Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Náš rozhovor sme museli presunúť pre koronavírus, ktorý si vás opäť našiel. Ako sa momentálne cítite?

V&nbsp;minulosti som mala naozaj veľmi agresívnu formu koronavírusu. Vtedy som sa liečila dva mesiace a&nbsp;ďalšieho trištvrte roka som sa z&nbsp;toho nemohla dostať, pretože som mala postkovidový syndróm, ktorý mám v&nbsp;podstate doteraz. Tentoraz som sa z&nbsp;toho na počudovanie dostala výrazne rýchlejšie. Trvalo to dva týždne,&nbsp; bohužiaľ, naštartovalo mi to astmu, takže sa borím s&nbsp;ňou. Musím povedať, že sa už cítim dobre, ale dalo mi to zabrať. Trápili ma vysoké teploty.

Poznáme vás z&nbsp;televíznej obrazovky, okrem toho ste však aj lektorka, mediátorka. Naposledy ste sa venovali tým najzraniteľnejším ako riaditeľka domova sociálnych služieb (DSS) v&nbsp;Pezinku. Už pár mesiacov cestujete po školách, nazvem to, s&nbsp;vlastným projektom. O&nbsp;čo ide?

Keď sa pozriete na štatistiky o&nbsp;dokonaných samovraždách vo vekovej kategórii pätnásť až devätnásť rokov, tie čísla sú alarmujúce. Veľmi ma zasiahol nedávny prípad chlapca Romana, ktorý skočil zo strechy. Mnoho rodičov za mnou chodilo a&nbsp;naďalej sa na mňa obracia v&nbsp;situáciach, keď ich deti prežívajú depresívne obdobia. V&nbsp;súčasnosti je dospievanie oveľa náročnejšie v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nami. Napriek tomu, že som na internete našla obrovské množstvo materiálov pre učiteľov, metodických pomôcok pre odborníkov, návodov či podcastov, celá ťarcha akoby sa preniesla iba na učiteľov, ktorí prakticky majú byť pedagógom, rodičom a&nbsp;ešte aj psychológom. Z&nbsp;tohoto dôvodu som sa tejto problematike začala viac venovať. Mám však zásadu, podľa ktorej som pri kritizovaní určitej veci či udalosti sama pripravená konať a&nbsp;urobiť niečo pre nápravu. Bolo pre mňa samozrejmosťou, že som sa začala s&nbsp;deťmi osobne stretávať. Mne to neprekáža, keďže pôsobím aj ako lektorka, čiže nemám problém rozprávať sa s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;akomkoľvek veku.

Na úvod im porozprávam svoj príbeh, keďže aj ja som bola v&nbsp;detstve a&nbsp;počas dospievania šikanovaná. Rozprávam sa s&nbsp;deťmi aj tínedžermi o&nbsp;ľudských hodnotách a&nbsp;zároveň sa ich pýtam, ako vnímajú svoju prichádzajúcu dospelosť. Hlavne sa však venujeme témam, ktoré ich trápia. Nedávno som na sociálnej sieti zverejnila výzvu, kde som oznámila, že sa chystám na besedu s&nbsp;deťmi, pričom som sa obrátila na svojich sledovateľov s&nbsp;otázkou, čo by som sa detí mala spýtať. Musím povedať, že reakcia bola veľmi pozitívna. A&nbsp;viete, ako zareagovali? Mnohí z&nbsp;nich ma poprosili, aby som deťom odkázala, že nám to naozaj nie je jedno. Podľa ich slov možno nemáme dosah povedať im, že nám na nich záleží, ale uvedomujeme si, že potrebujeme zdravú mladú generáciu. Nielen fyzicky, ale najmä duševne. Sme pri nich a&nbsp;držíme im palce. Tieto slová ma naozaj naštartovali. Vždy po besede poviem deťom, že si idem vypiť kávičku do kabinetu, no budem tam sama. Vyzvem ich, že ak chce niekto za mnou prísť a&nbsp;opýtať sa niečo alebo sa porozprávať, môže prísť. A&nbsp;vždy prídu...

Veľmi sa trápia. Rozdiel medzi mojou a&nbsp;ich generáciou je v&nbsp;tom, že oni už v&nbsp;tomto veku dokážu ísť vo svojich problémoch do hĺbky. To len my si myslíme, že je to mladosť –&nbsp;pochabosť. Nie je to vôbec tak. Niekedy mi položia také zrelé otázky, že sama zostanem prekvapená. Pýtajú sa ma, či môže mladý človek vyhorieť. Pýtajú sa ma, či je podľa mňa v&nbsp;poriadku, že ich učíme mravnosti a&nbsp;sami prezentujeme nemravnosť. Nemravnosť v&nbsp;politike, nemravnosť vo verejnom priestore. Takisto sa zamýšľajú nad tým, či je v&nbsp;poriadku, že mnohí z&nbsp;nás moralizujeme, no stanovené normy nespĺňame. Bohužiaľ, otázky sa týkajú aj násilia v&nbsp;ich rodine. Stretla som sa s&nbsp;na­ozaj smutnými prípadmi zneužívania v&nbsp;domácom prostredí. Našťastie pani učiteľky boli veľmi otvorené a&nbsp;následne sme sa radili, aké sú možnosti pomoci alebo na ktoré inštitúcie sa môžu obrátiť. Celkovo ako by mali v&nbsp;danej veci postupovať.

Takže ste odhalili obrovský problém…

Musím povedať, že ony to už cítili, ale dané dievča to nechcelo možno povedať pani učiteľke, keď­že škola sa nachádza na dedine. Ja ako cudzia osoba som možno bola pre ňu východiskom, ako konkrétnejšie prezradiť, čo sa u&nbsp;nich deje. Emočne to bolo náročné predovšetkým pre ňu. Tak­isto som sa rozprávala so 16-ročným dievčaťom, ktoré ušlo od tyranskej matky. Sociálka to vedela, všetci to vedeli, pričom bývala na internáte a&nbsp;sama sa živí. Doobeda chodí do školy, poobede má dve práce, aby zarobila na bývanie, na seba. Samozrejme, nechce ísť do žiadnej náhradnej rodiny. Úradne to „akože“ zastrešuje babička, no mladé dievča je bez pomoci. Stretla som sa aj so stredoškolákom, ktorý študuje konzervatórium. Prezradil mi, že od desiatich do dvanástich rokov sa mu nedostalo pomoci. Absolútne nikto mu neveril, že je týrané dieťa. Až po dlhých dvoch rokoch mu niekto uveril. Tieto deti majú svoj osud a,&nbsp;celkom úprimne, rodičia už nemajú toľko času na svoje deti. Sú nútení pracovať viac, aby pokryli všetky náklady. Ani škola nemá veľký priestor. Riešia sa iba osnovy, ktoré nepustia a&nbsp;ktoré stále kladú dôraz na učenie. Aby to bolo vo výchovno-vzdelávacom procese najmä o&nbsp;vzdelávaní, a&nbsp;potom, ak zostane trochu času, rieši sa výchova. Nie je to fér. Keď rodina nemá dostatočný dosah na svoje deti a&nbsp;je jedno, z&nbsp;akých dôvodov, alebo rodina úplne absentuje, škola nemôže zachrániť to, čo neprišlo z&nbsp;rodiny. Nemôže sup­lovať rodinu a&nbsp;potom je tu spoločnosť ako tretí pilier, ktorý sa k&nbsp;tomu stavia tak, ako sa stavia. Deti si siahajú na život, skáču zo strechy, pod vlak, máme tu novodobý fenomén, o&nbsp;ktorom sa príliš nehovorí, a&nbsp;to je sebapoškodzovanie. Týchto prípadov je v&nbsp;školách veľké množstvo. Deti sa režú, ubližujú si…

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

NÁZLEROVÁ SCHUDLA 35 kg. TAKTO TERAZ VYZERÁ. FOTKY V GALÉRII

Veľmi rýchlo ste zrejme pochopili, že situácia detí je alarmujúca.

Povie vám to každý psychiater. Vieme, že dostupnosť detskej psychiatrickej starostlivosti nie je dostačujúca. Vieme, aké sú kapacity na prípadné hospitalizácie. Vieme to, napriek tomu mám pocit, že stojíme na nejakom mŕtvom bode. Viem, že to nezachránim, ale mám pocit, že niečo môžem urobiť aj ja. To, čo robím dlhé roky s&nbsp;dospelými, robím momentálne s&nbsp;deťmi. Vždy, keď otvoríte aspoň jedno srdce, má to zmysel. A&nbsp;tým sa riadim.

Ste známa osoba, takže deti hneď vedia, kto za nimi prišiel. S&nbsp;akými reakciami sa stretávate?

Niekomu som sympatická a&nbsp;niekomu nie. A&nbsp;to platí aj u&nbsp;mladých ľudí, ale neprežívajú to tak ako staršia generácia, ktorá sa chce odfotiť s&nbsp;niekým známym. Mladí majú svoje idoly a&nbsp;určite to nie som ja. (Smiech.) Nie som však pre nich neznámy človek a&nbsp;zaujímavé je, že ma mnohí sledujú na sociálnych sieťach. Na začiatku besedy mám svoje štyri minúty. To je moje okno, keď k&nbsp;nim buď nájdem cestu a&nbsp;oslovím ich, alebo nenájdem cestu a&nbsp;trápim sa ja a&nbsp;trápia sa aj oni, ale to sa zatiaľ ešte nestalo.

Aj ste nejako nazvali tento svoj projekt?

Nemá názov, ale nie je to môj jediný projekt. Samozrejme, tým, že mi rastie známosť alebo popularita aj cez sociálne siete, oslovujú ma rôzne firmy na spoluprácu. Pre mňa to však nemá hodnotu, keď je to iba pre mňa. Odfotiť sa s&nbsp;niečím. Dostať nejaké kupóny. Preto to robím tak, že napríklad navrhnem, že pôjdem do spolupráce s&nbsp;vašou značkou oblečenia, ale venujte mi šaty pre niekoho, kto si ich nemôže dovoliť, kto je v&nbsp;zlej finančnej situácii. Pre niektorú ženu, ktorá by takisto chcela nové šaty, ale jednoducho na ne nemá. Pýtam teda vždy aj pre tých, ktorí nemajú. V&nbsp;prípade, že súhlasia s&nbsp;mojím návrhom, urobím výzvu na svojich profiloch –&nbsp;ak máš kamošku, ktorá nemá peniaze a&nbsp;potrebuje kúsok radosti, napíš mi. Viem, že nevyriešim problémy ľudí, ale niekedy aj taká hlúposť ako nové šaty alebo nová voňavka môže niekomu zlepšiť deň. A&nbsp;tretia vec, s&nbsp;ktorou som začala, je veľmi radostná výzva. Kto ma stretne a&nbsp;potrebuje objatie, môže to urobiť.

Takže budete chodiť po ulici a&nbsp;všetci vás budú objímať?

Vôbec mi to nevadí. Inšpirovala ma jedna sledovateľka. Ľudia sú, akí sú, a&nbsp;ten internetový priestor používajú, aby si nejakým spôsobom uľavili od toho, čo ich ťaží alebo bolí. Málokedy je to úprimnosť, je to skôr agresia a&nbsp;zloba. Párkrát som si prečítala slová typu –&nbsp;keby som ťa stretol, tak ti takú jednu... alebo tak ti vynadám... Bolo to veľmi agresívne. A&nbsp;ja som na to zareagovala, že vy, ktorí tu píšete, čo by ste mi urobili, keby ste ma stretli, presne viem, čo by sa stalo. Buď by ste sa zľakli a&nbsp;od strachu zaliezli do najbližšej myšacej diery, alebo tí bezcharakternejší z&nbsp;vás by sa „na drzovku“ prišli so mnou odfotiť a&nbsp;ešte by ste si tú fotku dali na sociálne siete. A&nbsp;tam sa rozprúdila debata, kde práve táto moja sledovateľka napísala, že keby ma stretla, objala by ma, že po tom veľmi túži. A&nbsp;čo sa mi stalo? Cestovala som do Moldavy nad Bodvou a&nbsp;táto pani pracovala v&nbsp;motoreste, kde som bola na obede. Prišla za mnou a&nbsp;povedala mi, že je to ona. Osud nám to takto zariadil, a&nbsp;preto som si povedala, že prečo nie. Možno sú ľudia, ktorí sa potrebujú objať s&nbsp;človekom s&nbsp;veľkou náručou. A&nbsp;tá moja je dosť veľká navzdorymôjmu chudnutiu. (Smiech.) Tak­že takto vznikol tento milý projekt.

Vrátim sa ešte k&nbsp;projektu v&nbsp;školách. Predpokladám, že v&nbsp;tom plánujete pokračovať.

Áno. A&nbsp;zaujímavé sú aj reakcie učiteľov, ktorí mi povedali, že by chceli seminár o&nbsp;šikanovaní, že by sa chceli o&nbsp;tom rozprávať. Radi by prebrali, ako majú reagovať, čo si majú všímať. Chcú sa dozvedieť, ako majú s&nbsp;deťmi pracovať. To neznamená, že na to nemajú nástroje, ale možno nie sú dosť adresné. Na jeseň sa teda chcem venovať žiakom a&nbsp;som ochotná urobiť semináre s&nbsp;učiteľmi.

Čo je pre vás to najdôležitejšie pri tejto práci?

V&nbsp;prvom rade to, aby si deti uvedomili a&nbsp;verili nám, že nám na­ozaj nie je jedno, ako vyrastajú, aké je pre ne ťažké v&nbsp;tejto dobe a&nbsp;vo vzťahoch sa orientovať.

Spomenuli ste, že im hovoríte svoj príbeh. Vy pôsobíte už dosť obrnene proti šikanovaniu, ktoré ste prežili a&nbsp;stále prežívate. Ale predsa len to určite nie je príjemné. Dotýka sa vás to stále?

Pred mesiacom som zverejnila video, kde som sa triasla do rytmu asi 20&nbsp;sekúnd. Uznávam, že nejaké kvalitatívne parametre tanca to možno nevykazovalo. Pripadalo mi to však milé a&nbsp;k&nbsp;videu som sledovateľom popriala pekný víkend. Jeden z&nbsp;komentárov ma naozaj pobúril. „Odvezte ju na bitúnok a&nbsp;tam ju zarežte.“ A&nbsp;to je často pod každým príspevkom. Jednoducho krutosť. Aký musí byť tento človek frustrovaný a&nbsp;nešťastný, keď dokáže toto niekomu napísať. Prečo? Lebo tancujem a&nbsp;je to možno vtipné? Že veľká žena tancuje? Nikomu to neubližuje, niekto sa možno zasmeje, možno si niekto povie, že toto som si mohla odpustiť, a&nbsp;môže to tam napísať. Ale prečo takto? Z&nbsp;toho vyplýva jedno ponaučenie, že my vôbec nie sme schopní diskutovať s&nbsp;ľuďmi, ktorí majú iný názor. Vieme len kričať, urážať a&nbsp;byť zlí. Stratili sme schopnosť počúvať iných. Nerozumiem tomu a&nbsp;je to veľmi nebezpečné. Nevieme povedať svoj opozitný názor bez urážky a&nbsp;bez agresie.

Dlho som to brala jedným uchom dnu, druhým von. Hovorila som si, že sa nebudem zaťažovať reakciami hlupákov, ale potom som si uvedomila jednu vec. Ak všetci budeme ticho a&nbsp;iba hlupáci budú hovoriť, už nikoho iného počuť nebudeme. Potom sa z&nbsp;hlúposti stane norma. Z&nbsp;času na čas sa vraciam k&nbsp;tým komentárom a&nbsp;vyjadrujem sa k&nbsp;nim. Buď si urobím žarty, alebo vysvetľujem nejakým rozumným spôsobom veci, ktoré považujem za dôležité. Nenechávam to už len tak. No nerobím to kvôli sebaobrane, robím to preto, aby som ukázala ľuďom, ktorí to prežívajú, ako sa k&nbsp;tomu majú postaviť. Inak ich táto zloba a&nbsp;agresia zomelú.

Píšu vám aj samotní ľudia a&nbsp;pýtajú si rady?

Nedávno sa mi ozvala pani, ktorá mi opísala svoju situáciu. Podľa jej slov bola vždy plná radosti, no pre zdravotné problémy pribrala, v&nbsp;dôsledku čoho ju vlastný manžel každý deň uráža, zosmiešňuje, ubližuje jej a&nbsp;ona sa čoraz viac a&nbsp;viac uzatvára do seba. Pýtala sa ma, čo má urobiť, pretože od neho nemôže odísť, lebo je na invalidnom dôchodku, je na neho odkázaná. Ale čím je s&nbsp;ním dlhšie, tým je nešťastnejšia. Napísala mi aj mladá žena, ktorá má 30&nbsp;rokov a&nbsp;230&nbsp;kilogramov: „Renáta, ste prvý človek, ktorému to píšem, som nešťastná, veľmi sa bojím. Bojím si pýtať od hocikoho radu, bojím sa opýtať lekárov, pretože si vždy vypočujem také hrubé urážky a&nbsp;útoky na svoju osobu. Moje okolie je ku mne veľmi kruté. Ja viem, kde sa stala chyba. Viem, prečo sa to stalo, napriek tomu to chcem riešiť. Ste prvý človek, ktorého sa pýtam, či mi môžete poradiť.“ Odpísala som jej, že ju rozhodne nebudemurážať, a&nbsp;spýtala som sa jej, či je schopná dať ešte šancu odborníkom. Sama to nezvládne. A&nbsp;bola som ochotná jej pomôcť nájsť tých správnych odborníkov. Denne mám päťsto až šesťsto správ, jeto obrovské množstvo.

Váš vzhľad prešiel veľkou zmenou. Koľko sa vám podarilo schudnúť?

Za rok a&nbsp;pol je to 35&nbsp;kilogramov. Chudnutie podstupujem pod dozorom lekárov. Myslím si, že je veľmi dôležité, a&nbsp;bez pochybností pokračujem ďalej. Zatiaľ čo iní chudnú do plaviek, ja chudnem do umelého kĺbu. Rozhodla som sa, že ak sa dostanem na požadovanú hmotnosť, podstúpim operáciu. V&nbsp;minulosti som sa venovala bojovým športom a&nbsp;mala som vážny úraz. Čakalo ma niekoľko operácií kolena a&nbsp;už je naozaj v&nbsp;dezolátnom stave. Preto je namieste vymeniť ho. Index telesnej hmotnosti BMI&nbsp; musí byť v&nbsp;nejakom rozpätí, aby jeho životnosť bola čo najdlhšia.

Keby sa mi podarilo dostať na dvojciferné číslo hmotnosti, to by som považovala za veľký úspech. Vtedy by sme mohli reálne hovoriť o&nbsp;výmene kĺbu.

Počas naozaj ťažkého priebehu koronavírusu som musela brať veľmi silné kortikoidy, a&nbsp;to veľmi dlho. Vtedy som pribrala ďalších desať kíl. Zároveň ma začali bolieť také miesta na tele, ktoré ma nikdy neboleli. Zhodli sme sa s&nbsp;lekárkou, že ma postkovidový syndróm melie. Aby toho nebolo málo, spadla som a&nbsp;zlomila som si stavec v&nbsp;kostrči a&nbsp;ďalší mi praskol. Už som si povedala: A&nbsp;dosť! Skončila som vtedy v&nbsp;DSS v&nbsp;Pezinku ako riaditeľka, hodila som starosti za hlavu a&nbsp;uvedomila som si, že teraz je ten čas dať sa do poriadku.

Nedávno ste sa objavili v &nbsp;jojkárskej šou Bez servítky. Produkcia vás spojila s&nbsp;mladou generáciou, ktorú ste, poviem to jemne, vzdelávali. (Úsmev.) Neľutujete, že ste do toho išli? Uvidia vás diváci aj v&nbsp;inom projekte?

Bolo to milé spestrenie, trošku taký návrat. Chcela som sa aj takto priblížiť svojim sledovateľom, lebo im to chýba. Nemôžem ovplyvniť skladbu programu, nemôžem zabezpečiť, aby som bola opäť na obraze. Keď bola príležitosť, povedala som si –&nbsp;prečo nie? Ukážem, ako bývam, ako varím, a&nbsp;možno ich to poteší. Čo sa týka iných vecí, teraz som bola nakrúcať epizódnu rolu do seriálu Nemocnica. A&nbsp;pobavíte sa. Postavu učiteľky, ktorá údajne šikanuje žiakov tým, že ich sústavne poúča. (Smiech.)

Renáta NÁZLEROVÁ obeťou nechutných útokov: Toto je naozaj cez, čo jej adresoval cudzí muž!

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás