Jana Homolová

Možno si ešte spomeniete na prípady mladých afrických slonov z&nbsp;90.&nbsp;rokov, ktoré prepadali záchvatom agresivity a&nbsp;terčom ich útokov boli nosorožce tuponosé. Biológ Rob Slotow vtedy prišiel do juhoafrického Pilanesbergu, aby toto slonie besnenie zastavil. Jeho metóda bola pritom nevídaná. Prikázal z&nbsp;Krugerovho národného parku doviezť dospelé slonie samce. Tamojší obyvatelia ho považovali za blázna, už tak mali s&nbsp;mladými samcami starosti, preto ich počet nechceli zvyšovať. Rob Slotow však vedel, čo robí. Nechcel do Pilanesbergu priviezť žiadne mladé slony. Vybral šesť dospelých sloních samcov, pretože prirodzene očakával, že práve tie privedú mladé nevychované slony k&nbsp;rozumu. A&nbsp;to sa aj stalo. Z&nbsp;agresívnych mladých slonov boli zrazu vychované samce a&nbsp;zúrivé zabíjanie prestalo. Prečo? Rob Slotow dokázal, že pôvodcom pilanesberského slonieho amoku boli ľudia, ktorí nechali mladé slony vyrastať bez konkurencie starších samcov, zjednodušenepovedané, bez príkladu ichsprávania.

Možno si poviete, čo má príklad zo zvieracej ríše spoločné so spomienkou na hereckého velikána Ladislava Chudíka. Do 15.&nbsp;mája v&nbsp;podstate nič, ale od tohto dátumu si naša spoločnosť začala klásť vážne otázky o&nbsp;tom, ako je možné, že žijeme v&nbsp;krajine, v&nbsp;ktorej postrelili jedného z&nbsp;troch najvyšších ústavných činiteľov. Ako je možné, že narastajúce prejavy nenávisti sa pretavili do pokusu o&nbsp;vraždu. Ako je možné, že sme o&nbsp;narastajúcej nenávisti vedeli a&nbsp;napriek tomu niečo také dopustili… Odpoveďou sú bezpochyby hrozby, na ktoré odborníci na bezpečnosť za posledné roky opakovane upozorňujú, a&nbsp;to prebiehajúca hybridná vojna, názorová pluralita, agresívna politická rétorika a&nbsp;z&nbsp;toho plynúca polarizácia spoločnosti. 

Práve osobnosť Ladislava Chudíka, ktorého sté výročie narodenia si budeme v&nbsp;týchto dňoch pripomínať, by nás mala inšpirovať uvedomiť si, že sa z&nbsp;našej spoločnosti postupne vytrácajú morálne vzory, ktoré v&nbsp;minulosti reprezentovali predovšetkým významné kultúrne osobnosti. Tie vzbudzovali prirodzenú autoritu a&nbsp;my sme ich mohli obdivovať. Dnes nám chýbajú tak, ako pred pár rokmi chýbali dospelé slony ako vzory správania mladým africkým samcom.

Myslím, že nikto osobnosť Ladislava Chudíka nevystihol v&nbsp;minulosti lepšie ako jeho herecký kolega Dušan Jamrich (77), keď o&nbsp;ňom povedal: „Laco je veľký vlastenec a&nbsp;zároveň svetoobčan. Pán Európan. V&nbsp;ňom sa princíp národný, vlastenecký nijako nebije s&nbsp;občianskym. V&nbsp;tomto by mohol byť príkladom pre mnohých iných. Nazývame ho chodiaca autorita. Na ňom si práve preto vážim, že táto jeho autoritatívnosť bola vykúpená ohromnou pokorou, sebaspytovaním, pochybovaním.“ Umelec si svoje postavenie v&nbsp;spoločnosti nevydobyl útočným slovníkom či osočovaním, ale poctivou prácou a&nbsp;obrovskou pokorou, ktorá z&nbsp;neho prýštila, kdekoľvek sa objavil.

Napriek tomu, že narodeniny Ladislava Chudíka si oficiálne pripomenieme až 27.&nbsp;mája, rôzne spomienkové udalosti sa už započali. Hneď v&nbsp;polovici tohto mesiaca v&nbsp;Penati Gallery zorganizoval herec a&nbsp;milovník umenia Ivan Matulík (85) výstavu obrazov Ivany Orviskej s&nbsp;názvom V&nbsp;kráľovstve farieb. Tá niesla podtitul Letné rozpomienky na maestra Ladislava Chudíka, ktorý bol jednak jeho priateľom a&nbsp;zároveň kolegom. Len na doplnenie, Ivan Matulík bol jedným z&nbsp;tých šťastlivcov, ktorí patrili do povestného posledného ročníka Vysokej školy múzických umení pod vedením Andreja Bagara (1960 –1964). „Moji spolužiaci boli Miško Dočolomanský, Maťo Huba, Jurko Slezáček, Ľubo Gregor, Maťo Dráfi, Karol Spišák, Maco Debnár, Soňa Ulická a&nbsp;ďalší,“ uviedol v&nbsp;minulosti pre denník Pravda. Stredná generácia, ktorá v&nbsp;80.&nbsp;rokoch vyrastala na televíznej tvorbe, si určite pamätá postavičku Dancúľa, ktorej práve Ivan Matulík prepožičal svoj hlas. Bol zároveň pedagógom na konzervatóriu a&nbsp;vychoval celé generácie dnešných úspešných hercov. A&nbsp;ako už jeho priezvisko napovedá, je to aj otec Petra Matulíka, bývalého manžela herečky Zuzany Fialovej.

Na podujatí, ktoré usporiadal, sa okrem kochania krásou umeleckých diel aj veľa spomínalo. Predovšetkým teda na osobnosť Ladislava Chudíka. „Mal som česť byť jeho priateľom. Vďaka nemu a&nbsp;jeho ďalším spolupútnikom bolo slovenské divadlo na európskom vrchole,“ uviedol. Vážil si ho nielen ako umelca, ale aj ako človeka. „Keby bolo vo verejnom priestore viac takých osobností ako Lacko Chudík, nezmietala by sa naša krajina v&nbsp;nenávisti a&nbsp;chaose, od ktorej je už len krôčik k&nbsp;násilným činom,“ zamyslel sa. Vo svojom spomínaní nebol sám. Medzi pozvanými hosťami sa ukázala napríklad aj scénografka a&nbsp;kostýmová výtvarníčka Naďa Šimunová, sestra herca Petra Šimuna, ktorej rodina mala k&nbsp;maestrovi Chudíkovi celý život veľmi blízko. „Ladislav Chudík bol pre mňa celý život ‚ujo Chudík‘, a&nbsp;to preto, že Chudíkovci boli naši veľmi dobrí rodinní známi. Ujo Chudík bol spolužiak s&nbsp;mojím otcom v&nbsp;Hronci ešte na meštianke. Otec bol trošku starší, ale vieme, že vtedy na meštiankach bývali jednotriedky a&nbsp;oni teda chodili spolu do školy. Odvtedy tie ich kamarátske väzby ostali. Môj otec sa takisto volal Ladislav a&nbsp;bol plastický chirurg, ale veľmi veľa kreslil a&nbsp;maľoval a&nbsp;pán Chudík mu vždy pri týchto príležitostiach recitoval. Myslím si, že mu bol asi aj takým príkladom, keď sa točil seriál Nemocnica na okraji mesta, aj vďaka môjmu otcovi načerpal informácie z&nbsp;lekárskeho prostredia. Niektoré veci zo scenára dokonca konzultoval s&nbsp;mojím otcom,“ uviedla.

Podujatie prebehlo za prítomnosti vdovy po Ladislavovi Chudíkovi Aleny Chudíkovej a&nbsp;okrem Ivana Matulíka ho uvádzala moderátorka a&nbsp;po novom aj speváčka Karin Majtánová, ktorá si na nezabudnuteľného umelca zaspomínala slovami: „Ja som sa s&nbsp;pánom Chudíkom mala možnosť a&nbsp;česť stretnúť niekoľkokrát v&nbsp;rámci televíznych rozhovorov či už vďaka jeho charitatívnym aktivitám, alebo aj vďaka iným divadelným, filmovým alebo rôznym iným ľudským počinom. Pre mňa to bol jeden úžasný, krásny, charizmatický chlap. Keď mi rozprával o&nbsp;tom, ako vznikala napríklad kniha Tichý dvojhlas, kde si vzájomne vymieňal listy s&nbsp;Jaroslavom Seifertom, tak som na neho pozerala a&nbsp;uvedomila som si, že mám otvorenú pusu. To sa mi málokedy stáva a&nbsp;vtedy maestro povedal jednu z&nbsp;najnezabudnuteľnejších viet, aké som v&nbsp;živote počula, ktorú som pochopila aj ako istý kompliment. Povedal mi: ‚Karin, vy sa na mňa pozeráte tými vašimi zvláštnymi očami. Viete, aké máte oči? Ako srnka.‘ Vtedy mi tá pusa už celkom spadla a&nbsp;ostala som vo veľkom šoku, ale bola to pre mňa krásna veta a&nbsp;aj takéto krásne spomienky mám na velikána divadelníctva a&nbsp;československej kinematografie. Spomínam si naňho s&nbsp;veľkou úctou, láskou a&nbsp;beriem si z&nbsp;neho mnoho prípadov aj v&nbsp;rámci jeho pokory, ľudskosti, ktorá nám v&nbsp;týchto časoch trochu viac chýba, tak nech je maestro Chudík pre nás všetkých vzorom.“

Samozrejme, spomienka na legendárneho umelca sa neskončila týmto podujatím a&nbsp;jeho osobnosť si v&nbsp;éteri Slovenského rozhlasu a&nbsp;tiež vo vysielaní RTVS budú môcť diváci okolo termínu jeho narodenín pripomenúť viacerými reláciami a&nbsp;filmami. Hercovo Slovenské národné divadlo si pre všetkých jeho obdivovateľov pripravilo výstavu venovanú práve stému výročiu jeho narodenia a&nbsp;takisto spomienkový večer Hommage à Ladislav Chudík v&nbsp;Modrom salóne budovy SND.

Budúci víkend si osobnosť Ladislava Chudíka uctia aj jeho rodáci v&nbsp;Hronci, a&nbsp;to turistickým pochodom k&nbsp;jeho pamätníku, ktorý sa nachádza na Hájnom grúni. Ako je dnes známe, umelec sa tam rád utiekal pred životnými strasťami a&nbsp;na tomto mieste zároveň hľadal odpovede na mnohé zo svojich otázok. Tento jeho vrch sa mu nakoniec stal aj miestom posledného odpočinku.

O&nbsp;smrti herec premýšľal často, dokonca aj o&nbsp;tej svojej. Do zápisníka si poznačil: „Hájny grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z&nbsp;doliny na kopec a&nbsp;rozhliadnuť sa. To je niečo, čo si nesiete po celý život so sebou a&nbsp;nikto vám to nemôže vziať. Tak odchádzame! Hrozné je, že otupievam. Pripravuje sa duch i&nbsp;telo na odchod? Musím zapísať raz podrobnejšie, čo si želám po smrti. Rozptyl prachu na Hájnom grúni.“ A&nbsp;toto želanie mu jeho milovaná manželka Alena splnila. Jeho popol splynul s&nbsp;miestom, ktoré miloval, a&nbsp;na tomto mieste je dnes pamätník, ktorý nám významného umelca bude navždy pripomínať. Pamätník symbolizuje scenár, ktorého listy rozfukuje vietor. Na každom z&nbsp;listov je uvedené dielo, ktorým sa Ladislav Chudík zapisoval hlbšie a&nbsp;hlbšie do umeleckej histórie. Ako raz sám povedal: „Nie sme tu preto, aby sme si svoj život len odžili, ale aby sme po sebe niečo nechali a&nbsp;o&nbsp;niečo sa aj pričinili.“

Aby toho nebolo málo, v&nbsp;Hronci sa uskutoční aj omša a&nbsp;slávnostný program v&nbsp;miestnom kultúrnom dome. Na všetkých aktivitách sa zúčastní aj jeho manželka. Tá je rada, že na osobnosť jej manžela sa vo verejnom priestore nezabúda. „Verím, že na podujatiach, ktoré sa pre manžela chystajú, sa zúčastnia ľudia v&nbsp;hojnom počte, pretože keď príde veľa ľudí, pre neho to bude úžasné a&nbsp;určite to bude zhora počuť aj vidieť.“

Chýbajú nám vzory: Osobnosti, ako bol Ladislav Chudík, by sme dnes potrebovali ako soľ

Výber pre vás

Chýbajú nám vzory: Osobnosti, ako bol Ladislav Chudík, by sme dnes potrebovali ako soľ

Súvisiace články

Spoveď FELDEKOVCOV: O bolestivej minulosti, ale aj o aktuálnej situácii, ktorá vyvoláva strach

KRAMÁR priznáva: Som príležitostný otec! Prečo sa bude starať o dcérku najmä partnerka?

Renáta NÁZLEROVÁ obeťou nechutných útokov: Toto je naozaj cez, čo jej adresoval cudzí muž!

Výber pre vás