Jana Homolová

Album Jubileum vznikal viac ako štyri roky a&nbsp;na jeho nahrávanie si J.&nbsp;B.&nbsp;Mrenica prizval svojich blízkych hudobných priateľov, ako napríklad Petra Lipu, Luciu Bílu, Mariána Čekovského, Pavla Šporcla, Vlastu Redla a&nbsp;mnoho iných. Hoci prípravu albumu oneskorila pandémia a&nbsp;náh­ly skon jeho zvukového majstra Janka Červenku, nakoniec vzácne hudobné dielo predsa len uzrelo svetlo sveta. V&nbsp;polovici novembra bolo zároveň za prítomností krstných rodičov hudobníka, skladateľa a&nbsp;televízneho producenta Ľuba Beláka a&nbsp;starostky mestskej časti Karlova Ves Dany Čahojovej vypustené do sveta.

To, čo robíte a&nbsp;čomu sa venujete, ovplyvnilo prostredie, v&nbsp;ktorom ste vyrastali a&nbsp;predovšetkým váš otec Ján Berky Mrenica starší (†69).

Áno, je to tak. Môj otec bol vynikajúci huslista, ktorý tvrdil, že svet sa dá zmeniť pomocou umenia, ktoré ľudí zušľachťuje. Dnes sú jeho slová v&nbsp;kontexte súčasnej doby ešte silnejšie… Otec miloval klasickú hudbu, ale bol, samozrejme, aj neodmysliteľnou súčasťou Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, kde pôsobil presne 33&nbsp;rokov a&nbsp;sto dní. Ja som bol sľukárske dieťa. Vyrastal som v&nbsp;domovskom sídle SĽUK-u v&nbsp;kaštieli v&nbsp;Rusovciach. Folklór bol súčasťou každej rodiny, ktorá tam žila. Prvá skladba, ktorú som vedel zahrať, bol Cikkerov motív Verbunk/Kuruci. Otec chcel, aby zo mňa vyrástol hudobník. Dostal som štvrťové husličky a&nbsp;cvičil som. Celý deň som chodil s&nbsp;husličkami po chodbách kaštieľa…

U&nbsp;nás doma stále znela hudba. Kým v&nbsp;jednej izbe cvičila sestra na klavíri, v&nbsp;druhej som cvičil ja alebo sme s&nbsp;otcom hrali duetá. Nič sme dopredu nenacvičovali, hrali sme priamo z&nbsp;listu, to bola pre mňa úžasná škola. Keď som neskôr nastúpil na konzervatórium, začal ma lákať džez a&nbsp;bigbít, ktorý som hral tajne. (Smiech.)

Neskôr ste však zo súboru odišli a&nbsp;s&nbsp;vlastnou kapelou ste odohrali dve sezóny vo Švajčiarsku. Čo vás pritiahlo domov?

Opäť to bol môj otec, aj keď späť domov sme sa celkom nevrátili. On totiž dostal ponuku na koncertovanie v&nbsp;Nemecku a&nbsp;nás ako mladých hudobníkov zobral so sebou. Začali sme fungovať ako kapela Diabolské husle. Názov hudobného telesa vymyslel náš nemecký manažér. Spojitosť s&nbsp;diablom nám síce trošku prekážala, ale povedali sme si, že je to dobrý marketingový názov. A&nbsp;keď nám ho ešte odobril aj sám kardinál Ján Chryzostom Korec, nebolo o&nbsp;čom. Povedal nám: „Chlapci, hráte s&nbsp;oduševnením a&nbsp;koniec koncov diabli neboli vždy zlí, boli medzi nimi aj padnutí anjeli.“ (Smiech.) <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/uznavany-hudobnik-berky-mrenica-si-servitku-pred-usta-nedava-ostra-kritika-kolegov" target="_blank">FOTKY Z RODINNÉHO ARCHÍVU V GALÉRII</a>

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

V&nbsp;rozhovoroch spomínate na to, že keď bol otec chorý, zahrali ste si spoločne na jedných husliach. Aké to bolo?

Uprostred tvorivých síl, len 57-ročného otca zasiahla mozgová príhoda. Nedokázal sám chodiť, rozprávať, nebol schopný udržať v&nbsp;rukách nič, ani svoje milované husle. Vďaka podpore rodiny sa mu však postupne chôdza aj reč zlepšili. Iba ochrnutá pravá ruka nechcela poslúchať, ale pevná vôľa a&nbsp;odhodlanie žiť ho postupne doviedli k&nbsp;tomu, že sa k&nbsp;svojim milovaným husličkám na moment vrátil. Žezlo primáša mi otec odovzdal v&nbsp;roku 1997 na dojímavom koncerte s&nbsp;názvom Hoj, vlasť moja v&nbsp;Nitre. Otec zahral skladbu Láska, Bože, láska. Hral tak, že sám preberal prstami struny na husliach a&nbsp;ja som mu pravou rukou ťahal sláčik. Najskôr som bol z&nbsp;nášho spoločného vystúpenia nervózny, ale moje obavy neboli opodstatnené, boli sme ako jedno telo a&nbsp;jedna duša, keď sme spolu hrali.

Lenže zdravotné problémy vášho otca spôsobili, že nastali problémy aj s&nbsp;Diabolskými husľami.

V&nbsp;súbore začala byť anarchia, keďže som mal v&nbsp;tom čase starosti s&nbsp;rodičmi. Obaja boli ťažko chorí a&nbsp;kolegovia to nechceli veľmi tolerovať. Bolo jasné, že niečo kuli za mojím chrbtom. Rozišli sme sa a&nbsp;oni založili zo dňa na deň kapelu Cigánski diabli pod vedením Ernesta Šarköziho. Všetko mali pripravené. Nechcem byť voči nim zlý, ale keď ešte v&nbsp;roku 2011 hrali koncert pod hlavičkou Diabolské husle, tak to hovorí niečo o&nbsp;nie celkom korektnom správaní. Nepravdivé reči, ktoré sa šírili o&nbsp;rozpade Diabolských huslí, môj otec veľmi ťažko znášal. Bol chorý a&nbsp;ani raz ho neprišli navštíviť. A&nbsp;v&nbsp;nemocnici okrem dvoch ľudí nebol nikto. Otec sa na sklonku života rozhodol dožiť v&nbsp;rodnej Očovej. Keď sa raz dozvedel, že bývalí členovia koncertujú vo Zvolene, čakal, že za ním prídu, veď ich veľa naučil, no nikto neprišiel.

Viackrát ste sa vyjadrili, že poctivá muzika na našom trhu chýba. Čo vám prekáža?

Toho je veľmi veľa. Prekvapilo ma napríklad, keď som zavítal na koncert Riša Müllera, na ktorého v&nbsp;rade stálo v&nbsp;ten istý deň podstatne menej ľudí ako na nechválne známe Duo Jamaha, a&nbsp;to myslím smrteľne vážne... Títo páni pritom hrajú svoje koncerty na plejbek a&nbsp;ich publiku to vôbec neprekáža. Sú to väčšinou dôverčiví starí ľudia a&nbsp;tieto kapely to zneužívajú. V&nbsp;hudbe sa to deje neustále. Ani nevravím, koľko všakovakých rómskych kapiel medzičasom vzniklo. Napríklad také kapely ako Lomnické Čháve, dokonca ich tlačia do popredia aj médiá s&nbsp;tým, akú dobrú hudbu hrajú, ale mýlia sa. Nevedia hrať.

A&nbsp;na druhej strane tu máme vzdelaných muzikantov, ktorí si nenájdu uplatnenie práve pre týchto ľudí. Alebo keď si zoberieme hip-hop, je to neprirodzená hudba pre tento kraj, pre našu kultúru a&nbsp;pre našu melodiku. Tá totiž nikdy nestála na jednom tóne… Na internete nájdeme rôznych interpretov, a&nbsp;čím je to vulgárnejšie, tým je to počúvanejšie. Nerozumiem tomu.

Dnes je navyše moderné, že musíte vedieť hrať, spievať, tancovať, cvičiť už netreba, lebo ste umelec, ktorý sa dostal do televízie a&nbsp;viete v&nbsp;podstate všetko dokopy, ale nič poriadne. Prípadne si toto všetko ešte aj odmoderujete a&nbsp;vo výsledku to nie je umenie, ale jeden cirkus. S&nbsp;umením to nemá nič spoločné.

Podľa vás je teda kvalitná hudba menšinovou záležitosťou?

Presne tak a&nbsp;my tu oslavujeme priemernosť.

Podľa vás kvalitná hudba prežije alebo vymizne?

Viete, čo je problém? U&nbsp;nás prestala fungovať kritika. Či vo vážnej hudbe, v&nbsp;populárnej, vo folklóre, všade. Chýbajú tu médiá alebo novinári, ktorí sú znalí. Ak trošku vytŕčate, hneď dostanete kladivom po hlave, aby ste sa zaradili do šedého priemeru. Lebo tu nikto nepovie: Cisár je nahý! Ako z&nbsp;rozprávky Cisárove nové šaty. Bohužiaľ. A&nbsp;neviem úplne presne odpovedať, ale vyzerá to tak, že kvalitná hudba vymiera. Mohol by som uviesť veľa príkladov, ale za všetky poviem jeden, a&nbsp;to príklad môjho synovca. Chcel vydať album, kde mu hrá Jeff Lorber, Marcus Miller, má tam speváka z&nbsp;Earth, Wind &amp; Fire, skrátka veľké mená. Nadupaný album, ktorý sa postprodukoval v&nbsp;USA. Prišiel na Slovensko a&nbsp;tunajší vydavateľ nemal o&nbsp;tento album záujem. Tak sa zobral a&nbsp;odišiel do Japonska, kde album vydal a&nbsp;ten skončil na štvrtom mieste v&nbsp;rebríčku funk-džezových albumov… Treba k&nbsp;tomu ešte niečo dodať?

Synovec je navyše jediný, ktorý má poslednú živú nahrávku so speváčkou Dionne Warwick –&nbsp;tetou Whitney Houston.

Poviem vám čerstvý zážitok hneď z&nbsp;rána. Pravidelne si totiž kupujem vinylové platne. Prišla mi napríklad vynikajúca nahrávka Ravelovho Bolera aj Španielske suity v&nbsp;podaní London Symphony Orchestra a&nbsp;japonského dirigenta Seidžiho Ozawu. Hneď som si to pustil. Rovnako mi takto chodí džez a,&nbsp;s&nbsp;prepáčením, padli mi gate, ako to dobre hrá. Toto sa musí vrátiť späť!

Takže návrat k&nbsp;vinylu? Nie je vinyl len pre fajnšmekrov a&nbsp;zberateľov?

Myslím, že to je cesta. Keď totiž vydáte vinylovú platňu, nikto vám ju neskopíruje, to by musel mať doma lisovňu, aby to urobil. Takže je to dielo asi najviac ochránené. Veľkosť medzi vinylom a&nbsp;CD je neporovnateľná. Na cédečku neprečítate písmená, obrázky sa stratia. Platňa má amplitúdu, zvuk je inak urobený a&nbsp;lepšie to znie. Zároveň pustiť si vinylovú platňu je spojené s&nbsp;určitým rituálom. Vyberiem si platňu, očistím ju, kým si prehrám jednu stranu, prečítam si o&nbsp;nej zaujímavé informácie.

A&nbsp;čo je podstatné, platňa všetko odhalí. Hneď viete, či to je kvalitne urobená hudba alebo nie. Osobne by som bol veľmi rád, keby sa všetko vrátilo na vinyl. Môj otec napríklad vydal až 37&nbsp;vinylových albumov, ktoré si teraz postupne zbieram.

Vy ste 15.&nbsp;novembra pokrstili album s&nbsp;príznačným názvom Jubileum, hoci ste jubileum oslávili pred dvomi rokmi. Prečo album čakal dva roky na vydanie?

Tento album mal pôvodne vzniknúť pri príležitosti mojej šesťdesiatky, ale bola pandémia covidu-19 a&nbsp;následne nečakane zomrel majster zvuku Janko Červenka, s&nbsp;ktorým som spolupracoval, a&nbsp;nemohol som sa dostať k&nbsp;materiálom. Niečo som našiel na starých harddiskoch, takže potom sme museli prekopať celý album a&nbsp;vyšlo to až teraz.

Tento album je plný skvelej hudby, hudobníkov a&nbsp;hosťujúcich umelcov. Dramaturgicky je rozdelený na štyri časti: folklór (podpolianske piesne), muzikál, pop a&nbsp;etno. Deväťdesiat percent skladieb sú živé nahrávky z&nbsp;mojich koncertov a&nbsp;prevažná väčšina mojich albumov vznikla práve takto. Pretože sa priznám, že mám panický strach z&nbsp;červeného svetla v&nbsp;nahrávacom štúdiu a&nbsp;zo stiesnených priestorov tiež.

Tým, že mám nespočetné množstvo folklórnych albumov, mám dokonca dva džezové albumy, operný aj danceový album, ba dokonca aj album pre deti, prial by som si vydať ešte rockový album. (Úsmev.) <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/uznavany-hudobnik-berky-mrenica-si-servitku-pred-usta-nedava-ostra-kritika-kolegov" target="_blank">FOTKY Z RODINNÉHO ARCHÍVU V GALÉRII</a>

Uznávaný hudobník Berky MRENICA si servítku pred ústa nedáva: Ostrá kritika kolegov!

Výber pre vás

Uznávaný hudobník Berky MRENICA si servítku pred ústa nedáva: Ostrá kritika kolegov!

Súvisiace články

Hviezda filmov Pupendo a Pelíšky DUŠEK: "Pričuchol" k smrti! Šokujúca udalosť v živote herca

Víťazka Pečie celé Slovensko chcela byť vojačka: Timea má dnes vlastnú výrobňu dezertov! FOTO

Bol závislý na jedle: Extrémne premeny mu zmenili život! Bral som to ako poslednú šancu

Výber pre vás