Vladimír Kampf

Topoľčiansky farár a&nbsp;dekan pochádza z&nbsp;Trenčína, kde má doteraz trvalý pobyt. Hovorí, že je stále dušou a&nbsp;srdcom Trenčan. V&nbsp;meste pod hradom Matúša Čáka chodil do škôlky, školy, gymnázia. Trenčín je pre neho jedno z&nbsp;najúžasnejších miest na Slovensku. Je fanúšikom trenčianskeho hokeja, futbalu, športu, všetkých noviniek a&nbsp;rekonštrukcií. Teší sa z&nbsp;úspechov a&nbsp;z&nbsp;toho, že v&nbsp;roku 2026 bude Trenčín európskym hlavným mestom kultúry. Rímsky nápis na skale z&nbsp;roku 179 ho fascinoval odmlada. Spomína, ako sa museli na dejepise učiť text na tabuli od slova do slova.

„Víťazstvu cisárov a&nbsp;vojska, ktoré sídlilo v&nbsp;Laugariciu, v&nbsp;počte 855&nbsp;vojakov II. légie, dal zhotoviť M.&nbsp;V.&nbsp;Maximianus, legát II.&nbsp;pomocnej légie.“ Zaujímavosťou je, že nápis nie je datovaný. Stéla na Maximianovom náhrobku dosvedčila, že je naozaj pravý. Kľúčové je, že v&nbsp;texte sú spomenutí cisári. V&nbsp;tom čase nebol jeden, ale vládli otec so synom. Podľa toho dokážeme nápis na skale datovať.

Ste z&nbsp;katolíckej rodiny?

Mám síce priezvisko, ktoré by mohlo zavádzať, že pochádza z&nbsp;Maďarska, ale nie je to tak. Kedysi sa hovorilo argaláši členom agrárnej strany. Môj otec pochádzal z&nbsp;Moravy. Časť srdca mám teda odtiaľ a&nbsp;druhú zo Slovenska. Moji starí rodičia z&nbsp;oboch strán boli katolíci. V&nbsp;Topoľčanoch, kam som sa ako kňaz nateraz dostal, mi vyrastala mamina. Moji starí rodičia sa sem po vojne presídlili z&nbsp;Hornej Štubne. Som síce z&nbsp;Trenčína, ale cez nich mám blízko k&nbsp;Topoľčanom. Cho­dieval som sem vždy veľmi rád.

FOTKY K ČLÁNKU NÁJDETE NA ĎALŠEJ STRANE...

O&nbsp;Topoľčanoch ste povedali, že sú perlou Nitrianskej diecézy. Sám ste zostavili obrazovú publikáciu s&nbsp;týmto názvom.

Poznám to tu odmalička. Pamätám si ešte nadchod nad koľajami. Ten je už dnes minulosťou. Keď hľadali nástupcu po mojom predchodcovi, náš nitriansky diecézny biskup monsignor Viliam Judák usúdil, že mám k&nbsp;Topoľčanom blízko. Topoľčany ako farnosť sú súčasťou Nitrianskej diecézy len od roku 2008. Priznám sa, že pri úvahách o&nbsp;mojom vymenovaní som zvádzal vnútorný boj. Mal som pochybnosti, či som ten pravý, kto tu má byť.

Presvedčila ma náhla príhoda. Predtým som slúžil v&nbsp;Bánove pri Nových Zámkoch. V&nbsp;jeden deň ma invalidná dôchodkyňa poprosila, aby som odslúžil svätú omšu za zdravie jej ťažko chorej vnučky a&nbsp;po omši jej udelil sviatosť pomazania chorých. Bolo to pre mňa prekvapujúce, že školáčka druhého stupňa na základnej škole je takto ťažko chorá a&nbsp;bojuje o&nbsp;zdravie a&nbsp;život. Všetko som urobil, ako chceli. Zaželal som im všetko dobré, veľa zdravia, pomoc, ochranu Božiu a&nbsp;Panny Márie... Odprevadil som ich z&nbsp;kancelárie, zavrel som dvere, sadol som si a&nbsp;vtedy som si povedal –&nbsp;boj mladého človeka o&nbsp;život je dôležitý, nie moje pochybnosti, kde budem pôsobiť. Veď keď mi to aj nepôjde, pôjdem ďalej. Vtedy sa môj vnútorný boj skončil. Veď na svete sú oveľa ťažšie životné situácie. Čo tam nejaké sťahovanie sa a&nbsp;prehlasovanie k&nbsp;lekárom, zubárovi... Našťastie si nemusím meniť doklady či poznávaciu značku auta, pretože som stále od narodenia Trenčan.

Ako dopadla tá školáčka?

Žiaľ, neviem. Odišiel som krátko nato. Mám taký zvyk, že keď sa odsťahujem z&nbsp;jednej farnosti, snažím sa byť zdržanlivý k&nbsp;tej predchádzajúcej. Bol som v&nbsp;niekoľkých farnostiach. Všade som sa cítil dobre, ale ak mám byť ústretový k&nbsp;svojim nástupcom, musím byť opatrný, aby som nejatril ťažké situácie, ktorým sa vyhnúť nedá.

Z&nbsp;niekoľkých predošlých miest ste si odniesli čestné občianstvo.

Dali mi ho, keď som odchádzal z&nbsp;Veľkých Loviec aj z&nbsp;Bánova. Poďakovanie za prácu pre duchovný a&nbsp;spoločenský rozvoj v&nbsp;kraji som dostal tiež v&nbsp;roku 2022 od nitrianskeho župana. Veľmi si ich vážim. Ocenili ma, ale vnímam to skôr ako ocenenie práce a&nbsp;duchovnej služby, ktorú robím. Snažím sa robiť prospešné veci aj mimo kostola a&nbsp;cirkvi.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Ako skoro každý chlapec: hasičom. Možno aj preto, že som mal spolužiaka, ktorého otec bol náčelníkom hasičského zboru v&nbsp;Trenčíne. Chodili sme za ním na exkurzie. Môj otec, stavebný inžinier a&nbsp;statik, by bol rád, keby som šiel v&nbsp;jeho stopách. Odovzdal mi ako dedičstvo z&nbsp;Moravy typickú dobráckosť. Okrem toho bol manuálne zručný. Staval náš dom v&nbsp;Trenčíne a&nbsp;ja som bol jeho verným, niekedy ufrflaným pomocníkom. Namiesto športu som musel chodiť na stavbu a&nbsp;do záhrady. Odovzdal mi však skúsenosti, ktoré som neskôr využil. Keď niečo staviame, nie som neznalý. Naopak. Dokážem s&nbsp;majstrami rovnocenne komunikovať a&nbsp;dávať vlastné návrhy a&nbsp;vízie. Všade, kde som bol, som sa snažil, čo sa dalo, opraviť alebo renovovať. Kňaz nie je len správca duchovných hodnôt farnosti, ale musí sa starať o&nbsp;budovy, pozemky a&nbsp;majetky. Ja sám podávam aj daňové priznanie a&nbsp;robím si účtovníctvo. Každá farnosť je právnická osoba, ktorá platí dane štátu a&nbsp;samosprávam.

Kedy ste sa rozhodli stať kňazom?

Začalo sa to zľahka počas štúdia na gymnáziu. Som však zložitejší typ človeka a&nbsp;niektoré rozhodnutia mi trvajú dlhšie. Bol som predseda triedy a&nbsp;dobrý žiak. Skončil som s&nbsp;vyznamenaním. V&nbsp;roku 1988, za bývalého režimu, som sa na konci gymnázia prihlásil na vysokú školu študovať dejiny a&nbsp;archívnictvo. Tam prijímali najmenej ľudí a&nbsp;o&nbsp;to mi šlo –&nbsp;aby ma neprijali. Popritom som si požiadal, že chcem odísť na dvojročnú vojenčinu. Chcel som tam byť šoférom nákladiakov. Mojím „spolubojovníkom“ bol terajší generálny biskup evanjelickej cirkvi Ivan Eľko. Dodnes máme srdečné vzťahy. Počas vojenčiny som zažil najťažší moment svojho života.

Nežná revolúcia v&nbsp;roku 1989 bola nakoniec bez kvapky krvi, ale všetko mohlo byť inak. Mali sme najvyššiu pohotovosť a&nbsp;nabité zbrane pri posteliach. Pripravovali nás na rozkaz ísť proti ľuďom a&nbsp;strieľať. Ten rozkaz sme museli poslúchnuť. Neuposlúchnutie rozkazu strieľať do ľudí znamenalo okamžitú popravu na mieste zastrelením. Smrť alebo smrť. Pamätám si naše dlhé nočné rozhovory a&nbsp;dilemu, či budeme alebo nebudeme strieľať alebo či sa dáme zastreliť. Ďakujem Pánu Bohu, že rozkaz strieľať sme nedostali. Nežná revolúcia mala aj takéto pozadie. Krátko nato sme po nociach odzbrojovali po zuby ozbrojené ľudové milície v&nbsp;závodoch.

Kedy ste sa definitívne rozhodli pre kňazské povolanie?

Zhodou okolností to bolo práve na tejto fare v&nbsp;Topoľčanoch, kde som bol v&nbsp;septembri 1990 na mariánskej púti. V&nbsp;priestoroch, kde teraz bývam, pôsobil jeden z&nbsp;mojich ctihodných predchodcov pán kanonik Ladislav Dorušák. Jednu sobotu mi položil otázku, ako som sa rozhodol. Mal som po vojenčine a&nbsp;našiel som si zamestnanie. Polohlasom som mu odpovedal, že dobre teda, idem... Ozval sa, že nepočul. Chcel, aby som to povedal hlasnejšie. Utvrdil som sa v&nbsp;rozhodnutí a&nbsp;povedal som to po druhý raz. Vyzval ma ešte raz, aby som to povedal ešte hlasnejšie. Keď som to povedal tretí raz, zodvihol telefón a&nbsp;zavolal vtedajšiemu farárovi Rudolfovi Bošnákovi do Oponíc. Ten sa mal stať rektorom v&nbsp;nitrianskom seminári. Hneď v&nbsp;pondelok ma poslali na Biskupský úrad do Nitry za monsignorom Andrejom Patkom. Som taký zvláštny kandidát. V&nbsp;sobotu rozhodnutý, v&nbsp;nedeľu na pohovore, v&nbsp;pondelok už na biskupstve a&nbsp;v&nbsp;utorok na brigáde v&nbsp;novootvorenom seminári. Mal som to rýchle. V&nbsp;tom čase brali každého, kto sa prihlásil. Som jeden z&nbsp;prvých žiakov Kňazského seminára svätého Gorazda v&nbsp;Nitre. A&nbsp;do nášho ročníka patril aj náš terajší pomocný biskup monsignor Peter Beňo.

Hneď po škole ste sa dostali rovno ku kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi.

Bol naším diecéznym biskupom a&nbsp;my bohoslovci sme mali seminár hneď pod Nitrianskym hradom. Stretávali sme ho často. Chodil medzi nás veľmi rád. Zabezpečovali sme jeho návštevy u&nbsp;nás, boli sme spolu aj v&nbsp;kňazskom seminári v&nbsp;Salzburgu či na jeho kreovaní za kardinála vo Vatikáne... V&nbsp;roku 1996 hľadal medzi nami druhého tajomníka, ktorý by mal na starosti liturgiu a&nbsp;bol by ceremoniár. Voľba padla na mňa. Po vysvätení som nešiel na kaplánske miesto, ale na sekretariát kardinála. Pracoval som tam dva roky.

Bol som mladý a&nbsp;nejako som to neriešil, ale uvedomoval som si, kde som. Špirituál v&nbsp;seminári páter jezuita Jozef Šuppa nám často hovorieval o&nbsp;kariére smerom nadol. Vtedy som si uvedomil, že začínam kňazské pôsobenie od biskupského úradu. Vedomie, že na úrade neprežijem celý život, ma pripravilo na to, že kdekoľvek som bol, nemal som problém zbaliť sa a&nbsp;odísť niekam inde, ako mi to určil dekrét. Tam, kde som, sa snažím robiť veci čo najlepšie, ako viem. Nikdy som sa nesnažil neodlučiteľne zrásť s&nbsp;miestom. To je vždy pri odchode komplikácia. Ale všetky pôsobiská, kde som bol, som mal úprimne rád a&nbsp;cítil sa tam medzi ľuďmi veľmi dobre.

Pri kardinálovi Korcovi ste boli aj pri zložitých spoločenských situáciách.

Kardinál má mnoho povinností voči mnohým inštitúciám. Bol som pri tom, keď pripravoval duchovné cvičenia pre pápeža Jána Pavla&nbsp;II. Bolo množstvo situácií, pri ktorých sme pomáhali. Je pravidlom, že ak je pápež na apoštolskej ceste v&nbsp;niektorej krajine, kardináli z&nbsp;okolitých štátov majú zdvorilostnú povinnosť byť pri tom. Bol som s&nbsp;pánom kardinálom pri pápežských návštevách Jána Pavla&nbsp;II. v&nbsp;Poľsku, Česku, Rakúsku. Keď si na to spätne spomínam, uvedomujem si, čo všetko som zažil. Samozrejme, organizovali sme aj návštevy na Slovensku a&nbsp;pripravovali dôkladné plány. V&nbsp;tom čase neboli navigačné prístroje ako dnes, tak­že sme sa aj báli, či trafíme. Museli sme kardinála doviezť včas na správne miesto. Museli sme vedieť komunikovať. V&nbsp;tom čase som si ani veľmi neuvedomoval, aké okamihy prežívam. V&nbsp;tomto roku pri stom výročí narodenia pána kardinála Korca som si bral za synovskú povinnosť ísť na spomienkové bohoslužby na neho. Otec mi zomrel náhle na druhý deň po primíciách. Kňazské pôsobenie som začínal otcovým pohrebom a&nbsp;nástupom k&nbsp;pánovi kardinálovi.

Z&nbsp;Nitry ste mali namierené študovať do Ríma teológiu.

Mohol som byť sprvoti diplomat Svätej stolice, ale napokon som študoval kristológiu, ktorú som aj prednášal na Teologickej fakulte Univerzity Komenského. Pán kardinál bol múdry človek, za čo mu ďakujem. Povedal, že som predsa ešte nebol kaplánom, že chce, aby som šiel robiť pred štúdiom ešte kaplána do Žiliny, aby som spoznal mládež, poznal život ľudí a&nbsp;aby som zažil rôzne situácie. Mestá majú predsa viac aktivít ako menšie obce. Rok som bol kaplánom v&nbsp;terajšej katedrále v&nbsp;Žiline a&nbsp;až potom som nastúpil na Pápežskú lateránsku univerzitu v&nbsp;Ríme.

Čo by mala robiť cirkev pre to, aby k&nbsp;sebe lákala veriacich?

Možno je to inak. Časopis Život mapuje život a&nbsp;hľadá okrem iného aj príbehy ľudí. Rozbiehate sa medzi ľudí. Bez toho by to asi nešlo. Aj cirkev musí takto pracovať. Svätá omša musí byť zdroj a&nbsp;prameň nášho duchovného života. Nemôžeme opustiť chrám, pretože je srdcom našej viery. V&nbsp;ňom naberáme silu na naše ďalšie aktivity. Ale ako cirkev a&nbsp;kňazi pri tom nemôžeme byť zatvorení iba v&nbsp;kostoloch. Aj nám ubúdajú aktívni veriaci. Stretol som sa s&nbsp;komunistami, ktorí sú veriaci ľudia. Kedysi trebárs miništrovali. Tí, ktorí sa k&nbsp;nám neprihlásili, ešte nemusia byť neveriaci. Možno sú len sklamaní, ubití či znechutení škandálmi v&nbsp;cirkvi. Vo všeobecnosti je duchovno univerzom, ktoré keď človek nemá, sám sa ochudobňuje. Čo títo akoby neveriaci ľudia slávia cez Vianoce? Aké sú pre nich Vianoce sviatky? My veriaci to vieme. Naše sviatky majú kresťanský základ, význam a&nbsp;zmysel. Z&nbsp;nich pramení aj veľakrát ekonomický profit obchodov a&nbsp;štátu. Nezabúdajme, že podnet vychádza z&nbsp;kresťanskej viery a&nbsp;sviatkov. Som vďačný za to, že okrem svetielok a&nbsp;stromčekov sú súčasťou našich námestí aj betlehemy. Musíme si ich chrániť, aby sme sa neochudobňovali. Je to naša európska kresťanská hodnota, na ktorej staviame.

Ako sa ubrániť odlivu veriacich?

Pán kardinál Korec sa zvyčajne pýtal, čo bude o&nbsp;päť či desať rokov. Nepýtajme sa len na to, ako je to teraz. Predstavme si budúcnosť o&nbsp;tridsať či päťdesiat rokov. Cirkev má pokles kandidátov do seminára a&nbsp;do kláštorov. Je ich ozaj málo, to vychádza aj z&nbsp;toho, že sa nám rodí menej potomstva. Za môjho pôsobenia v&nbsp;Topoľčanoch tu už zatvorili dve základné školy. Nemali dostatok žiakov. Počet žiakov na základných školách je menší aj v&nbsp;mnohých obciach. Pokles pôrodnosti sa predsa prejavuje všade. To nie je o&nbsp;klesajúcom počte kandidátov. Bude málo pracujúcich na dôchodcov, málo pracujúcich v&nbsp;nemocniciach a&nbsp;sociálnych zariadeniach. Ten stav sa neskončí zo dňa na deň. Skôr naopak.

V&nbsp;Topoľčanoch je kostol srdcom hlavného námestia.

Snažíme sa, aby aj pred ním bolo vidno, že nám na ľuďoch záleží. Ak nebudeme mať pekne okolo kostola, nebude pekné ani hlavné námestie. Spolu s&nbsp;mestom sa nám podarilo vytvoriť nádherný priestor, ktorý posúva vyššie aj samotné mesto. To nám obom robí radosť i&nbsp;reklamu. Chcem, aby ľudia cirkev vnímali ako súčasť spoločnosti a&nbsp;aby sme ju nevytláčali niekam na perifériu. Nie sme tu predsa len pre nedeľu. Bohoslužby, prácu a&nbsp;život máme každý deň.

Cirkev si môže robiť dobré meno aj prostredníctvom publikácií.

Pred troma rokmi som vydal písanú knihu Všesvet okolo nás. Uvedomil som si pri tom, že ľudia už menej čítajú a&nbsp;viac ich baví pozerať si obrázky. Sme zahltení správami, odkazmi, mailami... Klasické knihy stagnujú. Okrem toho aj tí, ktorí majú knihy, ich často neprečítajú celé. Preto som vydal obrazovú publikáciu o&nbsp;živote a&nbsp;prácach v&nbsp;našej farnosti.

Farnosť Topoľčany ako perla Nitrianskej diecézy...

Áno, taký názov som vymyslel pre túto fotoknihu. Ľudia si totiž radi prezerajú obrázky. Mnohé firmy a&nbsp;obchody práve preto vydávajú katalógy.

Vy ste zozbierali katalóg fotografií farnosti.

Po piatich rokoch môjho pôsobenia v&nbsp;Topoľčanoch som tak vymyslel fotokroniku, v&nbsp;ktorej sa čitateľ nestráca v&nbsp;texte. Prostredníctvom obrázkov sme zmapovali všetko, čo sme urobili. Zostavili sme unikátnu knihu. Farnosť Topoľčany ako perla Nitrianskej diecézy má priority a&nbsp;unikátne postavenie, o&nbsp;ktoré sa treba starať. Kniha mapuje aj ťažké kovidové obdobie, ktoré nás napriek všetkému zlému aj kamsi posunulo. Vstúpili sme do mediálneho online priestoru, vystupoval som pred kamerami v&nbsp;prázdnom kostole a&nbsp;mal som hovoriť oslovujúcu kázeň pred prázdnymi lavicami.

Prázdnym laviciam, to asi nie je ľahké...

Museli sme sa odosobniť ako herci či televízni moderátori a&nbsp;celí sa do toho vložiť. Najviac na ľudí nezapôsobil prenos bohoslužby, ale gesto, keď som im pri odchode zakýval do kamery. Pre dospelých a&nbsp;deti zatvorených v&nbsp;bytoch to znamenalo veľa. Dodnes na to mnohí spomínajú. Keď som sa niekedy otočil tak, že to kamera nezachytila, chýbalo im to. Ľudské gesto je podstatné aj pre naše kňazské a&nbsp;cirkevné vystupovanie. Cez kovid boli ľudia zatvorení a&nbsp;my sme mali enormné množstvo pohrebov a&nbsp;naši veriaci nevedeli, kto zomrel. Vtedy sme s&nbsp;mojím spolupracovníkom ítečkárom vymysleli unikátnu webovú stránku smútočných oznamov <a rel="noopener" href="http://partevyveska.sk">partevyveska.sk</a>. Osvedčila sa nám tak, že na nej dodnes zverejňujeme smútočné oznámenia. Stránka má takmer osemtisíc odberateľov. Všetko nepríjemné, čo nám život prinesie, by sme sa mali snažiť využiť aj v&nbsp;opačnom, pozitívnom kontexte. To je dôležité.

Kariéra zhora nadol: Nepríjemné veci nás môžu obohatiť v pozitívnom kontexte

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Kariéra zhora nadol: Nepríjemné veci nás môžu obohatiť v pozitívnom kontexte

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Opiť sa, to nie! To božechráň! BABIČKY Z VÝCHODU poznajú recept na dlhovekosť

Návšteva u babičiek na východe Slovenska: Kto nerozumie, tomu nalejú

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás