Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

V&nbsp;dôsledku toho prišiel o&nbsp;jednu nohu, no dnes je z&nbsp;neho úspešný športovec, ktorý pravidelne zdoláva preteky Spartan. Viac nám povedal v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Mal si synoviálny sarkóm, rakovinu mäkkého tkaniva. Ako sa spočiatku prejavovala?

Nahmatal som si hrčku, bola väčšia ako pingpongová loptička, ale asi menšia ako tenisová loptička, niečo medzi tým. Bola v&nbsp;zákolennej jamke, na mieste, kde sa ohýba koleno. Hrčka vôbec nebolela, ani na dotyk. Myslel som si, že ide o&nbsp;kozmetickú záležitosť, lekári to odstránia a&nbsp;bude dobre. Nepripisoval som tomu nejakú dôležitosť.

Vybrali ti ju a&nbsp;poslali na testy alebo čo potom nasledovalo?

Áno, najprv z&nbsp;toho odobrali vzorky, potom sa rozhodli, že sa to pokúsia chirurgicky vybrať. Bolo to veľmi obťažné, je to miesto popretkávané cievami. Bol tam zložitý prístup, ale vraj sa podarilo urobiť zázrak a&nbsp;vybrali to bez poškodenia ciev. Neskôr sa stalo, že sa mi to vrátilo. Rástlo to a&nbsp;lekári sa museli rozhodnúť, že mi musia zobrať celú nohu. Najprv to bolo nad kolenom, aby sa uistili, že zoberú všetko zlé tkanivo a&nbsp;že sa to nevráti. Chvíľu som takto fungoval, absolvoval som chemoterapiu, ale po nejakom čase sa to znova vrátilo. Do tretice. Lekári museli pristúpiť k&nbsp;ešte radikálnejšiemu zákroku, vybrali mi celú stehennú kosť aj s&nbsp;bedrovým kĺbom.

V&nbsp;jednom rozhovore si povedal, že iba 20&nbsp;percent ľudí, ktorým túto rakovinu diagnostikujú, prežije. Je veľmi zriedkavá, ale agresívna. Ty si ju prekonal až trikrát, keď ti ju diagnostikovali prvýkrát, mal si len štrnásť rokov. Ako si to psychicky zvládal a&nbsp;rovnako tvoja rodina?

Nie je to ľahké. Napriek tomu si myslím, že bolo šťastie, že som mal vtedy štrnásť a&nbsp;bol som ešte kvázi dieťa, pretože deti lepšie zvládajú takúto formu stresu. Keď si vezmeme život dospelého človeka, má iné starosti, musí sa starať o&nbsp;rodinu, domácnosť, chodí do práce, deti majú menej povinností. Takýto stres je vtedy o&nbsp;niečo „ľahšie“ zvládnuteľný. Samozrejme, nechcem to zľahčovať. Mal som šťastie v&nbsp;podpore svojho okolia. Podporovala ma rodina, ale aj kamaráti a&nbsp;spolužiaci. Keď som sa prvýkrát vrátil z&nbsp;nemocnice domov, celá trieda ma v&nbsp;rámci vyučovania prišla navštíviť. Mal som asi 30&nbsp;ľudí v&nbsp;detskej izbe, bolo to super.

Ďalšou výhodou bola moja povaha. Považujem sa za flegmatického človeka, takže som nad tým celým trošku mávol rukou. Čo už sa dá robiť... Nemal som veľmi na výber. Buď by som absolvoval túto tortúru, alebo by som tu pravdepodobne teraz nesedel a&nbsp;nerozprával.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Lekári museli zakročiť a&nbsp;amputovali ti nohu. Dokázal si to prijať?

Nevedel som si to dovtedy predstaviť. Aj keď som videl vo filmoch alebo som niekoho stretol na ulici, kto nemal nohu, povedal som si, že by som nechcel byť v&nbsp;jeho koži. Keď sa to stalo, takmer okamžite som zistil, že to nie je taký veľký hendikep. Nechýba mi toho tak veľa, som sebestačný. Dokážem robiť veci, čo som dokázal aj predtým. Viem úplne normálne fungovať. Aj si navarím, keď potrebujem. S&nbsp;domácimi prácami je to náročnejšie. Keď si potrebujem vybrať veľký hrniec z&nbsp;chladničky a&nbsp;dať na sporák, je to fyzicky náročnejšie, zvládam to viac-menej bez problémov. Keď som v&nbsp;reštaurácii a&nbsp;nie som si istý, či si zvládnem zobrať jedlo k&nbsp;stolu, radšej niekoho poprosím.

Chodíš ešte stále na kontroly?

Áno, pravidelne každý polrok chodím na kontroly, či už na sonografiu, alebo magnetickú rezonanciu. Stále je všetko v&nbsp;poriadku, lekárka mi povedala, že ma považujú za vyliečeného.

Pred rakovinou si veľa športoval. Ako vyzeral tvoj život po tomto náročnom období?

Nebol som úplne aktívny športovec, ale mal som šport rád. Telesná výchova bola v&nbsp;škole jeden z&nbsp;mojich obľúbených predmetov. S&nbsp;kamarátmi sme hrávali za domom hokejbal alebo rôzne iné hry. Mal som kladný vzťah k&nbsp;športu. Po amputácii som naň vôbec nemyslel. Nepredpokladal som, že sa nejakému športu môžem alebo budem venovať. Vedel som, že existujú paralympionici, ale vôbec som sa nad tým nezamýšľal.

Toto športovanie prišlo trošku neskôr, až po vysokej škole. Na strednej a&nbsp;vysokej škole som roky presedel, často som sedel aj doma pred počítačom, dlhé hodiny som strávil hraním hier, četovaním s&nbsp;priateľmi a&nbsp;podobne. Zabíjal som čas. Podpísalo sa to pod lenivosť. V&nbsp;jeden deň som si povedal, že niečo nie je dobre, musím so sebou niečo robiť. Prestával som sa cítiť dobre vo vlastnom tele. Už som to vyslovene na sebe začal cítiť. Snažil som sa potom cvičiť, možno aj doma. Potom som spoznal jedného kamaráta a&nbsp;povedal mi, že má s&nbsp;ďalším kamarátom svoju telocvičňu a&nbsp;že ma tam zoberie. Bol som nadšený. Bola to možnosť, ako znova naštartovať svoje telo. Od toho prvého dňa tam bola zase láska k&nbsp;športu.

Ten istý kamarát ti potom aj povedal o&nbsp;Spartan Race a&nbsp;oznámil ti, že sa na ňom zúčastníš?

Áno, to bol aj ten istý kamarát. Ukazoval mi video, na ktorom boli americkí vojenskí veteráni. Chýbali im končatiny a&nbsp;videl som, ako prekonávali prekážky. Povedal som si, že sú to frajeri, ale nerozumel som, čo mi chce týmto kamarát povedať. Oznámil mi, že tieto preteky budú aj na Slovensku a&nbsp;že na ne pôjdem. Najprv som si myslel, že žartuje, lebo je vtipkár, ale myslel to vážne. Začalo mi vŕtať v&nbsp;hlave, že to nemusí byť ani taký zlý nápad. Začal som sa na to namotávať, až som sa namotal úplne.

Pamätáš si svoje úplne prvé preteky?

Pamätám si ich veľmi dobre, bolo to 4.&nbsp;júna 2016 v&nbsp;Nitre. Preteky mali asi 7,5&nbsp;kilometra a&nbsp;asi 21&nbsp;alebo 22&nbsp;prekážok. Nespravil som iba dve, a&nbsp;to šplh na lane a&nbsp;hod oštepom. Tieto prekážky boli hneď za sebou, dosť ma vyčerpali. Takisto si pamätám, že som tam dostal svoj prvý kŕč do lýtka. Hodinu predtým som sa vysmieval futbalistom, že akí sú simulanti. Od toho momentu sa už nevysmievam.

To bola tvoja „instantná“ karma.

Som veľmi vďačný za túto skúsenosť. Prišiel som veľmi zablatený do cieľa. V&nbsp;cieli som si povedal, že už som tu, veď to nebolo ani také ťažké a&nbsp;už je koniec. Dobre bolo, môžem ísť domov, ale čo ďalej? O&nbsp;pár dní neskôr mi zvonil telefón, volal mi samotný riaditeľ týchto pretekov a&nbsp;pozýval ma na ďalšie preteky. Od toho momentu sa na nich zúčastňujem pravidelne.

Robíš všetko sám alebo môžeš mať aj pomocníka?

Môžem mať aj pomocníka, mal som ho na prvých dvoch pretekoch, ale chcel som to potom vyskúšať aj bez neho. Išlo to, ale na pretekoch človek stretne veľa úžasných ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť. Problém by bol vtedy, ak by som súťažil v&nbsp;elitnej kategórii alebo vo vekovej kategórii, kde nemôžem prijať pomoc.

Koľko pretekov máš už za sebou a&nbsp;čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Do dnešného dňa mám za sebou 82&nbsp;pretekov vrátane charitatívnych aj zimných edícií a&nbsp;všetkých možných. Jedny som oficiálne nedokončil. Dá sa povedať, že oficiálne ich mám 81&nbsp;dokončených. Pri nedokončených pretekoch som prišiel do cieľa, ale nestihol som časový limit. Boli to ultrapreteky, ktoré sú jedny z&nbsp;najťažších. Ide o&nbsp;vyše 50&nbsp;kilometrov a&nbsp;je tam viac ako 60&nbsp;prekážok. Mal som stanovený limit 24&nbsp;hodín, nedokázal som ho splniť, prišiel som o&nbsp;hodinu neskôr do cieľa. Bolo to vo francúzskych Alpách v&nbsp;letovisku Morzine. Ultrapreteky sú asi to najviac, čo som dosiahol. Pokúšal som sa ich zdolať trikrát. Prvýkrát to bolo v&nbsp;Liberci v&nbsp;roku 2020. Druhýkrát to bolo vo Francúzsku v&nbsp;roku 2023, tie preteky som nedokončil. Tento rok som znova išiel do Francúzska a&nbsp;podarilo sa mi zdolať trať. Takto som sa revanšoval napriek tomu, že som mal oveľa prísnejšie podmienky a&nbsp;prísnejší časový limit, ale počasie bolo priaznivejšie.

Naozaj si sa dokázal takto odraziť a&nbsp;ešte si to aj napravil?

Po tom „neúspechu“ som si povedal, že u&nbsp;nikdy viac. Nechcem ísť na žiadne ultrapreteky. Asi tri dni nato som si hovoril, že keby bola znova tá možnosť, išiel by som. Viem, že som bol vtedy veľmi unavený, ale pracovali hormóny šťastia, bol som nabudený. Považujem to za svoj asi najväčší úspech, ale, paradoxne, aj ten neúspešný Spartan považujem za veľký úspech. Je to úžasná lekcia, ako sa z&nbsp;toho poučiť. Viac dá človeku takýto neúspech ako veľké úspechy.

Áno, posunie ťa to, ale vtedy si naozaj siahol na dno svojich síl.

Áno, povedal by som, že to bolo aj nebezpečné. Bol som podchladený asi dve hodiny. Veľkú časť z&nbsp;toho si nepamätám, neviem, ako dlho to trvalo. Viem, že dosť dlho ma potom zahrievali v&nbsp;aute a&nbsp;dávali mi teplý čaj. Tam som sa zdržal. Toto podchladenie ma chytilo na kopci, nebol naň prístup. Deň pred pretekmi nám organizátor na brífingu hovoril, že veľmi dbali na bezpečnosť, a&nbsp;hovorili mi, že to je miesto, kde sa mi nič nesmie stať, pretože nemôžu po mňa prísť, museli by poslať záchranársky vrtuľník. Vedel som, že mi je zima, vedel som, že nemôžem zastať. Musel som ísť, lebo by to bolo horšie, ak by som zastal. Počasie sa nezmení, musel som rýchlo pokračovať ďalej.

Keď si išiel na dno svojich síl, týkalo sa to hlavy alebo tela?

Ide to viac-menej ruka v&nbsp;ruke, ale dlhé preteky sú viac o&nbsp;hlave. Dá sa to natrénovať. Ja mám výhodu, že som tvrdohlavý a&nbsp;viem sa zaťať. Bolo to však veľmi ťažké. Každý má iný hnací motor. Pre niekoho sú to jeho blízki. Nevedel som sa rozhodnúť, či sa mám vrátiť alebo pokračovať ďalej. Nevedel som, ktorý záchranný bod je bližšie. Povedal som si, že asi ten predo mnou bude bližšie a&nbsp;je istejšie, že ma tam budú čakať.

Neustále zdolávaš prekážky a&nbsp;zdolal si aj Gerlachovský štít v&nbsp;roku 2023. To je už pre mňa naozaj strašidelná predstava. Ako si to dokázal? Používal si barly? Pomáhal ti stále niekto?

Zvládol som všetko ľavou zadnou. Milujem výzvy, a&nbsp;keď mi niekto navrhne niečo zdolateľné a&nbsp;rozumné, veľmi rád do toho idem. Tento výstup bol náročný. Išli sme tam s&nbsp;mojím trénerom a&nbsp;so sprievodcom. Išli sme tam a&nbsp;späť cez Batizovskú próbu. Pán sprievodca povedal, že to je asi ľahšia cesta pre mňa. Keď sme sa dostali na miesta, kde bolo treba šplhať, ísť po rebríkoch, dal som barly trénerovi, nech mi ich podrží. Nebol s&nbsp;tým veľký problém. Nebál som sa ani trochu ani v&nbsp;tej najväčšej výške. Bolo nádherné počasie, úžasný výhľad. Naozaj nám to vyšlo. Cítil som sa ako na vrchole sveta, akoby som bol ten najväčší pán.

Chystáš aj ďalšie takéto výzvy?

Takéto asi nie. Vyššie je už len Everest, tam už ľudia boli, každú chvíľu tam je niekto. Je tam veľa smetí. Je to aj nebezpečné, je tam väčšia zima a&nbsp;tú nemám rád.

Čo sa snažíš týmto všetkým odkázať ľuďom?

Snažím sa ukazovať, ako sa veci dajú robiť, nehľadať žiadne výhovorky. Že by ľudia nemali sedieť doma na gauči alebo sa napchávať čipsami. Pohyb a&nbsp;šport je to najjednoduchšie, čo môžeme pre svoje zdravie robiť. Je to jeden z&nbsp;najefektívnejších spôsobov. Jediné, čo do toho treba investovať, je náš čas. Každý sa vyhovára, že ho nemá, ale kto má potom čas vysedávať v&nbsp;čakárni u&nbsp;lekára a&nbsp;míňať peniaze na lieky, keď sa to dá urobiť takou­to cestou?

Vzoprel sa osudu: Maroš zdoláva Spartan preteky s jednou nohou! Vystúpil aj na Gerlach

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Vzoprel sa osudu: Maroš zdoláva Spartan preteky s jednou nohou! Vystúpil aj na Gerlach

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Hanbil sa chodiť medzi ľudí: Čudoval som sa, koľko moje telo dokáže zjesť, hovorí Ján Hodoň

Bol závislý na jedle: Extrémne premeny mu zmenili život! Bral som to ako poslednú šancu

Prevencia ju zachránila: Becca zvíťazila nad zákerným HPV vírusom! Plakala som od šťastia

Výber pre vás