, Široký a&nbsp;Bystrozraký, od jej premiéry ubehlo už päť rokov, pre tento príbeh zvolil Jozef Mizerák netradičné spracovanie.

„Naštudovanie jednej hry nám trvá dva mesiace, problémom je, aby sa na každej skúške zúčastnili všetci účinkujúci. Popravde, to sa nám podarí málokedy, jedni sú v&nbsp;práci, mladší v&nbsp;škole, v&nbsp;internáte. Keď sme skúšali hru Hraj, noha, a&nbsp;ty, druhá, tancuj! na oslavu deväťdesiatky divadelného súboru, na generálke sme sa zišli až v&nbsp;deň premiéry. Čo už, aj také chvíle patria k&nbsp;životu ochotníkov.“

Sezóna skúšok novej hry, ktorej premiéra v&nbsp;Jakubovej Voli býva už tradične na Druhý sviatok vianočný, sa začína koncom jesene, keď na poliach a&nbsp;v&nbsp;záhradách ubúda roboty. „Dám zavčasu avízo, že bude stretnutie k&nbsp;novej hre, kto má záujem a&nbsp;čas podieľať sa na novej hre, príde. Zvyčajne je to tak, že je viac záujemcov ako postáv. Naposledy sme naštudovali Feldekovu hru Hraj, noha, a&nbsp;ty, druhá, tancuj! Teraz uvažujem o&nbsp;klasike, páči sa mi text Pytliakovej ženy od Ferka Urbánka, len ho musím upraviť pre malé divadlo,“ hovorí o&nbsp;aktuálnych plánoch šéf divadelného súboru Voľančan.

Tak ako ochotnícke divadlo, k&nbsp;životu otca troch dcér patrí aj hudba. V&nbsp;mladších rokoch hral na akordeóne, ten však už viac rokov odpočíva v&nbsp;skrini, zato gitaru berie do rúk dosť často. „S&nbsp;hudbou som nemal žiadne väčšie ambície, rád som zahral rodine a&nbsp;kamarátom pri ohníku. Ale dcéra Lívia ma dotlačila do toho, že mám na svojom konte už aj verejné vystúpenie v&nbsp;Prešove v&nbsp;programe známeho prešovského pesničkára Eda Klenu. Tak mám teraz popri divadle ďalšieho koníčka,“ hovorí farmár z&nbsp;Jakubovej Vole.

Režisér z ovčína: V Jakubovej Voli hrávajú divadlo už 92 rokov

Peter Ličák

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Režisér z ovčína: V Jakubovej Voli hrávajú divadlo už 92 rokov

Peter Ličák

Súvisiace články

Tragický príbeh luxusného parníka: Dominik zbiera relikvie z potopeného Titanicu

Medené srdce Európy: Najlepšia huta nášho kontinentu bola v malej kluknavskej osade

Manželia Mihaľovci roky pracovali v Taliansku: Ich skúsenosti sa osvedčili aj v Bardejove

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás