Jana Homolová

Aktuálne hráte v&nbsp;Dunaji, ale kým prejdeme k&nbsp;novému projektu, prezraďte, aká bola rozlúčka so seriálovým hitom Mama na prenájom, v&nbsp;ktorom ste účinkovali?

Seriál Mama na prenájom sa nakrúcal asi dva roky, takže medzi nami hercami a&nbsp;tvorcami vznikli príjemné vzťahy. Boli sme ako rodina a&nbsp;išlo o&nbsp;peknú spoluprácu. My herci to však máme v&nbsp;našom povolaní trošku zvláštne, pretože sa občas aj pár rokov kvôli práci pravidelne, povedal by som až intenzívne, stretávame. Vzniknú niekedy veľmi blízke priateľstvá, ale keď sa seriál skončí, všetci sa rozídeme do iných projektov a&nbsp;potom sa poniektorí nevidíme aj päť alebo desať rokov. Naše vzájomné väzby sa tak na určitý čas prepoja, ale potom sa pretrhajú. Toto sa napríklad stalo aj pri Mame na prenájom. Niektorých kolegov zo seriálu som nevidel už pol roka (pred polrokom padla posledná klapka Mamy na prenájom, pozn. red.), čo ma mrzí, ale takto to v&nbsp;tejto brandži chodí.

V&nbsp;Dunaji sa však okrem vás objavuje aj Adam Bardy, ktorý rovnako účinkoval v&nbsp;Mame na prenájom.

To je pravda, ale s&nbsp;Adamom sme spoločné natáčanie zatiaľ nemali a&nbsp;stretli sme sa na pľaci iba raz, aj to v&nbsp;šatni. (Úsmev.)

V&nbsp;nových epizódach Dunaja stvárňujete úspešného obchodníka Vladimíra Ruttkaya, ktorý sa po rokoch vracia z&nbsp;Ameriky na Slovensko. Čo o&nbsp;svojej hereckej postave môžete ešte povedať?

Nemôžem prezradiť veľa, jedine to, že mám nejaké vzťahy s&nbsp;rodinou Kučerovcov. V&nbsp;Amerike som nadobudol veľmi slušný majetok a&nbsp;po návrate domov sa budem obzerať po tom, čo by som tu mohol robiť. Samozrejme, do deja prinesiem aj svoje tajomstvá, ale viac hovoriť nechcem. Rád nechávam divákov v&nbsp;napätí.

Kvôli seriálu ste zmenili imidž, konkrétne strih vlasov.

Je to tak, na rozdiel od Dunaja bola moja vizuálna príprava na nakrúcanie Mamy na prenájom jednoduchá. Kvôli postave som sa dával pravidelne strihať úplne nakrátko, nosil som rifle a&nbsp;tričko, čo bolo praktické. Teraz nastala zmena a&nbsp;príprava na dobový seriál je komplikovanejšia. Je tam iné kostýmovanie, iné líčenie. Kedysi som prišiel na pľac, príprava mi trvala chvíľu a&nbsp;mohol som ísť točiť. Teraz musím byť prítomný aj hodinu vopred, aby ma maskérky a&nbsp;kostymérky načesali, upravili, aby som sa do svojej postavy dostal. V&nbsp;tomto smere je táto práca trošku náročnejšia, ale inak je to rovnaká robota. Vždy je potrebné učiť sa veľa textov, ale dôležité je aj to, s&nbsp;kým sa na pľaci stretnete. S&nbsp;niekým sa vám hrá lepšie, s&nbsp;iným zas horšie. V&nbsp;tomto prípade mám po svojom boku skvelých kolegov ešte z&nbsp;Národného divadla, a&nbsp;to Emila Horvátha a&nbsp;<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/soubiznis/tajomstvo-zdeny-studenkovej-herecka-ma-nevlastneho-brata-petra-ktoreho-pred-mediami-chrani" target="_blank">Zdenku Studenkovú</a>. Ale aj mladí kolegovia sú veľmi šikovní. Je to pekná práca.

Vaša kolegyňa Zdena Studenková nedávno v&nbsp;jednom rozhovore povedala, keďže je o&nbsp;nej známe, že je prísna, precízna a&nbsp;vyžaduje to aj od ostatných, že sa v&nbsp;tomto smere na ňu začínate podobať. Dokonca vás vraj kolegovia volajú „druhá Zdena“. Čo je na tom pravdy?

(Smiech.) Ja som tolerantný, ale, priznávam, mám rád, keď sa pri práci rešpektujú veci ako dochvíľnosť a&nbsp;pripravenosť. Zdena je stelesnením oboch, je to absolútny profík, ktorý by napríklad mohol vyučovať znalosť textu. Navyše o&nbsp;nej vždy rád hovorím, že je to herečka, ktorá má oči aj vzadu. Dokonca keď sa kolega zle na pľaci postaví (na kamere ho nevidieť), ona ho opraví. Zdena dokonale cíti kameru, až tak, že uhne, aby bolo v&nbsp;zábere vidno kolegu, ak si to daná scéna vyžaduje. V&nbsp;podstate robí robotu za druhých. Je skvelá.

Tá je ale rozkošná! Pozrite si fotografie malej dcérky Maroša Kramára.

Keďže hrávam od detstva, stalo sa mi to prirodzeným. Už v&nbsp;ranom veku som sa naučil, že keď nevidíte kameru, ona nevidí vás. Sú, samozrejme, herci, ktorí sa cítiť kameru nenaučia celý život, ale takí, ktorí túto prednosť majú, ostatným pri práci pomáhajú.

Seriál Dunaj, k&nbsp;vašim službám je zasadený do historického kontextu. Vám sú dobové seriály, filmy, možno konkrétne z&nbsp;obdobia druhej svetovej vojny, blízke?

Nie som typ človeka, ktorého by fascinovala vojna. Som absolútny pacifista. Dokonca nemám rád ani umelohmotné pištoľky, s&nbsp;ktorými sa hrajú deti. Neznášam násilie, akékoľvek –&nbsp;či fyzické, alebo psychické. Som vyznávačom slobody a&nbsp;som slniečkar.

Toto slovo však nabralo až pejoratívny význam.

Mne sa však páči. Je to pekné slovo, ktoré keď si rozdelíte na drobné, neobsahuje žiadne zlé vlastnosti.

Ale vrátim sa ešte k&nbsp;vašej predošlej otázke. Občas si rád pozriem historické filmy, hlavne dokumenty. Vždy ma dokáže zaraziť, že akýkoľvek dejinný konflikt či vojnu začalo pár ľudí, ktorí si sedeli pekne v&nbsp;teple a&nbsp;kvôli ich rozmarom následne zomrelo obrovské množstvo nevinných ľudí… Doslova pre hlúposť veľkých. Vo všeobecnosti mám historické témy rád, no nemusia byť vôbec o&nbsp;vojne, pokojne o&nbsp;láske. Vďaka tomu sa môžem preniesť do iného času.

Napríklad do období, keď sa k&nbsp;sebe ľudia navzájom lepšie správali a&nbsp;muži boli k&nbsp;ženám džentlmeni? To sa dnes zo spoločnosti vytráca.

Viete, keď som bol pred 24&nbsp;rokmi v&nbsp;Amerike, všimol som si a,&nbsp;bohužiaľ, odtiaľ to prišlo až k&nbsp;nám, že sa na mňa žena pozerala s&nbsp;veľkým opovrhnutím, keď som jej napríklad podržal dvere. Dokonca sa stalo, že mi vynadala, pretože ona je predsa samostatná a&nbsp;dvere si dokáže otvoriť… Dešpekt si medzi sebou muži a&nbsp;ženy vypestovali vzájomne a&nbsp;je to škoda, lebo mužská galantnosť k&nbsp;životu kedysi patrila. Mužom sa páčilo, že môžu krehkejšie pohlavie ochraňovať. Ale ženám sa to prestalo páčiť, mužom ich správanie začali vyčítať. Tí sa potom novým postojom jednoducho prispôsobili. Začali sa k&nbsp;ženám správať tak, ako si to ony vyžiadali. Ja som v&nbsp;podstate rád, že som už starý. (Smiech.) Mladých mi je ľúto, pretože som zažil dobu, keď muži neboli odsudzovaní za to, že sú k&nbsp;ženám galantní. Dnes už je pomaly trestné zakoketovať si alebo zažartovať so ženou.

Ste rodený Bratislavčan, máte od svojich predkov informácie, ako prežívali obdobie slovenského štátu a&nbsp;obzvlášť druhú svetovú vojnu?

Moja mama sa narodila v&nbsp;roku 1940, vojna sa skončila v&nbsp;roku 1945, takže v&nbsp;tom čase mala päť rokov a&nbsp;z&nbsp;toho, čo prežila, si veľa nepamätala. A&nbsp;čo sa týka mojich starých rodičov, oni o&nbsp;tejto dobe nehovorili. Ale sám za seba poviem, že som hral v&nbsp;obrovskom množstve rôznych vojnových filmov –&nbsp;partizánov, vojakov… V&nbsp;komunizme som žartoval, že by som mal dostať vojenské vyznamenanie takzvanú dvestopäťdesiatpäťku pre účastníkov bojov za oslobodenie, z&nbsp;ktorého potom plynuli rôzne výhody. (Smiech.) Veď v&nbsp;SNP aj vo vojne som zomrel minimálne osemkrát. Hoci na filmovom plátne, ale aj vďaka tomu som mal možnosť zažiť filmovačky v&nbsp;zákopoch, v&nbsp;snehu, blate. Pri jednom nakrúcaní mi dokonca delom trafili ruku a&nbsp;mal som ju celú polámanú. Takže som bol aj zranený! Našťastie išlo len o&nbsp;filmovú vojnu… Tým sa dá povedať, že prostredníctvom kamery som si to na vlastnej koži vyskúšal a&nbsp;vôbec nechápem ľudí, ktorí napríklad teraz zakladajú partizánske bunky, naháňajú sa po lesoch a&nbsp;hrajú sa na vojačikov.

Prejdem k&nbsp;divadlu, pretože 4.&nbsp;februára ste mali derniéru predstavenia Mandarínková izba, ktoré sa končí približne po tridsiatich rokoch. Prečo?

Myslím, že sme to hrávali asi 27&nbsp;rokov, ale úplne presne to neviem a&nbsp;ani neviem, koľko repríz sme odohrali. To sa hádam ani nedá spočítať. Toto predstavenie prešlo rôznymi produkciami, ale v&nbsp;každom prípade stále nás baví, je veľmi vtipné a&nbsp;prekvapivé, že máme veľa divákov. So Zuzkou Tlučkovou, ktorá v&nbsp;predstavení účinkuje tiež, sme si však povedali, že už sme na to trošku starí. (Smiech.) Keď som bol mladý, vždy sa mi nepáčilo, keď mladé charaktery stvárňovali starí herci. Napríklad u&nbsp;nás v&nbsp;SND raz hosťoval ruský Boľšoj teatr s&nbsp;predstavením Tri sestry, ale tú najmladšiu hrala herečka, ktorá mala asi šesťdesiat rokov. (Smiech.) Vtedy som povedal, že toto už naozaj prehnali, a&nbsp;presne do takejto situácie sme sa so Zuzkou dostali. Takže naozaj stačilo, aspoň máme možnosť nacvičiť niečo nové.

Nelúči sa vám s&nbsp;týmto zájazdovým predstavením ťažko?

Určite, veď k&nbsp;tomuto kroku sa odhodlávame posledných päť rokov, ale vždy nás diváci prehovorili, aby sme to prišli zahrať tam aj hentam, a&nbsp;stále to malo obrovský úspech, no tentoraz je to definitívne.

Aktuálne čítam rôzne scenáre, hľadám náhradu za toto predstavenie, dokonca mi už bolo niečo ponúknuté, ale priznám sa, že stále mám svojich predstavení dosť, okrem toho nakrúcam a&nbsp;ešte som sa medzičasom stal oteckom vo veku. Práve preto chcem tráviť aj nejaký čas doma. Preto sa do ničoho nehrniem, ale ak niečo nové pripravím, dám vám vedieť. (Úsmev.)

A stále fungujú divadelné večierky vo vašom staromládeneckom byte?

Áno, sú to privátne večierky, na ktoré si pozývam ľudí, ktorí majú radi divadlo. Pricestujú z celého Slovenska, dokonca aj z Čiech. Na základe toho máme možnosť sa navzájom spoznať, porozprávať o kultúre. Súčasťou je predstavenie Tajomné variácie - filozofická hra o láske, manželstve, sexe, o živote, smrti… V tomto predstavení sa nájde každý. Mám dokonca dve plné kroniky, do ktorých nám hostia píšu krásne odkazy na pamiatku. Mnohým sa totiž toto predstavenie dostáva pod kožu.

Už šestnásť rokov ste aj súčasťou relácie Zázraky prírody v&nbsp;Českej televízii, ktorá láme rekordy sledovanosti. Čím to je, že aj po rokoch tento program ľudí stále baví?

Viete, že aj pre mňa je toto zázrak? Robíme to naozaj dlhé roky. Máme natočených asi 140&nbsp;dielov a&nbsp;naša sledovanosť sa pohybuje okolo milióna divákov, i&nbsp;keď v&nbsp;zimných mesiacoch ich pri obrazovkách býva vyše milióna a&nbsp;v&nbsp;lete, keď sú ľudia viac vonku, atakujeme hranicu milióna, no stále je to skvelé. Sám neviem, prečo to vydržalo tak dlho, lebo na začiatku som mal podpísanú zmluvu na šesť dielov. Ľudí to však zaujalo natoľko, že to robíme doteraz.

Prezradím vám však jeden paradox. Slovák, ktorý šestnásť rokov v&nbsp;prime time v&nbsp;sobotu večer o&nbsp;20.&nbsp;hodine na obrazovkách Českej televízie moderuje program v&nbsp;češtine, by v&nbsp;inej krajine dostal od svojich rodákov minimálne uznanie. Mne však hejteri píšu, že som zradca, pretože moderujem v&nbsp;češtine a&nbsp;mám sa tam radšej odsťahovať. To je také naše –&nbsp;slovenské.

Tak to hejterom vysvetlime. Prečo program moderujete v&nbsp;českom jazyku?

Bola to podmienka tvorcov, ktorí trvali na tom, <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/soubiznis/kramar-nalozil-slovakom-keby-ste-vedeli-kolko-zarobim-den-tiez-ste-hovorili-cesky" target="_blank">aby som v&nbsp;češtine moderoval</a>. Program totiž sledujú aj menšie deti a&nbsp;tie, bohužiaľ, už slovenčine rozumejú veľmi málo.

Vy ste si hejt v&nbsp;podobne nenávistných komentárov celkom „užili“. Ste proti tomu obrnený? Nepripúšťate si zlomyseľné poznámky?

Nemôžete sa predsa dať udupať takýmito hlúpymi a&nbsp;primitívnymi ľuďmi, ktorí vôbec nepremýšľajú iba reagujú. Samozrejme, vždy, keď sa objaví hejt, zamrzí ma to. Je prirodzené, že človek je radšej, keď mu tlieskajú a&nbsp;majú ho radi, ale všetci vás nemôžu milovať. To je logické. A&nbsp;keď vás niekto hejtuje pre úplný nezmysel, nie je dôvod sa nad takým človekom hlbšie zamýšľať.

Zároveň vyjadrujete svoj občiansky postoj. Nesúhlasíte s&nbsp;aktuálnym stavom v&nbsp;kultúre. Prečo si myslíte, že je dôležité, aby sa k&nbsp;verejným veciam vyjadrovali aj umelci?

Ja sa vyjadrujem, pretože ma rozčuľuje, čo sa v&nbsp;tejto krajine deje, a&nbsp;robím to napriek tomu, že každým svojím vyjadrením riskujem, že stratím 50&nbsp;percent svojho publika. Samozrejme, vyjadrovanie sa k&nbsp;politike prináleží tým, ktorí to majú v&nbsp;opise svojej práce, na druhej strane aj ja som občan, platím na Slovensku dane a&nbsp;nie je mi jedno, kam táto krajina smeruje. Obzvlášť sa mi nepáči, že páni politici akosi zabudli, že svojim občanom nemajú vládnuť, ale slúžiť.

Prejdime na veselšiu tému. Ako sa má vaša maličká dcérka Rija?

Má deväť mesiacov, už ťahá na desiaty a&nbsp;musím povedať, že je výborná. Je to naša radosť. Je to dieťatko, ktoré sa stále smeje. Je s&nbsp;ňou obrovská zábava. Sú­kromne ju doma voláme „jaternička“, lebo je naozaj krv a&nbsp;mlieko. (Smiech.) Je neskutočne zlatá. Ale ja mám aj perfektnú <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/soubiznis/herec-maros-kramar-je-hrdym-dedkom-jeho-rozkosna-vnucka-ma-svoj-dennik" target="_blank">vnučku Noelku</a>, ktorá medzičasom začala chodiť. Tým, že je stále v&nbsp;pohybe, je aktuálne dokonca ľahšia ako Rija, hoci je od nej o&nbsp;päť mesiacov staršia. Naša malá je teraz naozaj ako taký nafúknutý balónik, je veľmi rozkošná. (Úsmev.)

A&nbsp;čo staršie deti, čo majú nové?

Najstaršia Tamarka 25.&nbsp;januára oslávila 25&nbsp;rokov, navyše je rok 2025, tak verím, že jej toto číslo prinesie šťastie. Momentálne študuje hudobnú produkciu na Berkeley College v&nbsp;New Yorku. Som na ňu veľmi pyšný. A&nbsp;čo sa týka synov, Timurko už začal pracovať, pretože sa stal otcom a&nbsp;musí sa starať o&nbsp;rodinu. Tým, že prestal študovať, už na neho nemusím platiť alimenty, čo vtipne okomentoval slovami: „To si rád, tato, že nemám talent, čo?“ (Smiech.) Narážal tým na Tamarku, lebo ona má hudobné nadanie, tak študuje ďalej. Je to humorista, ale má dobrú prácu, tak sa z&nbsp;neho teším. A&nbsp;čo sa týka Marka, ten sa rozhodol ísť študovať do Dánska, takže mi dosť zavčasu odišiel. Má šestnásť rokov, je tam na strednej škole a&nbsp;zatiaľ sa mu v&nbsp;Dánsku páči, je spokojný. Deti aj vnučka mi robia naozaj obrovskú radosť. (Úsmev.)

Som vyznávačom slobody a som slniečkar: Maroš Kramár o dianí v kultúre a kritike, ktorej čelí

Výber pre vás

Som vyznávačom slobody a som slniečkar: Maroš Kramár o dianí v kultúre a kritike, ktorej čelí

Súvisiace články

Tajomstvá rodinných vzťahov celebrít: Kým jedni žijú v harmónii, iní si nevedia prísť na meno

Gottová sa lúči s vilou, kde s maestrom prežila 25 rokov: Má s ňou veľké plány a ľudia jasajú

O chybách minulosti: Štefan Skrúcaný si zaspomínal na staré časy a obdobie komunizmu

Výber pre vás