Marta Ostricová

<em> Na&nbsp;hudobnej scéne funguje roky a&nbsp;televízni diváci ho poznajú aj z&nbsp;relácie Všetko, čo mám rád. Talentovaný umelec nám porozprával o&nbsp;hudbe, rodine, ale aj o&nbsp;desivom zážitku z&nbsp;detstva.</em>

Na Slovensku vás už pozná azda každý, kto sa rád zabáva pri dobrej muzike. Aký je váš vzťah k hudbe?

Hudba je môj život, a to doslova. Rástol som s hudbou a už ako dvojročného ma rodičia brávali na hudobné festivaly, keďže mama je vynikajúca speváčka a otec bol muzikant. Stal som sa súčasťou ich nahrávok, vystúpení, koncertov. Neskôr, keď človek hľadá, akou cestou sa vyberie, to bola opäť hudba, pretože po Gymnáziu v Lipanoch som študoval slovenčinu a hudbu na Prešovskej univerzite v Prešove.

Počas povinnej základnej vojenskej služby som sa stal primášom Armádneho umeleckého súboru v Bratislave, neskôr som pracoval v Slovenskom rozhlase ako hudobný redaktor pre národnosti, ktoré žijú na Slovensku. Prioritne pre rusínsku a ukrajinskú menšinu, ale vyberal som hudbu aj pre rómske, české, poľské a nemecké vysielanie.

V roku 2003 som založil kapelu Ľudová hudba Ondreja Kandráča. Prišli prvé nahrávky, koncerty, neskôr sme sa premenovali na Kandráčovcov a pozvoľna to plynulo až do súčasnosti.

Ako by ste charakterizovali hudbu, ktorú hráte? Nie je to čistý folklór.

To, čo hráme, nie je ani tradičný, ani štylizovaný folklór. Veľmi si vážim všetky autentické telesá, ale aj štylizované folklórne súbory, ktoré sa mu venujú. Keby nebolo ľudí, ktorí nám zanechali pôvodnú pieseň, dnes by sme nemohli koncertovať ani my, keďže naša produkcia vychádza z tradičných etnických motívov.

Občas sa ma niekto spýta, či to, čo robíme, je fér ku klasickému folklóru. Ale aj vďaka nám množstvo ľudí spoznalo folklór, prapôvodné telesá, interpretov, spevákov, tanečníkov, muzikantov... Folklór sa stal žiadaným a mňa to veľmi teší. Na naše koncerty chodí množstvo mladých ľudí a objavujú hudbu v tomto segmente.

Vždy trváme na kvalitnom ozvučení, osvetlení, dbáme na špičkový vizuálny dojem a repertoár poskladaný tak, aby mal spád a gradáciu. „Odkukal“ som to od rockových a popových skupín a nehanbím sa to priznať.

Počas osemnástich koncertov, ktoré sme odohrali v júli a auguste, prišlo 56-tisíc divákov. A to je obrovská úcta k ľuďom, ktorí obetovali nejaké to euro z rodinného rozpočtu a prišli, pretože to nie je samozrejmosť. Vážim si každého diváka a v hlave mi rezonuje veta staršieho pána, ktorý povedal, že keby nebolo ľudí, ktorí chodia na naše koncerty, tak by som na nich nespieval ani ja.

Rozumiem tomu dobre, že vaša hudba síce vychádza z ľudovej piesne, ale uchopili ste ju po svojom?

Zo začiatku sme spievali ľudové piesne známe na východnom Slovensku. Poväčšine boli v dialekte, v rusínčine, zemplínčine, šarištine, sem-tam niečo v goralčine. Postupne, ako sme sa posúvali z východu, ktorý mám tak rád, na západ Slovenska, som si všimol, že ľudia nám až tak dobre nerozumejú. Začali sme teda hľadať niečo, čo osloví každý región.

Spomenul som si na Vlada Puchalu, vtedajšieho riaditeľa regionálneho štúdia Slovenského rozhlasu v Košiciach, dnes riaditeľa Tlačovej agentúry SR, ktorý prišiel s myšlienkou, aby sme spievali v slovenčine. Takouto prvotinou bola pieseň Dva duby. Melódia je ukrajinská, text autorský. A potom prišli ďalšie piesne, napríklad Sokoly, a zrazu sme si všimli, že publikum spieva spolu s nami, ľudia šalejú, ruky hore... Tak som si povedal, že aj toto je cesta a Vlado Puchala sa stal naším dvorným textárom.

Ale aby som zostal lokálpatriot, keď koncertujeme na východe Slovenska, vždy dbám, aby väčšina repertoáru bola v dialekte, aby aj mladá generácia pochopila, že sa zaň netreba hanbiť, práve naopak. Keby som mal charakterizovať to, čo robíme, nie je to folklór a hudba v tradičnom ponímaní. Vybrali sme fragment slovenskej, poľskej, ukrajinskej, moravskej ľudovej piesne a pretavili sme ho do našej podoby.

Na Slovensku fungujú kapely ako Kmeťovci, Kollárovci. Sú vašou konkurenciou?

Je to konkurencia, ale nie v negatívnom zmysle. S Kollárovcami sme mali dokonca spoločné koncerty a ľudia to prijali pozitívne. Pre ich aj našich fanúšikov je to signál, že človek by nemal byť úzkoprsý. Dopraj druhým, aj tebe bude dopriate. Ak človek začne vnútorne brojiť a závidieť, zničí ho to. Mám mnoho kamarátov medzi rehoľníkmi, kňazmi a tí sú slobodní a šťastní, pretože doprajú druhému.

Šancu dávate aj mladým hudobníkom. Splácate to, čo bolo dopriate vám?

Aj ja som v začiatkoch dostal obrovskú šancu od ľudí, ktorí ma obklopovali. Nebol som pre nich ničím zaujímavý a napriek tomu mi verili a často išli s vlastnou kožou na trh, či to už bolo v rádiu, alebo v televízii.

Rád by som odovzdal ďalšej generácii to, čo sme dosiahli, a preto sme aj počas našich koncertov dali príležitosť mladej talentovanej slovenskej huslistke Martine Výbohovej. Je stredoškoláčka a fantasticky hrá na husliach. Aj diváci to ocenili a videli, že nejde len o naše ego. Všetko treba brať s pokorou, pretože už zajtra prídu lepší, krajší aj múdrejší.

Aj to môže byť hnacím motorom, aby človek napredoval. Kam sa teda chcete posunúť?

Hovorí sa, že čím pomalšie stúpaš, tým pomalšie budeš padať. Najhoršie je však zaspať na vavrínoch. Takže treba myslieť aj na to, že pád raz príde, ale aj na to, aby bol čo najmenej bolestivý. Nechcem veľa prezrádzať, ale, samozrejme, dávame dokopy rôzne nápady, čo by mohlo zarezonovať, čo by ľudí oslovilo, niečo, čo tu ešte nebolo.

Pracujeme na novom CD, na budúci rok chystáme nový koncertný projekt po slovenských športových halách, pripravujeme vianočnú a silvestrovskú časť relácie Všetko, čo mám rád. Televízia Joj ju vysiela už takmer dva roky každý piatok, je úspešná a pri jej výrobe som spoznal mnoho zaujímavých ľudí. Keď Meky Žbirka alebo Helenka Vondráčková, ktorí žiaria na hudobnej scéne už desiatky rokov, spievajú s nami ľudové piesne, vnímam to ako veľkú poctu pre folklór.

Paradoxne, vy ste nechceli byť huslista, ale klavirista. Ako k tomu došlo?

Dedo mojej mamy, čiže môj pradedo, bol jediná hudobná osobnosť v rodinnej genéze. Pochádzal z obce Ďačov pri Lipanoch a bol kantorom v gréckokatolíckej cirkvi, čiže dedinským predspevákom chrámového zboru, čo bola v danej komunite uznávaná funkcia. A bol aj huslista, ktorý s jediným hudobným nástrojom dokázal zabávať ľudí na dedinských tancovačkách. Doma nám po ňom zostali jedny staré rozbité husle, na ktorých som sa v zime šmýkal, hral som nimi pingpong, absolútne som ich zničil. (Smiech.)

Mama je speváčka, otec hrával na akordeóne a ja som chcel byť klavirista. Keď som bol tretiak na základnej škole, išli ma prihlásiť do ľudovej školy umenia do Lipian. Cestou domov na našom bielom trabante sme sa zastavili u Jána Lazorika, ktorý bol etnograf, zberateľ tradičných prejavov slovesnej ľudovej kultúry, viedol folklórne telesá...

Keď sa dozvedel, že ma otec prihlásil na klavír, nakričal naňho, vraj čo to urobil – klavír je nepraktický nástroj, navyše nie je ani ľudový. Tak sme sa vrátili späť do Lipian, ešte sme stihli komisiu, a otec ma prihlásil na husle. Plakal som, nechcel som hrať na husliach, neznášal som ich, ale nakoniec som sa im v dobrom upísal.

Aj vaše dve deti sú hudobne nadané. Brávate ich na pódiá?

Brávam, ale známy mi raz povedal, či to už nie je príliš, ukazovať svoje deti. Ale ja to nerobím, aby som si pohladil ego. Moje deti sú súčasť môjho života, vytvárajú mi zázemie a domov spolu s manželkou. Nie je to nič násilné. Emka (8) je fantastická malá speváčka, Ondrejko (10) hrá na husličkách, a keď ich z času na čas zoberiem na pódium, snažím sa spolu s nimi nadchnúť malých talentovaných muzikantov.

A konkrétne sa to stalo napríklad v Rožňave. Dostávam toľko spätných reakcií, že malé deti chcú zrazu hrať na husliach, chcú byť pred obrazovkou, videli naše videoklipy... A ja sa z toho len teším – raz nás predsa nahradia.

Napokon, aj vás brával a postavil na javisko otec, nie?

Otec bol osvetár v dedine, kde učil, a robieval programy k sviatkom ako VOSR, MDŽ a podobné akcie a ja som na nich vystupoval a hrával. A to isté sa snažím vštepiť aj svojim deťom, aby niečo dostali do vienka. Možno im to raz v živote pomôže, aj keď sa držím zásady, že si majú vybrať vlastnú cestu.

Hudba je obrovský relax pre dušu a nie vždy je najdôležitejšia dokonalosť. To nie sú majstrovstvá sveta v hode oštepom, kde víťazí ten, kto dohodí najďalej. Ani ja nie som profesionál, ale ak sa ľuďom páči to, čo robím, tak ma to len teší.

Je pravda, že ste hrali aj pre pápeža Jána Pavla II.?

Bolo to ešte v roku 1995, keď pápež prišiel na návštevu Slovenska a na námestí pred športovou halou v Prešove sme mu celá naša rodina hrali cirkevnú pieseň. Otec hral na akordeóne, my s bratom na husliach a mama spievala. Boli to silné momenty. Ale mám takých viac.

Napríklad keď som pôsobil ako primáš vo Vojenskom umeleckom súbore, pravidelne sme hrávali na Bratislavskom hrade. Vtedy bol prezidentom a hlavným veliteľom ozbrojených síl Rudolf Schuster. Hrali sme španielskemu kráľovi Juanovi Carlosovi a jeho manželke, ale aj ďalším významným medzištátnym návštevám. Zabávali sme ich počas večere, dokonca sa aj tancovalo... Mnoho zážitkov sa mi spája s hudbou.

Často na vašich koncertoch vidieť herca a moderátora Štefana Skrúcaného, s ktorým robíte aj reláciu Všetko, čo mám rád. Kde ste sa spoznali?

Myslím, že to bolo na akcii vo Vysokých Tatrách, kde Števo moderoval a my sme s kapelou hrali. Vždy to bol skôr pracovný vzťah, ale sadli sme si ľudsky aj profesionálne. Príjemne sa s ním pracuje a pohoda medzi nami sa potom prenáša aj na publikum. Aj pri nakrúcaní relácie Všetko, čo mám rád sa všetko robí naživo, žiadny plejbek, žiadne klamanie ľudí. Ak človek verí tomu, čo robí, potom mu aj ľudia uveria.

Udialo sa pri nakrúcaní relácie aj niečo zaujímavé mimo kamier?

V jednej časti relácie mala Lujza Garajová Šrameková dojiť kozu. A tá sa tak zaťala a zostala strnulo stáť na chodbe, že s ňou štyria chlapi nedokázali pohnúť. Bolo to až neuveriteľné, ale dosť vtipné. (Smiech.)

Hovoríte, že ste lokálpatriot. Ako vnímate žabomyšie vojny medzi východniarmi a západniarmi?

Mňa už v detstve rodičia učili, aby som si vážil každého človeka. Aj bezdomovca, ktorý je na dne, pretože to neznamená, že je menej než hocikto iný. V živote som nerobil žiadne rozdiely – regionálne ani národnostné. Môj otec bol učiteľom aj riaditeľom školy, učil rusínskych, slovenských aj rómskych žiakov a nikdy sa k nikomu nesprával povýšenecky. Všetkým venoval svoje úsilie rovnako a dodnes mi to ľudia za otca dávajú pocítiť.

Keď sa vraciam do rodnej obce, aj Rómovia ma zastavujú, potľapkajú po pleci a hovoria, že vďaka môjmu otcovi sa naučili čítať a písať. To sú veci, ktoré majú zmysel, a aj ja sa snažím všade sa rovnako rozdať pre ľudí.

Často chodievam do Bratislavy a nikdy sa mi nestalo, že by ma niekto osočoval v zmysle „choď späť na východ, lebo nám berieš prácu“ alebo že tam nepatrím. V živote som sa s tým nestretol. Nedávno sme hrali vo Veľkom Krtíši na námestí, kde bolo asi 50 percent ľudí maďarskej národnosti, a prijali nás rovnako vrúcne, ako keby sme hrali v Humennom.

Spomínali ste, že máte známych medzi duchovnými. Váš otec pôsobil v školstve, mohli ste sa za socializmu ukazovať v kostole?

Tieto veci boli, samozrejme, zakázané a bola to veľmi zvláštna doba. Vyrastal som v dedinskom prostredí, kde súčasťou komunity medzi chlapcami bolo aj miništrovanie a chodenie do kostola.

Aj ja som za socializmu miništroval a viem, že otec mal preto z času na čas aj problémy – posielali na neho hlásenia na vtedajšie KNV (krajský národný výbor, pozn. red.). V roku 1986 som bol dokonca aj na prvom svätom prijímaní. Po vyučovaní som chodil na náboženstvo, ale nikdy ma nezapisovali, že som tam bol. Pred naším domom nestávala čierna volga, z ktorej by nás boli sledovali, a nebol som ani žiadny trpiteľ.

Naopak, vážim si ľudí, ktorí kvôli viere a presvedčeniu naozaj trpeli a ktorých deti sa ani nedostali do škôl. Niekedy, keď sa pozerám na svoje deti, sám seba sa pýtam, či by som aj ja mal v sebe toľko presvedčenia ako oni.

Ako ste okrem toho prežívali detstvo v malebnej dedinke Krásna Lúka?

Idylické dedinské prostredie, osemdesiate roky, pocit bezstarostnosti... Ale mal som aj trošku traumu z futbalu. Najväčšie poníženie som zažil, keď sme ako žiaci hrali zápas a bolo nás iba desať hráčov. Napriek tomu ma tréner nepostavil na ihrisko a hrali iba deviati. (Smiech.) Ale potom som prišiel na chuť bežkám a iným individuálnym športom, kde som sa nemusel s nikým porovnávať.

Nemal ste niekedy chuť hodiť husle o zem, keď ste museli doma cvičiť a kamaráti sa vonku hrali?

Pravdaže, aj také myšlienky boli a niekedy ma až zabolelo pri srdci, keď som musel vrzúkať na husliach a chlapci vonku hrali futbal alebo sa v zime korčuľovali, sánkovali... To mi prišlo ľúto. Aj keď som mal chuť husľami praštiť, veľmi som sa bál, že sklamem rodičov. Videl som, koľko energie, času a peňazí ich to stálo. Mladý človek by mal mať oporu v rodičoch, ale aj úctu k nim.

Dokázali ste sa preniesť cez futbal aj husle, ale je niečo, na čo spomínate nerád?

Áno, bolo to v zime a otec nás s bratom viezol na sánkach z materskej školy. Brat mal tri roky, ja päť a pol. Pamätám si, že to bolo 30. novembra na moje meniny. Vonku bolo už šero a všade naokolo sneh.

Keďže som bol trochu neposedný, otec išiel s bratom domov po jednej ulici a ja po druhej. Lenže tam nesvietili pouličné lampy, a tak som sa rozhodol, že prejdem cez zamrznutý potok za otcom. Ľad sa podo mnou preboril a začal som sa topiť. Voda ma už brala pod ľad, ale ešte som to nejako „ukočíroval“. Keď otec začul môj krik, skočil do vody za mnou a vytiahol ma na breh. Namiesto súcitu ma ešte poriadne zdral.

Doma ma rozmrazovali, lebo som bol zamrznutý na cencúľ. (Smiech.) Dodnes si na tom spomínam, ale doživotnú traumu z toho nemám, skôr si človek uvedomí, aký je ľudský život krehký a pominuteľný. Stačí malé zaváhanie a zrazu tu nie ste.

Keďže ste boli neposedné chlapča, mali ste toho na rováši viac?

V októbri, ešte v tých 80. rokoch, sa konal odpust k svätému Vendelínovi a ja ako miništrant som šiel prvý pred procesiou. Zrazu na mňa pískali kamaráti, ktorí boli poschovávaní v jarku, aby som sa k nim pridal, že keď pôjde procesia, budeme na ľudí húkať a strašiť ich, keďže sa už pomaly stmievalo. Zdalo sa mi to ako celkom dobrý nápad, tak som sa pridal. Húkali sme toľko, až kňaz zastavil procesiu a zacitoval tú známu biblickú vetu: „Hľa, matky, vaše dietky.“

Nevedeli, kto to húkal, ale vylučovacou metódou zistili, ktorí piati sme neboli v kostole. Doma ma mama riadne zdrala, pretože v močariskách som ešte aj stratil topánku. Inokedy som zas dostal výprask od učiteľky. Poslala ma s kamarátom v tej našej obecnej škole hľadať na pôjd mikroskop. A keď sme už boli v podkroví, zistili sme, že podlahu tvoria trámy a medzi nimi je slama. Narobili sme do nej diery a zrazu sme sa dostali až nad našu triedu a učiteľku.

V tom momente mi skrsol geniálny nápad, ako si skrášliť deň. Zobrali sme piliny a sypali sme ich zhora na učiteľku. Poletovali po triede, deti kričali... Keď sa učiteľka pozrela hore, už som vedel, že dostanem. A aj som si zaslúžil. (Smiech.) Dokonca z toho bola dvojkombinácia: keď som povedal, že som dostal v škole, dostal som aj doma.

Z takýchto vylomenín ste vyrástli, ale hudobníci mávajú aj túlavé topánky. Doma sa s tým vyrovnali?

Ťažko sa niečo robí a tvorí, ak ste doma v kŕči. Ak to neklape v rodinnom živote so svojimi najbližšími, tak sa nedá vyjsť na pódium a tváriť sa bezstarostne. Koncertov je dosť a niekedy naozaj prídem domov, osprchujem sa, prezlečiem a už letím na výrobu relácie alebo vystúpenie. Ale vždy je potom dôležité nájsť si čas jeden pre druhého. Keď som doma, snažím sa s rodinou intenzívne tráviť každú minútu.

Neznamená to, že musíme chodiť len po výletoch, ale so synom si skladám lego, s dcérou píšem domáce úlohy, zahráme si spoločenskú hru alebo na hudobných nástrojoch, niekedy len tak leňošíme. Ale keď treba, dokážem byť aj prísnejší, lebo pravidlá platia pre všetkých. Deti treba naučiť aj povinnostiam, lebo v živote nie je nič zadarmo.

Niektorým ľuďom popularita a peniaze zmenia rebríček hodnôt. Ovplyvnili váš život?

Som zástancom teórie, že aj keď sa človeku darí, netreba zabúdať, že to tak nemusí byť naveky. V rodine žijeme stále rovnaký život. Žiadne teatrálne gestá, luxus mi je cudzí a nepotrebujem ani značkové veci. Myslím si, že ak by to bolo opačne, už by som to nebol ja.

Vaša manželka Erika (37) často chodieva s vami na vaše koncerty a na nahrávanie. Prečo?

Snažím sa prežiť v tomto svete a chcem byť čo najviac s manželkou a s deťmi. Keď nie sú koncerty príliš vyčerpávajúce, brávam ich so sebou. Prespíme niekde po ceste v hoteli, sme spolu na koncerte, navštívime ľudí, ktorých som spoznal, alebo ideme niekde na výlet v blízkom okolí.

Takže nie je to pre pokušenie iných žien? Niekedy sa na koncertoch okolo vás až príliš zvŕtajú...

Mám veľmi dobrú manželku a myslím, že žiadna sa jej nevyrovná, presne podľa toho známeho vtipu: „Ja som sa za manželku modlil, tak mi Pán Boh požehnal nádhernú a chápavú ženu. Ona sa nemodlila, tak má, čo má...“ (Smiech.)

Máte predstavu, čo by ste robili, keby sa vám koncerty zunovali?

Možno by som si otvoril umeleckú školu pre talentované deti zo sociálne slabších rodín. To je aj cieľ Nadácie Ondreja Kandráča, ktorú sme nedávno založili. Chcem pomôcť talentovaným deťom, ktorým rodičia z&nbsp;finančných dôvodov nemôžu kúpiť hudobný nástroj. Aby sme preto neprišli o&nbsp;mnohé talenty. Tak ako hokejisti podporujú mladých, začínajúcich hráčov, aj ja by som chcel pomôcť a&nbsp;možno niečo dobré odovzdať začínajúcim talentovaným muzikantom z&nbsp;chudobnejších pomerov.

Muzikant Ondrej Kandráč: Prečo mal niekedy chuť hodiť husle o zem?

Výber pre vás

Muzikant Ondrej Kandráč: Prečo mal niekedy chuť hodiť husle o zem?

Súvisiace články

Slovenská dizajnérka pobláznila celebrity: Jej krásnych výrobkov sa nevedia nabažiť!

Pišta Vandal: Ani som nevedel, že dokážem byť preliezkou, poníkom, osobným šoférom i sponzorom

Andy Kraus žiari šťastím: Zopakoval si najkrajší zážitok svojho života!

Slovenské a české filmové hviezdy pokope. Do kín mieri vianočný romantický príbeh!

Výber pre vás