Jozef Májsky

Konkrétne pelikána ružového, ktorého početná populácia žije v&nbsp;delte Dunaja. Hlavne tento vodný vták, dosahujúci veľkosť labute, ale aj ďalší reprezentanti vtáčej ríše nás prilákali do dunajskej „Amazónie“ v&nbsp;Rumunsku. Do divočiny, kde sa vody druhého najväčšieho európskeho veľtoku vlievajú do Čierneho mora.

Výprava za živými tvormi je na rozdiel od návštevy historických pamiatok alebo stacionárnych prírodných fenoménov takmer vždy riskantnejšia. Najmä ak ich výskyt vo vytypovanej lokalite nie je stabilný. Na pozorovanie vtáctva v&nbsp;dunajskej delte si naša 13-členná výprava zvolila začiatok júna a&nbsp;treba povedať, že to bola šťastná voľba. Nielen pokiaľ išlo o&nbsp;početné operence, ale aj počasie –&nbsp;prakticky sme ani raz nezmokli, stav vody bol vyrovnaný, komáre sa vyskytovali iba symbolicky a&nbsp;ovady mali o nás záujem len na pár miestach, hlavne v&nbsp;blízkosti hospodárskych zvierat.

Keď nás z&nbsp;Bratislavy po ceste cez Maďarsko vyprevádzali silné búrky, verili sme, že situácia bude už len lepšia. A&nbsp;skutočne to tak bolo. Ráno nás po prebdenej noci v&nbsp;ruinách hlavného mesta zaniknutej rímskej provincie Dácia (Colonia Ulpia Traiana Augusta Dacica) –&nbsp;v&nbsp;Sarmizegetuse, privítali slnečné lúče. Symbolické prepojenie antických čias so súčasnosťou predznamenali už po prekročení rumunskej hranice rôzne modely dácií, ktoré sú na miestnych cestách veľmi bežné. Ich výroba sa začala ešte v&nbsp;období socializmu a&nbsp;úspešne sa rozvíja v&nbsp;Rumunsku i&nbsp;dnes.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z CESTY DO VTÁČEJ RÍŠE V DELTE DUNAJA NÁJDETE V GALÉRII

Vykopávky nás príliš nenad­chli, preto sme zamierili ďalej do Sedmohradska po stopách stredovekých saských kolonistov. Mestečko Sebeş nás príjemne prekvapilo viacerými historickými pamiatkami, medzi ktorými vyčnieva gotický kostol nielen obrazne, ale aj celkovo pokojnou atmosférou. Bol tam podstatne väčší pokoj než v&nbsp;oveľa väčšom Sibiu, ktoré je považované za najnemeckejšie mesto v&nbsp;Rumunsku. 

Pri podvečernej prechádzke v&nbsp;centre tejto perly Transylvánie sme mali pocit, že tam prebiehajú nejaké oslavy alebo manifestácie, no bol to len bežný víkendový ruch. Reštaurácie a&nbsp;vonkajšie terasy praskali vo švíkoch, davy ľudí sa prelievali stredovekými uličkami z&nbsp;námestia na námestie. Tie sú v&nbsp;hornom meste tri a&nbsp;pri orientácii v&nbsp;historickom centre určite pomôže takzvaná biela veža –&nbsp;veža mestskej rady, ako aj baroková „cibuľa“ zdobiaca Kostol Svätej Trojice a&nbsp;štíhla gotická veža evanjelickej Katedrály svätej Márie. Práve v&nbsp;nej sa nachádza najväčší organ v&nbsp;krajine.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Väčšina z&nbsp;nás bola nadšená z&nbsp;bývalej metropoly Sedmohradska, podobne ako z&nbsp;tej súčasnej, z&nbsp;Brašova alebo Kronstadtu, ako mesto pomenovali jeho zakladatelia, príslušníci rádu nemeckých rytierov. Napriek tomu, že v&nbsp;historickom centre je zrejme najobdivovanejšou stavbou gotický „čierny“ kostol –&nbsp;najväčšia katedrála v&nbsp;krajine s&nbsp;najväčším zvonom vážiacim 6,3&nbsp;tony, na mňa určite viac zapôsobila stará radnica so strážnou vežou a&nbsp;priľahlé námestie. 

Hlavne pri modernej fontáne sa v&nbsp;horúcom počasí doslova hemžili ľudia, no davy prúdili aj v&nbsp;okolitých historických uličkách. Toto štvrťmiliónové mesto mi pripomínalo niektoré časti Prahy. Obdobu rozhľadne na Petříne predstavuje veža s&nbsp;vyhliadkou na vrchu Tampa (987&nbsp;metrov nad morom), kde sa bez námahy dá dostať lanovkou. Kúsok od nej sa vyníma aj biely nápis „Brasov“, vzorom bol pre domácich asi americký Hollywood. Väčšine návštevníkov však postačí výhľad na mesto z&nbsp;mestských hradieb, napríklad z&nbsp;bielej veže.

Potešilo ma, že šéf našej výpravy mal dobrý prehľad aj o&nbsp;menej známych historických lahôdkach Transylvánie. Napríklad namiesto hradu Bran, obliehaného turistami a&nbsp;spájaného s&nbsp;krvilačným grófom Draculom, sme sa zastavili v&nbsp;Cisnadioare. Aj toto sídlo v&nbsp;sedmohradských horách založili nemeckí kolonisti. Keďže išlo o&nbsp;pohnuté časy, v&nbsp;prípade ohrozenia sa útočiskom obyvateľov Michelsbergu stala nielen kresťanská viera, ale aj opevnený kostol na kopci. Z&nbsp;Baziliky svätého Michala, obohnanej hradbami, sme mali výhľad na obec v&nbsp;údolí, kde dodnes vidieť trámové domy i&nbsp;ďalšie architektonické prvky pochádzajúce z&nbsp;nemeckých krajov, ale aj majestátnu hradbu najvyššieho rumunského pohoria Fagaras so zvyškami snehu. 

Samozrejme, našej pozornosti neušli ani sakrálne stavby rumunskej pravoslávnej cirkvi. Novšie chrámy pôsobia oslňujúco, hlavne ak majú pozlátené kupoly ako napríklad ortodoxná Katedrála svätého Jána Krstiteľa v&nbsp;meste Fagaras. Mám však pocit, že ľudskej duši sa dokážu lepšie prihovoriť menšie objekty. Príkladom sú kláštory ukryté v&nbsp;horských zákutiach, neraz v&nbsp;blízkosti dediniek s&nbsp;typickou architektúrou. Tieto kritériá určite spĺňa stále funkčný kláštor Manastirea Suzana. Návštevník tam môže v&nbsp;tichosti rozjímať, zapáliť sviečku, napiť sa vody zo „zázračného“ liečivého prameňa, ale vidieť aj bežný život, napríklad rehoľníčku oberajúcu čerešne v&nbsp;korune stromu.

Mám pocit, že sa nejako dlho motáme vo vnútrozemí, pritom som avizoval, že náš cieľ leží na pobreží Čierneho mora. Preto urobme pomyselný skok do dunajskej delty, konkrétne do dediny Crișan, kde sme sa ubytovali na brehu Sulinského ramena. Správnejšie je označiť ho ako kanál, keďže pre skrátenie plavby bolo toto impozantné vodné dielo dlhé 63&nbsp;kilometrov vyhĺbené v&nbsp;rokoch 1862 až 1903. Už plavba do cieľovej destinácie nás napĺňala optimizmom, keďže sme pozorovali viacero druhov vtákov, niektoré vo veľkých počtoch. 

Ďalšie dni ukázali, že naše túžby boli vypočuté. Hlavne počas ranných, ale aj podvečerných plavieb po rôznych bočných ramenách a&nbsp;jazerách obklopených bujnou a&nbsp;pestrou vegetáciou nás nadchli okrem fantastických scenérií predovšetkým vtáky. Keďže mojím dlhoročným snom bolo vidieť pelikány ružové, hlavný cieľ som mal po prvých dvoch dňoch nielen splnený, ale bohato prekročený. Lodivodi našich dvoch motorových člnov krytých strieškou proti dažďu a&nbsp;slnku výborne poznajú všetky zákutia delty v&nbsp;okolí Suliny, takže dokázali splniť všetky naše priania.

Platilo to, samozrejme, len pokiaľ boli v&nbsp;súlade s&nbsp;návštevným poriadkom národného parku. V&nbsp;ňom sme sa tak ako všetci turisti pohybovali len s&nbsp;príslušným povolením. Ukázalo sa, že pelikány nie sú príliš plaché, respektíve sú zvyknuté na motorové člny miestnych rybárov i&nbsp;turistov. Preto sa k&nbsp;nim dalo dostať na pomerne malú vzdialenosť a&nbsp;pozorovať ich prirodzené prejavy, napríklad ako si sušia a&nbsp;čistia perie. Ešte viac nás však nadchol spôsob ich lovu v&nbsp;zovretých šíkoch, keď synchronizovane ponárali svoje obrovské zobáky pod hladinu a&nbsp;následne zdvihli hlavu a&nbsp;prehltli ulovenú rybu. Miestami sa pri nich priživovali kormorány, ktoré sú však o&nbsp;dosť plachšie. Platí to aj v&nbsp;prípade volaviek –&nbsp;najbežnejšej volavky popolavej i&nbsp;vzácnejšej volavky purpurovej, a&nbsp;oboch druhov beluší. Len vzácne sme pozorovali aj niektoré ďalšie vodné operence, napríklad čapličku vlasatú, chavkoša nočného, lyžičiara bieleho, ibisovca hnedého či vzácnejšie druhy kačíc.

Spomenúť možno chochlačku bielookú, o&nbsp;trochu menšiu „sesternicu“ bežnej kačice divej. Medzi kŕdle kačíc sa kde-tu plietli aj hašterivé lysky čierne a&nbsp;svojich potomkov kŕmili alebo občas vozili na chrbte potápky chochlaté. Okrem aj u&nbsp;nás bežných labutí vodili svoje potomstvo husi divé. Medzi najukričanejšie vtáky v&nbsp;delte patria predovšetkým čajky, rybáre riečne a&nbsp;čoríky bahenné. Tie sme zastihli, ako si v&nbsp;porastoch vodnej vegetácie budujú „plávajúce“ hniezda a&nbsp;začínajú do nich znášať škvrnité vajíčka. Je celkom prirodzené, že bohatstvo rýb, žiab, ako aj vtákov predstavuje bohato prestretý stôl pre predátory. 

Nad trsťovými porastmi, ktoré patria svojou výmerou k&nbsp;najväčším na svete, sa zvláštnym hojdavým letom vznášali menšie dravce kane močiarne a&nbsp;z&nbsp;posedov na stromoch zas číhali na korisť sokoly. Opakovane sme mali možnosť pozorovať aj kráľa tamojšej oblohy orliaka morského. Raz sme sa dokonca ocitli v&nbsp;tesnej blízkosti jeho hniezda. Niektorí šťastlivci spomedzi nás na pár okamihov zazreli a&nbsp;dokonca odfotografovali dva druhy pozemných lovcov –&nbsp;mačku divú a&nbsp;šakala, ktorý sa v&nbsp;mokradiach cíti ako doma a&nbsp;do istej miery supluje líšku.

Priznám sa, že zrejme jediným mínusovým bodom celej expedície bolo skoré ranné vstávanie. Nuž ale keď chce niekto zaznamenať v&nbsp;júni východ slnka, inak to nejde. Preto som našim fotografickým fajnšmekrom tento ich výstrelok odpustil, bez ich pevnej vôle by som ani ja neurobil zopár unikátnych záberov prebúdzajúcej sa dunajskej delty. Treba podotknúť, že ornitologicky zameraní fotografi by sa neuspokojili s&nbsp;obrázkami vodných vtákov. Preto urobili všetko pre to, aby im do zbierky pribudli aj zábery vzácnejších druhov viazaných na okolité pasienky, pieskové duny, hlinité brehy a&nbsp;pomerne zriedkavé dubové lesy. Tešili sa najmä z&nbsp;fotografií krakle belasej, včelárika či dudka.

Ja som veril, že v&nbsp;tejto pomerne teplej oblasti Európy zaznamenám aj nejakých zástupcov herpetofauny, no bol som trochu sklamaný. Okrem bežných skokanov zelených boli hlavne v&nbsp;plytkých mokradiach neďaleko morského pobrežia veľmi početné rosničky, ktorých škrekotavý chorál sa niesol nad tamariškovými porastmi. Bežne sme pozorovali aj užovku obojkovú, kde-tu aj menšiu užovku fŕkanú a&nbsp;len raz sme natrafili na príbuznú našej užovky stromovej štíhlovku kaspickú. 

V&nbsp;jednom motoreste nám počas obeda urobila zaujímavé predstavenie, keď sa rozhodla pochutiť si na vrabčích vajíčkach alebo mláďatách. Bez problémov sa vyšplhala vysoko pod plafón, kde si v&nbsp;opustenom hniezde belorítok urobil hniezdo párik vrabcov. Korytnačku močiarnu, ktorá by mala byť v&nbsp;tejto časti Rumunska bežná, sme pozorovali len dvakrát. V&nbsp;oboch prípadoch „pochodovala“ po súši, zrejme hľadala vhodné miesto na kladenie vajec.

Keď spomínam súš, treba zdôrazniť, že tak ako napríklad u&nbsp;nás na Záhorí, aj v&nbsp;dunajskej delte sa striedajú ramená a&nbsp;jazerá s&nbsp;piesčitými lokalitami, takže miestami môže krajina trochu pripomínať púšť. Je zaujímavé, že tieto duny patria k&nbsp;najvyšším častiam delty. Jej priemerná nadmorská výška dosahuje len o&nbsp;trošku viac než sedemdesiat centimetrov, kým duny sa „vypínajú“ až do výšky dvanásť metrov (Leta), respektíve osem metrov (Caraorman). Asi preto, že som už videl po svete iné duny, ma tieto rumunské príliš nenadchli. Oveľa zaujímavejšie boli miestne pasienky striedajúce sa s&nbsp;plytkými mlákami a&nbsp;lagúnami, pričom voda v&nbsp;nich bola často brakická (poloslaná). Zistiť sa to dá aj bez toho, aby ste ju ochutnali, zvyčajne jej zvýšenú slanosť indikuje špecifická vegetácia, napríklad porasty slanorožca či paliny slanomilnej.

Napriek tomu, že extenzívne pasienky na slaniskách vyzerajú pomerne nevábne, dokážu uživiť pomerne početné stáda hovädzieho dobytka, oviec, ale aj polodivých koní. Práve tie predstavujú jedno z&nbsp;lákadiel pre turistov, rovnako ako híkajúce somáre, ktorých najväčšiu koncentráciu som zaznamenal pri Caraormane. Ide o&nbsp;Pánom Bohom zabudnutú dedinu, kde dávajú dobrú noc nielen líšky, ale určite aj šakaly. Rumunskí súdruhovia chceli pozdvihnúť životnú úroveň miestnych obyvateľov, no ich projekt na vybudovanie sklárne skrachoval a&nbsp;zostali po ňom len rozpadávajúce sa bytovky. Cesty sú zväčša prašné, možno tam však nájsť ešte posledné zvyšky architektúry. Tú si do dunajskej delty priniesli z&nbsp;cárskeho Ruska Lipovania, ktorí tam ušli v&nbsp;18.&nbsp;storočí pred cirkevnými reformami Petra Veľkého.

Je pozoruhodné, že táto etnická skupina si v&nbsp;dunajskej delte dodnes zachovala pôvodný jazyk, zvyky a&nbsp;v&nbsp;menšej miere aj tradičné oblečenie. S&nbsp;niektorými Lipovanmi sme „pagavaríli“ na viacerých miestach delty, no dámu v&nbsp;„kroji“ –&nbsp;dlhom pestrom kaftane, som videl len neďaleko prístavu v&nbsp;obci Mila&nbsp;23. Od ostatných obyvateľov sa inak neodlišujú. Chlapi, Lipovania i&nbsp;Rumuni, sa bežne venujú rybolovu, o&nbsp;čom svedčia sušiace sa siete a&nbsp;vrše, ako aj zaparkované motorové člny pri rybárskych domcoch učupených tesne na brehu dunajských ramien. Niektorých možno táto profesia aj uživí, iným slúži len na prilepšenie k&nbsp;hlavnému zamestnaniu.

Treba povedať, že domáci dokážu pripraviť rybacinu na množstvo spôsobov famózne, a&nbsp;hoci sme ju mali na tanieri minimálne raz denne, ani po týždni sa nám neprejedla. Takmer k&nbsp;všetkému, ryby nevynímajúc, podávajú zvyčajne kukuričnú kašu mamaligu. Rôzne smažené a&nbsp;pečené ryby poznáme aj z&nbsp;našej domoviny, no zvlášť nám chutili miestne polievky (čorba) podobné ruskej uche alebo maďarskému halászlé. Nuž a&nbsp;rybacia špecialita bezpochyby chutí inak, keď vidíte z&nbsp;okna alebo terasy zaoceánsku nákladnú loď, než keď vidíte sídlisko s&nbsp;panelákmi. My suchozemci sa na tieto obrovské plavidlá pozeráme stále s&nbsp;úctou a&nbsp;obdivom. Najviac sme ich zaregistrovali pri návšteve Suliny, no zaujali nás aj menšie rýchle člny, dvojsťažňová plachetnica alebo plávajúca benzínová pumpa.

Toto päťtisícové mesto pri ústí sulinského kanála má neopakovateľnú atmosféru. Tvorí ho pestrá mozaika historických pamiatok, socialistickej architektúry i&nbsp;úplne nedávno vybudovaných moderných objektov. Už pri plavbe doň –&nbsp;dá sa tam dostať len loďou alebo trajektom&nbsp;– sa z&nbsp;diaľky objavia kupoly ortodoxnej Katedrály svätého Nikolaja a&nbsp;svätého Alexandra. Tá je pomerne zachovaná na rozdiel od Chrámu svätého Nikolaja, ktorý práve rekonštruujú. V&nbsp;podobnej situácii sa ocitli mnohé menej významné stavby, napríklad majáky. Priamo v&nbsp;Suline svieti biela fasáda vynoveného historického majáka, kým jeho náprotivok na druhom brehu, na kedysi nultom kilometri Dunaja, je dosť ošarpaný. 

V&nbsp;meste návštevníka zaujmú aj neobvyklé artefakty z&nbsp;nedávnej minulosti ako telefónne búdky, drevený chodník či cintorín s&nbsp;hrobmi námorníkov a&nbsp;iných ľudí, ktorým zobralo život more. Inak samotné more, ako aj čiernomorské pláže, ktoré sme opakovane navštívili, boli čisté, s&nbsp;celkom slušnou infraštruktúrou. Keďže ešte nebola hlavná turistická sezóna, návštevníci si mohli vybrať spomedzi desiatok vkusných slnečníkov krytých strieškou z&nbsp;trstiny a&nbsp;ani v&nbsp;bufetoch a&nbsp;reštauráciách nebola tlačenica.

Rozlúčka s&nbsp;rumunským pobrežím neprebehla v&nbsp;delte Dunaja s&nbsp;kŕdľami pelikánov a&nbsp;kormoránov nad hlavami, ako by sme možno očakávali, ale vo veľkom prístavnom meste Konstanca, kde oblohu križovali farebné laserové lúče. Život tam doslova vrel, na čom mala zrejme určitý podiel aj svetelná a&nbsp;laserová šou, ktorá sa rozpútala v&nbsp;centre mesta po zotmení. Tak domáci, ako aj turisti sa zabávali dlho do noci, pričom na ich bezpečnosť dohliadala nielen mestská polícia, ale určite aj vyššie sily z&nbsp;okolitých ortodoxných chrámov i&nbsp;z&nbsp;mešity. Ako vyhliadková veža slúži nielen jej štíhly minaret, ale aj ruské koleso situované v&nbsp;blízkosti pobrežnej promenády. Ak vás „prípad pelikán“ inšpiroval a&nbsp;rozhodnete sa vyraziť po našich stopách, budem vám držať palce.

Prípad pelikán: Dunajská „Amazónia“ v Rumunsku ponúka nevšedné prírodné skvosty

Jozef Májsky

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Prípad pelikán: Dunajská „Amazónia“ v Rumunsku ponúka nevšedné prírodné skvosty

Jozef Májsky

Súvisiace články

Iné Albánsko: Kedysi najizolovanejšia krajina Európy sa dnes otvára svetu

Opereta pri jazere: Kultúrne zážitky pri Wolfgangsee dopĺňajú tie kulinárske

V kolíske The Beatles: Prečo vyškrtli Liverpool z UNESCO? Môže za to futbal

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás