Peter Ličák

Zlatokop telom, srdcom i&nbsp;dušou. To je najvýstižnejšia charakteristika Laca Kornela Sedláka (81), ktorý po dobrodružstvách prežitých na americkom kontinente posledných päť rokov opäť žije v&nbsp;rodnom Prešove. Presne polovicu života doloval zlaté nugety na Aljaške alebo dole na juhu Spojených štátov v&nbsp;slnečnej Kalifornii. Na častú otázku, koľko zlata si z&nbsp;Ameriky doniesol, s&nbsp;úsmevom odpovedá, že z&nbsp;ryžovania zlata nezbohatol, ale to ho vôbec netrápi, pretože pre mamon sa na zlatokopectvo nedal. Pre optimistický založeného chlapíka bolo zlatokopectvo životným štýlom, nie honbou za dolármi a&nbsp;bohatstvom.

„Cestu k&nbsp;dobrodružnému životu zlatokopa mi otvorila emigrácia, nechcel som žiť v&nbsp;krajine, ktorú po sovietskej okupácii riadili normalizátori, tak som sa rok po maturite na stavebnej priemyslovke pobral kade ľahšie. Zakotvil som na západnom pobreží USA v&nbsp;meste Portland v&nbsp;štáte Oregon. Najprv som si doplnil vzdelanie štúdiom stavebného inžinierstva, potom som pracoval ako inšpektor pre stavebné firmy, ale úradnícka robota ma nebavila. A&nbsp;tak som v&nbsp;zime začal jazdiť na kamióne naprieč Amerikou, a&nbsp;keď sa oteplilo, pobral som sa na pol roka do zlatých končín medzi Kaliforniou a&nbsp;Beringovou úžinou na Aljaške,“ prezrádza o&nbsp;svojom živote zlatokopa Laco Sedlák.

Prvé nugety vyťažil s&nbsp;kamarátom Pištom Sanetrikom pomocou nasávacieho bagra z&nbsp;dna zlatonosnej rieky Južná Yuba. Za sezónu vyťažili deväť troyských uncí zlatých nugetov, čo malo v&nbsp;tom čase hodnotu asi 2&nbsp;700&nbsp;dolárov. Každú uncu zlata oslávili dvoma litrami kubánskeho rumu Bacardi. „Tak to išlo celé roky až do chvíle, keď ma začali trápiť problémy so zväčšenou prostatou. Býval som vtedy v&nbsp;lete v&nbsp;mestečku Nome na Aljaške, ktoré na konci 19.&nbsp;storočia ovládla zlatá horúčka, keď na rieke AnvilCreek našli zlaté nugety. Dnes tam žije okolo tritisíc ľudí, väčšinou Inuiti. V&nbsp;jednom z&nbsp;miestnych pubov ma zlatokopi začali strašiť, aké veľké problémy ma s&nbsp;prostatou čakajú, ak zavčasu nevyhľadám urológa. Moč sa mi dostane do brucha, otrávi mi krv, mozog prestane fungovať, zošaliem a&nbsp;podobné nezmysly. Tak som sa na začiatku zimy vrátil do Portlandu a&nbsp;zašiel som za urológom,“ hovorí o&nbsp;zdravotných ťažkostiach, ktoré ho priviedli až na operačnú sálu v&nbsp;portlandskej nemocnici, bývalý zlatokop.

Hoci žil v&nbsp;Amerike dlhé roky, bol to jeho prvý kontakt s&nbsp;americkým doktorom. Vraví, že ho príjemne prekvapilo, keď sa mu lekár predstavil krstným menom, aj jeho familiárne oslovil menom, nie priezviskom. A&nbsp;oznámil mu, že problémov ho môže zbaviť iba na operačnom stole. Dodal, že po operácii prostaty mu garantuje, že najmenej pätnásť rokov s&nbsp;ňou nebude mať problém. Tak prikývol. „Lekár si na moju operáciu prenajal v&nbsp;portlandskej nemocnici operačný stôl, anestéziológa aj inštrumentárky. Pred operáciou ma informoval, že ma nebude operovať pomocou lasera, ale použije klasickú metódu, lebo podľa jeho skúseností sa rezy po laseri hoja ťažšie a&nbsp;dlhšie ako po skalpeli. Dal mi však na výber, akú chcem anestéziu –&nbsp;či len lokálnu alebo celkovú, dal som prednosť uspaniu. Keď ma na posteli priviezli na operačnú sálu, bol som mierne šokovaný. Bola veľká ako hangár, vedľa seba bolo asi desať operačných stolov, možno aj viac a&nbsp;na všetkých už pacientov operovali.“

V&nbsp;štandardnej izbe ležal sám, mala kúpeľňu, televízor. Návštevy k&nbsp;pacientom mohli prísť v&nbsp;ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. „Pri prepustení z&nbsp;nemocnice mi dali faktúru na sumu 6&nbsp;400&nbsp;dolárov. Bol na nej presný zoznam úkonov s&nbsp;cenou. Moja zdravotná poisťovňa zaplatila 80&nbsp;percent nákladov, mne ostalo na doplatenie 610 dolárov,“ hovorí o&nbsp;svojich skúsenostiach s&nbsp;americkým zdravotníctvom Laco Kornel Sedlák.

Aké to je v New Yorku? Dozviete sa na ďalšej strane...

„Viete, v&nbsp;čom vidím podstatný rozdiel medzi slovenským a&nbsp;americkým zdravotníctvom? V&nbsp;Amerike som ani raz nemal nepríjemný pocit či dokonca až pocit viny, že svojím zdravotným problémom lekárov obťažujem. Na Slovensku sa mi to, žiaľ, už niekoľkokrát stalo,“ konštatuje Sabinovčan Vladimír Kormoš (66).

Vie, čo hovorí, kritické slová si nevycucal len tak z&nbsp;prsta bez vlastných skúseností. Zdravotníctvo Spojených štátov pozná veľmi dobre, má s&nbsp;ním 30-ročné skúsenosti. V&nbsp;novembri 1989 patril v&nbsp;rodnom meste k&nbsp;miestnym protagonistom revolučných zmien v&nbsp;živote spoločnosti, ale keď sa ani po dvoch rokoch veci nehýbali dopredu podľa jeho predstáv, podobne ako Laco Sedlák roky pred ním si zbalil to najpotrebnejšie do jedného kufra a&nbsp;odletel do New Yorku. Do rodičovského domu v&nbsp;Sabinove sa natrvalo vrátil pred dvoma rokmi.

„S&nbsp;americkým zdravotníctvom som prichádzal do styku naozaj veľmi často. Pol storočia moje telo trápi cukrovka, zažil som liečebné procedúry za oceánom aj u&nbsp;nás, nechcem kydať do rodného hniezda, ale sú to dve absolútne neporovnateľné veci. A&nbsp;nemám na mysli len financovanie zdravotníctva, ale predovšetkým vzťahy medzi lekármi a&nbsp;ich pacientmi. Posledných desať rokov som každý druhý deň chodil v&nbsp;newyorskej nemocnici na dialýzu, takže som tam prežil stovky a&nbsp;stovky hodín, ten špitál bol vlastne môj druhý domov. Dali mi veľkoryso ponuku, že si môžem vybrať čas, ktorý mi najviac vyhovuje, tak som chodil na štvorhodinovú procedúru ráno o&nbsp;piatej, aby som mal voľný deň. Do nemocnice ma vozila limuzína súkromnej zdravotnej služby, ktorú platila zdravotná poisťovňa,“ spomína na roky poznamenané dialýzou Vladimír Kormoš.

Po desiatich rokoch mu lekári povedali, že jeho problémy s&nbsp;obličkami by bolo dobre riešiť transplantáciou. Aby nemusel celé mesiace čakať na vhodného darcu, do New Yorku priletela darovať Vladovi obličku jeho 70-ročná mama. Fungovala mu desať rokov. Keď nadobro zlyhala, vrátil sa na dva roky k&nbsp;ďalšiemu kolu dialýzy. A&nbsp;zaradili ho do dlhého zoznamu čakateľov na ďalšiu transplantáciu.

„Jedného večera mi o&nbsp;siedmej zavolali z&nbsp;presbyteriánskej nemocnice na Manhattane, že majú pre mňa obličku, operačná sála a&nbsp;tím budú pripravené ráno na deviatu, dovtedy mi urobia predoperačné vyšetrenia. Pred operáciou mi hlavný operatér predstavil menom všetkých lekárov a&nbsp;sestričky, po celý čas hospitalizácie ma oslovovali krstným menom, ani keby sme boli roky priateľmi. Bola to veľmi príjemná komunikácia, odstraňujúca veľký stres a&nbsp;strach. Pooperačná starostlivosť bola na vysokej úrovni, boli sme dvaja v&nbsp;izbe, pri každej posteli bol televízor so slúchadlami. Na chodbe sme mali spoločenskú miestnosť s&nbsp;klavírom. Ako profesionálneho hudobníka ma to, samozrejme, veľmi potešilo, pri hre som trávil dlhé hodiny. V&nbsp;nemocnici boli lekári mnohých národností, sestričky a&nbsp;sanitári boli väčšinou z&nbsp;Filipín, keď som im dal otázku zaváňajúcu politikou, zdvorilo mi odpovedali: Pán Vladimír, prepáčte, ale o&nbsp;tom sa rozprávať nesmieme,“ spomína hudobník zo Sabinova na nemocničnú starostlivosť v&nbsp;New Yorku.

Pripomína, že za dialýzu ani za dve transplantácie obličiek nezaplatil zo svojej peňaženky ani dolár, všetko hradili dve zdravotné poisťovne, federálna a&nbsp;poisťovňa štátu New York. „A&nbsp;obálka so všimným pre doktora je tam čosi neznáme, takým pokusom by ste urazili lekára do špiku kostí,“ dáva bodku za svojím príbehom.

A čo Istanbul? Čítajte na ďalšej strane...

Následky dlhodobého stresu vyvolaného ochorením a&nbsp;stratou manžela Jána, bývalého hokejistu popradského klubu, priviedli pani Mariku Kostúrovú z&nbsp;podtatranskej metropoly na kliniku plastickej chirurgie v&nbsp;hlavnom meste Turecka. „Stres z&nbsp;ťažkej životnej situácie sa podpísal pod rýchlu stratu veľkej časti vlasov. Pokúšala som sa tento pre ženu veľmi nepríjemný estetický hendikep riešiť na Slovensku, ale vyšla som naprázdno, ako sa vraví, núkali mi riešenia na dlhé lakte. Dcéra Lívia, ktorá pre pracovné povinnosti precestovala hádam pol sveta, mi našla súkromnú kliniku plastickej chirurgie v&nbsp;Istanbule. Pri prvom kontakte na diaľku mi oznámili, že na nastreľovanie vlasových korienkov môžem prísť hoci aj najbližším lietadlom. Ubytovali sme sa s&nbsp;dcérou na tri dni v&nbsp;hoteli, klinika po nás každé ráno poslala limuzínu. Lekár sa mi v&nbsp;prvom rade predstavil, rovnako sestričky, vypísala som dotazník zameraný na to, aké choroby som prekonala, na aké lieky som alergická, potom mi veľmi trpezlivo v&nbsp;angličtine vysvetlil, ako bude celý zákrok prebiehať,“ hovorí pani Kostúrová.

V&nbsp;kresle si počas „sadenia“ štepov odsedela dohromady osem hodín, lekár ju počas zákroku podchvíľou utešoval odrátavaním času –&nbsp;už len tri hodiny, už len dve hodiny, už len hodina a&nbsp;sme v&nbsp;cieli... „Bolo to v&nbsp;čase vrcholiacej pandémie covidu, celý čas sme mali na sebe rúška a&nbsp;to mi teda dalo dosť zabrať, určite aj doktorovi. Pri odchode mi dali veľkú krabicu liekov, špeciálnych šampónov a&nbsp;kozmetiky. Moje vysvedčenie pre túto istanbulskú kliniku: veľká jednotka,“ konštatuje sympatická Popradčanka už s&nbsp;bujnými blond vlasmi.

Stanislav Baláž starší (65) zo šarišskej dediny Raslavice dostal počas práce v&nbsp;rakúskej časti Tirolska zápal pľúc. Začalo sa to bolesťami pod ľavým oblúkom rebier. Nazdával sa, že sa bolesťou hlási obličkový kameň. Keď bolesť naberala každou minútou na sile, zavolal rýchlu zdravotnú pomoc, sanitka ho zaviezla do nemocnice vzdialenej pätnásť kilometrov od Innsbrucku. „Zaviezli ma na urológiu, okamžite ma vyšetrili magnetickou rezonanciou, lenže toto vyšetrenie ukázalo, že obličky sú v&nbsp;poriadku. Tak mi urobili snímku pľúc a&nbsp;všetko bolo v&nbsp;tej chvíli jasné: bol to zápal pľúc. To znamenalo dvojtýždňovú hospitalizáciu,“ spomína na svoje zdravotné problémy bývalý rehabilitačný zdravotník z&nbsp;Bardejovských Kúpeľov.

Keď sa dozvedel, že na známej tirolskej klinike strávi dva týždne, oblial ho pot pri predstave, koľko ho ten pobyt v&nbsp;špičkovej nemocnici bude stáť. V&nbsp;najhoršom prípade rátal aj so sumou tritisíc eur. Obavy pána Baláža sa nenaplnili, liečenie bolo hradené z&nbsp;jeho zdravotnej poistky, akurát za komfort mu nemocnica vyúčtovala dvanásť eur za každý deň pobytu. „Uložili ma na plnoautomatizovanú posteľ, polohu som si nastavoval malým ovládačom, sestričky ma vybavili novou pyžamou, papučami, dokonca holiacimi potrebami, zubnou kefkou a&nbsp;zubnou pastou. Obedy som si mohol vybrať z&nbsp;dvoch jedál, raz za týždeň sa so mnou prišla porozprávať psychologička, aby mi čas plynul rýchlejšie každý deň sa zastavila na kus reči aj rehoľná sestra. Na našom poschodí sme mali aj miestnosť, kde sme mali v&nbsp;termoskách kávu, čaj, chladnička bola naplnená džúsmi a&nbsp;jogurtmi, nechýbal ani veľký kôš s&nbsp;ovocím. V&nbsp;kúpeľni pri izbe vybavenej televízorom a&nbsp;rádiom sme mali fén, niekoľko druhov šampónov, kondicionéry na vlasy, hotové kaderníctvo. Keď som si predstavil, ako na Slovensku chodia pacienti do špitálov s&nbsp;kotúčikmi toaletného papiera a&nbsp;s&nbsp;príbormi, bolo mi do plaču,“ priznáva pán Baláž.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bezmála polstoročné skúsenosti so zdravotníctvom Spojeného kráľovstva má pani Mária Frielová. Vysťahovala sa tam legálne v&nbsp;polovici sedemdesiatych rokoch. Na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v&nbsp;Prešove, kde učila na katedre nemeckého jazyka, sa zoznámila s&nbsp;hosťujúcim britským lektorom a&nbsp;svoju lásku pretavili do manželstva. Za desať rokov pochodila s&nbsp;manželom pol sveta, dnes žije v&nbsp;prímorskom letovisku Brighton, 80&nbsp;kilometrov južne od Londýna.

„Mám za sebou štyri operácie kĺbov dolných končatín v&nbsp;hodnote 50-tisíc libier, takže toho viem o&nbsp;anglickom zdravotníctve naozaj dosť. Tak ako na Slovensku, aj v&nbsp;Spojenom kráľovstve sa čaká v&nbsp;poradovníku na operácie v&nbsp;štátnych nemocniciach, ktoré sú hradené zdravotnými poisťovňami, tri-štyri roky. Na súkromnej klinike vás zoberú hneď, ale taká operácia stojí pacienta okolo 15-tisíc libier. Pravda, ak sú poradovníky v&nbsp;štátnych špitáloch preplnené, čakateľov na operácie presunú do súkromných kliník a&nbsp;operácie aj tam uhradia zdravotné poisťovne, aj keď stoja oveľa viac peňazí,“ konštatuje pani Frielová.

Pri výmene bedrových kĺbov asistovalo hlavnému operatérovi sedem lekárov a&nbsp;inštrumentárok. Vedúci tohto tímu pani Frielovej podrobne vysvetlil, ako operácia prebehne, ako budú postupovať, navrhol jej epidurálnu anestéziu. Kým chytil do rúk skalpel, pre istotu sa jej opýtal, ktorú nohu idú operovať. Jej odpoveď si overil v&nbsp;chorobopise a&nbsp;sám si výrazne označil končatinu, na ktorej išli nahradiť opotrebovaný kĺb. Tento postup sa zopakoval pri ďalších troch operáciach.

„Dopoludnia mi dali nový bedrový kĺb, večer prišla rehabilitačná sestrička, začala som pod jej dohľadom cvičiť, na druhý deň som už s&nbsp;jej pomocou zdolávala schody. A&nbsp;na ďalší deň ma prepustili domov. Žiadne doliečovanie, ako na Slovensku býva po takých operáciách. Prišli ťažké dni, lebo na rozdiel od pobytu v&nbsp;nemocnici som už nedostávala žiadne lieky proti bolesti, to už bol môj problém, ako sa s&nbsp;bolesťou vyrovnám,“ hovorí o&nbsp;svojich skúsenostiach s&nbsp;pooperačnou starostlivosťou Mária Frielová.

Vraví, že v&nbsp;Spojenom kráľovstve lekári pacienta neobskakujú, nie je pre nich pupkom sveta. Je to výsledok úsporného financovania zdravotníctva. Za recept sa platí desať libier, od poplatku sú oslobodení iba nezamestnaní, deti a&nbsp;tehotné ženy. Na rozdiel od Slovenska sa aj na termín u&nbsp;obvodného lekára čaká desať až dvadsať dní. „Systém elektronického receptu nemajú, takže s&nbsp;predpisovaním liekov je tu dosť veľká štrapácia, kým ho váš doktor či sestrička vypíše, zvyčajne prejde aj týždeň,“ konštatuje Prešovčanka žijúca v&nbsp;Spojenom kráľovstve.

Viktor Zamborský (66) sa s&nbsp;partiou potápačov z&nbsp;prešovského športového klubu polície vybral potápať na thajský ostrov Koh Lanta. Mal smolu, namiesto objavovania podmorského sveta vo vodách Thajského zálivu takmer týždeň strávil na lôžku miestnej nemocnice, kde liečia výlučne cudzincov.

„Počas prvej prechádzky k&nbsp;moru ma čosi uštiplo do nohy, cez noc mi lýtko pravej nohy poriadne opuchlo a&nbsp;sčervenelo. Vedúci našej skupiny Marek Kanaš ma na ľahkom skútri zaviezol do nemocnice. Lekár, ktorý sa mi pri vstupe do ambulancie zdvorilo predstavil, mi diagnostikoval infekčné ochorenie kože, ľudovo nazývané ruža. Varoval ma, že to nesmiem podceniť, lebo bez liečenia by som mohol pri ťažkom priebehu prísť o&nbsp;nohu. Umiestnili ma do izby, kde som mal chladničku, televízor, klimatizáciu, bola to štandardná izba, ale s&nbsp;piatimi hviezdičkami. Pred obedom mi sestrička doniesla husto popísaný jedálny lístok, ktorý pacientom ponúkal dva­dsať druhov jedla. Porcia jedla, ktoré som si vybral, by stačila dvom ľuďom na dva dni. Lekár ma vyzval, aby som mu tykal, aj on ma oslovoval krstným menom, komunikovali sme prostredníctvom nemocničného prekladača, ktorý mal k&nbsp;dispozícii každý cudzinec. Po štyroch dňoch mi nabalili do krabice lieky na dva týždne s&nbsp;presným rozpisom, kedy ich mám brať. Úhrada za moje liečenie bola zaplatená z&nbsp;cestovného poistenia,“ povedal pre Život novinár na dôchodku.

Zdravotníctvo vo svete očami Slovákov: Štandard s piatimi hviezdičkami

Výber pre vás

Zdravotníctvo vo svete očami Slovákov: Štandard s piatimi hviezdičkami

Súvisiace články

Ako znížiť horúčku? TOTO treba vedieť, keď teplomer ukazuje vysoké čísla

Vyberte si šport, ktorý bude šetriť vaše kĺby! Naše tipy si obľúbite

Zaujímavosti o pitnej vode, ktoré ste nevedeli: Kedy je jej už priveľa?

Výber pre vás