Marcela Fuknová

Tomáš sa venuje rôznym druhom umenia. Okrem fotografovania maľuje obrazy, venuje sa tvorbe videí, postprodukcii, filmovým efektom, grafike, fotografovaniu či digitálnym dielam. Skúšal aj modeling či mejkap. Rekonštruovanie starých fotografií má však v&nbsp;jeho tvorbe zvláštne miesto. „Páčia sa mi emócie ľudí, ktorí prvý raz uvidia na fotke svojho blízkeho, akoby bol ‚živý‘. Možno ho ani nepoznali alebo si ho pamätali len matne. Zrazu sa na neho môžu zblízka pozrieť na farebnej fotografii, ktorá vyzerá, akoby bola fotená len nedávno. Je na nich vidieť, že sú dojatí, to je na tejto práci naozaj pekné,“ hovorí Tomáš. K&nbsp;starým fotkám má odjakživa blízko. Aj on sa musí pri spomínaní spoliehať len na obrázky, ani on svojich starých rodičov z&nbsp;maminej strany nepoznal, pretože zomreli, keď bol ešte malý. Zostali mu však ich fotografie. Dnes má doma upravenú podobizeň svojej babky Anny z&nbsp;mladosti, na ktorej je krásnym mladým dievčaťom, aj portrét jej otca Jána.

Podľa fotografie to bol prísne vyzerajúci muž s&nbsp;vráskou medzi obočím. „Nemal ľahký život, bojoval na talianskom fronte, bol vojakom v&nbsp;prvej i&nbsp;druhej svetovej vojne a&nbsp;bol aj zajatý v&nbsp;koncentračnom tábore. Vo vojne prišiel o&nbsp;syna Gejzu, bol to babkin brat. Padol v&nbsp;obci Malé Uherce v&nbsp;roku 1944 v&nbsp;boji za oslobodenie Slovenska. Mám aj jeho medaily a&nbsp;jeho meno je vyryté na tabuli na topoľčianskej radnici. Po pradedkovi mi zase zostali husle, ktoré som reparoval pred rokom,“ rozpráva Tomáš kúsok z&nbsp;rodinnej histórie.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Výzva a&nbsp;dlhý proces</h3>
K&nbsp;rekonštruovaniu starých fotografií Tomáša priviedli zákazníci fotoateliéru, v ktorom pracuje. „V&nbsp;práci sa občas stretávam s&nbsp;tým, že nám ľudia donesú starú fotografiu&nbsp;alebo zaprášený a&nbsp;doškriabaný film s&nbsp;prosbou, či im to dokážeme opraviť, pretože majú pre nich veľkú hodnotu. Začal som si teda viac študovať o&nbsp;úprave starých fotografií, aby som to dokázal a&nbsp;aby bol výsledok čo najlepší. Úprave fotografií aj fotografovaniu sa venujem od začiatku strednej školy, teraz to je jedenásť rokov,“ hovorí Tomáš. Zrekonštruovať starú fotografiu nie je jednoduché. „Dostať fotografiu do originálneho alebo ešte lepšieho stavu, než bola pôvodná fotografia odfotená a&nbsp;vyvolaná fotografom, je naozaj výzva. Väčšinou je to dosť zdĺhavý proces. Samozrejme, záleží na tom, v&nbsp;akom stave sa ku mne existujúca fotografia dostane a&nbsp;či je vôbec možné ju upraviť. Niektoré fotografie môžu byť príliš poškodené alebo sú už priveľmi vyblednuté a&nbsp;nedajú sa zachrániť,“ vysvetľuje Tomáš.

Úprava fotografií však podľa neho v&nbsp;súčasnosti napreduje veľmi rýchlo a&nbsp;možnosti sa rozširujú. „Už to nie je také náročné ako v&nbsp;období, keď som s&nbsp;rekonštrukciou fotografií začínal. Veľa techník sa uľahčilo, výrazne pomáhajú rôzne počítačové programy. Najprv fotografiu oskenujem v&nbsp;čo najväčšej kvalite a&nbsp;následne strávim niekoľko hodín ručným retušovaním a&nbsp;dokresľovaním v&nbsp;počítači,“ rozpráva Tomáš. Všetko podľa neho závisí od toho, v&nbsp;akom stave je daná fotografia, či ju treba len kontrastne upraviť, alebo si vyžaduje retušovanie či dokresľovanie, farbenie, prípadne inú úpravu. „Ak je v&nbsp;horšom stave, môže to trvať aj osem-desať hodín,“ tvrdí. Počas rekonštrukcie konzultuje úpravy s&nbsp;človekom, ktorý fotku vlastní. „Pri náročnejších úpravách, napríklad v&nbsp;prípade, keď na fotke chýba nejaká časť tváre, je to nevyhnutné, keďže ja osobu, ktorá je na fotke, nepoznám. Neviem teda, aké mala proporcie tváre či tela. V&nbsp;tom prípade požiadam, aby mi to majiteľ fotky spresnil, prípadne mi dal inú fotografiu danej osoby, aby som si to mohol porovnať. Potom nasleduje finalizácia, úprava farieb, kontrastu prípadne zmena pozadia, dofarbenie fotografie.“
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Iná farba košele</h3>
K&nbsp;starým fotografiám sa často viažu zaujímavé príbehy. „Každá fotografia má svoj príbeh, či je odfotená len narýchlo mobilom, alebo je štylizovaná, pretože sa viaže ku konkrétnemu momentu, ktorý ste prežili a&nbsp;viete si ho tak jednoduchšie pripomenúť,“ tvrdí Tomáš. „Prišla k nám staršia pani a&nbsp;priniesla fotografiu mladej ženy. Upravil som ju a&nbsp;zafarbil, pani bola veľmi spokojná, bolo jej až do plaču. O&nbsp;niekoľko dní som dával niekoľko svojich upravených fotografií na Facebook a&nbsp;medzi nimi aj túto fotografiu. Niekoľko ľudí môj príspevok zdieľalo a&nbsp;vzápätí som dostal správu od ženy, ktorá mi písala po česky.

Pýtala sa, odkiaľ mám jej fotografiu spred tridsiatich rokov. Dozvedel som od nej, že to bola fotografia z&nbsp;jej maturitného večierka. Ešte dodala, že som netrafil farbu košele, ktorú mala na ňom oblečenú. Vraj bola olivovozelená a&nbsp;nie ružová, ako som ju upravil ja. Vysvetlil som jej, že u&nbsp;nás v&nbsp;ateliéri bol zrejme niekto z&nbsp;jej rodiny. Skontaktovala sa s&nbsp;príbuznými a&nbsp;napokon zistila, že fotku si dala upraviť jej mamina. Upravil som ešte farbu košele na olivovozelenú a&nbsp;poslal som jej ju mailom. Mala naozaj radosť. Bol som veľmi prekvapený, že sa mi ozvala osoba z&nbsp;fotografie, a&nbsp;to ešte z&nbsp;cudziny,“ rozpráva Tomáš.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Kronika života</h3>
Najstaršia fotografia, ktorú Tomáš rekonštruoval, bola z&nbsp;roku 1900. „Bola to rodinná skupinová fotografia na tvrdom papieri, ktorý bol na niektorých miestach polámaný, a&nbsp;preto ju bolo treba retušovať a&nbsp;dokresľovať. Upravoval som&nbsp; aj vojenskú skupinovú fotografiu z&nbsp;roku 1938, bola už dosť vyblednutá, ale našťastie sa dala celkom pekne zachrániť. Žiaľ, viac o&nbsp;tých vojakoch neviem. Vzhľadom na dátum vyhotovenia mi je jasné, že išli do vojny, a&nbsp;ktovie, či ju prežili,“ hovorí mladý fotograf. Tvrdí, že staré fotky ho zaujímali už ako dieťa.
„Hlavne tie z&nbsp;našej rodiny. Plné škatule fotografií a&nbsp;dlhé večery prezerania a&nbsp;neustáleho otravovania rodičov otázkami: Kto je toto na fotke?“ smeje sa Tomáš. „Fascinovali ma najmä staré fotky z&nbsp;obdobia vojny, kde naši príbuzní nasadzovali životy. Vďaka fotkám si pripomínam ich osudy, dozvedám sa, kde bojovali a&nbsp;ako zomreli.“

Minulý rok sa Tomáš rozhodol rodičom na Vianoce darovať veľkú fotoknihu zo starých rodinných čiernobielych fotiek upravených na farebné. „Sú zoradené podľa toho, ako rodičia vyrastali, až po súčasnosť. Výroba tej knihy mi zabrala viac ako päť mesiacov, ale za tie emócie našich to určite stálo. Rodičia boli nadšení a&nbsp;prezerajú si ju niekoľkokrát do roka, pretože sa spomienkami vracajú do svojej minulosti, je to kronika ich života,“ rozpráva Tomáš.
Tvrdí, že počas každej rekonštrukcie sa teší na výsledok. „Mám rád rôznorodosť fotografií, ktoré sa ku mne dostávajú. Som zvedavý, ako bude fotografia nakoniec vyzerať, a&nbsp;najradšej mám okamih, keď si ju príde prebrať jej majiteľ. Sú to totiž chvíle, keď sa na fotografii sprítomní ich minulosť a&nbsp;oni ju môžu uvidieť. A&nbsp;ľudia, ktorých sa už nemôžu dotknúť, ich nakrátko pozdravia cez hranice času.“