redakcia

Zelená je tráva, futbal to je hra... Zelená je aj farba vašej uniformy. Hrali ste sa v&nbsp;detstve radšej na vojakov alebo s&nbsp;loptou na ihrisku?

Radšej som sa hrával s&nbsp;loptou. Futbal bol a&nbsp;stále je moja vášeň. Priznám sa, že keď som bol dieťa, chcel som byť lekárom – chirurgom.

Kedy ste prestali snívať o&nbsp;medicíne? Kadiaľ viedla vaša cesta do armády?

Keď som bol siedmak na základnej škole, zaujala ma prezentácia funkcionárov z&nbsp;okresnej vojenskej správy. Rozhodol som sa študovať na vojenskom gymnáziu v&nbsp;Opave. Po maturite som pokračoval na vojenskej vysokej škole vo Vyškove a&nbsp;po rozdelení Česko-Slovenska na dôstojníckej škole v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Môj prvý útvar sídlil v&nbsp;Kežmarku. Vzdelanie som si doplnil na vojenskej vysokej škole, mám špecializáciu na vojenský manažment zbraňových systémov. Stal sa zo mňa tankista a&nbsp;časom typický „bigoš“. Po pôsobení v&nbsp;Martine a&nbsp;Košiciach som našiel uplatnenie v&nbsp;Nitre ako veliteľ mechanizovanej roty.

Vo vojenskom žargóne sa označeniu „bigoš“ neraz pripisuje hanlivý význam. Skúste teda objasniť, čo si laik môže predstaviť pod pojmom mechanizátor.

Mechanizované vojská predstavujú v&nbsp;súčasnosti hlavné prvky bojových jednotiek pozemných síl. Týchto jednotiek je najviac, zároveň sú kvalitne vycvičené a&nbsp;mobilné. Ovládajú „vševojskovú“ taktiku či už v&nbsp;zastavaných priestoroch, alebo vo voľnom priestranstve.

Je možné aj na Slovensku prispôsobovať podmienky výcviku vzhľadom na oblasti, do ktorých sú vojaci nasadzovaní?

Samozrejme. Vieme priblížiť podmienky takmer všetkých krajín, kde máme nejaké medzinárodné záväzky. Napríklad vo výcvikovom priestore Lešť existujú stavby podobné objektom v&nbsp;Iraku či Afganistane. Často nám pri simulácii stačí vlastná skúsenosť a&nbsp;fantázia.

V&nbsp;kariérnom raste ste pokračovali v&nbsp;Trenčíne a&nbsp;následne v&nbsp;Leviciach ako veliteľ mechanizovaného práporu, však?

V&nbsp;Leviciach sa mi splnil sen. Išiel som tam s&nbsp;vedomím, že spolu s&nbsp;podriadenými musím pripraviť práporovú skupinu na získanie certifikácie. Vôbec po prvý raz v&nbsp;histórii práporu.

Organizovať život v&nbsp;takom kolose nie sú žarty. S&nbsp;protilietadlovou či so ženijnou čatou a&nbsp;s ďalšími prvkami skupiny to znamenalo vyše deväťsto ľudí. Mal som šťastie na kolegov. Žiaľ, civilné obyvateľstvo na nás niekedy pozerá cez prsty. Vojak žije úplne iný život. Napríklad príslušník mechanizovaného vojska je z&nbsp;mesiaca maximálne týždeň plnohodnotný člen rodiny. Je stále v&nbsp;pohotovosti, v&nbsp;prípade mimoriadnej situácie môže byť nasadený všade.

Trochu to odľahčím. Keď hovoríme o&nbsp;prápore, poznáte kultovú komédiu Tankový prápor nakrútenú podľa literárnej predlohy Josefa Škvoreckého?

Verte či nie, náčelníkom štábu práporu v&nbsp;Leviciach sa za mojej éry stal major Ivan Moravský. Jeho otec slúžil v&nbsp;levickej tankovej brigáde a&nbsp;on v&nbsp;tomto filme skutočne hral. Vidieť ho v&nbsp;scéne, keď vojaci čistia kanóny. Starší pán Moravský je v&nbsp;Leviciach legendou. Veľa som sa s&nbsp;ním rozprával, rád spomínal historky z&nbsp;niekdajšej Československej ľudovej armády.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Je v&nbsp;ozbrojených silách aj dnes priestor na humor?

Samozrejme. Občas spravíme chyby, na ktorých sa s&nbsp;odstupom času zasmejeme. Inak, staré zážitky z&nbsp;vojenčiny sú stále v&nbsp;kurze, armáda je obrovská organizácia. Humor je dôležitý, no v&nbsp;minulosti bol trošku iný. Všetko má svoje hranice. Dnes sú ozbrojené sily profesionálne, v&nbsp;porovnaní s&nbsp;minulosťou združujú 99 percent ľudí, ktorí vojakmi chcú byť.

Nie je to tak dávno, čo ste sa služobne vrátili z&nbsp;Afganistanu. Bola to vaša prvá skúsenosť so zahraničnou misiou?

Nie, v&nbsp;rokoch 2008 až 2013 som dvakrát absolvoval misiu UNFICYP na Cypre. Na rozdiel od Afganistanu išlo o&nbsp;mierovú misiu.

Misie patria do značnej miery k&nbsp;lukratívnym záležitostiam v&nbsp;rámci ozbrojených síl. Zrejme poznáte reči o&nbsp;tom, že na Cyprus vojakov posielajú za odmenu.

Poznám, ale nesúhlasím! Kto tam pôsobil v&nbsp;riadiacej alebo vo výkonnej funkcii, dá mi za pravdu. V&nbsp;nárazníkovej zóne rozdeľujúcej ostrov na južný a&nbsp;severný Cyprus si nemôžete dovoliť zaváhanie. V&nbsp;osobnom voľne síce máte slobodu pohybu, s&nbsp;tou však súvisí aj riziko, pretože ako vojak medzi obyvateľstvo nezapadáte a&nbsp;stále ste pod drobnohľadom.

Odlišujú sa v&nbsp;niečom kritériá výberu adeptov do mierovej a&nbsp;do bojovej misie?

Každý uchádzač musí byť zdravotne spôsobilý, jazykovo vybavený a&nbsp;musí spĺňať bezpečnostné previerky. Najväčší rozdiel spočíva vo výcviku. Filozofia mierovej misie vychádza z&nbsp;komunikácie a&nbsp;hľadania riešení bez zbrane. Čo sa týka bojovej misie, človek mieri do regulárnej vojny, takže ovládanie zbrane musí byť stopercentné.

Akú pozíciu zastával a&nbsp;aké úlohy plnil podplukovník Richard Király v&nbsp;Afganistane?

Velil som slovenskému kontingentu. Bola to najvyššia pozícia z&nbsp;hľadiska jednotiek vyslaných konkrétnym štátom. Na území Afganistanu pôsobilo pod hlavičkou NATO vyše štyridsať kontingentov. Naša misia tvorila súčasť medzinárodnej operácie Rozhodná podpora (Resolute Support) s&nbsp;dôrazom na výcvik domácich vojakov na troch zá­kladniach v&nbsp;oblasti Kábulu.

Skúste z&nbsp;prvej ruky priblížiť pocity človeka hliadkujúceho na území krajiny, kde spojenci pred dvomi desaťročiami zvrhli vládu militantného hnutia Taliban.

Bol som pripravovaný na každodenné výbuchy pred základňou, ale realita je aj tak iná. Človek si päťkrát rozmyslel každý krok. Musíte počítať so všetkým a&nbsp;pritom eliminovať riziko. Naši vojaci nemohli prekročiť hranice základne, ja som sa presúval výlučne letecky.

Známy horský záchranár Jaroslav Švorc sa mi zdôveril, že jedinou istotou, na ktorú sa v&nbsp;teréne môže spoľahnúť, sú jeho nohy, ruky a&nbsp;hlava. Platí to aj u&nbsp;vojakov?

Naopak, vojak musí veriť všetkým okolo seba. Tímová práca je na prvom mieste. Keď sa zraníte alebo, nedajbože, dôjde ešte k&nbsp;niečomu horšiemu, môžete sa spoľahnúť len na toho vedľa seba, za vami alebo pred vami. Nikto iný vás neodtiahne.

Ako vyzeral váš denný režim v&nbsp;základni?

Služba je nonstop. Robíte, keď treba, dokedy treba a&nbsp;koľko treba. Samozrejme, keď sa nič mimoriadne nedialo, vznikol priestor aj na relax. V základni sme mali k&nbsp;dispozícii bežecké trate či posilňovne. Keby ľuďom nezabezpečili základné potreby, odzrkadlilo by sa to na produktivite ich práce. Dokonca tam boli obchody.

Prišli ste do styku s&nbsp;miestnymi obyvateľmi?

Iba v&nbsp;kempe, všetci boli preverení. Každý si strážil súkromie. Do kontaktu s&nbsp;bežným životom neprichádzate, v&nbsp;tomto smere platia prísne pravidlá. Určite nemusím bližšie vysvetľovať prečo. Z&nbsp;vojaka by sa okamžite stal cieľ.



K vybaveniu vojenskej základne v Kábule patrilo futbalové ihrisko, na ktorom prebiehala súťaž medzi kontingentmi. „Náš kontingent nebol až taký početný, preto som privítal možnosť hrať aspoň za Čechov. Do medzinárodného turnaja vo futbale sa zapojilo deväť mužstiev,“ spomína náčelník oddelenia vnútorného riadenia na veliteľstve Pozemných síl Ozbrojených síl SR Richard Király.

Netradičný turnaj v bojovej zóne

Z&nbsp;toho, čo ste v&nbsp;tejto islamskej republike v&nbsp;južnej Ázii videli, prekvapila vás nejako infra­štruktúra či životná úroveň?

Afganistan je drsná krajina. Počas siedmich mesiacov som zažil horúce leto aj chladnú zimu. Kábul leží v&nbsp;nadmorskej výške takmer dvetisíc metrov, môžem potvrdiť, že patrí k&nbsp;najznečistenejším mestám na svete. Priemerný vek obyvateľov nepresahuje 50 rokov, zdravotná starostlivosť je slabá. Na druhej strane majú vysokú pôrodnosť. To dokazuje, že národy sa prispôsobujú podmienkam, v&nbsp;ktorých žijú, aby zostala zachovaná kontinuita.

V&nbsp;lete Taliban znovu prevzal moc v&nbsp;krajine. Aké pocity vo vás vyvolávali často až srdcervúce zábery v&nbsp;médiách? Hodnotíte misiu spätne ako opodstatnenú?

Neprináleží mi hodnotiť túto situáciu. Ale asi sa dalo predpokladať, čo sa stane po odchode zahraničných vojakov. Miestni, s&nbsp;ktorými sme sa stretávali, zastávali názor, že vďaka misii sa cítia bezpečnejšie. Je ťažké odosobniť sa od všetkého. Vieme, ako sa Taliban vyrovnáva s&nbsp;osobami, ktoré zmýšľajú inak. Nikdy celkom nepochopíme tamojšie myslenie. A&nbsp;možno ani netreba. Isté však je, že za veci, ktoré sú pre nás samozrejmé, tam ľudia obetujú život.

Usadili ste sa neďaleko Trenčína. Podobne ako pred afganskou misiou, aj po návrate domov výložky na uniforme cez víkend meníte za odznak Slovenského futbalového zväzu na drese. Čo vás motivuje, aby ste rozhodovali v amatérskych súťažiach?

Futbal som hrával za rodný Kráľovský Chlmec, počas štúdia v&nbsp;Opave aj neskôr v&nbsp;Nitre. Vzhľadom na svoj vek sa snažím zostať na ihrisku aspoň takýmto spôsobom. Na rozdiel od služby v&nbsp;armáde vo futbale netúžim po kariére, rozhodovanie beriem ako hobby. Keby mi dnes povedali, že to budem robiť zadarmo, nemal by som s&nbsp;tým problém.

Prísť na ihrisko s&nbsp;píšťalkou v&nbsp;ruke, to býva v&nbsp;takzvanej horskej lige nevďačná úloha. Vo väčšine prípadov je zakaždým na vine rozhodca. Napriek tomu v&nbsp;priebehu zápasu pôsobíte vyrovnane a&nbsp;nešetríte úsmevmi. Ide o&nbsp;súčasť taktiky?

Aj na dedinskej úrovni musím byť pripravený. Držím sa zásady, že na zápas treba prísť s&nbsp;čistou hlavou. Psychológia je dôležitá, hra sa dokáže rýchlo zvrtnúť. Akceptujem, že hráči občas nesúhlasia s&nbsp;mojimi verdiktmi. Riadiacu schopnosť mám asi niekde v&nbsp;sebe zakódovanú, ale za každých okolností sa s&nbsp;nimi snažím komunikovať slušne. Veď športujeme pre radosť, tak prečo by sme si mali robiť zle?

Humor v armáde nevymrel: RICHARD KIRÁLY velil slovenskému kontingentu v Afganistane

Výber pre vás

Humor v armáde nevymrel: RICHARD KIRÁLY velil slovenskému kontingentu v Afganistane

Súvisiace články

Daj Boh ščesce... Taký veľký chór koledníkov ešte na Slovensku nevinšoval

Pozdravy z minulosti: Vďaka Tomášovi ožívajú staré fotky

Šikovným šťastie žičí: Ingrid Hrvoľová zavesila taxikárčenie na klinec a začala maľovať obrazy

Výber pre vás