Marcela Fuknová

V dome Matejkových rodičov visí v obývačke na stene papierový kríž. Je plný výstrižkov a zápisov detským písmom. „Sú to modlitby za 40 rodín, ktoré si naše deti vybrali. Obetovali za ne svoje úmysly, starosti a radosti počas pôstu pred nedávnymi veľkonočnými sviatkami,“ vysvetľuje ich otec Viktor. V náručí drží najmladšieho syna Matejka a kŕmi ho lyžičkou. Matejko len občas zamrnká, prehĺta detskú výživu s ovocím, a hoci očká mu blúdia, zdá sa, že náš príchod si všimol. „Väčšinu času ho máme na rukách. Chceme, aby bol tu s nami všetkými. Teraz má také obdobie, že sa málokedy ozýva nahlas, ale inak má dosť zvučný hlas,“ konštatuje Viktor a pohladí Matejka po vláskoch.

„Občas sa stane, že ideme po vonku, niekoho stretneme a začneme sa rozprávať. Matejko dostane kŕč alebo začne kričať, ten človek sa zháči a povie, že už musí ísť. Vidím, že je to ľuďom nepríjemné. Že nevedia, čo majú povedať, ako sa zachovať. Nikomu to nezazlievam. V Matejkovom stave sú však bežné kŕče aj krik. A človek sa musí deliť s okolím o to, čo sa deje. Inak by sa svojím smútkom zadusil,“ hovorí Viktor, no v jeho hlase neznie trpkosť, je to iba konštatovanie. Naopak, obaja s manželkou Stankou tvrdia, že majú okolo seba veľa dobrých ľudí. „Matejko je v bdelej kóme už štvrtý rok. Je to ťažké, ale keď vám má kto pomôcť, dá sa tak žiť.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Matejkova mama Stanka nám ukazuje denník v koženej väzbe plný fotografií a zápisov. „Založili sme ho po tej tragickej udalosti a spätne sme písali príbeh od Matejkovho narodenia až po osudný deň. Opisovali sme dni na áre, po návrate domov, svoje pocity a túžby, teraz je už záznamov menej. Po jeho úraze tam pribúdali skôr otázky. Synček, kde si? A čo sa s tebou stane?“ Obaja s Viktorom hovoria otvorene o tom, čo sa vtedy pred rokmi udialo.

Pred domom majú odvodňovací kanál s klzkými brehmi. „Matejko sa topil. Sused ho našiel asi 700 metrov odtiaľto. Pred naším domom je stavidlo, ale vtedy bolo veľa vody a Matejka prúd odniesol,“ hovorí Viktor. „Nevšimli sme si, kedy vykĺzol z domu. Bol to okamih. Vedel otvoriť dvere, dokázal stlačiť kľučku, ale nevedel ich zavrieť. Vtedy sa mu to asi prvýkrát podarilo. Dvere boli zavreté,“ hovorí Stanka. „A boli sme presvedčení, že sú aj zamknuté, lenže neboli. Niekoľko minút sme Matejka hľadali po dome. Bol som na pôjde aj v pivnici, dokonca sme pozerali do perín. Hovorím manželke – volaj políciu, Matejko sa stratil,“ spomína Viktor.

Keď zistili, že Matej v dome nie je, rozpŕchli sa na všetky strany a išli ho hľadať. „Stanka utekala do blízkeho lesíka, deti pobehovali sem a tam a čas plynul. To bola chyba, pretože som sa neskôr začal báť aj o manželku a ostatné deti, tak sme sa dohodli, že všetci ostanú doma a pôjdem ho hľadať ja,“ hovorí Viktor. Vybral sa autom popri kanáli. Išiel však opačným smerom.&nbsp; „Keď som predtým ešte susedovi Štefanovi rýchlo povedal, že Matejko sa stratil, zbledol a aj on okamžite sadol do auta. Nášho syna našiel dole tvárou presne na mieste, kde sa kedysi topil on. Vytiahol ho von a ako zázrakom sa mu podarilo stopnúť okoloidúce auto. Spoločne s posádkou Matejka začali oživovať podľa telefonických pokynov záchranárov. Neskôr mi sused hovoril, že z neho vytieklo dosť veľa vody a na chvíľu otvoril oči,“ hovorí Viktor. Medzitým prišiel na miesto aj on. „Akosi som cítil, že som sa vybral zlým smerom, a otočil som auto.“

Obaja so Stankou sa zhodujú, že Matejkovu nehodu sprevádzalo niekoľko udalostí medzi nebom a zemou. „V susednej dedine, kde chodíme do kostola, máme jednu známu 83-ročnú paniu, ktorá v dávnej minulosti prežila podobný príbeh s tragickým koncom. Pár týždňov pred nehodou sa ostala modliť po skončení nedeľnej svätej omše v kostole a náš Matejko vbehol dnu. Boli sme blízko, Matej veľmi rád chodil do kostola. Hovorila, že utekal rovno k oltáru. Tam si kľakol, a keď o chvíľu vstal, odchádzal podľa nej úplne pokojný, akoby so všetkým uzrozumený. Neskôr vravela, že sa jej zdalo, akoby sa s niečím lúčil... Aj náš Timko neskôr spomínal, čo Matejko povedal, keď vtedy pred nehodou odišiel z izby. Skákali tam spolu a zrazu mu Matejko hovorí – ja už nechcem s tebou skákať, už musím niekam ísť...“ rozpráva Viktor.

"Matejko pred nehodou povedal svojmu bratovi- už nechcem s tebou skákať, musím už niekam ísť."

Aj jeho brat Peter počas tragédie zažil niečo zvláštne. „Z nemocnice som mu zavolal a vravím mu – Peťo, modlite sa, s Matejom je zle. Vzápätí som zložil telefón, viac som nedokázal povedať. A on mi potom neskôr, keď sme sa vrátili, povedal, že v čase Matejovej nehody pílil drevo cirkulárkou a zrazu prestala fungovať. Vypadli mu ističe a to sa stalo 300 kilometrov od nás.“

Na miesto nehody prišli v krátkom čase dve sanitky a priletel dokonca vrtuľník. „Pôvodne letel k chlapcovi, na ktorého spadlo v otcovej garáži auto. Nebol však stabilizovaný, museli ho napokon viezť sanitkou, tak prišli k Matejkovi,“ hovorí Stanka. Jej synčeka oživovali dlhých 51 minút. „Modlila som sa celý čas Zdravas, Mária, a hoci to bola strašná situácia, vnútri som cítila pokoj. Aj dnes, keď si na to spomeniem, hreje ma pri srdci a niečo mi tak ako vtedy hovorí – neboj sa,“ lesknú sa Matejovej mame oči.

Matejka previezli na ARO. V nemocnici strávil 40 dní. „Zachránili mu život. Každý deň v týždni okrem jediného sme boli s ním. V ten deň sme sa naplno venovali ostatným deťom. Matejko mal na áre na sebe zahrievaciu vestu, museli mu len postupne zvyšovať teplotu. Bola ťažká a plná vody, nemohli ho obracať, rýchlo sa mu začali skracovať šľachy,“ hovorí Viktor. „Mal také okuliariky, pretože nežmurkal a rýchlo mu vysychali očká, vyzeral ako snehuliačik z rozprávky Snowman. To bola jeho obľúbená rozprávka. Na áre boli všetci veľmi milí, mohla som ho okúpať, cez PEG som ho kŕmila. Učila som sa odsávať, hoci sa všetko vo mne búrilo – ja sa to nechcem učiť, veď má byť dobre...“ spomína Stanka.

Matejko sa postupne stabilizoval, no zostával v bdelej kóme a jeho vyhliadky boli nejasné. Pri návrate domov im pomohla organizácia Plamienok, ktorá sa stará o ťažko, nevyliečiteľne choré deti. „Poskytli nám všetky potrebné prístroje, učili nás, ako sa starať o dieťa v bdelej kóme. Bolo to náročné. Matejko bol ako bábätko, no nebolo to také ako s malým dieťatkom – nakŕmiť, prebaliť, uspať. Nevedeli sme, čo nás čaká. Nemala som čas sa ani osprchovať a najesť. Do toho ostatné naše deti, ktoré to takisto ťažko niesli a nechápali celkom, čo sa s Matejkom deje, pretože si mysleli, že sa vráti zdravý,“ hovorí Stanka.

Učila som sa odsávať, hoci sa všetko vo mne búrilo – ja sa to nechcem učiť, veď má byť dobre...“

„Najťažšie bolo prijať to. Mali sme hypotéku, štyri zdravé deti, ja som pracoval na plný úväzok. Stanka sa starala o deti a súkromne občas učila angličtinu. A zrazu sa to v okamihu zmenilo. Všetko, čo sme zvyčajne robili. Všetko sa postavilo na hlavu. Čas akoby zastal, už nič nebolo dôležité a potrebné, nič nebolo súrne, chceli sme iba naspäť nášho Matejka,“ konštatuje Viktor. Do ich života postupne začali vstupovať ľudia, ktorí sa im snažili pomôcť. „Vedeli, čo sa nám stalo. Bolo to ako záchranná sieť. Ozvala sa mi známa fyzioterapeutka Ivetka, ktorá bola po onkologickej liečbe.

Bola tu so mnou a s Matejkom celé dni. Učila ho prehĺtať, cvičila s ním. Nebála sa s ním chvíľu zostať, mohla som vybehnúť aj do potravín. Veľmi nám pomáhala,“ rozpráva Stanka. Viktor ju dopĺňa: „A masér Julo sa už stal naším rodinným priateľom. Už rok a pol chodí k nám a masíruje Matejka zadarmo. Prišiel s iniciatívou, že Maťkovi môžu dobrí ľudia prostredníctvom neho kúpiť masáž. Danka zo susednej dediny nám ponúkla bezplatnú hipoterapiu a tak by sa dalo veľa ľudí vymenovať.“ Ich ďalší kamarát Rado pre nich krátko po tragédii založil občianske združenie, aby mohli zbierať dve percentá z daní. Volá sa podľa slov z Matejovej obľúbenej kresťanskej pesničky – Ešte krok…

Samozrejme, Matejkovi rodičia absolvovali rôzne terapie. Matejka treba neustále stimulovať a cvičiť s ním. „Dozvedeli sme sa o magnetoterapii v Šoproni. Boli sme teda v Maďarsku a tam nám povedali o Milošovi Svobodovi z Ostravy. V Česku zložil rehabilitačné stredisko Arcada pre ľudí s poškodením mozgu – s DMO, bdelou kómou, a s ďalšími poruchami pohybového ústrojenstva, pri ktorých je potrebná rehabilitácia. Prvým dôvodom bol pre neho osud jeho syna, ktorý takisto zostal v bdelej kóme. Hovoriť s ním bolo pre nás úžasné. Pravidelne tam s Matejom chodievame na rehabilitačné pobyty, hoci teraz to pre pandémiu možné nie je. Cítime sa tam skvelo,“ rozpráva Stanka.

Zoznámila sa aj s Michaelou Hulik, ktorá založila OZ Pomocná ruka nádeje. Jej brat Mário je v bdelej kóme po autonehode už štrnásť rokov. „Bola som s ňou na jednej konferencii v Rakúsku, kde boli lekári zo stredísk, kde liečia bdelú kómu. Na Slovensku takéto špecializované zariadenie neexistuje, hoci u nás máme vyše 3 500 ľudí v bdelej kóme,“ dodáva Matejkova mama. Spolu s manželom sa však snažia Matejkovi dopriať najmä pokoj domova, kde to pozná, v spoločnosti ľudí, ktorých ľúbi. Matejko je stále pevnou súčasťou TEAM-u ich detí.

„Pamätám si, že keď sa deti vracali zo školy, Matejko býval nepokojný a kričal. Tíšila som ich, mala som pocit, že ho vyrušujú. Raz som si však uvedomila, že je to možno preto, že Matej, naopak, chce byť po celom dni s nimi. Už som ich nenapomínala, naopak, dala som Matejka do izby k nim a upokojil sa,“ hovorí mama. Keď vyjdú všetci spolu von do záhrady, Timko sa hrá s loptou, Eliška a Adelka skáču na trampolíne a na trávniku sa vrtí labrador Tesa, Matejko je s nimi. V maminom náručí.

Viktor a Stanka aj po štyroch rokoch dúfajú, že ich syn sa z bdelej kómy preberie. „Viackrát sme v modlitbách dostali túto odpoveď. Veríme v zázrak, jeden sa už vlastne stal, keď to prežil a my s ním. Tie štyri neľahké roky nám priniesli veľa a veľa sme sa naučili. Spoznali sme veľa dobrých ľudí a dostávame veľa od života. Naučili sme sa, že sa treba naučiť dávať a radovať sa aj z toho mála, čo je k dispozícii. Boh sa o nás stará, aj keď si mnohí často myslíme, že je to naopak. Veríme, že Matejko sa vráti, tak ako odišiel, aby pokračoval tam, kde skončil, a hral s bratom futbal.“

Matejko zostal po tragickej nehode v bdelej kóme. Jeho rodina verí v zázrak

Marcela Fuknová

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás

Matejko zostal po tragickej nehode v bdelej kóme. Jeho rodina verí v zázrak

Marcela Fuknová

Súvisiace články

Obraz je viac ako slovo: Umelca zo Spiša zlákal život za veľkou mlákou

Cinktou odmietali obhajovať aj právnici: Čím presvedčil Hryca?

Dve ženy s dlhodobým kovidom prehovorili: Aké majú príznaky?

Koronarok je katastrofou pre osamelých ľudí: Čo odporúča známa televízna odborníčka na vzťahy?

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás