Vladimír Kampf

Za zápasmi v&nbsp;muay thai, K1 a&nbsp;MMA v&nbsp;Šali je tréner bojových umení Pavol Kuruc z&nbsp;Olymp Gymu Šaľa. Bojovníci a&nbsp;fanúšikovia ho poznajú pod prezývkou Lapo. Každý, kto vstupuje do ringu, má u&nbsp;neho veľký rešpekt. „Trebárs Vlado Moravčík bol mojím vzorom. Posledné štyri zápasy kariéry som bol jeho tréner. Som v&nbsp;tíme najlepšieho Slováka Ľudovíta Kleina z&nbsp;top dvadsiatky sveta. Mal som možnosť pripravovať Attilu Végha, Ivana Buchingera, Vlasta Čepa, Karola Ryšavého, Romana Paulusa a&nbsp;kopu ďalších... Tie najzvučnejšie mená zo Slovenska prešli aj mojimi rukami, za čo som vďačný.“

Unikátny koncept „ringoklietky“, strhujúce muay thai, K1 a&nbsp;MMA zápasy v&nbsp;Šali organizoval začiatkom novembra. Bol to už piaty ročník úspešného galavečera. Prvé štyri sa volali Olymp Gym Fight Night, tentoraz organizátor názov zmenil na PML –&nbsp;Professional Muay Thai League. Pavol Kuruc sa dal dokopy so zakladateľom PML Tomášom Tadlánkom. Podujatie prenášala naživo <a rel="noopener" href="http://Oktagon.tv">Oktagon.tv</a> a&nbsp;zo záznamu ho videli diváci kanála Premier Sport.

Pavol Kuruc je rád, keď sa bojovým športom dostáva pozornosť silných spoločenských médií. Taký hokej či futbal sú na tom neporovnateľne lepšie, aj keď to zvyčajne nakoniec nie je až taký úspech, ako by sme si želali. „Náš šport si zaslúži viac pozornosti najmä preto, že Slovensko má naozaj výborných zápasníkov, ktorí prinášajú tituly. Žiaľ, nie je o&nbsp;nich až tak počuť, ako by si zaslúžili. Neviem, z&nbsp;čoho pramení ten nezáujem médií,“ zamýšľa sa. Za posledné roky je to síce lepšie, ale stále to nie je ono. „Našťastie publikum máme dobré. Veľa robí to, že ma pozná kopa ľudí. Počas piateho ročníka bola športová hala plná, atmosféra výborná. Štartovaciu listinu sme postavili kvalitne. Každý zápasník má zasa za sebou svoje publikum. To takisto pritiahlo ľudí,“ vysvetľuje.

Lapo pochádza zo Šale, ale mamu má spod Nízkych Tatier. „Tam som vyrastal a&nbsp;tam som s&nbsp;kamarátmi jazdil motokros enduro. Jeden z&nbsp;nich jazdil so Števom Svitkom, niekoľkonásobným majstrom Slovenska a&nbsp;Európy. Ja som síce nepretekal, ale bavilo ma to. Kamarát hľadal niečo na zlepšenie kondície, tak sa dal na thajský box. Stále ma volal a&nbsp;vysvetľoval mi, že to nie je o&nbsp;bitke, ale o&nbsp;tréningoch. Toľko ma nahováral, až som to skúsil. Podľahol som hneď po prvej návšteve. Začal som trénovať v&nbsp;Banskej Bystrici. V&nbsp;Šali v&nbsp;tom čase nebolo vôbec nič a&nbsp;cestovať nebolo také jednoduché ako teraz. Preto som priniesol thajský box sem. Raz za mesiac som šiel do Bystrice na tréning, niečo som sa tam naučil, doma som dva mesiace trénoval, až kým sa nenašiel ďalší do partie.“

Tak trénovali v&nbsp;Šali dvaja u&nbsp;kamaráta doma. Potom sa pridal kamarátov kamarát, ktorého ani nepoznali. „Prenajal som malý priestor, v&nbsp;ktorom som zavesil vrecia. Tam som začal robiť akože trénera. Skôr to bolo tak, že ja som trénoval a&nbsp;oni sa pridali. Postupne pribúdali ďalší.“ Chvíľu chcel byť zápasníkom, ale po zápase pochopil, že sa nedá byť sám sebe trénerom. „Pomaly začínalo byť jasné, že ja budem tréner,“ spomína.

V&nbsp;roku 2014 si otvoril takzvaný gym a&nbsp;začal cestovať po svete. „Vedel som, že chcem byť tréner. Na to treba mať najmä prax a&nbsp;byť na to nastavený. Nie každý zápasník je dobrý tréner. Mám šťastie, že si viem v&nbsp;hlave poskladať veci tak, aby mal tréning s&nbsp;konkrétnym zápasníkom hlavu a&nbsp;pätu. To sa nedá naučiť. Každý človek sa inak hýbe, má špecifický pohybový aparát a&nbsp;sedia mu iné veci. S&nbsp;každým treba pracovať individuálne podľa pohybu. Niekto má lepšie ruky, niekto nohy, iný je lepší v&nbsp;klinči či držaní, ďalší na zemi... Nie je jeden návod pre všetkých zápasníkov. Na vyššej úrovni potom treba sledovať súpera a&nbsp;pripraviť taktiku. Pred zápasom Ľudovíta Kleina s&nbsp;Ignaciom Bahamondesom som mal spísaných 21&nbsp;strán prípravy na súpera. Zaznamenal som si presne, kedy čo a&nbsp;ako robí. Podľa toho som pripravoval tréningy.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Zápasy nie sú o&nbsp;tom, že niekto pošle bitkára do ringu či klietky a&nbsp;nechá ho mlátiť sa. „Tak to vôbec nefunguje. Ani náhodou. Toto môžu robiť opilci v&nbsp;bare. My nie sme opití a&nbsp;sme profesio­nálni športovci, ktorí trénujú 12-krát týždenne a&nbsp;nerobia to zo zábavy, aby vliezli do ringu a&nbsp;bili sa len tak halabala,“ vysvetľuje.

V&nbsp;bojových športoch podľa neho nejde o&nbsp;agresiu a&nbsp;nenávisť, aj keď navonok sa zdá, že to tak je. „Sme kamaráti pred zápasmi aj po nich. Vďaka tomuto športu som stretol veľa úž+asných ľudí po celom svete. Zápasy máme krížom-krážom, trénoval som v&nbsp;USA, v&nbsp;Thajsku s&nbsp;profesionálnymi športovcami na vrcholovej úrovni. Martin Buday, Ľudovít Klein, Ivan Buchinger, Attila Végh a&nbsp;veľa ďalších dávajú do tréningov všetko. Majú troch-štyroch trénerov, každého na niečo iné, a&nbsp;zakaždým musia niekam cestovať.“ Pavol Kuruc vysvetľuje, že každý tréner je na niečo iné. Jeden na postoj, ďalší na silovú kondíciu, na rôzne bojové umenia... „To všetko musia vedieť, keď chcú byť najlepší. Zápasník musí všetko navnímať a&nbsp;natrénovať,“ dodal. Z&nbsp;pohľadu nezasväteného diváka to aj tak stále vyzerá, akoby sa v&nbsp;ringu len mlátili. „Nie je to tak, ako to vyzerá. V&nbsp;ringu zápasníci predvádzajú to, čo si natrénovali.“

Môžu ešte aj dnes títo napohľad fyzicky nebezpeční chlapci skončiť vo výpalníckych bandách, ako to bolo krátko po revolúcii? V&nbsp;tom čase mali takéto skupiny aj bývalí zápasníci. Lapo krúti hlavou a&nbsp;zdôrazňuje: „Počuli ste, že by to dnes niekto robil? Od revolúcie prešlo vyše tridsať rokov. Dnes sú zápasníci profesionálni športovci, nie nejakí vyvrheli. Nepočul som o&nbsp;športovcovi, ktorý by niečo takéto robil. To sú úplne iní ľudia.“

Treba rozlišovať medzi tréning­mi a&nbsp;zápasmi. Na tréningoch sa nebijú. „Ku mne chodia deti od deväť rokov. Najstaršieho som mal 63-ročného muža. Musel skončiť len preto, že ho už boleli kolená. Bežne mám ľudí po päťdesiatke. Tréningy sú pre telo jedinečná vec. Takmer nikto z&nbsp;nich sa nechce postaviť do ringu. Len trénujú pre seba. Do ringu sa dostane tak jeden zo sto, pretože to chce. Moji klienti sa po tréningoch cítia lepšie, preto prichádzajú,“ dodáva.

Tréning môže byť silový, kondičný, technický, nácvik na vreciach, nácvik do dvojici, klinč... „Ani jeden tréning nie je taký istý ako ten predošlý. Záleží na tom, čo odo mňa klient čaká. Niekto sa chce cítiť lepšie, udržať si kondíciu a&nbsp;nabrať trochu svalov... Keď viem, že nebudete zápasiť, nebudem s&nbsp;vami robiť sparingy. Zostaneme pri silových tréningoch a&nbsp;nácvikoch na vreciach. Po celý čas úder nikomu nedáte ani ho nedostanete. Budete biť do vriec a&nbsp;láp.“

Prísť len tak s&nbsp;odhodlaním, že chcem niekoho zbiť, vraj nepripadá do úvahy. „Do toho ma neťahajte. Na toto mám prísne pravidlá. Keby som počul, že niektorý z&nbsp;mojich chalanov sa kdesi pobil, tak ho prefackám a&nbsp;vyhodím z&nbsp;gymu. Samozrejme, stalo sa, že sa chlapci museli brániť, pretože na nich niekto zaútočil. Je jasné, že keď niekoho provokujete, nadávate mu, posmievate sa a&nbsp;napadnete ho, tak sa bráni. Jeden môj chalan sa takto ubránil celej skupine. On však nebol ten, kto vyvolal konflikt. Zrovnal ich rýchlo a&nbsp;jednoducho. Sám som dal takto za celý svoj život tak dve‑tri facky ako od mamy. Dostali ich opití mladíci, ktorí si dávali dole tričko, že si to so mnou rozdajú. Jedna facka zvyčajne stačí.“

Počas zápasov je divácky najatraktívnejšia krv. „Z&nbsp;desiatich zápasov je krvavý jeden či dva. Ak dostanem po nose a&nbsp;tečie mi krv, tak je jasné, že o&nbsp;chvíľu prestane. Prasknutá žilka v&nbsp;nose nie je nebezpečná. V&nbsp;boxe sa už stalo, že jeden zo súperov dostal takú, že to nedopadlo najlepšie. Môže sa to stať aj zápasníkom, ale oni sú na to trénovaní. Pre nich nie je úder to, čím by bol pre vás. Vo futbale a&nbsp;v&nbsp;hokeji je oveľa viac zranení ako v&nbsp;bojových športoch. Zápasníci majú tvrdé telo a&nbsp;čakajú údery. Telo je na to pripravené a&nbsp;nič sa nedeje. Zatiaľ čo futbalista nič nečaká a&nbsp;zrazu ho zloží kĺzačka tak, že skončí na nosidlách a&nbsp;u&nbsp;lekárov. Takto to majú aj hokejisti či hádzanári. U&nbsp;nás sú vážnejšie zranenia zriedkavé a&nbsp;nižšie kategórie súťažia v&nbsp;chráničoch.“ Akcií, aká bola v&nbsp;Šali, je veľa. Fanúšikovia si prídu na svoje najmä mimo leta. V&nbsp;lete sú ľudia na dovolenkách a&nbsp;na tréningy či zápasy je z&nbsp;roka na rok horúcejšie. Kto chce za zápasmi cestovať, môže sa okrem leta niekam vybrať takmer každý týždeň. Najmä Oktagon ako najväčšia česko-slovenská organizácia, ktorá usporadúva turnaje bojových športov MMA, vypredáva haly so svetovými zápasníkmi.

Kto by to chcel vyskúšať, môže. Stačia mu na to trenky, tričko a&nbsp;rukavice od štyridsať do tristo eur. Spoločne tréningy stoja od päť eur a&nbsp;jeden trvá čosi vyše hodiny. Sú­kromné tréningy niekoľkonásobne viac. Záleží na tom, aký to má byť tréning a&nbsp;kto ho vedie. Kto sa dostane do ringu, môže začať na bojovom športe zarábať, ale je to dlhá a&nbsp;náročná cesta. Tí najlepší cestujú za niekoľkými trénermi.

„Trebárs náš najlepší Ľudovít Klein, ktorý patrí do svetovej top dvadsiatky, býva v&nbsp;Nových Zámkoch, každé ráno cestuje na tréning do svojho materského klubu Spartacus v&nbsp;Trnave. Popoludní má ostatných trénerov. To som napríklad ja, jeho tréner na postoj, v&nbsp;Šali alebo jeho silový tréner v&nbsp;Nitre. Denne precestuje dvesto-tristo kilometrov len na tréningy. Na to potrebuje živiť spoľahlivé auto. Všetko stojí peniaze. Kvalitný športovec musí mať tú najlepšiu stravu a&nbsp;to nie je akciové kura z&nbsp;obchodného reťazca. S&nbsp;tým by ste ďaleko nedošli. Všetko ide do času a&nbsp;do peňazí.“ Ivan Buchinger je kvalitný svetový zápasník, ktorý sa už v&nbsp;ringu stretol aj s&nbsp;Conorom McGregorom, má veľa svetových titulov a&nbsp;živí sa ako vodár. Iným zasa šťastena nadelila vysoké výhry, z&nbsp;ktorých žijú. „Dúfam, že medzi tými úplne najlepšími budú onedlho aj naši chlapci. Potom ich výplaty porastú a&nbsp;už nikdy nebudú musieť pracovať,“ smeje sa Lapo.

Len málokto chce ísť do ringu: Ostrí chlapci sú na údery pripravení

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Len málokto chce ísť do ringu: Ostrí chlapci sú na údery pripravení

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Tajomný svet rezbára Juraja Ďuriša: Neskutočné, čo dokáže vytvoriť! Pozrite na to

Hrad Devín je náš národný poklad: Viac predstáv ako historických faktov

Znovuzrodenie Červeného kláštora: Za jeho názvom nie je skrytá farba fasád

Výber pre vás