Podarilo sa Alene Chudíkovej preniesť cez stratu milovaného manžela?

Nie je to zvláštne? LADISLAV CHUDÍK odišiel 29. júna a tá symbolika bije do očí

Blízki čakali na jeho príchod... Takto sa CHUDÍK (†91) na smrteľnej posteli prihovoril manželke

Jana Homolová

Stretli sme sa na výnimočnom mieste – na Lúke vďaky v&nbsp;Petržalke, ktorá sa nachádza blízko vášho príbytku. Je to miesto, ktoré sa spája s&nbsp;vami, ako aj s&nbsp;vaším nebohým manželom. Povedzte nám o&nbsp;tom viac.

Boli sme obaja a&nbsp;ja som ďalej súčasťou občianskeho združenia Za zeleň Petržalky, ktoré založil a&nbsp;vedie Pavel Šesták. Spolu s&nbsp;viacerými spolkami v&nbsp;Petržalke sme sa rozhodli začať na dvadsiate výročie Nežnej revolúcie s&nbsp;tradíciou každoročného sadenia stromu patriaceho do lužného lesa výrazným osobnostiam, ktoré majú blízky vzťah k&nbsp;prírode a&nbsp;vedia tešiť ľudí. A&nbsp;tak sme na Lúke vďaky 17.&nbsp;novembra 2009 spoločne zasadili ako prvý strom dub Ladislava Chudíka. Jeho priateľ ho milo prekvapil hrudou hliny, ktorú vybral v&nbsp;noci zo záhrady pri jeho rodnom dome a&nbsp;priniesol sem. Prisypali sme ju ku koreňom duba spolu.

Akt sadenia stromov pokračoval s&nbsp;ďalšími osobnosťami aj nasledujúci rok –&nbsp;lipou lekárky Evy Sirackej, ďalej jaseňom kňaza Antona Srholca, jarabinou herečky Emílie Vášáryovej, javorom mliečnym spisovateľa Daniela Heviera, vŕbou bielou speváčky Mariky Gombitovej, brestom herca Milana Lasicu, hruškou planou trénerky krasokorčuľovania Hildy Múdrej, orechom čiernym historika a&nbsp;spisovateľa Pavla Dvořáka, borovicou čiernou sochárky a&nbsp;arteterapeutky Jaroslavy Šickovej Fabríci, dubom Petra Jaroša, lipou Dany Hermannovej, platanom, ktorý bol venovaný obetiam pandémie covidu-19 a&nbsp;jaseňom Branislava Tvarožeka.

Posledný, pätnásty strom bude dnes (17.&nbsp;novembra 2023, pozn. red.) venovaný Janke Hrehorovej&nbsp;(†43), ktorá pôsobila ako pravá ruka petržalského pána starostu a&nbsp;nečakane tento rok odišla vo veľmi mladom veku. Jej strom bude zároveň posledným na Lúke vďaky, pretože chceme, aby aj lúkou zostala. Aktuálne hľadáme nový priestor, na ktorom by sme s&nbsp;touto tradíciou a&nbsp;myšlienkou chceli pokračovať.

Vnímate pri tomto akte aj jeho hlbšiu symboliku?

Ako som už povedala, každý človek, ktorý má na tomto mieste svoj strom, prírode neubližoval, naopak, pomáhal jej a&nbsp;zároveň tešil ľudí a&nbsp;pomáhal im. Myslím, že na základe týchto kritérií má tento akt aj inú náplň a&nbsp;ja to vnímam ako predĺženie života človeka, ktorého máme alebo sme mali radi a&nbsp;ktorého si chceme pripomínať. Verím, že duša daného človeka, keď bude chcieť, môže prísť na zem a&nbsp;spočinúť v&nbsp;korune svojho stromu. Odpočinúť si na svojej púti. (Úsmev.)

Zároveň by som bola rada, keby sa možno aj viac ľudí dozvedelo o&nbsp;tejto lúke, pretože to môže byť pre niekoho inšpirácia alebo návod na to, akým spôsobom môžeme dávať najavo, že si nielenže vážime vlastných ľudí, ale vážime si aj stromy, ktoré nám umožňujú žiť a&nbsp;dýchať. Tie, ktoré sme vysadili práve tu na tomto mieste, sú naozaj všetko stromy patriace do lužného lesa. Ich vysádzanie sme konzultovali s&nbsp;hájnikom, ktorý sa o&nbsp;Petržalku dobre staral 25&nbsp;rokov a&nbsp;dobre ju pozná.

Keďže bývate v&nbsp;blízkosti lúky, máte z&nbsp;okna výhľad aj na manželov strom?

V&nbsp;lete nie, výhľadu zabraňujú listy iných stromov, ale keď na jeseň opadáva lístie, mám na manželov dub výhľad, ale chodím sa pozerať priamo k&nbsp;stromu a&nbsp;sledujem aj ostatné. Tým, že manžel bol celý život úzko spätý so svojím rodiskom v&nbsp;Hronci, premýšľala som, ako strom s&nbsp;ním prepojiť. V&nbsp;Bratislave žil viac ako 70&nbsp;rokov, no pri akejkoľvek príležitosti na svoje rodisko nezabudol a&nbsp;vždy ho pripomenul. A&nbsp;nielen Hronec, aj nad ním Hájny grúň, kde sme, ako si prial, rozptýlili jeho popol a&nbsp;kde sa už aj nachádza jeho pamätník. Keď som uvažovala, ako prepojiť manželov dub s&nbsp;jeho rodiskom, padol mi do očí hneď pri vstupe do Hronca aktívny svedok času –&nbsp;torzo starého mosta, a&nbsp;dnes je pri jeho dube jeho zmenšenina. Pribudla sem pri príležitosti prvého výročia manželovho úmrtia v&nbsp;roku 2016 ako dar obce. Ide o&nbsp;trojrozmernú tabuľku v&nbsp;tvare zmenšeniny najstaršieho liatinového mosta vyrobeného v&nbsp;Hronci v&nbsp;roku 1810. Na tejto tabuľke, zároveň mostíku, a&nbsp;ak chcete, pokojne aj lavičke, sú uvedené základné informácie o&nbsp;mojom manželovi z&nbsp;jednej strany a&nbsp;z&nbsp;druhej strany mosta sú informácie o&nbsp;tradícii sadenia stromov na Lúke vďaky v&nbsp;Petržalke.

FOTOGALÉRIA: Vdova po slávnom hercovi sa venuje pleteniu. Aha, čo vyrába!

To je veľmi pekná myšlienka. Aký vzťah mal pán Chudík k&nbsp;tomuto miestu?

K&nbsp;tunajšej prírode veľmi kladný. Ale takmer päť rokov trvalo, kým primerané úpravy okolia panelákov boli prijateľné. A&nbsp;on si to tu naozaj zaľúbil. Ulicou od nášho bytu chodieval až k&nbsp;Dunaju, k&nbsp;jeho ramenám. Rád chodil lesom, miloval dlhé, až trojhodinové prechádzky, na ktorých sa aj učil texty, prípadne počúval tranzistor. Cho­dieval prakticky už odmladi, každý deň. Prechádzky si nerobil len k&nbsp;Dunaju, stokrát bol na Kobyle, veľakrát išiel z&nbsp;domu aj do divadla pešo. A&nbsp;každé ráno odchodil štyri poschodia. Mňa do prechádzok nenútil, ale stalo sa v&nbsp;roku 1998, keď sa pri jednej pošmykol na ľade prikrytom lístím –&nbsp;podkĺzli mu naraz obidve nohy, padol na chrbát a&nbsp;udrel si hlavu… Dokázal sa vrátiť domov, no ja som si hneď všim­la, že zle rozpráva. Napokon lekári zistili, že mal prasknutú lebku. Musel pobudnúť v&nbsp;nemocnici, bolesti boli úporné a&nbsp;dlhšie trvali. Nadobúdal pocit, že jeho práca sa končí, ale nakoniec sa z&nbsp;toho dostal a&nbsp;vrátil na javisko. Po tomto „príbehu“ som ho už nenechávala prechádzať sa samého, najmä nie v&nbsp;čase nepriaznivého počasia.

Ale bolo aj obdobie, keď nemohol chodiť. Vtedy to pre neho bolo ťažké. Keď mu v&nbsp;roku 2005 objavili zápal v&nbsp;brušnej dutine, po prepustení z&nbsp;nemocnice bol veľmi slabý. Vtedy mi napadlo, že by sa nám hodil vozík. Zhodou okolností v&nbsp;nemocnici jeden mali, taký na odpis, vraj ho tam nechal jeden pacient. Povedala som si: To je úžasné! Kým som nezistila, prečo sa ho ten pacient tak ľahko zriekol. Vozík bol naozaj sám invalidný, bolo nutné opraviť kolesá a&nbsp;chýbalo na ňom podstatné –&nbsp;opierky na nohy, ale keďže pletiem, uštrikovala som z&nbsp;povrazu sieťku na nohy, do nej som ich Lacovi vložila. Kolesá v&nbsp;servise opravili, občas ťahal vozík doprava, ale skrotila som ho. Stal sa pre manžela podpornou tréningovou lavičkou. A&nbsp;on začal, prešiel pár krokov a&nbsp;sadol si… A&nbsp;kroky pridával. Takto postupne sme trénovali. 

Počas tohto obdobia vonkoncom nebolo nič isté, bolo treba riešiť aj iné zdravotné ťažkosti. Trvalo to približne dva a&nbsp;pol roka, kým sa z&nbsp;toho dostal. Boli sme asi prví v&nbsp;Petržalke, keď som objavila palice na severskú chôdzu a&nbsp;mohli sme pomaly odkladať vozík. Chodili sme spolu trénovať a&nbsp;vzbudzovali sme pozornosť, že používame polovičný bežecký výstroj po celý rok. Vtedy sme si trúfli stanoviť dokonca aj cieľ, ktorý chcel manžel splniť: byť na javisku pri poslednom predstavení Tančiarne v&nbsp;Divadle P.&nbsp;O.&nbsp;Hviezdoslava, kde dovtedy pôsobili herci Činohry SND. On v&nbsp;tom divadle odohral 55&nbsp;rokov. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol 16.&nbsp;marec 2007, keď sa po dva a&nbsp;pol roku a&nbsp;prekonaní ťažkej choroby vrátil na javisko. Je zaujímavé, že potom ešte ďalšie roky hral a&nbsp;bol úžasný. Za to vďačil chôdzi a&nbsp;následnej kondícii. Mesiac nato, 15.&nbsp;apríla 2007, slávnostne otvárali úspešnou Tančiarňou novú budovu SND a&nbsp;manžel s&nbsp;nimi hral na javisku. A&nbsp;na javisku neskôr oslávil aj deväťdesiatku.

Podarilo sa Alene Chudíkovej preniesť cez stratu milovaného manžela? Čítajte na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;

Podarilo sa vám preniesť cez stratu milovaného manžela?

Počas života sa mi často vracala na myseľ otázka zmyslu našej existencie na zemi. A&nbsp;keď som mala asi 55&nbsp;rokov, začala som sa touto otázkou vážne zaoberať, prečo sme vlastne tu. Prečo sa rodíme, keď naša existencia je z&nbsp;veľkej miery pre mnohých najmä utrpením. A&nbsp;dostala som sa ku knihám Edgara Cayceho, ktoré mi pomohli hlbšie preniknúť do zmyslu nášho bytia. A&nbsp;verím už v&nbsp;reinkarnáciu. Verím, že sa rodíme, aby sme opravovali chyby z&nbsp;minulých životov. Rodíme sa, učíme sa a&nbsp;vyvíjame sa a&nbsp;mali by sme sa vyvíjať najmä z&nbsp;duchovnej stránky. Sme tu znova a&nbsp;znova, aby sme sa stávali lepšími, aby sme sa obracali k&nbsp;dobru. V&nbsp;tom by mala byť ľudská podstata. Zatiaľ je lásky, toho najcennejšieho citu a&nbsp;dobra, ešte stále málo. A&nbsp;sme nepoučiteľní. Duše majú šancu polepšiť sa. Potom sa už nevrátia. A&nbsp;ja verím, že duše nezomierajú.

Budúci rok 27. mája si pripomenieme sté výročie narodenia váš­ho manžela. Viem, že pri tejto príležitosti chystáte viacero vecí.

Nie až tak ja, ale jeho domovské divadlo. Slovenské národné divadlo máva spomienkové stretnutia, ktoré sa venujú umelcom, ktorí boli v&nbsp;minulosti aktívni alebo sú aktívni aj ďalej. Máva rôzne výročia a&nbsp;dôvody na oslavy umelcov, ktorí boli jeho zamestnancami. Zvyčajne sa to deje v&nbsp;modrom salóne novej budovy SND. Keďže 27.&nbsp;máj pripadne v&nbsp;roku 2024 na pondelok, predpokladám, že spomienkové stretnutie sa uskutoční zrejme v&nbsp;nedeľu 26.&nbsp;mája 2024 v&nbsp;predvečer výročia a&nbsp;predchádzať mu bude otvorenie výstavy vo foyeri novej budovy SND na počesť výročia sto rokov od manželovho narodenia. Jeho fotografie a&nbsp;jeho práce budú doplnené sprievodným slovom a&nbsp;textom teatrologičky Ľubice Krénovej, ktorá o&nbsp;manželovi napísala monografiu. Získala Výročnú cenu Literárneho fondu v&nbsp;oblasti teatrológie a&nbsp;Cenu J.&nbsp;M.&nbsp;Hurbana za najlepšie biografické dielo roku 2009. Myslím, že práve jej sprievodné texty k&nbsp;fotografiám sú pridanou hodnotou najmä pre tých, ktorí môjho manžela nemali možnosť vidieť na javisku hrať.

Zároveň chcem povedať, že túto knihu si budú môcť záujemcovia na výstave kúpiť. Aj kniha Tichý dvojhlas od vydavateľstva Pro, ktorú zostavil môj manžel zo svojej korešpondencie s&nbsp;Jaroslavom Seifertom, nositeľom Nobelovej ceny za literatúru z&nbsp;roku 1984. Súčasťou knihy je CD so záznamom prednesu Seifertových veršov v&nbsp;manželovom podaní z&nbsp;roku 2011 aj DVD so záznamom programu Českej televízie Býti básnikem, býti hercem... z&nbsp;roku 1996. Táto kniha získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2011 a&nbsp;návštevníci výstavy si budú môcť pozrieť na obrazovkách prednes môjho manžela zo spomínaného DVD. Obe publikácie budem môcť záujemcom „podpísať“, pretože mám pečiatku s&nbsp;manželovým podpisom. (Úsmev.) Tretia manželova kniha z&nbsp;vydavateľstva Forza z&nbsp;roku 2009 Ladislav Chudík –&nbsp;Žijem nadstavený čas (Rozhovory s&nbsp;Jánom Štrasserom) je už je vypredaná, dostanete sa k&nbsp;nej už len v&nbsp;knižniciach. Vychádzku k&nbsp;Pamätníku Ladislava Chudíka na Hájnom grúni sa zatiaľ nepodarí zrealizovať, čo sa plánovalo budúci rok v&nbsp;júni na meniny Ladislava, lebo medvede si zarezervovali to miesto skôr. Bude sa musieť zrejme počkať, kým sa táto situácia vyrieši. Nebola by som inak rada, keby pozvaných hostí aj mňa zožrali. (Smiech.)

V&nbsp;rozhovoroch z&nbsp;minulosti ste povedali, že napriek zdravotným komplikáciám ste až do poslednej minúty neverili, že váš manžel zomrie. Prišiel sa s&nbsp;vami po smrti rozlúčiť?

V&nbsp;čase, keď bojoval so zápalom v&nbsp;bruchu, som ozaj verila, že sa z&nbsp;toho dostane, skôr lekári mali pochybnosti. Ale vtedy, keď dostal zápal pľúc, som sa oňho bála viac. Predchádzalo tomu to, že mu už po deväťdesiatke rýchlejšie ubúdali sily, po polroku sme začali chodiť na prechádzky aj s&nbsp;vozíkom. Potom už dlhšie nevládal sedieť, dával prednosť ležaniu. A&nbsp;prihlásil sa spomínaný zápal pľúc. Spočiatku sa ho v&nbsp;nemocnici darilo liečiť, skutočne to vyzeralo, že sa z&nbsp;toho dostane, dvakrát sa zdalo, že sa vylieči. Keď sa začalo tretie obdobie pokusu o&nbsp;liečenie, mával rôzne vízie, keď vnímal, čo druhí nemohli. Unikal do minulosti, spomínal situácie, ktoré neboli spojené so mnou, ale s&nbsp;prácou, s&nbsp;kolegami, prežíval svoje ťažšie momenty, niekedy texty hier, vždy sa vracal do prítomnosti. Ale napríklad sa viackrát stalo, že pred sebou videl väčšie množstvo ľudí a&nbsp;raz medzi nimi dokonca svoju mamku, ktorú oslovil: „Tak som sa na teba tešil, mama.“ A&nbsp;potom sa pozrel vedome ospravedlňujúco na mňa, a&nbsp;zasa k&nbsp;maminke: „Ale mám tu vedľa seba nádhernú ženu.“ To bolo veľmi zaujímavé, komunikoval so svojimi blízkymi a&nbsp;s&nbsp;priateľmi, ktorí čakali na jeho príchod.

Pri tretej snahe vyliečiť ho, po viacerých dňoch, ho presunuli na doliečenie. Samozrejme, chodila som za ním každý deň. Rozprávali sme sa spolu. V&nbsp;nemocnici sme oslávili jeho 91&nbsp;rokov a&nbsp;o&nbsp;mesiac aj jeho sviatok mena. Bol to jeden pondelok, keď som za ním prišla s&nbsp;dcérou. Netušili sme, že v&nbsp;ten deň aj zomrie. Umrel v&nbsp;mojej a&nbsp;dcérinej prítomnosti, držali sme ho každá za jednu ruku a&nbsp;boli sme s&nbsp;ním až do konca. Bolo to zvláštne, pretože nikdy predtým som tak blízko prichádzajúcej smrti nebola, a&nbsp;po jeho odchode som mala pocit, akoby som bola vo sne. Moje ja jeho odchod nechcelo prijať.

Odišiel 29. júna, keď býva zvyčajne koniec divadelnej sezóny, ale je tu aj iná zaujímavosť. Hrávali s&nbsp;Martinom Gregorom predstavenie Zlatí chlapci, ktoré bolo veľmi úspešné. Hrali to na Malej scéne, mali za sebou 206&nbsp;repríz, keď si Martin nešťastne zlomil nohu, potom skončil v&nbsp;nemocnici a,&nbsp;bohužiaľ, zomrel. Tak sa skončilo aj predstavenie. A&nbsp;práve on zomrel v&nbsp;rovnaký deň ako môj manžel, teda 29.&nbsp;júna o&nbsp;33&nbsp;rokov skôr. A&nbsp;viete, kto ešte zomrel 29.&nbsp;júna, ale o&nbsp;30&nbsp;rokov skôr ako Laco? Jaroslav Dietl, ktorý napísal Nemocnicu na okraji mesta. Boli sme na Dietlovom pohrebe a&nbsp;môj muž predniesol rozlúčkovú reč nad jeho hrobom. Nie je to zvláštne?

A&nbsp;k&nbsp;vašej otázke chcem dodať, že po manželovom odchode som nemala sny o&nbsp;ňom ani nič podobné. Až teraz nedávno som mala živý sen. Neviem, možno to súvisí s&nbsp;prípravami, ktoré sa týkajú pripomenutia jeho stého výročia narodenia. V&nbsp;tom sne som mala pocit, že leží vedľa mňa a&nbsp;pohladkal ma nežne po ruke. Bolo to zvláštne, lebo som ho nevidela, len cítila a&nbsp;vnímala ako normálne žijúceho, nepretržite stále so mnou. Bolo to také sugestívne, že som jeho prítomnosť a&nbsp;dotyk ruky cítila doslova hmotne na sebe. A&nbsp;náhle som sa prebrala a&nbsp;prišlo prekvapivé smutné uvedomenie, že už nie je medzi nami. Ľuďom tu však okrem mediálnych diel zanechal svoj odkaz. Veď napriek mnohým chorobám, ktoré preskákal, sa dožil vysokého veku. Preto sa venujte dostatočne chôdzi a&nbsp;pohybu, potom budete dlho žiť… (Úsmev.)

Podarilo sa Chudíkovej preniesť cez stratu milovaného manžela? A odkedy verí v reinkarnáciu?

Výber pre vás

Podarilo sa Chudíkovej preniesť cez stratu milovaného manžela? A odkedy verí v reinkarnáciu?

Súvisiace články

Smutné konce hviezd: Náš život robili krajším, ich odchod z tohto sveta však bol bolestivý

Ťažká diagnóza preskúšala vzťah moderátorky Anety Pariškovej a jej manžela: Som jeho dlžníčka

Už netúžim bojovať: Prečo vyťažená moderátorka Alena Heribanová potrebuje spomaliť?

Výber pre vás