Jana Homolová

Píše sa rok 1984. Vo volkmenoch hrá veľký hit Knoflíky lásky, deti si vymieňajú céčka, rifle sa dajú zohnať iba v&nbsp;tuzexe. Vo voľnom čase sa cvičí spartakiáda, na toaletný papier sa čaká v&nbsp;dlhých radoch a&nbsp;slovo emigrácia sa vyslovuje veľmi potichu… Tretieho septembra sa začína nový školský rok. Prváčikovia, rebelantskí tínedžeri aj učitelia prichádzajú do základnej školy so svojimi radosťami, starosťami, očakávaniami a&nbsp;snami. Práve toto miesto prepletie osudy žiakov, učiteľov aj ich rodín. V&nbsp;niekedy úsmevných, inokedy vážnejších príbehoch sa sľubuje vernosť aj nenávisť, prichádza k&nbsp;bolestivým odchodom, šokujúcim návratom, odkrývajú sa staré tajomstvá, no najmä sa hľadá životná láska. Pretože tú chceme nájsť bez ohľadu na dobu, v&nbsp;ktorej žijeme.

A&nbsp;práve v&nbsp;tomto čase sa odohráva príbeh rodiny Štefana Valenta, vplyvného predsedu miestneho národného výboru (MNV), významného pohlavára, človeka, ktorý dokáže komukoľvek pomôcť, ale aj kohokoľvek potopiť. Všetci sa ho boja, všetci s&nbsp;ním chcú byť zadobre a&nbsp;on si svoju moc užíva. Štefana Skrúcaného, ktorý postavu Valenta stvárňuje, máme zafixovaného skôr v&nbsp;humorných alebo láskavých postavách. V&nbsp;rozhovore nám okrem iného prezradil aj to, ako sa s&nbsp;novou hereckou výzvou pred kamerami popasoval.

Televízia Markíza stavila opäť na historickú tému, tak ako to bolo pri seriáli Dunaj, k&nbsp;vašim službám, kde cez ľudské príbehy ukázala krutosť vtedajšej doby spojenej so začiatkom druhej svetovej vojny. V&nbsp;dennom seriáli Sľub si zas budeme môcť pripomenúť nedávnu históriu spojenú s&nbsp;obdobím komunistického režimu.

Áno, presne tak, ale na začiatok by som rád pre mladšie ročníky vysvetlil, čo to ten komunizmus vlastne bol. Išlo o&nbsp;politickú a&nbsp;ekonomickú ideológiu, ktorá sa usilovala o&nbsp;vytvorenie spoločnosti, kde neexistovali rozdiely medzi bohatými a&nbsp;chudobnými a&nbsp;všetci ľudia mali rovnaké práva a&nbsp;prístup k&nbsp;zdrojom. To, čo na prvé počutie pôsobilo idylicky, sa však v&nbsp;praxi stretávalo s&nbsp;mnohými problémami, ako sú napríklad autoritárske režimy, potláčanie slobody prejavu, neefektívne hospodárske systémy. Napokon to viedlo k&nbsp;zlyhaniu celej ideológie. Práve preto ma šokuje, že dnes niektorí naši spoluobčania koketujú s&nbsp;možnosťou jej návratu… V&nbsp;tejto súvislosti treba vyzdvihnúť veľký historický medzník, a&nbsp;to bola Nežná revolúcia, ktorá spôsobila pád totalitného režimu a&nbsp;nástup demokracie. Mladí ľudia, ktorí sa už narodili v&nbsp;demokracii, si dnes nevedia predstaviť, aký život sa v&nbsp;komunizme žil. Bolo to o&nbsp;tom, že vás kontrolovali, cenzurovali, rozhodovali o&nbsp;tom, čo môžete, čo nemôžete. Vycestovať do zahraničia ste mohli len na základe povolenia a mali ste len isté množstvo peňazí. Aj tak vás pri návrate kompletne prešacovali, čo ste si kúpili (za vlastné peniaze) a či vám to vôbec nechajú... Pokrivené bolo úplne všetko.

Od januára vás budú môcť diváci pravidelne vídať v&nbsp;seriáli Sľub, kde stvárňujete predsedu MNV Štefana Valenta. Povedzme si viac o&nbsp;vašej postave a&nbsp;opäť mladším čitateľom vysvetlime, čo bol miestny národný výbor.

Som hlavou rodiny Valentovcov, moju manželku hrá Evička Pavlíková a&nbsp;syna Jakub Švec. Som predsedom MNV. Dnes by som túto funkciu prirovnal k&nbsp;primátorovi mesta, len s&nbsp;tým rozdielom, že v&nbsp;komunistických časoch bývali ľudia na týchto postoch takí malí diktátori. Mali svoju vôľu, samozrejme, pokiaľ nenaštvali vyšších súdruhov od nich, a&nbsp;tí boli už len na ústrednom výbore komunistickej strany. Takýto človek býval vo svojom prostredí (v&nbsp;konkrétnom meste) neobmedzeným pánom.

Takže si zahráte záporáka, ktorý bude v&nbsp;deji ťahať nitky?

Moja postava je určite negatívna, ale nie hneď „na prvú“. Nie je to človek, na ktorého keď pozriete, už z&nbsp;výzoru vyčítate, že je to úplný zloduch. Je to krivák, ktorý jednoducho zapadol do mozaiky bývalého režimu, pretože vie, že keď chce mať bezproblémový a&nbsp;komfortný život, musí plniť svoje úlohy, ktoré mu z&nbsp;funkcie vyplývajú. Inak to je relatívne normálny chlap, milovník života, akurát jeho funkcia z&nbsp;neho robí akéhosi nadčloveka. On si, prirodzene, svoje vysoké postavenie užíva a&nbsp;jeho manželka tiež. Náš syn by sa chcel od týchto rodinných nánosov oslobodiť a&nbsp;ísť&nbsp; vlastnou cestou, ale nie vždy mu to my rodičia umožňujeme. Stále chceme trošku rozhodovať o&nbsp;jeho živote, hoci je už dospelý, vyštudovaný a&nbsp;svojprávny mladý muž…

Už na základe prvých záberov zo seriálu je jasné, že tvorcovia si dali záležať na vizuále. Nechýbajú kostýmy, ktoré televízia vykupovala od ľudí z&nbsp;okolitých dedín, je tam nábytok, ktorí si z&nbsp;detstva pamätáme, lebo býval v&nbsp;každej jednej domácnosti.

To bola naozaj doba, keď človek nemohol v&nbsp;obchode zohnať napríklad ani dobrý štýlový oblek. A&nbsp;keď nejaký náhodou prišiel, dostali ste ho len v&nbsp;obchodnom dome Dunaj. (Smiech.) Pamätám sa, že jeden taký bolo zrazu dostať po naozaj dlhom čase. Zároveň sa vtedy konali oslavy 60.&nbsp;výročia Slovenského rozhlasu. Zároveň vtedy (bolo to v roku 1986) sa konali oslavy 30.&nbsp;výročia televízie. Oblek stál asi 3&nbsp;500 korún, čo boli v tom čase strašné peniaze, napriek tomu som si ho kúpil a tešil sa z&nbsp;neho. Lenže na spomínané oslavy výročia okrem mňa prišiel oblečený v&nbsp;rovnakom obleku aj Ivan Krajíček a&nbsp;Paľko Mikulík. (Smiech.) Niekto si z&nbsp;nás potom robil žarty, že sme tieto obleky fasovali k&nbsp;spomínaným oslavám. K&nbsp;modernému a&nbsp;šik tovaru sa vtedy mali možnosť dostať iba ľudia, ktorí mohli vycestovať za hranice, a&nbsp;nebolo ich veľa. Patrili k&nbsp;nim športovci, zopár novinárov, ľudia, ktorí pracovali v&nbsp;podniku zahraničného obchodu, no poväčšine museli podpísať spoluprácu s&nbsp;ŠtB… Autá boli takisto len dva druhy, a&nbsp;to škodovky a&nbsp;žiguláky. V&nbsp;domácnostiach boli dva druhy kuchynskej linky a&nbsp;obývačkovej steny. Veľmi dobre si na tie časy pamätám.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;

Aké bolo prinavrátiť sa do obdobia roku 1984?

Bolo to obdobie, keď som končil vysokú školu, a&nbsp;časy, v&nbsp;ktorých sme žili, boli sme s&nbsp;nimi zmierení, až by som povedal zrastení. Takto sme skrátka vyrastali. Pokiaľ niekto z&nbsp;blízkeho okolia nešiel na Západ, tak nikomu ani nenapadlo uvažovať nad tým, že žiť sa dá aj inak. Boli sme tu uzavretí v&nbsp;akejsi bubline. Vtedy koloval známy vtip, keď otec so synom sú pri ostnatom drôte na Devíne a&nbsp;syn sa pýtal otca: „Tato, kto je za tým plotom?“ A&nbsp;otec odpovedá: „My, syn môj…“ Takéto hlboké nepochopenie v&nbsp;tom čase skrátka fungovalo.

Ale pokiaľ viem, vy ste už aj s&nbsp;Mirom Nogom v&nbsp;škole začínali s&nbsp;politickou satirou. Nehrozili vám postihy?

Ešte ako študenti na VŠMU sme mali staršieho spolužiaka Lannyho Jánošova, ktorý končil odbor dramaturgia a&nbsp;scenáristika a&nbsp;rozhodol sa pre netradičnú vec, pretože ako svoje absolventské predstavenie nespravil divadelnú hru, ale satirický kabaret. Volalo sa to Fujarová show, teda išlo o&nbsp;spojenie niečoho typicky slovenského –&nbsp;fujary, a&nbsp;slova show, ktoré zaváňalo západnou kultúrou. Odpremiérovali sme to v&nbsp;máji 1981. Napokon z&nbsp;kabaretu, ktorý mal mať pôvodne päť repríz, vznikla séria asi 25&nbsp;predstavení, ktoré boli v&nbsp;Bratislave žiadané asi ako slávny muzikál Na skle maľované. Následne na to nadviazalo ďalšie satirické predstavenie, ktoré sa volalo Rýchlokurz geniality. Takto sme vbehli do politickej satiry, no mám pocit, že vtedy nám to bolo umožnené len preto, že sme boli študenti. Naši starší hereckí kolegovia by s&nbsp;podobnými aktivitami mali problém, ale komunisti aj samotní cenzori nás brali benevolentnejšie. Neboli sme pre nich hrozba. Paradoxné však je, že to boli práve študenti, ktorí komunistom 17.&nbsp;novembra „zlomili väz“.

Ako ste už spomenuli, v&nbsp;roku 1984, teda v&nbsp;čase, do ktorého je seriál Sľub zasadený, ste končili vysokoškolské štúdium. Bolo už vtedy cítiť vo vzduchu, že režim padne?

Vtedy to ešte cítiť vo vzduchu úplne nebolo. Tento pocit sme začali všetci nadobúdať až po tragikomickom vývoji v&nbsp;Sovietskom zväze, keď zomrel Leonid Brežnev. Po ňom prišiel súdruh Adropov, ktorý zomrel po roku, a&nbsp;na jeho miesto nastúpil súdruh Černenko, ktorý zomrel po ďalšom roku… A&nbsp;zrazu na veľké šťastie celej Európy a&nbsp;sveta sa na najvyššie miesto dostal akoby zázrakom Michail Gorbačov. Ten bol netypickým ruským komunistom, pretože mal pocit, že štáty patriace pod Sovietsky zväz by mali byť trošku slobodnejšie v&nbsp;rozhodovaní o&nbsp;sebe, a&nbsp;povolil nám uzdu slobody slova a&nbsp;demokracie. Boli aj ekonomicky vyčerpaní zo súťaže v&nbsp;zbrojení. To napokon viedlo k&nbsp;pádu Berlínskeho múra a&nbsp;železnej opony a&nbsp;následne to vyústilo do spomínanej Nežnej revolúcie v&nbsp;Československu.

Ako sme už spomínali, štyridsať rokov sme žili v&nbsp;ruskom zovretí, napriek tomu, keďže samotný seriál chce poukazovať nielen na všetko to ťažké, čo vtedajšia doba priniesla, na čo si vy s&nbsp;optimizmom z&nbsp;tohto obdobia najradšej spomínate?

Asi nie je našou úlohou vytvárať ilúziu o&nbsp;tom, že vtedy bolo všetko dobré, a&nbsp;to, čo žijeme dnes, je zlé. Pravda je tá, že v&nbsp;minulosti sa ľudia od seba nijako neodlišovali. Každý mal zhruba rovnako. Či robotník, alebo jeho vedúci, či riaditeľ závodu. Ich platové rozdiely neboli priepastne odlišné. Všetci boli svojím spôsobom na jednej lodi, finančne nikto nevytŕčal z&nbsp;davu, a tak to zvyšok ľudí nijako neiritovalo, lebo každý mal to, čo potreboval. Práve preto, že medzi ľuďmi neboli priepastné rozdiely, nikto nikomu nič nezávidel a&nbsp;medzi bežnými ľuďmi bolo teda oveľa menej trecích plôch. Pamätám si z&nbsp;toho obdobia aj od svojich rodičov, že ľudia spolu viac komunikovali, viac sa stretávali. Azda každý večer bola u&nbsp;nás doma nejaká návšteva alebo boli naši niekde na návšteve u&nbsp;známych. V&nbsp;tom čase bolo medzi ľuďmi viac človečiny.

Dnes si každý žije svoj život, nehľadí napravo ani vľavo, lebo potrebuje prežiť. Často má aj dve-tri zamestnania, aby zabezpečil rodinu. Žijeme otrocký život, skôr bojujeme o&nbsp;prežitie, než aby sme si ho užívali. V&nbsp;tom čase, aj keď mal každý menej, ale mal rovnako. Ľudia si v&nbsp;tom našli akúsi rovnosť, síce trošku falošnú, ale neriešili existenčné problémy, ktoré riešia dnes. Myslím, že práve toto rovnostárstvo vytvára v&nbsp;ľuďoch falošný spomienkový optimizmus na túto dobu.

Na druhej strane sme tu mali obrovskú neslobodu, ktorú už dnešní mladí ľudia nepoznajú. Ale stačí si predstaviť, že by sa u&nbsp;nás na jeden mesiac zatvorili hranice a&nbsp;prestal sa dovážať do obchodov tovar zo západnej Európy, potom by pochopili, ako sme žili. Z&nbsp;toho, že u&nbsp;nás bolo všetkého nedostatok, však pramenil zvláštny vedľajší efekt, a&nbsp;to že keď ste potrebovali čokoľvek vybaviť alebo zohnať, zháňali ste nejakého známeho, ktorému ste na revanš následne pomohli s&nbsp;ničím iným vy. A, bohužiaľ, tento systém je u&nbsp;nás tak hlboko zažratý, že sa ho dodnes nevieme zbaviť. Podľa mňa je to otázka aj niekoľkých generácií, kým sa toto z&nbsp;nášho podvedomia vyplaví. „Socík“ máme skrátka stále v&nbsp;krvnom obehu. (Smiech.)

Do verejného priestoru sa opäť vrátila politická satira. Aký na ňu máte názor?

Ja týmto mladým, ktorí ju robia, veľmi „fandím“, ale zároveň jedným dychom dodávam, že je tak trošku aj ich morálna povinnosť otvárať svojej generácii oči a&nbsp;rozširovať ich obzory.

Vy ste v&nbsp;tomto žánri pokračovali aj v&nbsp;90.&nbsp;rokoch, teda za čias mečiarizmu. Bolo to náročné?

Vtedy nás vo verejnoprávnej televízii zakázali, ale našťastie vznikla televízia Markíza, ktorá bola divácky taká zaujímavá, že niekoľkonásobne prevalcovala všetko. Dokonca vznikla paradoxná situácia, že pomaly viac ako televízia bola závislá od politikov, boli politici závislí od toho, aby sa objavili na obrazovkách Markízy. Dnes je situácia iná. Máme sociálne médiá a&nbsp;na týchto platformách sa politici zvyknú vyjadrovať. Nie sú už závislí od televízií. Lenže sociálne siete sú fenomén, ktorý tak ľudstvo, ako aj medzinárodne organizácie nezvládajú. Je jeden bezbrehý priestor bez nejakej kontroly, bez zodpovednosti. Ak tam ktokoľvek čokoľvek napíše, ničím nepodložené, berie sa to pomaly ako fakt. Majiteľom ide iba o&nbsp;to, aby na ich platformách „viselo“ čo najviac používateľov, aby mali čo najvyššie zisky z&nbsp;rek­lamy. Logicky som si pôvodne myslel, že sociálne siete by mali viesť k&nbsp;vyššej vzdelanosti, k&nbsp;vyššej informovanosti, ale deje sa presný opak. Vymyká sa nám to spod kontroly. Jedna glosa hovorí, že kedysi keď bol niekto hlupák, vedelo o&nbsp;tom len najbližšie okolie, ale teraz to cez sociálne siete vie celý svet. (Smiech.)

Takže teraz si prostredníctvom seriálu Sľub zaspomíname na dobu, keď sme online priestor nepoznali a&nbsp;žilo sa nám podstatne ľahšie, i&nbsp;keď tá doba rozhodne jednoduchá nebola a&nbsp;určite budeme poukazovať aj na jej negatíva. Nebol by som rád, keby sme podliehali falošnému spomienkovému optimizmu. Vážme si a&nbsp;rozvíjajme to, čo máme, smerom k&nbsp;slobode, smerom k&nbsp;civilizovanej Európe 21. storočia.

Rozhovor robíme v&nbsp;sviatočnom období tesne pred koncom roka, ktorý je na televíznych obrazovkách spojený s&nbsp;rôznymi rozprávkami. Vy ste účinkovali v&nbsp;dnes už kultovej rozprávke Plavčík a&nbsp;Vratko. Ako si na toto nakrúcanie spomínate?

Je to rozprávka z&nbsp;roku 1981, hral som mlynárovho syna Plavčíka a&nbsp;Vratka (ľudové pomenovanie slnka) si zahral národný umelec, Karol L.&nbsp;Zachar, výborný režisér a&nbsp;herec. Som rád, že som z&nbsp;generácie, ktorá si tieto herecké legendy pamätá. Vo verejnom priestore by sme si ich mali určite viac pripomínať. Mám pocit, že naši bratia Česi sú v&nbsp;tom trošku dôslednejší. Spoločné tradície a&nbsp;hodnoty oveľa viac zdieľajú a&nbsp;ľudí, ktorí v&nbsp;kultúre niečo dokázali, si stále pripomínajú. Mali by sme si brať od nich príklad.

Ako na vás v&nbsp;televízii reaguje štvorročná dcéra Ella?

V&nbsp;televízii ma spozná, aj keď posledné roky som nemal žiadny cyklický program. Nikdy tomu nepripisuje väčší význam, ani keď vidí mňa, ani keď vidí Eriku. Prekvapilo ma však a&nbsp;bolo to práve v&nbsp;súvislosti s&nbsp;rozprávkou Plavčík a&nbsp;Vratko, keď ma videla v&nbsp;televízii. Vtedy mala asi 2,5&nbsp;roka a&nbsp;napriek tomu, že som tam bol mladý, spoznala ma, sadla si pred televízor a&nbsp;chvíľu túto rozprávku dokázala pozerať. Bolo to zaujímavé sledovať. (Smiech.)

Sme na začiatku nového roka, dávate si predsavzatia? A&nbsp;čo si prajete do nového roka?

Priznám sa, že po niekoľkých pokusoch, keď som si predsavzatia v&nbsp;mladosti dával, som na ne rezignoval. (Smiech.)

S&nbsp;rodinou a&nbsp;s&nbsp;blízkymi si vždy len zaželáme veľa zdravia a&nbsp;o&nbsp;to ostatné sa už hádam spoločne dokážeme postarať aj my sami. Prajem si len, aby sme nezišli na nejakú čudnú cestu, aby sme si stále verili, aby sme vedeli rozoznať dobro od zla. Ono to nie je až také zložité. Stačí sa na svet pozerať otvorenými očami. Lebo dobro nikdy nie je arogantné, nemá krvavé oči plné nenávisti a&nbsp;chuti po pomste. Dobro neklame. Skrátka dnes stačí jednoducho porovnávať slová a&nbsp;činy. A&nbsp;ešte by bolo super, keby sme sa vrátili do čias našich hrdých otcov a&nbsp;dedov, keď nepotrebovali zmluvy, lebo podaná ruka a&nbsp;slovo boli viac ako to, čo je napísané na papieri.

O chybách minulosti: Štefan Skrúcaný si zaspomínal na staré časy a obdobie komunizmu

Jana Homolová

Výber pre vás

O chybách minulosti: Štefan Skrúcaný si zaspomínal na staré časy a obdobie komunizmu

Jana Homolová

Súvisiace články

Do Siene slávy vstúpi nezlomná Kamila MAGÁLOVÁ: Všetko robí pre svoju rodinu, pre svoje vnúčatá

Sila lásky: Kamila zachránila Jaroslavovi život! Milovanému manželovi darovala obličku

Syna Janka Kronera Jakuba pozná každý: No pozrite, ako vyzerá hercova 22-ročná dcéra Paulína

Výber pre vás