Jana Homolová

Len nedávno ste do sveta uviedli nový dokumentárny film Hľadanie spomienok, ktorý sa venuje osudu rodiny Šándorovcov. Kde ste narazili na tento príbeh?

Tento príbeh ku mne prišiel, keď vyšla moja kniha Mengeleho dievča, po pár mesiacoch sa mi ozvala dcéra pani Urbanovej s&nbsp;tým, že obaja jej rodičia ako deti prežili koncentračný tábor. Sprvu to však vyzeralo, že budeme môcť urobiť iba krátku reportáž, pretože pani Ági mi na väčšinu otázok odpovedala: „Ja neviem, nepamätám si.“ Keď s&nbsp;ňou však šli na miesta, ktoré sa jej príbehu týkajú, vždy si spomenula na ďalšie a&nbsp;ďalšie veci.

Prečo ste sa rozhodli zdokumentovať práve tento príbeh, ktorá téma bola pre vás kľúčovou, na ktorú ste sa v&nbsp;tomto prípade zamerali?

V&nbsp;každom príbehu, ktorý zaznamenám, je pre mňa kľúčový ten človek, ktorého sa príbeh týka. Každý z&nbsp;nich je jedinečný.

V&nbsp;príbehu pani Ági boli prítomné ešte dva dôležité momenty: mali veľké šťastie, že arizátorom firmy jej otca sa stal človek, ktorý im pomáhal. A&nbsp;druhým dôležitým momentom bolo, že sa pokúsili ukryť, schovať sa, chápali, že je to jediná šanca. To rozhodnutie z&nbsp;nášho dnešného pohľadu, keď vieme, čo sa ľuďom, ktorí boli prenasledovaní na základe príslušnosti k&nbsp;židovskému náboženstvu, respektíve boli podľa prijatých zákonov považovaní za Židov, aj keď sami sa tak nevnímali, dialo, sa javí ako logické a&nbsp;vlastne jednoduché. Bolo však veľmi zložité, riskantné a&nbsp;ukrývať sa v&nbsp;horách s&nbsp;malým dieťaťom bolo skutočne veľmi náročné.

Opýtam sa ešte vo všeobecnosti, pretože predpokladám, že takéto príbehy sa k&nbsp;vám dostávajú z&nbsp;viacerých strán. Čo je pre vás osobne rozhodujúcim faktorom, aby ste taký príbeh, či už knižne, alebo ako dokument spracovali?

Tých príbehov je aj nie je veľa. Oveľa viac je tých, ktoré už nikdy nikto rozpovedať nemohol… A&nbsp;osobne nemám ani pocit, že by tých, ktoré rozprávajú tí, čo prežili, bolo veľa. Mnohí z&nbsp;nich na to nikdy nenabrali odvahu alebo sa necítili dostatočne bezpečne, aby svoj príbeh rozpovedali.

Pre mňa je pri zaznamenávaní týchto príbehov dôležité, či máme dostatok historických materiálov – fotiek, dokumentov, listín, rozhodnutí. Ale nejakým spôsobom sa snažím spracovať každý príbeh z&nbsp;obdobia neslobody, ktorý sa ku mne dostane alebo si ho nájdem ja.

Ako sme už v&nbsp;úvode naznačili, dráma rodiny Šándorovcov je zachytená cez rozprávanie ich dcéry. Povedzte viac o&nbsp;zákulisí tvorby, prípravných prácach…

Na začiatku je vždy dlhý rozhovor, často trvá štyri, päť, šesť hodín. Potom pár ďalších, keď si prejdeme časti, ktoré sú nejasné alebo ktoré sme opomenuli, či dovysvetlíme, čo treba. Medzitým je bádanie v&nbsp;archívoch, konzultácie s&nbsp;historikmi, rozhovory s&nbsp;členmi rodiny, ak sú prínosné. A&nbsp;pomedzi to hľadám hercov, lokality, zabezpečujem kostýmy a&nbsp;rekvizity pre naše hrané scény, dohodujem spoluprácu s&nbsp;klubmi vojenskej histórie, bez nich by tie filmy nemali také uveriteľné scény, pretože práve oni majú akurátne uniformy, vedia, ako ich nosiť, poznajú zbrane, dobový kontext a&nbsp;sú ochotní ísť s&nbsp;nami aj na nepohodlné nakrúcanie v&nbsp;mraze či v&nbsp;horúčave, brodiť sa blatom, vyštverať sa na kopce, jednoducho urobiť všetko pre to, aby tie hrané scény boli čo najautentickejšie, čo si veľmi vážim.

Ešte sa vrátim k&nbsp;hlavnej hrdinke dokumentu. Uviedli ste, že pani Agneša Urbanová mala na začiatku problém spomenúť si na mnohé udalosti zo svojho detstva. Následne nastal proces oživovania spomienok. Nebol pre ňu príliš bolestivý?

Ági je vnútorne veľmi silná a&nbsp;mala veľké šťastie na svoju mamu. Ona, jej mama, trpela tým, čo sa im stalo, najviac. Z&nbsp;vyššej strednej triedy, zo ženy, ktorá pomáhala manželovi v&nbsp;obchode, ale inak mala pomocnicu v&nbsp;domácnosti, pestúnku pre dcéru, ktorá si chodila dať šiť šaty do známeho salónu, mala množstvo priateľov, sa po vojne stala vdova s&nbsp;malým dieťaťom, ktorá nemala žiadne praktické vzdelanie, ale pracovať musela, aby ich dve uživila. Jej mama jej napriek tomu dokázala prinavrátiť spokojné detstvo a&nbsp;dospievanie.

A&nbsp;Ági má v&nbsp;sebe úprimnú láskavosť k&nbsp;ostatným, prajnosť a&nbsp;radosť. Veľmi ju za tú jej vnútornú slobodu, že sa aj vďaka svojej mame necítila celý život ako obeť, nežila v&nbsp;nedôvere v&nbsp;celý svet, aj keď by na to mala dôvod, obdivujem.

Bolo pri práci na tomto dokumente niečo, čo vás v&nbsp;rámci témy druhej svetovej vojny opäť prekvapilo? Čo ste ani po rokoch zaoberania sa touto problematikou vôbec netušili?

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Zaoberám sa zaznamenávaním príbehov ľudí z&nbsp;období neslobody už takmer pätnásť rokov, no stále ma prekvapuje, koľko zbytočného nešťastia, zlomených ľudí a&nbsp;zničených životov obe obdobia neslobody zanechali.

A&nbsp;ako sme sa ani s&nbsp;jedným z&nbsp;nich stále nevyrovnali. Chodím na besedy do škôl, do knižníc alebo na rôzne festivaly a&nbsp;často sa mi stane, že za mnou niekto príde a&nbsp;povie: „Bolo to veľmi smutné, ale…“ To má stále prekvapuje a&nbsp;zarmucuje.

Práve tieto osobné spomienky, svedectvá ľudí nami dokážu pohnúť najviac, no vzhľadom na to, že od konca vojny uplynulo 78 rokov, odchádzajú ľudia, ktorí by nám o&nbsp;tom mohli rozprávať. Čo potom?

Ten čas sa neúprosne blíži, toto sú naozaj posledné roky, keď je ešte možné hovoriť s&nbsp;priamymi svedkami, už je ich veľmi málo. Práve preto je potrebné a&nbsp;nevyhnutné zaznamenať čo najviac z&nbsp;ich svedectiev. Ak to, samozrejme, sami chcú. Pretože v&nbsp;poslednom čase som stretla aj ľudí, ktorí boli sklamaní zo spôsobu, akým sa niekto snažil ich príbeh zaznamenať, alebo sa s&nbsp;niekým dohodli, že im ho povedia pod podmienkou, že ho nezverejní, a&nbsp;on to urobil. Vždy si musíme uvedomiť, že je to ich príbeh, iba oni majú právo rozhodnúť, či sa oň chcú deliť verejne. Treba na to obrovskú odvahu.

Aké plány máte s&nbsp;týmto dokumentom?

Aj s&nbsp;týmto naším najnovším filmom Hľadanie spomienok budeme chodiť po školách, budeme ho premietať v&nbsp;mestských kinách, na festivaloch, prídeme všade, kde oň bude záujem. Už máme na september a&nbsp;október niekoľko pozvaní do škôl a&nbsp;knižníc, z&nbsp;čoho sa s&nbsp;Ági veľmi tešíme.

Aké je dnes z&nbsp;vašej skúsenosti všeobecné povedomie ľudí o&nbsp;téme holokaustu vzhľadom na to, že niektoré politické strany ho popierajú a&nbsp;ľudia dnes viac ako faktom veria facebookovým statusom?

Ja vnímam ako veľký problém, že novodobé dejiny sa učia na konci deviateho ročníka. Nedávame žiakom možnosť, aby si skutočne uvedomili, čo sa vtedy stalo, kto bol za to zodpovedný a&nbsp;že sa nás to dodnes týka.

Keď chodím na besedy, často dostávam otázku, podľa čoho zistia, že už je ten čas, keď treba niečo urobiť, aby sa zlo nestalo príliš silným, aby sa zachovala sloboda a&nbsp;demokracia. Ten čas je teraz. Teraz, kým tú slobodu a&nbsp;demokraciu máme a&nbsp;nič nám za jej obranu nehrozí. Keď ju stratíme, jej znovunadobudnutie je vždy spojené s&nbsp;množstvom obetí.

A&nbsp;pri učení o&nbsp;tejto téme nejde len o&nbsp;to, aby sme ukázali, kto boli tí zlí, tí zodpovední. Ide o&nbsp;to, aby si študenti uvedomili, že akékoľvek zlo, ktoré v&nbsp;spoločnosti dopustia, sa nakoniec nejakým spôsobom dotkne všetkých. Aj tých, ktorí ho pomáhali budovať.

Od minulého roka žijeme pod hrozbou vojny smerom k&nbsp;našej východnej hranici aj my. Aj vzhľadom na príbehy, ktoré sa cez osudy ľudí snažíte vyrozprávať, sa mi zdá, že sme ako ľudstvo nepoučiteľní. Aký je váš názor?

Nie, nepoučili sme sa. Ale to vieme už z&nbsp;priebehu 20. storočia. Nepoučili sme sa v&nbsp;tom, že sa stále spoliehame na to, že ešte nie je tak zle a&nbsp;že keď bude, tak predsa príde niekto rozumný, rešpektovaný, niekto, kto má dostatočnú autoritu, aby prípadný konflikt zastavil. Zabúdame, že nikto taký nie je a&nbsp;nepríde. To my musíme urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo.

Aký odkaz sa svojou tvorbou snažíte v&nbsp;ľuďoch zanechať?

Každý z&nbsp;tých príbehov má trocha iný odkaz a&nbsp;každý divák či čitateľ si v&nbsp;tom diele nájde niečo, čo ho osloví najviac. Mňa osobne najviac zaujíma odvaha – odvaha ľudí, ktorí sa vrátili z&nbsp;koncentračných táborov a&nbsp;dokázali si vybudovať aspoň na prvý pohľad normálny, bežný život. Dokázali znova veriť, že sú v&nbsp;našej spoločnosti v&nbsp;bezpečí. Po ich strašnej skúsenosti na to bolo treba obrovskú odvahu a&nbsp;odhodlanie.

Rovnako ma zaujíma odvaha obyčajných ľudí vzoprieť sa zlu, aj keď vedeli, že ich za to čaká fatálny trest, ako to urobilo 294 Čechoslovákov, ktorí pomáhali parašutistom pred atentátom na Heydricha a&nbsp;po ňom. Práve Čechoslovákom Jozefovi Gabčíkovi a&nbsp;Janovi Kubišovi sa podarilo zlikvidovať tretieho najvyššie postaveného nacistu, symbol zla toho režimu, a&nbsp;bolo to možné len vďaka odvahe troch stoviek ľudí, ktorí ich ukrývali, ktorí im dávali potraviny, oblečenie, vystavovali falošné legitimácie.

Odvaha a&nbsp;túžba po slobode, to ma na týchto príbehoch zaujíma najviac. Lebo zlo vždy nakoniec porazí len túžba po dobre, po dobre pre všetkých. A&nbsp;to je tá sloboda. Ale na to, aby sme boli slobodní a&nbsp;dopriali tú slobodu aj ostatným, na to treba odvahu. Každý deň.

Novinárka TÓTHOVÁ nakrútila nový film o holokauste: Toto je silný príbeh pani Agneši URBANOVEJ

Výber pre vás

Novinárka TÓTHOVÁ nakrútila nový film o holokauste: Toto je silný príbeh pani Agneši URBANOVEJ

Súvisiace články

Herečka Michaela ČOBEJOVÁ prehovorila o svojej láske: Prečo jej to v manželstve funguje!

Na syna zostala sama: PETRA VAJDOVÁ otvorene o ženskej sile a sebestačnosti

Zuzana BELOHORCOVÁ reaguje na drsné útoky, jej muža označili za agresora: Už nebudem ticho!

Výber pre vás