Jedlo chudobných: Pizza zmenila dejiny Talianska a dostala sa aj na zoznam UNESCO

Ako prví jej však naozaj prišli na chuť chudobní robotníci, tak­zvaní lazzaroni. V 18. a začiatkom 19. storočia bol Neapol prosperujúcim pobrežným mestom a prosperita priniesla medzi obyvateľov i veľké majetkové rozdiely. Lazzaroni tvorili najchudobnejšiu vrstvu spoločnosti. Živili sa ako pomocníci v dokoch, nosiči a veľkú väčšinu z nich tvorili žobráci.

Čím bližšie k zálivu, tým viac ich počet stúpal. Veľká časť ich života sa odohrávala vonku, pretože ich domácnosť tvorila zväčša jedna neveľká miestnosť. Tí, ktorí mali prácu v prístave, sa museli cez obednú pauzu rýchlo a výdatne nasýtiť, takže potrebovali jedlo, ktoré sa dalo zjesť za krátky čas. Ideálne boli preto placky s rôznymi omáčkami. Prvé verzie pizze pre chudobných tvorili paradajky, syr, ančovičky, olej a cesnak. Postupne sa prísady obmieňali, slávny spisovateľ Alexandre Dumas už v roku 1843 opísal množstvo rozmanitých omáčok.

Pizza sa stala typickým jedlom Neapola, tam jej dali aj názov, je odvodený od slova „picea“ z neapolského dialektu a nazývali ním pečené placky z kysnutého cesta, na ktoré dávali ďalšie prísady. V tejto metropole Kampánie otvorili aj prvú pizzeriu na svete. Bolo to v roku 1738, nazvali ju L’Antica Pizzeria Port’Alba a funguje dodnes. Spočiatku ju navštevovali iba miestni obyvatelia a chudobnejší mešťania, šľachta i panovníci sa tejto novinke zďaleka vyhýbali. Ponúkali v nej lacnú a chutnú pizzu v rôznych podobách pre tých, ktorí si drahé jedlá dovoliť nemohli. Neapolská pizza sa veľmi rýchlo šírila po celom Taliansku, populárnou sa stala napríklad v Miláne. V každom regióne si ju mierne upravili, pokiaľ šlo o jej prípravu či náplň. Jednu dôležitú vec však zachovali všade: používali čerstvé miestne suroviny.

Článok pokračuje na ďalšej strane.