Vladimír Kampf

Rodáčka z&nbsp;Domadíc v&nbsp;okrese Levice sa na Kysuce dostala vďaka manželovi Pavlovi, s&nbsp;ktorým sa dali dokopy počas štúdia na vysokej škole v&nbsp;Bratislave. Jej básnická prvotina mala názov Podobnosť láske zaručená. Jej čerstvá zbierka Dotyk motýľa je štíhla vysoká s&nbsp;farebnou obálkou. Je to príjemná dekorácia nočného stolíka.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?

Asi ako každé dievča učiteľkou. Ako päťročná som chcela vidieť svet z&nbsp;vesmíru. Niežeby som chcela byť kozmonautkou, to mi vtedy nenapadlo, ale viem isto, že som chcela vidieť zemeguľu zhora presne tak, ako ju dnes fotografujú satelity a&nbsp;kozmonauti z&nbsp;kozmických lodí. Toto želanie sa mi o&nbsp;pár rokov splnilo vďaka niekomu inému, kto mi ten pohľad sprostredkoval.

Ako sa vám mohol splniť sen, keď ho zrealizoval niekto iný?

Bola som si vedomá limitov. Na cestu do vesmíru je nevyhnutný bezchybný zdravotný stav. Vedela som, že by ma hore nevzali.

Veď tam hore je stav beztiaže.

Možno by som nohy nepotrebovala. Som si vedomá svojich obmedzení. Tie sa so mnou ťahajú doteraz. Preto ďakujem všetkým kozmonautom, ktorí mi splnili sen a&nbsp;kvalitnou technikou mi odfotografovali Zem. Je krásna. Môj päťročný sen je splnený.

Neskôr ste sa dostali na Gymnázium v&nbsp;Šahách. Prišli ďalšie sny?

Nepamätám si, že by som neskôr mala nejaké podobné „vážne“ sny. Ale vedela som, že chcem mať vlastnú rodinu čím skôr. Na súčasne pomery to nakoniec bolo o&nbsp;dosť skôr. Mala som 21, keď sme sa sobášili. V&nbsp;tom čase to bol normálny vek na vydaj. Máme tri dcéry. Prvá má jedno dieťa, druhá dve a&nbsp;tretia je ešte slobodná.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vaším veľkým snom bola psychológia, ktorú ste po gymnáziu študovali v&nbsp;Bratislave.

Keď mi prišlo oznámenie, že ma prijali, bol to jeden z&nbsp;mála momentov, keď som výskala od radosti. Inak sa teším potichu.

Prečo práve psychológia?

Cítila som, že mi je blízka. Typovo som človek, ktorý by to robil rád. Vedela som, že na matematiku nie som, ani na prírodné vedy a&nbsp;na techniku už vôbec nie. Držala som sa pri zemi. Rozmýšľala som, na čo by som mohla mať. Vedela som, že chcem robiť s&nbsp;ľuďmi, nie byť vedecký pracovník. Vedela som tiež, že nechcem robiť s&nbsp;deťmi, ale s&nbsp;dospelými. Vždy ma zaujímali starí ľudia, ich životné skúsenosti a&nbsp;nadhľad. Okrem toho mi veľa ľudí rozprávalo o&nbsp;svojich problémoch a&nbsp;tajomstvách.

Po škole som dostala miesto v&nbsp;manželskej a&nbsp;predmanželskej poradni v&nbsp;Čadci.

Predstavujem si, že ste zrazu museli riešiť kruté problémy ľudí.

Kruté to nebolo, ale osudy a&nbsp;zážitky mali ľudia všelijaké. Práca ma bavila. Cítila som, že psychológia je celoživotné vzdelávanie, ktoré sa nikdy nekončí. Naozaj vyspelým terapeutom by som mohla byť až dnes so všetkými zrelými názormi a&nbsp;pohľadmi na svet. Ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;dlhoročným vzdelávaním. Nehovorím, že je hendikep byť mladým psychológom, ale je výhoda byť zrelým psychológom, ktorý už všeličo prežil.

Hovorí sa, že ubolené duše prichádzajú k&nbsp;psychológom po rady a&nbsp;žiadne nedostanú.

Ale lepšie to znášajú… To sú tie vtipy –&nbsp;bude to také isté, ale budete si to menej pripúšťať. Je omyl, že keď si u&nbsp;psychológa vylejete srdce, akého máte partnera, dostanete radu, čo robiť, aby to bolo lepšie. Tak to nie je. Vždy by sme sa mali zamýšľať najprv nad sebou, nad svojimi pohľadmi na vec, rozumieť sebe a&nbsp;potom porozumiem, aký typ vzťahov a&nbsp;partnerstiev vytváram. Škoda času cykliť sa v&nbsp;zamýšľaní a&nbsp;sťažovaní, aký je partner… Sami by sme si mali vedieť určiť hranice a&nbsp;oceniť seba aj druhého.

V&nbsp;poradni ste vydržali šestnásť rokov. Mali ste niekedy chuť skončiť s&nbsp;tým?

Mala. Nie preto, že by ma práca nebavila, to nie. Keď som mala tri deti a&nbsp;videla som svoj mesačný príjem, zamyslela som sa, čo by som s&nbsp;ním asi zmohla, keby sa nedajbože niečo stalo môjmu manželovi. Deti by som neuživila ani náhodou. Začala som mať existenčný strach. Keď si je človek vedomý strachu, ide to jedno s&nbsp;druhým. Mala som ročnú zdravotnú prestávku. Po nej som nastúpila na miesto ekonomickej výkonnej riaditeľky v&nbsp;našejstavebnej firme. Po rodinnej porade som sa už do poradne nevrátila.

A&nbsp;bolo po psychológii.

Tu je to iné. Tu viem, že som niečo urobila, a&nbsp;hotovo. Platby sú na účte, úloha splnená. Všetko je odmerané a&nbsp;hneď poznáte výsledok. V&nbsp;psychológii to tak nebolo.

Dá sa pri vašej súčasnej práci využiť psychológia?

Tá sa dá využiť počas celého života. Existuje desať bodov konštruktívnej hádky, ktoré sa dajú využiť nielen v&nbsp;partnerskom vzťahu, ale kdekoľvek.

Ktorý je ten najpodstatnejší?

Ak prichádzam s&nbsp;kritikou, nehovorím všeobecne, ale konkrétne. Keď si s&nbsp;niekým vyjasňujem veci, nezovšeobecňujem – ty vždy robíš toto, ty nikdy neurobíš ono… Nehádžem všetko do jedného vreca, ale hovorím o&nbsp;konkrétnej veci, ktorá ma zabolela alebo potešila. Ak sa mi niečo páčilo, poprosím partnera, aby to robil častejšie, a&nbsp;ak nie, poprosím ho, aby to nerobil vôbec.

Kedy ste sa dostali k&nbsp;básničkám?

Čítala som Préverta, Mihálika, Váleka, Rúfusa…

Čo vám to teda napadlo?

Boli za tým tlaky z&nbsp;kovidu. Videla som, koľko ľudí znenazdajky zomiera. Aj takí, o&nbsp;ktorých by som si vôbec nikdy ani len nebola pomyslela, že si ich smrť môže tak rýchlo vziať. Zomierali športovci a&nbsp;aj mladší odo mňa, dovtedy zdraví ľudia. Boli medzi nimi takí, ktorí nemali stresovú prácu a&nbsp;boli v&nbsp;dobrej kondícii, pracovali na vzduchu. Napriek tomu som mala niekedy do týždňa po kamarátovi či známom. Bol to obrovský tlak úzkosti a&nbsp;smútku z&nbsp;toho, aký je život ohraničený. Trápilo ma, že dnes je niečí pohreb a&nbsp;o&nbsp;týždeň by už mohol byť môj…

To by vám už potom mohlo byť jedno, nie?

Rada žijem, nechcela som mať pohreb. Ani svoj, ani nikoho z&nbsp;môjho okolia. Aby som dostala zo seba ten tlak, začala som chodiť na rýchle, svižné prechádzky a&nbsp;tam to prišlo. Len tak mi zišiel na um verš. A&nbsp;nie jeden. Prišla som domov a&nbsp;rýchlo som si zapísala prvú báseň Plač vdovca. Bola som prekvapená, ako zo mňa vyšiel ten prvý verš. Nevieme, koľko máme na tomto svete času. Vedela som, že chcem ľuďom povedať, čo cítim, kým ten čas je. Nemalo to byť ani posolstvo, ani žiadna múdrosť. Malo to byť citové vyjadrenie toho, že ich mám rada. Nemalo to byť o&nbsp;práci a&nbsp;o&nbsp;tom, čo treba, ale o&nbsp;jadre, o&nbsp;vnútri. Musela som zo seba vydať to, že keď mám niekoho rada, musím mu to povedať. Priblížila som sa sama k&nbsp;sebe. Témy vychádzali z&nbsp;toho, čo som zažila. Boli to drobné príbehy, ktoré som si zapamätala zo života, z&nbsp;poradne.

To ste mali z&nbsp;čoho čerpať. Kde prišli na svet ostatné básničky?

Najmä večer v&nbsp;posteli, keď som sa len zamýšľala nad dňom. Niekedy to bývalo až nadránom. Niektoré ďalšie vznikali počas dlhých jázd autom. Nahrávala som si ich na hlasový záznamník. Ale tá posteľ, keď si vystriem kosti, je najlepšia. To je pre mňa skvelý priestor.

Dokážete sa rozcítiť vlastnou poéziou?

Dokážem. Znamením dobrej básne, ktorú raz vydám, je to, že ma samu rozplače. Pre mňa je znamením, že báseň je taká, akú ju chcem mať, keď mi pri nej vyjdú slzy. Keď mi potom aj čitateľ povie, že ho nejaká moja báseň rozcítila, viem, že sa mi podarila. Keby to takto nefungovalo s&nbsp;emóciami, moja kniha by bola hodná možno na založenie ohňa v&nbsp;kozube, nech je z&nbsp;nej aspoň nejaké teplo.

Verím, že áno. Tí, ktorí ju majú radi, nevnímajú čas a&nbsp;nečas. Moja prvá zbierka Podobnosť láske zaručená je takmer vypredaná a&nbsp;robí mi to radosť.

Keď mi dá niekto vedieť, ako sa mu to páčilo, teším sa. Ale radosť mi urobí akákoľvek reakcia. Nie som otvorená len chvále. Keď vám niekto nepovie nič, iba že sa mu to páčilo, to mi nič nedá, ale ak k&nbsp;tomu niečo dodá, je to hrejivé. Keď mi kamarátka povie, že to ešte nedočítala, je mi to jasné...

Mimoriadne ma poteší, keď má niekto moju knihu na nočnom stolíku a&nbsp;číta ju opakovane. To by som ani sama nedokázala –&nbsp;niečo intenzívne čítať dookola.

Tvoriť ste začali a&nbsp;neprestali?

Prekvapilo ma, že po prvej zbierke prišlo akési prázdno na verše. Nevedela som si predstaviť, že by sa mi nejaký ešte pritrafil. Hovorila som si – stalo sa a&nbsp;dosť. Zrazu po šiestich mesiacoch od prvej knihy to do mňa začalo natekať znova.

Kam sa vaše básne v&nbsp;druhej zbierke posunuli?

Nech už vznikli na podnet čohokoľvek, trebárs aj neľahkého, neromantického, smutného, je to tak, že nech sa v&nbsp;príbehu básne či mojom vlastnom príbehu čokoľvek deje, vždy chcem vidieť pozitívny koniec. Každá moja báseň sa nejako dobre končí. Po­čkáme si, či ľudia nájdu rozdiely.

Bodaj by ma múza bozkávala! Nemusí ma kopať, stačí bozk.

Život nám dá najväčšie skúsenosti: Eva FAKTOROVÁ v sebe objavila poetku, nádherná tvorba

Výber pre vás

Život nám dá najväčšie skúsenosti: Eva FAKTOROVÁ v sebe objavila poetku, nádherná tvorba

Súvisiace články

Zraniteľných systém nevidí: Lucia Roussier pomáha ľuďom v krajnej núdzi, silný odkaz

Originál či kópia? Cikajúci chlapci skončili načas v múre domu

Jasenica: Obec s kaštieľom, v ktorom sa dejú čudné veci a straší

Výber pre vás