redakcia

Ako spomínate na deň, kedy sa Rafael narodil?

Bola noc, vonku vyvádzala búrka a&nbsp;mne praskla plodová voda. Pretože bolo na pôrod veľmi skoro, snažili sa lekári skoro dva dni pôrod zastaviť. Ale to sa už nepodarilo.

Sedela som u neho a cez otvor v inkubátore ho držala za ruku. Dotýkala sa ho a hovorila naňho.

Áno. Lekári mi otvorene povedali, že šanca na prežitie je 1:2. Mal nevyvinuté pľúca a&nbsp;päť dní sa nevedelo, či bude žiť. Z&nbsp;hlavy mu trčali hadičky, výživu dostával intravenózne, každú chvíľu s&nbsp;ním niečo robili. Napadali mi rôzne myšlienky, ale intuitívne som stále verila, že prežije…

Ako ste so synom nadväzovali vzťah? Iné mamičky svoje bábätká chovali, dojčili, pyšne ukazovali rodine...

Sedela som pri ňom a&nbsp;cez otvor v&nbsp;inkubátore ho držala za ruku. Dotýkala sa ho a&nbsp;hovorila naňho. Viem, že som mu svojou prítomnosťou pomohla. Iste, pomohli lekári, prístroje, lieky, moderná technika, ale verím, že najväčšiu silu mala moja viera a&nbsp;láska. Tiež som začala chodiť do kostola a&nbsp;modlila sa. Ja, ateistka!

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Ako vlastne vtedy takto nezrelé dieťa liečili?

Kvôli nedozretým pľúcam napríklad dostával umelý pľúcny surfaktant, ktorý pochádzal z&nbsp;hovädzích pľúc a&nbsp;vyrábal sa v&nbsp;Nemecku. Tak mi to aspoň neskôr lekári hovorili. Myslím, že pľúcny surfaktant sa deťom dáva aj dnes.

Zhruba po piatich dňoch, keď mi pán doktor Prokop, ktorý sa o&nbsp;neho staral, povedal, že už je z&nbsp;najhoršieho vonku. Pľúca začali pomaly fungovať, ale vyhrané ešte nebolo. Stále bol v&nbsp;inkubátore a&nbsp;nesmel von, teda som ho ani nemohla dojčiť. Dostával výživu vnútrožilovo a&nbsp;ja som odstriekala mlieko, ktoré dostávali na oddelenie iné predčasne narodené deti, ktorých mamičky mlieko stratili. Ja som ho mala, vďaka bohu, ako mliekareň. Asi po dvoch týždňoch už mohol von z&nbsp;inkubátora a&nbsp;začal ďalší boj. Raf stratil sací reflex, takže spočiatku som ho kŕmila mliekom zo striekačky. Každý mililiter, ktorý vypil, som plakala šťastím. Trvalo ďalších desať dní, než sa prvýkrát chytil aj bradavky a&nbsp;začal sať. Zázrak. Desať mililitrov, dvadsať, tridsať. Kto nezažil, nepochopí tú radosť. Našťastie platilo, že je vo všetkom o&nbsp;dva mesiace pozadu, len v&nbsp;jedle nie.

Začiatkom júla. To vážil „už“ dve kilá. Síce platilo, že deti by mali odchádzať z&nbsp;pôrodnice, až dosiahnu váhu 2500 gramov, ale tu asi stačilo, že začal priberať na váhe. Tiež sme sa museli zbaviť novorodeneckej žltačky, ktorú majú nedonosené deti veľmi často.

Ako vyzerá Rafael dnes, nájdete na ďalšej strane...

Zďaleka nie. Nedonosené dieťa znamená zmeny v&nbsp;rodine. Nie každý to berie normálne. Mne pomohlo tú skutočnosť akceptovať to, že som si povedala: keď to dokázal môj syn, prečo nie ja? Nebolo to ľahké, od cvičenia Vojtovej metódy, keď plakal a&nbsp;ja som bola na dne, po pravidelné prehliadky u&nbsp;pediatra, na neurológii, rehabilitácie... Bol plačlivejší, zle spal, citlivo reagoval na akúkoľvek zmenu, neskôr chodil, hovoril… Ešte v&nbsp;troch rokoch toho veľa nenahovoril, ale ja som si hovorila – keď nehovoril Einstein, a&nbsp;čo z&nbsp;neho bolo, Rafael to tiež dokáže. A&nbsp;tak to bolo. Rozhovoril sa a&nbsp;už pusu nezastavil.

Ešte nie. V&nbsp;škôlke sa začala prejavovať porucha pozornosti, hyperaktivita, logopedické problémy. Aj keď sa narodil v&nbsp;máji, dostal odklad školskej dochádzky, čo mu veľmi pomohlo, pretože mu tiež diagnostikovali dysgrafiu, dysortografiu a&nbsp;nevyhranenú lateralitu. Všetko znamenalo drinu: dochádzanie k&nbsp;špeciálnej pedagogičke, denne sme pracovali na tom, aby bol pozornejší, aby mu išli veci lepšie. Koľkokrát som bola K.O., ale nevzdala som to. Paradoxne sa mi to potom ešte dvakrát v&nbsp;menšej miere vrátilo, pretože aj ďalší dvaja synovia sa narodili predčasne, ale v&nbsp;35. týždni, mali dozreté pľúca, v&nbsp;inkubátore si pobudli len chvíľu a&nbsp;všetky problémy, ktoré sme zažili s&nbsp;Rafaelom, mali oveľa menej závažné. Už som ich zvládala s&nbsp;prehľadom. Vlastne až pri tom treťom tehotenstve sa prišlo na to, prečo som zakaždým predčasne porodila. Mohla za to nejaká mrcha baktéria, ktorá napádala plodový vak, došlo k&nbsp;infekcii a&nbsp;praskla plodová voda. Kto vie, dnes už by som napríklad rodila v&nbsp;termíne.

Meria dva metre, váži cez metrák, a&nbsp;hoci veľa učiteľov na základnej škole tvrdilo, že sa nedostane ani na strednú, mýlili sa. V&nbsp;7. triede prestúpil na super základku Ohradní v&nbsp;Prahe, kde majú špeciálne triedy pre deti s&nbsp;poruchami učenia, končil s&nbsp;jednou dvojkou a&nbsp;s&nbsp;prehľadom sa dostal na strednú školu. Po maturite sa potom dostal na tri vysoké školy, tak­že prognózy pedagógov, ktorí zrejme len nevedeli pracovať s&nbsp;takými deťmi, sa nesplnili. Zaujímalo by ma, čo by naň hovorili dnes. Hrá na gitaru, spieva, píše básne, texty k&nbsp;muzike, je komediant, má prehľad o&nbsp;všetkom, dokáže diskutovať na akúkoľvek tému, jeho IQ je 130 a&nbsp;okrem toho má aj neuveriteľnú empatiu. Pracuje a&nbsp;je považovaný za spoľahlivého, lojálneho a&nbsp;vtipného kolegu, s&nbsp;ktorým je sranda. Je to jednoducho pohodár, ktorý to mal síce v&nbsp;živote ťažšie ako ostatní, prinajmenšom na začiatku, ale vždy to bol bojovník. Obdivujem ho, je vážne úžasný.

AUTOR: Judita Bednářová, týždenník kvĕty

Mamička porodila syna v 31. týždni, lekári mu nedávali šancu: Dnes neveria vlastným očiam!

Výber pre vás

Mamička porodila syna v 31. týždni, lekári mu nedávali šancu: Dnes neveria vlastným očiam!

Súvisiace články

Chlapec minul 100-tisíc, aby vyzeral ako Britney SPEARS: Šialený výsledok! FOTO

NAJVYŠŠIA žena sveta prvýkrát v lietadle: Ako cestovala, to nezažije žiadny pasažier!

Pred 15 rokmi jej povedali, že NIKDY neotehotnie: Odpadnete, koľko detí má teraz!

Výber pre vás