Jana Homolová

Je verejne známe a&nbsp;v&nbsp;podstate sa to vyskytuje v&nbsp;mnohých rozhovoroch, že ste nedokončili žiadnu vysokú školu. Máte pocit, že vám vysokoškolské vzdelanie (konkrétne odbor herectvo) chýba? Alebo na to, aby bol herec dobrý, stačí talent a&nbsp;dostatok príležitostí, teda prax?

Áno, nemám ukončené herectvo, ktoré som študoval v&nbsp;Banskej Bystrici. Som presvedčený, že to, že som nedoštudoval, mi určite chýba. Človek sa počas školy okrem toho, že dostáva vzdelanie, socializuje v&nbsp;nejakých skupinách a&nbsp;jednoducho naberá skúsenosti. Ja som ich teda musel nabrať niekde inde a&nbsp;netvrdím, že to boli tie správne akademické. Čiže určite nechcem pôsobiť ako návod pre niekoho v&nbsp;zmysle, že vykašli sa na školu a&nbsp;môžeš uspieť, to nie. Ďalší pohľad na túto vec je, že som človek, ktorý mal veľa šťastia, a&nbsp;podarilo sa mi možno – slovo možno zdôrazňujem – dohnať nejaké tie rozdiely medzi ľuďmi, ktorí majú povedzme VŠMU alebo Akadémiu umení, pretože by to mali byť ľudia, ktorí ovládajú základné veci, ktoré herectvo potrebuje. Čiže moja odpoveď je, že určite mi to chýba a&nbsp;nemyslím si, že mať talent stačí.

Mnohí vás poznajú najmä z&nbsp;3T, ale predchodcom tejto partičky bola vaša mladosť strávená medzi saleziánmi a&nbsp;skautmi. Ako ste sa od saleziánov dostali k&nbsp;divadlu a&nbsp;improvizácii?

Mladé roky som strávil u&nbsp;saleziánov, teda som aj skautoval, a&nbsp;som za to veľmi vďačný. Je to totiž priestor, kde je človek konfrontovaný s&nbsp;takými reálnymi hodnotami, s&nbsp;priateľstvami, ktoré trvajú. A&nbsp;keď hovoríme o&nbsp;skautingu, nejaký základný kurz skautingu by som prial každému dieťaťu, aby sa nielen vedelo správať a&nbsp;orientovať v&nbsp;prírode, ale aj chápať súvislosti a&nbsp;správať sa k&nbsp;prírode. Čiže áno, toto je pre mňa také logické vyústenie. Takto som sa nejako spojil s&nbsp;ľuďmi, ktorí tam takisto fungovali, a&nbsp;na základe toho som mohol pokračovať v&nbsp;rámci 3T cez improvizácie, cez „improligy“, cez súťaže v&nbsp;improvizácii so Stanom Staškom a&nbsp;s&nbsp;Lukášom Púchovským, a&nbsp;teda mohlo vzniknúť 3T. Takže ja to považujem za niečo úplne prirodzené. Netvrdím, že to má byť kľúč pre kohokoľvek iného, ale pre mňa to tak bolo a&nbsp;som za to vďačný.

Keďže ste prepojený so saleziánmi, akú rolu vo vašom živote zohráva viera (v&nbsp;Boha, v&nbsp;čokoľvek) a&nbsp;ste praktizujúcim kresťanom?

Neviem na to odpovedať asi úplne presne, pretože som pokrstený a&nbsp;za kresťana sa považujem. Hodnoty, ktoré vyznávam, sú určite aj kresťanské. Či verím v&nbsp;Boha? Áno, verím vo vyššiu silu, ktorá niekde je a&nbsp;riadi naše kroky, ale takisto verím v&nbsp;silu človeka, pretože keby sme mali byť exaktní, v&nbsp;každom z&nbsp;nás Boh žije. Nechcem, aby to znelo nejak povýšenecky, ale každý z&nbsp;nás môžeme byť akýmsi „bohom“ práve preto, lebo máme silu nejakým spôsobom materializovať alebo zreálniť svoje myšlienky. Ide len o&nbsp;to, či dokážeme myslieť čisto a&nbsp;či dokážeme myslieť dobre na to, aby sa myšlienky niekedy v&nbsp;budúcnosti mohli stať skutočnosťou. Pre mňa je dôležité, že verím v&nbsp;dobro, verím v&nbsp;ľudí napriek tomu, že som sa párkrát v&nbsp;živote sklamal, ale stále som presvedčený o&nbsp;tom, že tejto zemi neostáva žiadna iná možnosť, len že ľudia, ktorí tu žijú a&nbsp;koexistujú, budú veriť jeden v&nbsp;druhého a&nbsp;budú veriť v&nbsp;to, že ich činy, ak možno nie sú úplne správne, tak vyšli z&nbsp;toho, že nevedeli, ako konať, a&nbsp;nie z&nbsp;toho, že chceli byť zlí.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Čo sa týka improvizácie, do tej sa mnoho hercov bojí púšťať. Aj maestro Milan Lasica (†81) tvrdil, že najlepšia improvizácia je tá, ktorá je pripravená. Ako to vnímate vy?

Improvizácia ma stretla v&nbsp;momentoch, keď som nepoznal žiadne poučky a&nbsp;nevedel som, ako by sa improvizovať malo. Som za to veľmi vďačný, pretože všetko, čo o&nbsp;improvizácii viem ja – a&nbsp;netvrdím, že je to tak správne –, som sa naučil štýlom pokus – omyl alebo omyl –&nbsp;omyl a&nbsp;som veľmi rád, že neskôr som si tieto tézy mohol potvrdiť v&nbsp;nejakých skriptách alebo knihách, ktoré o&nbsp;improvizácii vyšli. Keď hovoríme o&nbsp;pánovi Lasicovi, ktorý aj nám ako tritéčku – pretože sme mali to šťastie, že s&nbsp;nami improvizoval a&nbsp;zahral si 3T v&nbsp;L+S&nbsp;– povedal presne to isté: „Vy improvizujete?“ A&nbsp;my, že áno, a&nbsp;on, že: „Máte to pripravené?“ A&nbsp;my sme povedali, že nie, a&nbsp;on sa príjemne usmial a&nbsp;povedal: „Tak to nie je improvizácia.“ A&nbsp;má absolútnu pravdu, pretože mňa asi najviac ovplyvnili také tie dvojice Voskovec – Werich a&nbsp;Lasica – Satinský, ktorí boli literárne zdatní, a&nbsp;títo ľudia si to naozaj pripravovali. Ak prišla improvizácia, bol to nejaký moment, ktorý im napadol práve pred publikom, a&nbsp;v&nbsp;tom momente to zafixovali a&nbsp;prenieslo sa to do ďalšej povedzme forbíny alebo do ďalšieho predstavenia. Toto je určite cesta, ako zabezpečiť kvalitný humor. My ako 3T však robíme improvizáciu alebo ja mám blízko k&nbsp;improvizácii, ktorá je momentálna, to znamená, že divák je v&nbsp;nejakom momente vtiahnutý do niečoho, čo buď prijme, alebo neprijme, a&nbsp;v&nbsp;momente, keď je ochotný to prijať, je veľká šanca, že sa môže baviť. Ale súhlasím s&nbsp;tým, že ak má byť improvizácia kvalitná, musí byť pripravená.

V&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov ste spomenuli, že v&nbsp;rámci improvizácie sa do veľkej miery zaoberáte trápnom. Za roky na javisku ste si na trápne momenty zvykli, prípade si ich už dokážete v&nbsp;danom momente užívať?

Ďakujem za otázku, pretože je absolútna pravda, že trápno je veličina, ktorá mňa vždy zaujímala. A&nbsp;nie preto, že by mala byť prítomná, samozrejme, každý rozumný človek sa chce trápnu vyhnúť. Je však dôležité uvedomovať si jeho prítomnosť. Myslím si, že veľa ľudí, ktorí sa snažia o&nbsp;humor alebo o&nbsp;komiku, si nie sú schopní uvedomiť istý odstup od toho, čo tvoria, a&nbsp;práve pohľad diváka, ktorý nemusí čítať tú situáciu, ktorú práve komik tvorí, ako humornú. A&nbsp;vtedy môže vzniknúť trápno a&nbsp;veľakrát vzniká práve v&nbsp;momentoch, keď má človek očakávania. Čiže keď trpí domnienkou, že to, čo vytvoril, je vtipné. Lebo mohlo to byť vtipné včera v&nbsp;Rimavskej Sobote, ale dnes vo Vrútkach to nefunguje vôbec. Práve preto je dobré vedieť s&nbsp;trápnom trochu narábať, lebo samotné trápno je veľmi dôležité. V&nbsp;momente, keď človek publiku ukáže, že pochopil, že je trápny a&nbsp;že teda naozaj si to uvedomuje tiež, v&nbsp;tom momente sa môže vrátiť do hry nejakým dobrým, podareným vtipom. Tak si získa sympatie publika a&nbsp;potom je možno jednoduchšie tvoriť ďalší humor, ktorý tí ľudia už budú pripravení prijať.

Vaša popularita nabrala poriadne obrátky. Čomu za ňu podľa vás vďačíte?

Ak moja popularita nabrala obrátky, tak si myslím, že tu sú dva faktory. Som veľa na televíznej obrazovke, to znamená, že veľa ľudí ma vidí a&nbsp;veľa ľudí si nejakým spôsobom zapamätalo moju tvár. To ovplyvniť nemôžem, to sa stalo a&nbsp;ďakujem za túto príležitosť, že niekoľko súbežne bežiacich projektov ma oslovilo a&nbsp;že som v&nbsp;nich mohol figurovať. Či moja sláva alebo popularita niekam vystrelila? Dúfam, že to hodnotiť nikdy nebudem a&nbsp;že sa podľa toho nikdy nebudem nejak správať, pretože si nemyslím, že je to dôležité. Ale pre mňa je dôležité, že ak ma stretne človek na ulici, bez toho, aby ma poznal osobne, zbadá mňa alebo moju tvár a&nbsp;vidím, že sa usmeje. To je najväčší darček, aký môže byť. A&nbsp;z&nbsp;toho sa teším.

Aj sláva má však dve strany. Je podľa vás cena, ktorú za ňu platíte, adekvátna alebo vysoká?

Nie je na mne, aby som hodnotil, aká je cena, či je vysoká alebo adekvátna. V&nbsp;každom prípade je to cena, ktorú človek je nejakým spôsobom nútený platiť, lebo je to ako pri každej improvizácii. Vždy sme nanovo postavení pred nejakú situáciu a&nbsp;musíme ju akútne alebo aktívne riešiť a&nbsp;je len na nás, ako to uchopíme. Cena, ktorú platím za svoju slávu, je na môj vkus v&nbsp;niektorých situáciách vysoká, ale nie preto, že si myslím, že by som ju nechcel platiť, ale preto, že veľa ľudí, ktorí si na mňa nárokujú, nie sú ochotní chápať alebo len nejakým spôsobom vnímať to, ako človek ako ja môže fungovať.

Tri roky ste súčasťou relácie S&nbsp;úsmevom po Slovensku. Relácia má okrem zábavy edukatívny charakter. Čo, respektíve ktorý kút Slovenska vás na cestách doteraz najviac prekvapil a&nbsp;prečo?

Som veľmi rád, že som súčasťou aktuálneho tímu S&nbsp;úsmevom po Slovensku, pretože to je práca za odmenu. V&nbsp;dobrej partii sa vyskytujem na miestach, ktoré by som asi inak bežne nenavštívil. Je to fantastická príručka na to, kam zobrať deti, čo všetko sa dá na Slovensku zažiť, a&nbsp;myslím si, že je to veľmi dobrá relácia, ktorá ukazuje, že je dôležité možno najskôr spoznať svoju krajinu a&nbsp;až potom začať cestovať, aby sme získali nejaké skúsenosti, teda myslím cestovať po svete. S&nbsp;úsmevom po Slovensku je pre mňa srdcová záležitosť, a&nbsp;keď sa niekto pýta, ktorý kút na Slovensku ma najviac oslovil, nemám odpoveď, pretože neexistuje kút na Slovensku, ktorý by nedokázal ponúknuť niečo, čo by oslovilo práve mňa. Musím však povedať, že veľmi rád sa vraciam na východ Slovenska, pretože mám pocit, že tam ľudia oveľa viac – značne viac – narábajú s&nbsp;úsmevom pri akomkoľvek kontakte s&nbsp;ľuďmi bez toho, aby za to niečo očakávali, a&nbsp;to mám rád.

V&nbsp;aktuálnej sérii úloha „šéfky“ prischla po Borisovi Valábikovi (36) Dominike Kavaschovej (33). Bola to príjemná zmena?

Myslím si, že to, že Dominika je šéfka, je správne rozhodnutie, pretože sa celkom teším z&nbsp;toho, že môžem zažívať všetky tieto veci, ktoré predtým Borisovi boli do istej miery odopreté. Čiže toto je jeden aspekt, že tam mám „parťáka“, s&nbsp;ktorým môžem fungovať vo dvojici a&nbsp;zažiť silné veci. Druhá vec, prečo si myslím, že Dominika je dobrá šéfka, je, že do toho herecky a&nbsp;svojím prirodzeným naturelom vie priniesť napätie a&nbsp;taký ten správny drajv.

V&nbsp;rámci tejto série ste si vyskúšali jazdu na motorkách, navštívili ste salaš, zažili ste jazdu na motorových člnoch po Dunaji, špeciálne paddleboardy v&nbsp;Čunove a&nbsp;mnoho iného. Čo vás bavilo najviac a&nbsp;ktorá aktivita vám bola po chuti najmenej?

V&nbsp;rámci všetkých aktivít, ktoré som zažil, ma paradoxne a&nbsp;možno prekvapivo najviac potešil, zabavil a&nbsp;nejakým spôsobom stimuloval práve motorový čln na Dunaji, pretože o&nbsp;tom som podvedome vždy sníval. Tento projekt je fantastický práve preto, že veľakrát plní sny, o&nbsp;ktorých som nevedel, že existujú. Tak bol to určite tento typ „Miami Vice“ – prevezenie sa po Dunaji, ale tých vecí je oveľa viac, spomeniem však len túto. A&nbsp;bol som prekvapený, že nie som úplne „vyrobený“ na potápanie…

Ľudia vás prirovnávajú k&nbsp;Davidovi Schwimmerovi (55) alebo Rossovi zo seriálu Priatelia. Máte rád tohto herca, a&nbsp;keby ste mali možnosť, zahrali by ste si v&nbsp;tomto sitkome? Ak áno, ktorú úlohu?

Áno, už dávno ma volali Ross, lebo sa podobám na Davida Schwimmera alebo teda na Rossa Gellera, aj keď som hrával basketbal, volali ma Ross. Áno, rád by som si zahral v&nbsp;Priateľoch, bola by to fantastická výzva.

Urobil som chybu: Čo dnes Juraj „Šoko“ Tabaček ľutuje a čomu skutočne verí?

Výber pre vás