Mária Mišovičová

Celoživotným trápením tohto významného umelca bol jeho zlý psychický stav. Odrazilo sa to i&nbsp;v&nbsp;jeho obrazoch, dôraz dával na emócie, nie na detaily. Zložitý bol aj jeho súkromný život. O&nbsp;ženy nemal núdzu, ale jeho milostné vzťahy boli rovnako komplikované ako jeho duševné rozpoloženie. Mileniek mal naozaj dosť, najznámejšia bola Tulla Larsenová, dedička bohatého obchodníka s&nbsp;vínom. Ich láska bola obrovská, bláznivá a&nbsp;do života oboch prišla ako blesk.

Žili v&nbsp;spoločnej domácnosti a&nbsp;Tulla dúfala, že sa spolu postavia pred oltár. Lenže jej majetnícke sklony a&nbsp;náznaky o&nbsp;manželstve u&nbsp;Edvarda nenachádzali žiadny ohlas. Nakoniec jej otvorene povedal, že sa ženiť nechce. Dôvodil, že je psychicky chorý, a&nbsp;preto na to nemá právo. Ďalej tvrdil, že sobášom by mohol prísť o&nbsp;tvorivé schopnosti, no najväčšou prekážkou bola podľa neho jeho až prílišná náklonnosť k&nbsp;alkoholu. Nakoniec sa rozišli, no jeho možno osudová láska ho prenasledovala po celej Európe.

Ich vzťah mal však tragickú dohru pre maliara, pri zápase o&nbsp;revolver z&nbsp;neho vyšiel výstrel. Zasiahol jeho prostredník na ľavej ruke a&nbsp;spôsobil mu nielen celoživotné fyzické následky, ale prehĺbil aj jeho psychické problémy. K&nbsp;tomu, čo sa vtedy stalo, bolo hneď niekoľko verzií. Podľa jednej šlo o&nbsp;hádku zo žiarlivosti, pretože Tulla v&nbsp;tom čase žila s&nbsp;jedným mladým umelcom a&nbsp;na návrat k&nbsp;Edvardovi už nepomýšľala. Ďalšia zasa tvrdila, že Tulla sa chcela k&nbsp;nemu vrátiť, ale keďže to Edvard odmietol, rozhodla sa pred ním spáchať samovraždu. No a&nbsp;vynoril sa i&nbsp;názor, že umelec sa v&nbsp;záchvate hnevu postrelil sám. Napokon, o&nbsp;samovraždu sa pokúsil niekoľkokrát.

Edvard Munch prišiel na svet na statku v&nbsp;nórskom meste Leten. Bol druhý z&nbsp;piatich súrodencov, ako prvá sa narodila sestra Sophie, s&nbsp;ktorou si boli veľmi blízki. Jeho detstvo nebolo vôbec radostné, sprevádzala ho chudoba a&nbsp;smútok. Otec Christian Munch bol armádny lekár a&nbsp;matka Laura Catherina Bjolstadová sa venovala rodine a&nbsp;domácnosti. Mal necelý rok, keď sa presťahovali do Osla. Pre otcovo povolanie sa často sťahovali z&nbsp;jedného pochmúrneho bytu do druhého. Plat vojenského lekára bol malý a&nbsp;pokusy otvoriť si súkromnú prax stroskotali. Prvé obrazy, ktoré namaľoval ako dieťa, zdobili holé steny ich príbytkov. Malý Edvard nemal ani päť rokov, keď matka ochorela na tuberkulózu a&nbsp;zomrela. S&nbsp;výchovou piatich potomkov ovdovenému lekárovi pomáhala manželkina sestra Karen. Christian Munch bol veľmi nervózny človek so sklonmi k&nbsp;psychoneu­róze, viera v&nbsp;Boha bola v&nbsp;jeho živote dominantná. Edvardovi i&nbsp;jeho súrodencom na dobrú noc rozprával strašidelné príbehy o&nbsp;pekle, do ktorého sa dostanú, ak zhrešia.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

A&nbsp;odtiaľ už niet cesty späť. Denne im pripomínal, že z&nbsp;neba ich sleduje aj matka. Ak sa niečím previnili, hodiny kľačali bez jedla a&nbsp;vody a&nbsp;museli sa modliť. Prehnané náboženstvo sa u&nbsp;neho zintenzívnilo po manželkinej smrti. Pri jej smrteľnom lôžku bol aj druhorodený Edvard. Odvtedy sa desil smrti, pod vplyvom otcových večerných príbehov sa až chorobne bál zatratenia. Pri svojom chatrnom zdraví mával nočné mory, neraz sa v&nbsp;noci zobudil a&nbsp;myslel si, že zomrel. Pýtal sa sám seba, či je v&nbsp;pekle. V&nbsp;tejto pochmúrnej domácej situácii mu jedinú radosť robilo kreslenie. Utiahol sa ku kachliam, vzal si papier a&nbsp;kúsok uhľa a&nbsp;ponoril sa do maľovania. Otec to videl veľmi nerád: „Aké mrhanie časom!“ rozčuľoval sa často. Ale teta Karen ho v&nbsp;tom podporovala.

Z&nbsp;Edvarda sa stal samotár, v&nbsp;detstve bol neustále chorľavý, každú zimu ho trápil zápal priedušiek. V&nbsp;trinástich rokoch začal vykašliavať krv, následne prekonal tuberkulózu. Na rozdiel od sestry Sophie z&nbsp;nej vyviazol. Tá nemala také šťastie, chorobe podľahla v&nbsp;pätnástich rokoch. Celé Edvardovo detstvo bolo poznačené chorobami a&nbsp;úmrtiami. Videl zomierať matku, milovanú Sophie, ďalšia zo sestier Laura trpela mentálnou poruchou. Dospelosti sa dožil iba brat Inger, ale zakrátko po svadbe zomrel. Duševná porucha trápila aj Edvarda, dnes je diagnostikovaná ako maniodepresívna psychóza.

Christian Munch si želal, aby jeho syn získal solídne povolanie a&nbsp;vyhol sa biede. Pod jeho nátlakom sa Edvard zapísal na polytechniku. V&nbsp;tomto štúdiu dosahoval dobré výsledky, vynikal najmä vo fyzike, v&nbsp;matematike a&nbsp;chémii. Ale vydržal tam iba rok, odišiel pre časté choroby, no najmä túžil maľovať. Napriek obrovskému otcovmu odporu sa rozhodol pre kariéru profesionálneho maliara a&nbsp;prihlásil sa na Kráľovskú akadémiu umenia a&nbsp;dizajnu v&nbsp;Osle. Otec to niesol veľmi ťažko. Edvard bol však mimoriadny talent, ktorý sa okamžite prejavil.

Do tajov sochárstva ho zasväcoval klasický sochár Julius Middelthun a&nbsp;maľbu ho vyučoval známy nórsky maliar Christian Krohg. Ten študoval v&nbsp;Nemecku a&nbsp;vo Francúzsku, kde ho ovplyvnili impresionisti, najmä Édouard Manet. V&nbsp;Paríži ho oslovilo experimentovanie, podporoval v&nbsp;ňom aj Munchových spolužiakov a&nbsp;Edvarda označoval za „tretiu generáciu“ nórskych maliarov. Netrvalo dlho a&nbsp;žiak prekonal svojho učiteľa.

Edvard nemaľoval tradičným spôsob, keby tak tvoril, mohol získať štipendium a&nbsp;nebyť závislý od otca. Lenže on sa vybral cestou experimentu, používal tie najradikálnejšie umelecké výrazové prvky. Nielen v&nbsp;umení, ale aj spôsobom života sa odlišoval. Stretával sa s&nbsp;osloskou bohémou, ktorá sa nadchýnala filozofiou Friedricha Nietzscheho, s&nbsp;oduševnením hovorila o&nbsp;samovražde. Edvard v&nbsp;tomto období prežil aféru s&nbsp;vydatou ženou a&nbsp;pred raňajkami si už vtedy pravidelne doprial pohár vína. To bol svet, ktorý nádejnému umelcovi vyhovoval. Iný názor mal však jeho otec. 

Vzťahy medzi ním a&nbsp;synom boli čoraz napätejšie. Neschvaľoval jeho bohémsky život. Do príchodu na kráľovskú akadémiu bol Edvard rezervovaný, dobre vychovaný mladík prejavujúci úctu ženám. Pod vplyvom bohémskych kruhov pil, jeho intímny život bol nespútaný. No otcovi azda najviac prekážali akty, ktoré Edvard maľoval. Ničil jeho obrazy, považoval ich za bezbožné a&nbsp;odmietol mu poskytovať peniaze na štúdium. Napriek týmto vzťahovým problémom si Edvard neosvojil názory väčšiny vtedajšej bohémy v&nbsp;duchu –&nbsp;správaj sa k&nbsp;rodičom najhoršie, ako len môžeš. Chápal otcov postoj k&nbsp;nemu a&nbsp;napriek všetkému v&nbsp;ňom cítil i&nbsp;lásku.

Prvú verejnú výstavu mal v&nbsp;roku 1883. Po nej sa pustil do svojho prvého majstrovského diela, nazval ho Choré dieťa. Zobrazil na ňom sestru Sophie na smrteľnej posteli so slzami v&nbsp;očiach zomierajúcu na tuberkulózu. Verejnosť tento obraz nepochopila, naopak, umelec zaň zožal iba výsmech. Zranilo ho to a&nbsp;útechu tentoraz hľadal doma. Lenže otec bol naďalej so synom nespokojný, denne sa modlil za spásu jeho duše a&nbsp;u&nbsp;mladšej sestry Laury sa objavili prvé príznaky schizofrénie.

Edvard sa opäť uzavrel do svojho sveta a&nbsp;tam mu bolesť zmierňovala práca. Vystriedal niekoľko štýlov –&nbsp;naturalizmus, impresionizmus, ale neustále hľadal vlastný umelecký smer, ktorým by vyjadril stav mysle a&nbsp;dal prednosť emóciám a&nbsp;napätiu pred vonkajším svetom. Všetky dovtedy vytvorené diela, bolo ich stodesať, videlo publikum na jeho samostatnej výstave na jar 1889. Táto prezentácia zožala úspech a&nbsp;vďaka svo­jim priaznivcom získal dvojročné štátne štipendium v&nbsp;Paríži. Do francúzskej mekky umelcov prišiel októbri, v&nbsp;čase, keď sa konala Svetová výstava v&nbsp;Paríži a&nbsp;jeho obraz Ráno bol vystavený v&nbsp;nórskom pavilóne. Začal sa učiť v&nbsp;ateliéri známeho maliara Léona Bonnata.

Vydržal v&nbsp;ňom iba tri mesiace, pretože Bonnatove dopoludňajšie prednášky ho unavovali a&nbsp;nudili. Rovnako popoludňajšie návštevy výstav, galérií a&nbsp;múzeí, kde spolu s&nbsp;ostatnými študentmi prekresľoval obrazy iných umelcov. Radšej sa sám túlal po obrazárňach, kde ho uchvátili práce Vincenta van Gogha, Henriho de Toulouse-Lautrec či Paula Gauguina. Obdivoval najmä to, ako využívali farby. Nespokojnosť so životom v&nbsp;Paríži sa u&nbsp;neho prejavila v&nbsp;podobe psychickej krízy. Tá sa ešte viac prehĺbila, keď sa v&nbsp;decembri dozvedel o&nbsp;otcovej smrti. Ten zanechal rodinu nezaopatrenú, bez prostriedkov.

Edvard sa preto vrátil domov a&nbsp;od bohatého nórskeho zberateľa umenia si požičal peniaze, aby mal z&nbsp;čoho financovať súrodencov i&nbsp;seba. Bol však v&nbsp;hlbokej depresii a&nbsp;premýšľal o&nbsp;samovražde. Do denníka si zapísal: „Žijem so samými mŕtvymi –&nbsp;s&nbsp;matkou, so sestrou, s&nbsp;dedkom, otcom. Zabijem sa a&nbsp;bude po všetkom. Načo žiť?“ Z&nbsp;tohto neradostného rozpoloženia sa dostal vďaka Únii berlínskych umelcov. Pozvali ho do Berlína, aby vystavil svoje diela, ktoré pramenili z&nbsp;jeho najhlbšieho vnútra.

Zopakovala sa však situácia, ktorú už zažil. Jeho obrazy vyvolali škandál a&nbsp;po týždni výstavu zatvorili. Edvarda Muncha to napodiv nezlomilo, naopak, bol nadšený: „Nechce sa mi ani veriť, že niečo nevinné, ako je umenie, môže spôsobiť taký rozruch.“ Paradoxne, predčasné ukončenie výstavy mu prinieslo popularitu a&nbsp;záujem o&nbsp;jeho práce. Ľudí síce pritiahli jeho obrazy, ale predalo sa ich málo. V&nbsp;Berlíne nakoniec zostal štyri roky a&nbsp;jeho príjmy tvorilo najmä vstupné z&nbsp;výstav. Po celý čas mal existenčné problémy, na zá­klade súdneho príkazu sa musel vysťahovať z&nbsp;bytu a&nbsp;tri dni sa túlal po uliciach, až ho našli priatelia.

Aj pod vplyvom týchto udalostí maľoval temné a&nbsp;depresívne diela. Nakoniec sa rozhodol vrátiť do Nórska. V&nbsp;rodnej krajine v&nbsp;roku 1893 vytvoril svoj najslávnejší obraz Výkrik. „Šli sme s&nbsp;dvomi priateľmi po ceste, práve zapadalo slnko. Zrazu sa zmenilo na krvavú guľu. Roztriasol som sa, pocítil som obrovský strach, akoby veľký nekonečný výkrik šiel celou krajinou.“ Vedci neskôr identifikovali, že tento jav sa udial neďaleko mestečka Ekeberg na predmestí Osla. Práve v&nbsp;tamojšom ústave pre duševne chorých bola už niekoľko rokov hospitalizovaná Edvardova sestra Laura. Je možné, že preto ho to miesto tak vydesilo.

V&nbsp;roku 1896 maliar opäť opustil Nórsko a&nbsp;zamieril do Paríža. Zdržal sa tam rok. Maľbu akoby odsunul do ústrania a&nbsp;venoval sa grafickým drevoryteckým a&nbsp;litografickým technikám. Po úspechu grafík Choré dieťa a&nbsp;Bozk mu ponúkli ilustrovanie básnickej zbierky Charla Baudelaira Kvety zla. Z&nbsp;tejto spolupráce nakoniec zišlo, no prichádzali ďalšie ponuky. Parížski kritici hodnotili jeho obrazy ako príliš násilné, jeho výstavy však mali vysokú návštevnosť a&nbsp;veľmi dobrý ohlas. Zlepšila sa jeho finančná situácia, neďaleko nórskeho Åsgårdstrandu si kúpil rybársky domček a&nbsp;využíval ho ako letovisko. Nazval ho Šťastný dom a&nbsp;počas dvadsiatich rokov v&nbsp;ňom trávil takmer každé leto.

Významným sa pre neho stal rok 1904. V&nbsp;Berlíne podpísal zmluvu s&nbsp;predajcom umeleckých diel a&nbsp;záujemcovia o&nbsp;jeho obrazy sa len tak hrnuli. O&nbsp;rok neskôr vystavoval v&nbsp;Prahe a&nbsp;o&nbsp;ďalší rok pripravil scénu pre hru Henrika Ibsena Duchovia, ktorú uviedlo berlínske Deutsches Theater a&nbsp;režíroval ju Max Reinhardt. Chudobné roky boli minulosťou a&nbsp;nastúpilo úspešné obdobie. Popri množstve práce sa však umelec nevzdal alkoholu a&nbsp;žien. Opäť žil bohémskym životom a&nbsp;v&nbsp;alkoholickom opojení. Nezbavil sa sebazničujúceho správania a&nbsp;nepredvídateľných reakcií. V&nbsp;roku 1908 sa jeho psychický stav výrazne zhoršil. Trpel halucináciami, cítil sa na pokraji šialenstva a&nbsp;celé dni trávil v&nbsp;posteli. Mával záchvaty paralýzy, ochrnula mu noha, potom ruka.

Na nátlak priateľov odišiel do dánskej Kodane a&nbsp;podstúpil osemmesačnú liečbu na psychiatrickej klinike doktora Daniela Jacobsena. Tam mu diagnostikovali alkoholickú paralýzu. Podrobil sa špeciálnej liečbe, dostával aj slabé elektrošoky a&nbsp;jeho stav sa zlepšil. Psychiater Jacobson mu odporučil, aby sa stretával len s&nbsp;dobrými priateľmi a&nbsp;vyhýbal sa alkoholu, najmä pitiu na verejnosti. Edvard lekárove rady prijal, čo sa prenieslo aj do jeho tvorby. Maľoval portréty priateľov a&nbsp;mecenášov, ale aj krajinky a&nbsp;ľudí pri práci. Jeho diela boli optimistickejšie a&nbsp;farebne oveľa pestrejšie, žiarivejšie s&nbsp;bielymi miestami. Čiernu farbu takmer nepoužíval. Začali sa o&nbsp;ne zaujímať aj múzeá a&nbsp;dostával čoraz viac zákaziek, dokonca i&nbsp;z&nbsp;Ameriky. Tam mal prvú výstavu v&nbsp;roku 1912. 

Vyzdobil aulu Univerzity v&nbsp;Osle a&nbsp;dokonca ho vyznamenali Radom svätého Olava za umeleckú službu štátu. Kvôli psychickému pokoju pri množstve práce sa rozhodol vybudovať si stabilný domov. Neďaleko nórskeho mesta Ekely si kúpil veľký dom na pobreží, v&nbsp;ktorom trávil celé dni a&nbsp;takmer z&nbsp;neho nevychádzal. Maľoval, zameral sa na vidiecke motívy, zobrazoval život poľnohospodárov, prírodu. Aj v&nbsp;tomto prostredí však tvoril akty, prichádzalo za ním mnoho modeliek.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny mal protikladné pocity. V&nbsp;Nemecku žila väčšina jeho priateľov, ale miloval i&nbsp;Francúzsko. Prejavilo sa to nepokojom v&nbsp;jeho duši. Po skončení svetového konfliktu utrpelo aj jeho fyzické zdravie. Nevyhol sa španielskej chrípke a&nbsp;vzhľadom na chatrné zdravotné dispozície mal šťastie, že ju prekonal. Koncom 30.&nbsp;rokov pri vzostupe fašizmu postupne prichádzal o&nbsp;najväčších mecenášov a&nbsp;bohatých zákazníkov. Boli to väčšinou Židia, tí prišli o&nbsp;majetok a&nbsp;mnohí i&nbsp;o&nbsp;život. Nacisti jeho dielo označili za zvrhlé umenie a&nbsp;všetky obrazy odstránili z&nbsp;nemeckých múzeí. Tento čin niesol Edvard Munch veľmi ťažko. Veď Nemecko dlho pokladal za svoju druhú vlasť. Preto keď Nemci v&nbsp;roku 1940 obsadili Nórsko, z&nbsp;obavy pred nimi takmer celú svoju zbierku obrazov schoval.

Geniálny umelec, autor kultových diel Bozk, Dvaja ľudia, Osamelí, Žiarlivosť, Upír, Madona, Tanec života, Maratova smrť a&nbsp;ďalších, zomrel v&nbsp;januári 1944 na prechladnutie, keď mu výbuch v&nbsp;neďalekom nemeckom sklade vybil sklá na oknách v&nbsp;dome. Mal 81&nbsp;rokov. Edvard Munch po sebe zanechal vyše tisíc obrazov, viac ako 15-tisíc grafických listov, takmer 4&nbsp;500 kresieb a&nbsp;akvarelov a&nbsp;šesť sôch. Svoje diela venoval mestu Oslo, ktoré vo štvrti Tøyen vybudovalo Munchovo múzeum. V&nbsp;Šťastnom dome je ďalšie múzeum s&nbsp;dobovým vybavením.

Geniálny podivín: Hoci sa bál smrti, neraz uvažoval maliar Edvard Munch o samovražde

Mária Mišovičová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Geniálny podivín: Hoci sa bál smrti, neraz uvažoval maliar Edvard Munch o samovražde

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Červená eminencia v Bielom dome: Nancy Reaganová chránila manžela aj pomocou hviezd

Dejiny mydla: Aké používali ľudia pred tritisíc rokmi?

Lekár pre telo i dušu: Liečebnej metóde Mikuláša Szontagha neverili, nazývali ju experiment

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás