redakcia

„Sto rokov, sto rokov, nech žije, žije nám,“ spievajú priatelia a&nbsp;blízki oslávencom na slovenských narodeninových oslavách. Dlho išlo o&nbsp;zveličenie, vyjadrujúce túžbu po čomsi reálne neuskutočniteľnom, v&nbsp;súčasnej dobe sa však magická hranica sto rokov približuje. Deti našich potomkov budú mať šancu sa jej dožiť – teda aspoň tie, ktoré budú dodržiavať základné pravidlá zdravého životného štýlu, neprepadnú alkoholu, fajčeniu, lenivosti či depresii.

Kto túži prežiť zmysluplný a naplnený život a dožiť sa v zdraví dlhého veku, aby mal dosť síl a energie odovzdať svoje skúsenosti vnúčatám, mal by často robiť to, čo miluje.

Na to, aby sa človek dožil požehnaného veku, pritom podľa vedcov nie je potrebné odopierať si veci, ktoré máme radi, ak si ich budeme užívať striedmo a&nbsp;prinesie nám to uspokojenie, zadosťučinenie a&nbsp;radosť. Hlavne sa nerozčuľovať, neľutovať, ani sa kŕčovito nenútiť do niečoho, čo z&nbsp;nás vysáva životnú silu a&nbsp;dráždi nám nervy. Japonskí mudrci prinášajú v&nbsp;otázke dlhovekosti jednoduché a&nbsp;povzbudzujúce posolstvo: Kto túži prežiť zmysluplný a&nbsp;naplnený život a&nbsp;dožiť sa v&nbsp;zdraví dlhého veku, aby mal dosť síl a&nbsp;energie odovzdať svoje skúsenosti vnúčatám, mal by často robiť to, čo miluje.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vyššie uvedeným príslovím sa už po dlhé stáročia riadia obyvatelia japonského ostrova Okinava. Za svoju dlhovekosť vďačia okrem iného tradičnej filozofii ikigai, ktorej základom je zdieľanie radosti z činnosti, ktorá napĺňa a obohacuje nielen tých, ktorí ju vykonávajú, ale aj ostatných členov komunity. V malebnej dedinke Ogimi vládne na prvý pohľad nezvyčajná atmosféra. Novoprichádzajúcemu sa zdá, že sa z ničoho nič ocitol v spomalenom filme, miestni sa pohybujú aj hovoria pomaly a prirodzene, nikto sa nikam neponáhľa.

Odvšadiaľ sa otvárajú kúzelné pohľady na more a pozdĺž ulíc sa tiahnu pozemky zeleninových záhrad, kde si dedinčania pestujú zdravé potraviny pre vlastnú spotrebu. Susedia sa každý deň v podvečer stretávajú na najrôznejších oslavách, hrajú pre potešenie sebe aj ostatným hudbu alebo tradičné japonské divadlo. Všetci pôsobia, akoby žili v nejakom rozprávkovom kráľovstve, nepretržite si pospevujú, smejú sa a zo všetkého si robia žarty. Všetci sú tiež patrične hrdí na to, že žijú na mieste, kde nie je nič výnimočné zatancovať si na vlastných stých narodeninách a žiť po nich ešte pekných pár rokov.

Autori knihy Ikigai: Šťastný a&nbsp;dlhý život Héctor García a&nbsp;Francesc Miralles píšu v&nbsp;úvode svojho bestselleru o&nbsp;tom, že obyvatelia Ogimi výrazne menej trpia chronickými chorobami vrátane rakoviny, infarktov, mozgových príhod a&nbsp;demencie. Príčinou je podľa nich kombinácia viacerých faktorov: zdravá výživa založená na vlastnoručne pestovanej zelenine, strukovinách a&nbsp;čerstvých morských rybách, pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu a&nbsp;blízke vzťahy s&nbsp;rodinou, priateľmi a&nbsp;susedmi.

Kúzlo japonskej filozofie radosti, zmysluplnosti a&nbsp;dlhovekosti tkvie v&nbsp;tom, že hľadanie a&nbsp;nájdenie vlastného ikigai je hlboko osobné a&nbsp;individuálnou záležitosťou. „Skúste úprimne odpovedať zároveň na otázky: Čo vám prináša radosť? Čo robíte najradšej a&nbsp;najlepšie? Čo podľa vás svet najviac potrebuje? Čo by ste robili radi aj zadarmo?“ radia Héctor García a&nbsp;Francesc Miralles čitateľom svojho bestselleru a&nbsp;dodávajú: „Ak nájdete jednotnú odpoveď na všetky tieto otázky, práve ste šťastne našli vlastnú ikigai.“ To prirovnávajú k&nbsp;„palivu života“.

Osobne kladiem pacientom ešte jednu otázku, a&nbsp;síce: „Čo máte na svete radi tak, že kvôli tomu nespáchate samovraždu?“ naznačuje ďalšie rozmery hľadania ikigai rakúsky psychiater a&nbsp;neurológ Viktor E. Frankl, autor diela Ľudské hľadanie zmyslu, pojednávajúceho o&nbsp;jeho skúsenosti z&nbsp;nacistického koncentračného tábora Osvienčim. Prežil podľa svojich slov len vďaka tomu, že si uchoval životnú motiváciu a&nbsp;vnútornú vyrovnanosť napriek strašným podmienkam, hladu, bitiu a&nbsp;mučeniu. „Celý vtip je v&nbsp;tom neklesať na mysli a&nbsp;neutápať sa v&nbsp;hneve nad krutým osudom, nespravodlivosťou okolia alebo nad tým, že za vaše trápenie môže niekto iný. Zmysel života je v&nbsp;nás a&nbsp;v&nbsp;našom najvnútornejšom ja. Nikto nám ho nemôže vziať, ale každý z&nbsp;nás ho musí v&nbsp;sebe nájsť a&nbsp;živiť,“ zdôraznil Frankl.

„Je to jednoduché ako každý zázrak. Kto chce nájsť šťastie, ikigai mu bude na jeho ceste spoľahlivým sprievodcom a&nbsp;poradcom. Šťastie spočíva v&nbsp;maličkostiach, stačí, ak je človek bdelý, sám sebou, tu a&nbsp;teraz,“ vysvetľuje popredný japonský neurológ a autor knihy o ikigai Ken Mogi. García a&nbsp;Miralles sa počas práce na svojej knihe pýtali obyvateľov Ogimi, v&nbsp;čom našli svoje vlastné ikigai. „Mám záhradku, pestujem si tam čerstvú zeleninu a&nbsp;tú potom uvarím tak dobre, že chutí mne aj susedom.“ – „Každý večer chodím na čaj s&nbsp;kamarátmi, rozprávame sa, hráme hry a&nbsp;zakaždým sa veľa nasmejeme.“ – „Pletiem košíky a&nbsp;predmety z&nbsp;prútia, ktoré sa ľuďom páčia,“ zneli odpovede.

Sám profesor Mogi opisuje svoje osobné ikigai nasledovne: „Ako dieťa som najradšej zo všetkého chytal motýle. Teraz chodím každé ráno behať, spoznávam ľudí z&nbsp;rôznych prostredí bez ohľadu na ich reč, národnosť alebo rasu.“ Zjednodušene teda možno povedať, že ak budeme každé ráno vstávať s vďačnosťou, že sme sa dožili rána, a s nádejou, že niečo krásne prežijeme a niečo užitočné a radostné vykonáme, a nie s obavou, aké rany si dnes na nás krutý osud chystá, máme podstatne vyššiu pravdepodobnosť, že budeme žiť zmysluplnejšie a dlhšie. Samozrejme, že samo o&nbsp;sebe to nestačí. Bez minimálnej dávky zdravého pohybu na čerstvom vzduchu a&nbsp;zdravej stravy nás ani samotná ikigai nespasí.

„Študujem modré zóny už pätnásť rokov, trávim čas s&nbsp;ľuďmi, ktorí sa dožívajú najvyššieho veku na planéte, bavím sa s&nbsp;nimi a&nbsp;hlavne s&nbsp;nimi jem ich jedlo. Po všetkých skúsenostiach, ktoré som si priviezol, môžem jednoznačne povedať, že práve jedlo a&nbsp;rituály s&nbsp;ním spojené sú najdôležitejším faktorom, ktorý im umožňuje žiť dlho a&nbsp;aktívne,“ napísal Američan Dan Buettner vo svojej knihe Modré zóny. Autor sa opakovane zdržiaval na Sardínii, kde je najvyššia koncentrácia storočných mužov na svete, a&nbsp;ochutnal s&nbsp;nimi tamojší povestný sardský chlieb, tenký a&nbsp;nesmierne chrumkavý nekvasený pokrm, ktorý má podľa miestnych blahodarné účinky na zdravie. Na japonskej Okinave sa Buettner zase zúčastnil na čajovom obrade v&nbsp;komunite, kde sa rekordne vysokého veku dožívajú aj ženy.

„Všade majú niečo svoje, čomu veria a&nbsp;považujú to za tajomstvo dlhovekosti. Na gréckom ostrove Ikaria, kde sa hovorí, že ľudia pre samú krásu zabúdajú umierať, im dodáva kúzelnú silu poriadna misa výdatnej zeleninovej polievky minestrone. Ľudia, ktorí ju pravidelne jedia, nielenže sa dožívajú vysokého veku, ale podľa nedávnych štúdií je u&nbsp;nich najmenší výskyt demencie a&nbsp;Alzheimerovej choroby na svete,“ uviedol Buettner. Ďalšími modrými oázami, ktoré navštívil, bol kostarický pol­ostrov Nicoya a&nbsp;prekvapivo aj komunita amerických adventistov siedmeho dňa, stravujúcich sa podľa biblických receptov a&nbsp;pestujúcich zeleninu a&nbsp;ovocie v&nbsp;záhradách pri kalifornskom meste Loma Linda. Zatiaľ čo kostarickí domorodci považujú za elixír mladosti tortilly s&nbsp;fazuľami a&nbsp;špeciálnou zeleninovou ostrou salsou pico de gallo, kalifornskí adventisti jedia výhradne vlastnoručne vypestovanú zeleninu, mäso len päťkrát do mesiaca.

Za najdôležitejší rys, ktorý spája modré zóny, Dan Buettner nepovažuje zdravé stravovanie samotné, ale najmä skutočnosť, že tamojší obyvatelia jedia zdravo celý život. „Tam je totiž pri všetkých zdravých diétach, ktoré sa ľudia na Západe snažia dodržiavať, zakopaný pes. Oni tak jedia stále, my len pár týždňov v&nbsp;roku,“ zdôrazňuje. Jeho slová dokladá rozsiahly prieskum americkej agentúry Strava, z ktorého vyplýva, že priemerný Američan si dá predsavzatie začať jesť od Nového roku zdravo, ale už 17. januára sa väčšinou vracia k svojim hamburgerom a ďalším stravovacím zlozvykom.

Najdlhší čas, po ktorom sa tí najpresvedčenejší ľudia vracajú od diéty späť k normálu, podľa rovnakého zdroja, nepresahuje sedem mesiacov. „Ak chcete žiť naozaj zdravo a&nbsp;dlho, musíte robiť správne veci a&nbsp;nepodliehať zlozvykom dlhodobo, nie týždne a&nbsp;mesiace, ale celé roky a&nbsp;desaťročia, pretože keď ide o&nbsp;dlhovekosť, krátke pokusy sa nepočítajú,“ pripomína Dan Buettner.

A&nbsp;v&nbsp;tom je aj pri pokusoch o&nbsp;napodobňovanie zdravej výživy z&nbsp;modrých zón najväčší háčik. Tamojší obyvatelia totiž jedia to správne jedlo jednoducho preto, že je v&nbsp;ich podmienkach najlepšie a&nbsp;najľahšie dostupné. Vďaka tradičným kuchyniam, ktorých recepty sa odovzdávajú z&nbsp;pokolenia na pokolenie. Pokrmy zo zdravých a&nbsp;jednoduchých ingrediencií majú skvelú chuť a&nbsp;sú ľahko stráviteľné. Okrem toho sa ľudia stravujú spoločne a&nbsp;každé jedlo je pre nich malým sviatkom. Sedia pri stole len s&nbsp;tými, ktorí jedia rovnaké jedlo ako oni, nie s&nbsp;ľuďmi prežúvajúcimi hamburgery alebo chrumkavé slané zemiačiky.

Aj naši predkovia, hoci sa v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nami príliš vysokého veku väčšinou nedožívali, sa stravovali podľa podobných princípov ako dlhovekí ľudia z&nbsp;modrých zón, najčastejším pokrmom boli strukoviny a&nbsp;zelenina. A&nbsp;tak sa dnes pomaly, ale iste začíname vracať okľukou do minulosti, k&nbsp;zelenine, lokálnym potravinám a&nbsp;receptom overeným stáročiami. Potom sa azda raz budeme môcť pri lúčení s&nbsp;priateľmi zdraviť podobne ako ľudia z&nbsp;ostrova Ikarie: „Akentannos.“ (Uvidíme sa v&nbsp;sto rokoch.)

DLHOVEKOSŤ: Čo sú modré zóny a ako sa dožiť stovky?

Výber pre vás

DLHOVEKOSŤ: Čo sú modré zóny a ako sa dožiť stovky?

Súvisiace články

Životný štýl, ktorý vás spoľahlivo ochráni pred demenciou

Semienka, ktoré by nemali chýbať vo vašej každodennej strave

Jeden zo sto ľudí trpí schizofréniou: Aké sú spúšťače a príznaky?

Výber pre vás