Vladimír Kampf

Svoj životný príbeh od chlapca z&nbsp;bratislavského sídliska cez vrcholového športovca, farmára, riaditeľa banky, úspešného podnikateľa až po himalájskeho jogína opísal v&nbsp;knihe Cesta k&nbsp;prameňu.

Hovorí, že život človeka je ako let balónom. Keď začne klesať, je načase vyhádzať záťaže alebo prikúriť. Vyhadzovanie záťaží znamená striedmosť a&nbsp;obmedzenie všetkého, od čoho je závislý. Prikúriť znamená robiť niečo nové, nájsť lepšiu kvalitu života. To vytvára pre telo podmienky na získanie vnútornej energie. Čím viac jej máme, tým sme zdravší, pokojnejší, šťastnejší. Unavená myseľ je nespokojná, mrzutá a&nbsp;ľahko podrážditeľná. Znie to možno duchovne, ale jeho život nebol vždy taký.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Odmala som mal rôzne záujmy od športu, turistiky, prírody cez akvaristiku, modelárstvo, filatelistiku až po šach. Nikdy som nevedel, čím chcem byť. Preto som išiel na športové gymnázium. Veľa som športoval, chodil som na výtvarné krúžky, fanfáry... Na gymnáziu mi prišiel taký vnem, že by som mohol farmárčiť. Robil som vtedy vrcholovú atletiku. Behával som stredné trate za Sláviu UK. Bol som dva razy tretí na majstrovstvách Slovenska a&nbsp;túžil som ísť na olympiádu do Barcelony. Keď na mňa prišlo to farmárčenie, začal som si svoj projekt kresliť do zošita.

Z&nbsp;gymnázia viedla tvoja cesta na vysokú poľnohospodársku školu do Nitry.

Tam som spoznal hneď prvý deň svoju budúcu manželku. Naši sa rozviedli, predali sme byt v&nbsp;Bratislave a&nbsp;s&nbsp;mamou sme si kúpili domček v&nbsp;Bábe pri Nitre s&nbsp;veľkou záhradou. Začal som chovať kozy, nutrie, včely, psíky, všetko to, čo som v&nbsp;Bratislave na sídlisku nemohol.

To isto nebolo jednoduché.

Ráno som sa zobudil, podojil som kozy, nakŕmil nutrie a&nbsp;utekal kilometer na autobus. Keď som po škole doletel z&nbsp;autobusu domov, išiel som sa s&nbsp;kozami pásť, postaral sa o&nbsp;zvieratá až do večerného dojenia. Potom som často v&nbsp;prešívanom robotníckom kabáte padol do postele a&nbsp;zaspal.

Kde sa v&nbsp;tebe vzalo také odhodlanie?

Odmalička som mal pri sebe živé tvory. V&nbsp;izbe na sídlisku som mal štrnásť akvárií, k&nbsp;tomu nejaké plazy, modlivky, pakobylky, všetko, čo sa dalo zohnať. V&nbsp;domčeku v&nbsp;Bábe som denne nadojil aj dvadsať litrov mlieka, z&nbsp;ktorého sme vyrábali kozie syry, spracovával som kože z&nbsp;nutrií a&nbsp;predával ich. Parádny život to bol! Lenže ku koncu vysokej školy som začal vnímať, že toto asi človeku na život stačiť nebude. Chodil som po farmách v&nbsp;okolí a&nbsp;zistil som, že producent ťahá vždy za najkratší koniec a&nbsp;poriadne sa pri tom nadrie. Ten, čo od neho berie tovar, je viac v&nbsp;pohode. Do toho prišli ďalšie signály a&nbsp;začal som sa obzerať po niečom, z&nbsp;čoho by sa dalo žiť. Všetko sme predali a&nbsp;odišli sme s&nbsp;manželkou do zahraničia za zárobkom. Pol roka sme pracovali v&nbsp;Nemecku na rastlinnej farme.

To ste sa fakt s&nbsp;manželkou Dagmar dali dokopy, hneď ako ste sa prvý raz videli?

Prakticky áno. Je to presne žena, akú som v&nbsp;Bratislave nájsť nemohol. Taká do voza aj do koča. Sme spolu už 32 rokov a&nbsp;stále je nám spolu dobre. Ako v&nbsp;rozprávke.

Po návrate z&nbsp;Nemecka prišlo tvoje obdobie finančníka.

Povedal som si, že budem dobre zarábať, veď u&nbsp;finančníkov sú tie peniaze, ktoré farmár nemá. Začal som pracovať pre stavebnú sporiteľňu. Platili mi provízne, takže som sa musel obracať. Do pol roka som bol najlepší predajca Bratislavského kraja a&nbsp;stal som sa oblastným vedúcim, neskôr okresným riaditeľom, potom krajským riaditeľom a&nbsp;onedlho som riadil dva kraje. V&nbsp;tom čase sme mali dvojročnú dcérku a&nbsp;narodil sa nám synček a&nbsp;ja som celé dni len pracoval. Ráno som odchádzal z&nbsp;domu a&nbsp;ešte všetci spali. Keď som sa v&nbsp;noci vracal, už zase všetci spali. Povedal som si, že toto predsa nie je život a&nbsp;že chcem robiť niečo iné, pokojnejšie. Dal som výpoveď a&nbsp;inzerát na web, že si hľadám prácu –&nbsp;vytypoval som si, že byť riaditeľ pobočky banky by ma bavilo. Na druhý deň mi volali, že majú pre mňa prácu v&nbsp;Trnave. Z&nbsp;päťdesiatich troch pobočiek bola tá moja v&nbsp;úspešnosti na predposlednom mieste. Do roka som z&nbsp;nej urobil piatu najlepšiu. Chodil som hrávať tenis a&nbsp;venoval som sa rodine.

Pokračovanie na ďalšej strane...

No už po roku a&nbsp;pol ma to nudilo. Nedokázal som sa vyrovnať s&nbsp;tým, že takéto niečo by som robil do konca života. To som už uvažoval, že pôjdem podnikať. Veď som podnikateľom vybavoval úvery a&nbsp;videl som, ako ich vedia zhodnotiť. Povedal som si, že to aj ja chcem takto robiť. Do toho mi zavolal viceprezident banky a&nbsp;ponúkol, aby som riadil celé Slovensko. Zrazu som mal na stole dve veľké ponuky. Mohol som sa stať desaťpercentným spolumajiteľom jednej úspešnej firmy a&nbsp;druhá bola stať sa riaditeľom banky. Bol som z&nbsp;toho hotový. Moja zástupkyňa ma vtedy poslala za jednou paňou, ktorá vidí trochu viac do vecí. Porozprával som jej o&nbsp;svojich rozpakoch a&nbsp;ona mi povedala, že ma vesmír niekam tlačí a&nbsp;je úplne jedno, či teraz pôjdem vpravo alebo vľavo, on ma bude mať presne tam, kde ma chce mať. Tak som deväť mesiacov robil celoslovenského riaditeľa jednej banky.

Ani pri tom si nevydržal.

Obomi očami mi cukalo od nervov a&nbsp;bola to práca nad moje sily, tak som išiel robiť toho spoločníka v&nbsp;úspešnej firme. Robili sme maloobchod. Podnikali sme tak intenzívne, až som z&nbsp;toho po siedmich rokoch ochorel. V&nbsp;krátkom čase som bol na štyroch operáciách. Vybrali mi slepé črevo, slinnú žľazu, koleno mi operovali dvakrát... Náhle som ošedivel a&nbsp;stratil čuch.

Bol to pre teba ďalší zásadný moment?

Hovoril som si: Čo ešte chceš, aby sa ti stalo, aby si to pochopil? V&nbsp;roku 2012 som zo spoločnosti odišiel. Tri roky som potom iba meditoval.

Na kurze. Prišlo to veľmi rýchlo. Po pobytoch v&nbsp;nemocniciach som čítal knižky o&nbsp;detoxikácii, o&nbsp;zdraví, o&nbsp;elementoch, o&nbsp;prírodnom živote a&nbsp;pridával som k&nbsp;tomu ďalšie knihy až po tie z&nbsp;Východu. Z&nbsp;Himalájí a&nbsp;z&nbsp;Tibetu. Čítal som, čítal a&nbsp;meditoval.

Fakt to môže pomôcť?

Mne to pomohlo. Pracovný pretlak som si vyvážil upokojením mysle, navonok akoby ničnerobením.

Ako sa dokážeš vypnúť a&nbsp;nič nerobiť? To by som sa chcel naučiť.

Utíšením. Vo mne sa zobudila túžba a&nbsp;viera. A&nbsp;trpezlivosť.

Nedokážem sa jednoducho odstaviť a&nbsp;nič.

Lebo si v&nbsp;neustálom kole práce. Musíš odovzdávať články, stretať sa s&nbsp;ľuďmi... To nie je jednoduché. Ale keď zmeníš priority a&nbsp;stane sa to jeden z&nbsp;najväčších zmyslov tvojho života, začneš rozvíjať a&nbsp;realizovať to podstatné v&nbsp;sebe. K&nbsp;tomu si nájdeš primerané techniky a&nbsp;zájdeš na nejaký kurz, môžeš zažiť taký stav, aký si v&nbsp;živote nezažil. Osobne som bol takto na kurze krija jogy. Upravil som stravu, celkovú životosprávu, venoval sa tým technikám a&nbsp;zrazu som zažil taký stav... Nikdy v&nbsp;živote som neužil žiadnu drogu, ale okúsil som asi niečo podobné aj bez nej. Mal som pocit, že sa stávam všetkým navôkol.

Ja občas skúšam na uvoľnenie alkohol.

Alkohol je metla ľudstva. Spirit je duša a&nbsp;špiritus je pojedač duše. Človeku na chvíľu odblokuje myseľ, ale platí za to daň. Nemám na mysli peniaze. Omnoho krajšie a&nbsp;čistejšie stavy môže človek zažívať, napríklad keď začne žiť podľa filozofie jogy.

Po troch rokoch iba meditovania sme mali na účte nula peňazí. Prišiel vnem, ktorý hovoril o&nbsp;tom, že cestu a&nbsp;spôsob už poznám. Bol čas vrátiť sa do života a&nbsp;dokončiť s&nbsp;rodinou, čo som začal. Mal som vtedy učiteľa gurua z&nbsp;Nemecka. S&nbsp;ním som sa vyvíjal a&nbsp;s&nbsp;ním som po prvý raz odišiel do Indie. Bolo to krásne, silné, všelijaké, aj náročné. Potom som do Indie začal chodiť sám a&nbsp;hľadal som možnosti prinášať tie krásne veci, napríklad tibetské misky, sem.

Chcel som šíriť kultúru a&nbsp;filozofiu Východu, ale malo to veľké nástrahy. Na začiatku som tam prišiel o&nbsp;všetko, tak som si požičal peniaze od banky a&nbsp;s&nbsp;týmito skúsenosťami som tam šiel znova. A&nbsp;aj o&nbsp;to som prišiel.

Dohodli sme sa s&nbsp;chlapíkom, zaplatil som mu a&nbsp;čakal som, kým mi kuriérska spoločnosť doručí tovar. Najprv neposlal nič, potom vraj cez nejakú indickú spoločnosť, ktorú nepoznal ani Google. Plakal som a&nbsp;bol som zničený, že sme prišli o&nbsp;všetko. Bol to zlomový moment. Vrátil som sa do Indie a&nbsp;veci sa začali hýbať. Tovar som našiel a&nbsp;nakoniec sa dostal na Slovensko. Malo to akoby šťastný koniec. Začali sme chodiť po jarmokoch a&nbsp;festivaloch. Postupne som rástol, stal som sa učiteľom himalájskej krija jogy. K&nbsp;tomu som začal do Indie voziť ľudí a&nbsp;sprevádzať ich na duchovných púťach a&nbsp;pobytoch.

V&nbsp;Seredi si organizoval Avatar Fest. Tento ročník bol posledný. To si len tak špásoval alebo bol naozaj posledný?

Nateraz som to myslel vážne. Zasa som to začal trochu preháňať, mali sme obchodík, chodievali sme aj štyri razy ročne do Indie, k&nbsp;tomu dva festivaly, budujeme slovansko-himalájske centrum Ašram Avatar Ram pri Novej Bani, píšeme s&nbsp;manželkou druhú knihu.

Prečo by sa mal človek na Slovensku venovať nejakej exotickej kultúre?

Za mňa nie je exotická. Len pochádza z&nbsp;dávnoveku a&nbsp;tam zostala zachovaná. Nepovažujem sa pritom za hinduistu, ale v&nbsp;rámci konceptu filozofie východných náuk o&nbsp;vznešenejšom spôsobe života bez zbytočných návykových látok, bez kávy, bez mäsa, s&nbsp;vedomým dýchaním, pohybom, so správnym náhľadom na život, na svet ma oslovuje zo všetkého najviac.

Nič. Je to silná, prírodná látka, ktorá dokáže človeku veľmi pomôcť. Ale to dokáže napríklad aj acylpyrín. Nepoznám pritom nikoho, kto by si po celý život dával niekoľko acylpyrínov denne. Pritom je to takisto perfektná liečivá látka. S&nbsp;kávou je to rovnako. Ak ju človek občas užije bez závislosti, je to úplne v&nbsp;poriadku.

O&nbsp;čo je lepší silný indický masálá čaj?

O&nbsp;nič. Všetko, čo vytvára závislosť a&nbsp;dennú potrebu, je zaťažujúce. Závislosť od niečoho je nesloboda. Kultúra z&nbsp;Himalájí ma oslovuje, ale nič z&nbsp;toho neberiem exaktne alebo dogmaticky. Každý máme svoju cestu. Je to na škodu veci, keď sa niekto inšpiruje človekom s&nbsp;inou cestou. Každá úroveň človeka má najvhodnejšie typy správania, jedla, práce, činnosti samotnej a&nbsp;všetkého ostatného. Nasledovať niekoho vo všetkom nie je dobrá cesta. Každý človek potrebuje hľadať a&nbsp;rozvíjať vnútorné danosti, predurčenie a&nbsp;cestu. Myseľ človeka sa nemôže upnúť na niekoho, kto mu radí a&nbsp;vedie ho. Alergie, migrény, bolesti hlavy, šumenie v&nbsp;ušiach, zápaly, bolesti a&nbsp;choroby sú upozornením, že nejde správnou cestou. Alebo aj ide, ale so zlou kvalitou. Je dôležité byť v&nbsp;harmónii so životom.

Napohľad vyzeráš a&nbsp;obliekaš sa ako dáky guru.

To súvisí s&nbsp;mojím himalájskym duchovným menom Swami Dayananda. Indický premiér je naozaj mních. Aj vo svetovej politike či v&nbsp;športe sú duchovní ľudia. Každý máme nejakú cestu. Aj duchovný človek dokáže vypeniť a&nbsp;nezvláda niektoré situácie, ale jeho výhoda je, že ich vie v&nbsp;sebe rôznymi technikami utíšiť. Preto ho vyvedie z&nbsp;rovnováhy menej udalostí ako človeka, ktorý nevie, ako ich zvládnuť. Niektorí ľudia to majú od prírody, že dokážu zostať pokojní.

Ľutuješ niečo, čo si urobil či prežil vo svojom živote?

Drobnosti, ktoré by som len zľahka poopravil. Niečo som zmeškal, niečo zanedbal. Keby mi vesmír ponúkol tie situácie ešte raz, možno by som ich zohral o&nbsp;trochu inak. Možno trošku lepšie či prínosnejšie. A&nbsp;možno nie.

Práve prechádzam veľkou vnútornou očistou. Venujem sa hlbokým technikám, pri ktorých mnou prechádzajú rôzne vnemy, aj z&nbsp;detstva. Napadá mi úplná banalita z&nbsp;jednej športovej situácie. Mal som vtedy tú loptu kopnúť úplne inak. (Úsmev.)

Keby som to nezbabral, možno by ma vzali do lepšieho klubu. Moja myseľ sa v&nbsp;relatívne mladom veku na to upla. Dnes je to nepodstatné, ale v&nbsp;hĺbkovej očiste to vyplávalo na povrch.

Má byť človek nešťastný z&nbsp;vecí, ktoré v&nbsp;živote pokašľal?

Určite nie. Mnoho ľudí má veľa takýchto vnútorne neusporiadaných tráum a&nbsp;tie ovplyvňujú celý ich život určitými záťažami. Keď má človek takýchto nespracovaných záťaží veľa, žije sa mu ťažšie. Všetky takéto zážitky treba čím skôr pretransformovať do harmónie, do lásky. Ale kto chce trpieť pre minulosť, môže. Aj to je jedna z&nbsp;ciest.

Daniel Máčovský je himalájsky jogín: Život človeka je ako let balónom

Výber pre vás

Daniel Máčovský je himalájsky jogín: Život človeka je ako let balónom

Súvisiace články

Obrazy z Jadranu: K slovenskej krajine dovolenková destinácia

Kariéra zhora nadol: Nepríjemné veci nás môžu obohatiť v pozitívnom kontexte

Nemali šťastie na sestričku: Dramatický príchod Izabelky na svet! Jej mamička nevedela, že rodí

Výber pre vás