Primáš, hudobník, spevák, folklorista a charizmatický muž s husľami, ktorý dvíha zo stoličiek všetky generácie – Ondrej Kandráč (41).

Na hudobnej scéne funguje roky a televízni diváci ho poznajú aj z relácie Všetko, čo mám rád. Talentovaný umelec nám porozprával o hudbe, rodine, ale aj o desivom zážitku z detstva.

Na Slovensku vás už pozná azda každý, kto sa rád zabáva pri dobrej muzike. Aký je váš vzťah k hudbe?

Hudba je môj život, a to doslova. Rástol som s hudbou a už ako dvojročného ma rodičia brávali na hudobné festivaly, keďže mama je vynikajúca speváčka a otec bol muzikant. Stal som sa súčasťou ich nahrávok, vystúpení, koncertov. Neskôr, keď človek hľadá, akou cestou sa vyberie, to bola opäť hudba, pretože po Gymnáziu v Lipanoch som študoval slovenčinu a hudbu na Prešovskej univerzite v Prešove.

 

Počas povinnej základnej vojenskej služby som sa stal primášom Armádneho umeleckého súboru v Bratislave, neskôr som pracoval v Slovenskom rozhlase ako hudobný redaktor pre národnosti, ktoré žijú na Slovensku. Prioritne pre rusínsku a ukrajinskú menšinu, ale vyberal som hudbu aj pre rómske, české, poľské a nemecké vysielanie.

V roku 2003 som založil kapelu Ľudová hudba Ondreja Kandráča. Prišli prvé nahrávky, koncerty, neskôr sme sa premenovali na Kandráčovcov a pozvoľna to plynulo až do súčasnosti.

Hra na husliach stála Ondreja Kandráča veľa driny. No nesťažuje sa, hudba mu veľa dala.
Hra na husliach stála Ondreja Kandráča veľa driny. No nesťažuje sa, hudba mu veľa dala.
Zdroj: Archív NMH

Ako by ste charakterizovali hudbu, ktorú hráte? Nie je to čistý folklór.

To, čo hráme, nie je ani tradičný, ani štylizovaný folklór. Veľmi si vážim všetky autentické telesá, ale aj štylizované folklórne súbory, ktoré sa mu venujú. Keby nebolo ľudí, ktorí nám zanechali pôvodnú pieseň, dnes by sme nemohli koncertovať ani my, keďže naša produkcia vychádza z tradičných etnických motívov.

Občas sa ma niekto spýta, či to, čo robíme, je fér ku klasickému folklóru. Ale aj vďaka nám množstvo ľudí spoznalo folklór, prapôvodné telesá, interpretov, spevákov, tanečníkov, muzikantov... Folklór sa stal žiadaným a mňa to veľmi teší. Na naše koncerty chodí množstvo mladých ľudí a objavujú hudbu v tomto segmente.

Vždy trváme na kvalitnom ozvučení, osvetlení, dbáme na špičkový vizuálny dojem a repertoár poskladaný tak, aby mal spád a gradáciu. „Odkukal“ som to od rockových a popových skupín a nehanbím sa to priznať.

Počas osemnástich koncertov, ktoré sme odohrali v júli a auguste, prišlo 56-tisíc divákov. A to je obrovská úcta k ľuďom, ktorí obetovali nejaké to euro z rodinného rozpočtu a prišli, pretože to nie je samozrejmosť. Vážim si každého diváka a v hlave mi rezonuje veta staršieho pána, ktorý povedal, že keby nebolo ľudí, ktorí chodia na naše koncerty, tak by som na nich nespieval ani ja.

Rozumiem tomu dobre, že vaša hudba síce vychádza z ľudovej piesne, ale uchopili ste ju po svojom?

Zo začiatku sme spievali ľudové piesne známe na východnom Slovensku. Poväčšine boli v dialekte, v rusínčine, zemplínčine, šarištine, sem-tam niečo v goralčine. Postupne, ako sme sa posúvali z východu, ktorý mám tak rád, na západ Slovenska, som si všimol, že ľudia nám až tak dobre nerozumejú. Začali sme teda hľadať niečo, čo osloví každý región.

Spomenul som si na Vlada Puchalu, vtedajšieho riaditeľa regionálneho štúdia Slovenského rozhlasu v Košiciach, dnes riaditeľa Tlačovej agentúry SR, ktorý prišiel s myšlienkou, aby sme spievali v slovenčine. Takouto prvotinou bola pieseň Dva duby. Melódia je ukrajinská, text autorský. A potom prišli ďalšie piesne, napríklad Sokoly, a zrazu sme si všimli, že publikum spieva spolu s nami, ľudia šalejú, ruky hore... Tak som si povedal, že aj toto je cesta a Vlado Puchala sa stal naším dvorným textárom.

Ale aby som zostal lokálpatriot, keď koncertujeme na východe Slovenska, vždy dbám, aby väčšina repertoáru bola v dialekte, aby aj mladá generácia pochopila, že sa zaň netreba hanbiť, práve naopak. Keby som mal charakterizovať to, čo robíme, nie je to folklór a hudba v tradičnom ponímaní. Vybrali sme fragment slovenskej, poľskej, ukrajinskej, moravskej ľudovej piesne a pretavili sme ho do našej podoby.

Na Slovensku fungujú kapely ako Kmeťovci, Kollárovci. Sú vašou konkurenciou?

Je to konkurencia, ale nie v negatívnom zmysle. S Kollárovcami sme mali dokonca spoločné koncerty a ľudia to prijali pozitívne. Pre ich aj našich fanúšikov je to signál, že človek by nemal byť úzkoprsý. Dopraj druhým, aj tebe bude dopriate. Ak človek začne vnútorne brojiť a závidieť, zničí ho to. Mám mnoho kamarátov medzi rehoľníkmi, kňazmi a tí sú slobodní a šťastní, pretože doprajú druhému.

Ondrejova mama Monika (63) je výborná speváčka a členka jeho kapely.
Ondrejova mama Monika (63) je výborná speváčka a členka jeho kapely.
Zdroj: TV JOJ

Šancu dávate aj mladým hudobníkom. Splácate to, čo bolo dopriate vám?

Aj ja som v začiatkoch dostal obrovskú šancu od ľudí, ktorí ma obklopovali. Nebol som pre nich ničím zaujímavý a napriek tomu mi verili a často išli s vlastnou kožou na trh, či to už bolo v rádiu, alebo v televízii.

Rád by som odovzdal ďalšej generácii to, čo sme dosiahli, a preto sme aj počas našich koncertov dali príležitosť mladej talentovanej slovenskej huslistke Martine Výbohovej. Je stredoškoláčka a fantasticky hrá na husliach. Aj diváci to ocenili a videli, že nejde len o naše ego. Všetko treba brať s pokorou, pretože už zajtra prídu lepší, krajší aj múdrejší.

Aj to môže byť hnacím motorom, aby človek napredoval. Kam sa teda chcete posunúť?

Hovorí sa, že čím pomalšie stúpaš, tým pomalšie budeš padať. Najhoršie je však zaspať na vavrínoch. Takže treba myslieť aj na to, že pád raz príde, ale aj na to, aby bol čo najmenej bolestivý. Nechcem veľa prezrádzať, ale, samozrejme, dávame dokopy rôzne nápady, čo by mohlo zarezonovať, čo by ľudí oslovilo, niečo, čo tu ešte nebolo.

Pracujeme na novom CD, na budúci rok chystáme nový koncertný projekt po slovenských športových halách, pripravujeme vianočnú a silvestrovskú časť relácie Všetko, čo mám rád. Televízia Joj ju vysiela už takmer dva roky každý piatok, je úspešná a pri jej výrobe som spoznal mnoho zaujímavých ľudí. Keď Meky Žbirka alebo Helenka Vondráčková, ktorí žiaria na hudobnej scéne už desiatky rokov, spievajú s nami ľudové piesne, vnímam to ako veľkú poctu pre folklór.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Kráľovná nešetrí len na personále.

Legendy o skúpej Alžbete II.: Hladným sa do paláca chodiť nevypláca, takto hostia návštevy!

S víťazom Tour de France 2019 Eganom Bernalom.

Netradičná záľuba šoféra z Nitry: Juraj si dopisuje s cyklistickými tímami z celého sveta

Čipsy sa prvýkrát  v obchodoch začali predávať v roku 1895 v Clevelande.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Lenka Beňová priznala, že po Robovej smrti sa borila nielen so stratou milovaného muža, ale aj so zdravotnými problémami, ktoré sa objavili po strese.

Spoveď partnerky moderátora a politika Beňa: Čo je na živote bez Roba najťažšie?

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia