Matejkovi rodičia majú štyri deti. Prvé písmená ich mien tvoria TEAM - sú to Timotej, Eliška, Adelka aMatejko. Pred štyrmi rokmi však takmer prišli o posledné písmenko.

V dome Matejkových rodičov visí v obývačke na stene papierový kríž. Je plný výstrižkov a zápisov detským písmom. „Sú to modlitby za 40 rodín, ktoré si naše deti vybrali. Obetovali za ne svoje úmysly, starosti a radosti počas pôstu pred nedávnymi veľkonočnými sviatkami,“ vysvetľuje ich otec Viktor. V náručí drží najmladšieho syna Matejka a kŕmi ho lyžičkou. Matejko len občas zamrnká, prehĺta detskú výživu s ovocím, a hoci očká mu blúdia, zdá sa, že náš príchod si všimol. „Väčšinu času ho máme na rukách. Chceme, aby bol tu s nami všetkými. Teraz má také obdobie, že sa málokedy ozýva nahlas, ale inak má dosť zvučný hlas,“ konštatuje Viktor a pohladí Matejka po vláskoch.

„Občas sa stane, že ideme po vonku, niekoho stretneme a začneme sa rozprávať. Matejko dostane kŕč alebo začne kričať, ten človek sa zháči a povie, že už musí ísť. Vidím, že je to ľuďom nepríjemné. Že nevedia, čo majú povedať, ako sa zachovať. Nikomu to nezazlievam. V Matejkovom stave sú však bežné kŕče aj krik. A človek sa musí deliť s okolím o to, čo sa deje. Inak by sa svojím smútkom zadusil,“ hovorí Viktor, no v jeho hlase neznie trpkosť, je to iba konštatovanie. Naopak, obaja s manželkou Stankou tvrdia, že majú okolo seba veľa dobrých ľudí. „Matejko je v bdelej kóme už štvrtý rok. Je to ťažké, ale keď vám má kto pomôcť, dá sa tak žiť.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia