Marcela Fuknová

Pani Mária Šnábelová mala veľmi ťažký život.&nbsp; Jej manžel pred 16 rokmi spáchal samovraždu a ona zostala s ťažko postihnutými dvojičkami na vozíkoch, ktoré mali vtedy 18 rokov. "Miloval mňa ,aj dievčatá, žiaľ, nevšimla som si, že&nbsp; má nejaké ťažkosti.&nbsp; Prišiel o prácu ,ale zdalo sami, že to zvláda dobre.&nbsp; Nič čudné som na ňom nevidela. Zdal sa mi len zamĺknutý a nechutilo mu jesť. Na nič sa však nesťažoval. Do smrti si budem vyčítať, že som sa ho viac nepýtala, nenaliehala. Dnes už som si istá, že mal depresiu, mohli mu dať lieky a mohol tu byť s nami.&nbsp;Bohužiaľ,&nbsp; v jedno poobedie sa obesil v garáži,"povedala vtedy pre týždenník ŽIVOT pani Šnábelová so slzami v očiach.&nbsp;
&nbsp;Vďaka pomoci našich čitateľov sa jej vtedy podarilo predať ich nedokončenú chalupu na kopaniciach, vyplatiť úver a kúpiť si malý domček v centre Bziniec. Tam žila aj s dievčatami a starala sa o ne, pokiaľ vládala.&nbsp; Bohužiaľ v roku 2020 vážne ochorela. Praskli jej vredy na žalúdku a takmer zomrela.&nbsp; „Dievčatá som musela dať do domova sociálnych služieb v Zemianskom Podhradí. Musela som ísť do nemocnice, nemohla som sa o ne starať,"hovorila nám so slzami v očiach.

Z nemocnice sa musela vrátiť do prázdneho domu, dievčatá boli preč.&nbsp;„Už som sa nedokázala o ne starať, otáčať ich a dvíhať, nemohla som od vyčerpania ani chodiť. Mala som veľké problémy so žalúdkom, schudla som tridsať kíl. Päťkrát som odpadla a vždy som sa nejako pozviechala, ale šiestykrát som už zostala ležať a skončila som na vozíku. Ja sama som sa brala do nemocnice. Prisahala som nad truhlou svojho muža, že sa o&nbsp;Zuzku a&nbsp;Katku postarám. Veď ony majú už len mňa. Nechcela som ich opustiť. Ak by som sa však nešla liečiť, zostali by na svete samy,“&nbsp;plakala pri slovách, ktoré sú asi nočnou morou všetkých starnúcich rodičov detí s&nbsp;postihnutím.
Článok pokračuje na ďalšej strane

Bohužiaľ, koronavírus obmedzil návštevy v domovoch sociálnych služieb a keď sa Mária po pobyte v nemocnici a ďalších týždňoch doma konečne zotavila, návštevy dievčat neboli možné. Jej dcéra Zuzka náhlu zmenu v jej živote nezvládla. Prestala jesť a museli jej zaviesť hadičku do žalúdka, ktorú si však vytiahla. Mária ju mohla po veľmi dlhom čase prvý raz vidieť v trenčianskej nemocnici, kde prišla podpísať súhlas s jej operáciou. „Držala ma, kričala a nechcela ma pustiť. Plakali sme spolu,“ spomínala neskôr dojato.

Mária je veľmi vďačná lekárom z trenčianskej nemocnice, že mohla svoje dieťa vidieť aj deň pred smrťou. Zuzka totiž 3. decembra 2020 vo veku 34 rokov v spánku zomrela. Dievča, ktoré nikdy nestálo na vlastných nohách a nemohlo rozprávať, malo na parte napísané: ako tíško žila, tak tíško aj odišla. „Zuzka zvládla štyri operácie, nezvládla naše odlúčenie. Dá sa povedať, že koronakríza ma pripravila o dcéru. Myslela som si, že som na dne, ale spadla som ešte hlbšie,“ povedala nám Mária po dcérinom pohrebe.
Článok pokračuje na ďalšej strane

Ani to však nebol koniec jej trápenia.&nbsp; "Začiatkom septembra som sa ocitla v tej istej nemocnici, na tom istom odelení. Bol to príšerný pocit,"hovorí.&nbsp; Katka totiž dostala niekoľko epiletických záchvatov po sebe&nbsp; a nedokázala dýchať. "Zachránila ju umelá pľúcna ventilácia. Bola na nej niekoľko dní a potom sa liečila na pľúcnom oddelení, zistili jej totiž zápal pľúc,"&nbsp; rozpráva.&nbsp;

Je mi jasné, že dnes, v tejto situácii by sa na umelú pľúcnu ventiláciu nedostala. Je to postihnuté dieťa, je totiž mentálne na úrovni malého dieťaťa. Buď by to prežila, alebo nie, prednosť by zrejme dostal niekto s koronou, kto by bol inak zdravý .

Pani Šnábelová vzápätí vysloví niečo, z čoho mrazí: "Je mi jasné, že dnes, v tejto situácii by sa už na umelú pľúcnu ventiláciu nedostala. Je to postihnuté dieťa, hoci je dospelá, mentálne je na úrovni malého dieťaťa. Buď by to prežila, alebo nie, prednosť by zrejme dostal niekto s koronou, kto by bol inak zdravý . Lenže pre mňa je Katka moje jediné dieťa, všetko, čo mi zostalo,"plače. "Chcela by som veľmi poprosiť všetkých, aby v tejto dobe mysleli aj na chorých, postihnutých a bezbranných ľudí ako je moja&nbsp; dcéra.&nbsp; Aj takíto ľudia potrebujú lôžka v nemocniciach.&nbsp; Zo srdca ďakujem všetkým lekárom a sestrám, ktorí sa o Katku starali. Viem, že dnes všetci pracujú v prvej línii a starajú sa o pacientov s kovidom. Želám im veľa sily a každý deň sa za nich modlím,"hovorí Mária. Poďakovať sa chce aj sestrám v Zemianskom Podhradí, vďaka ktorým sa Katkin stav opäť zlepšil.&nbsp; "Teším sa len na to, že sa situácia zlepší a s mojou Katkou sa budem opäť môcť stretnúť."&nbsp; &nbsp; &nbsp;