Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Za 25 rokov fungovania sa nedá ani spočítať, koľkým už pomohli. O ich aktivitách, ale aj o násilí sme sa rozprávali v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Čo vás viedlo k&nbsp;založeniu neziskovej organizácie Centrum Slniečko?

Počas štúdia špeciálnej pedagogiky ma fascinovala téma detí s&nbsp;poruchami správania. Chcela som sa jej aj v&nbsp;budúcnosti venovať. Zaujímalo ma však aj ekonomické pozadie, programy a&nbsp;prostredie, do ktorého boli tieto deti umiestňované. Dala som si úlohu, že osobne prejdem všetky vtedy na Slovensku existujúce zariadenia, kde boli umiestňované deti s&nbsp;poruchami správania. Bolo to v&nbsp;revolučnom roku 1989. Ale to, čo som v&nbsp;nich videla, mnou otriaslo. Aabsentoval odborný personál, deti žili na okraji spoločnosti v&nbsp;starých vlhkých kaštieľoch so zamrežovanými oknami, personál v&nbsp;bielych plášťoch ako na psychiatrii, v&nbsp;izbách desať až štrnásť železných trojposchodových postelí. Izby zariadené bez kúska sú­k­romia či možnosti mať vlastné veci. Iba plechové skrine na chodbách kaštieľa. V&nbsp;dvoch zariadeniach, kde boli umiestnené dievčatá, pracovali aj psychologičky, od ktorých som sa dozvedela, že väčšina detí, ktoré sú do týchto prevýchovných zariadení umiestňované, bola týraná a&nbsp;sexuálne zneužívaná. Uvedomila som si, že fungujú viac-menej ako odkladiská detí a&nbsp;systém im takto veľmi nepomáha. V&nbsp;osemnástich rokoch, ak ich rodina neprijala späť, zostali na ulici a&nbsp;tam si ich do rúk zobrali pasáci alebo díleri drog. Bolo to smutné. Chcela som nájsť niečo, čo by ich ochránilo, a&nbsp;poskytnúť im čo najrýchlejšie pomoc a&nbsp;podporu. Vytvorila som projekt pod názvom Detské SOS. Získala som rodinný dom, napojila som sa na jednu mimovládnu organizáciu, ktorá vtedy na Slovensku fungovala, a&nbsp;neskôr sa z&nbsp;rodinného domu, ktorý musel prejsť komplexnou rekonštrukciou, stalo prvé krízové centrum pre deti na Slovensku a&nbsp;nezisková organizácia Centrum Slniečko. V&nbsp;januári bude Centrum Slniečko oslavovať 25&nbsp;rokov.

Koľkým deťom a&nbsp;všeobecne rodinám ste pomohli za roky fungovania?

To sa nedá len tak jednoducho spočítať. Sú to tisíce detí a&nbsp;rodín, ktorým sme sa snažili pomôcť prekonať v&nbsp;ich živote náročné obdobie. Pár rokov sme prevádzkovali aj detskú linku záchrany, na ktorú sa dovolalo v&nbsp;priebehu roka viac ako 10-tisíc detí. V&nbsp;súčasnosti prevádzkujeme centrum pre deti a&nbsp;rodiny v&nbsp;dvoch rodinných domoch s&nbsp;kapacitou 20&nbsp;detí so špecializáciou na týrané a&nbsp;sexuálne zneužívané deti, bezpečný ženský dom pre ženy, ktoré zažívali násilie, a&nbsp;ich deti, kde máme k&nbsp;dispozícii 32&nbsp;lôžok. Ženy spolu s&nbsp;deťmi sú na utajovanej adrese, v&nbsp;bezpečí. No uvedomili sme si, že často nemajú možnosť získať bývanie a&nbsp;postaviť sa na vlastné nohy. Ak sú napríklad s&nbsp;malým dieťaťom na rodičovskej dovolenke, z&nbsp;príjmu 350 či 470&nbsp;eur nedokážu zaplatiť ani nájomné. Aj z&nbsp;tohto dôvodu sme sa zapojili do projektu Housing first a&nbsp;v&nbsp;Nitre máme pre ne k&nbsp;dispozícii deväť bytov so zvýhodneným nájomným. V&nbsp;Nitrianskom kraji sme vytvorili celý komplex služieb, aby sme obetiam domáceho násilia a&nbsp;deťom mohli pomôcť tak, aby sa dokázali naštartovať do nového života.

Poďme si bližšie definovať, čo všetko je násilie. Nejde zrejme iba o&nbsp;to fyzické.

Keď počujeme slovo násilie, často si pod ním predstavujeme facky, rany, remeň, varechu, ale to zďaleka nie je všetko. Násilie je okolo nás a&nbsp;úplne zjednodušene ide o&nbsp;zneužitie moci. Dochádza k&nbsp;nemu na pracovisku, v&nbsp;domácnosti, v&nbsp;inštitúciách, v&nbsp;cirkvi, v&nbsp;škole aj mimo nej. Je namierené najmä proti zraniteľným skupinám –&nbsp;deťom, ženám, starším ľuďom. Nevyhýba sa ani mužom.

Pri domácom násilí teda nejde iba o&nbsp;fyzické ubližovanie, ale aj o&nbsp;psychické násilie. Je to napríklad opakujúce sa ponižovanie, narážky na vzhľad, vulgárne nadávky. Domáce násilie má svoju dynamiku. Dochádza v&nbsp;nej k&nbsp;striedaniu štyroch fáz. Prvá z&nbsp;nich je zneisťovanie a&nbsp;začína sa napríklad opakovaním: „Toto si urobila zle. Má to byť takto. Tento uterák nie je tak, ako si to želám ja. Pozri sa na seba, ako hrozne vyzeráš.“ Toto obdobie môže trvať dlhý čas a&nbsp;nemusí dôjsť k&nbsp;ďalšej fáze –&nbsp;útoku. Útok neznamená iba fyzické násilie ako bitka, facka, šticovanie, porezanie, ale útok sa môže prejavovať aj psychickým tlakom, ponižovaním či vulgárnymi nadávkami.

Treťou fázou je ospravedlňovanie, či už sa ospravedlňuje násilná osoba, že to tak nemyslela, ale často s&nbsp;dodatkom, že keby to „obeť násilia“ neurobila, tak by sa nič nestalo. V&nbsp;tejto fáze často násilnú osobu ospravedlňuje aj obeť. V&nbsp;tom kontexte, že za násilie je zodpovedná ona a&nbsp;že sa to tak často nestáva alebo že sa vlastne nič nestalo, a&nbsp;to napriek tomu, že má viditeľné stopy po násilí. Štvrtá fáza je fáza medových týždňov, keď je v&nbsp;domácnosti relatívny pokoj. Zabudne sa na to, čo sa dialo, ide sa na dovolenku, prichádzajú darčeky a&nbsp;opäť sa to začína zneisťovaním. Jednotlivé fázy sa striedajú, obdobia medzi nimi sa skracujú a&nbsp;postupne môže niektorá z&nbsp;nich aj vypadnúť.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prečo je pre ženy náročné odísť od agresora? Závisí od neho celá ich existencia, môžeme hovoriť aj o&nbsp;finančnom násilí?

Samozrejme, ide aj o&nbsp;ekonomické násilie. Najmä ak násilný partner obhospodaruje celé finančné prostriedky v&nbsp;rodine, vyčleňuje alebo nedáva na základné potreby či už deťom, alebo ďalším rodinným príslušníkom, nikoho nepustí k&nbsp;financiám. Mali sme aj prípady, že žena nemohla vôbec narábať s&nbsp;peniazmi. Nikdy sa k&nbsp;hospodáreniu nedostala a&nbsp;bolo potrebné sa to naučiť, aby dokázala samostatne žiť a&nbsp;zadeliť si financie. Nedostatok financií býva jednou z&nbsp;príčin, prečo žena, ktorá zažíva násilie v&nbsp;partnerskom vzťahu, neodchádza a&nbsp;radšej trpí. Má strach, aby nezostala na ulici a&nbsp;neprišla o&nbsp;deti, pretože z&nbsp;takého nízkeho príspevku, napríklad z&nbsp;rodičovského, nedokáže zabezpečiť bývanie, náklady na stravu a&nbsp;domácnosť. Na Slovensku je náročné osamostatniť sa, žiť a&nbsp;starať sa o&nbsp;deti s&nbsp;jedným príjmom. Preto je fajn, že vznikajú projekty ako Housing first. Je to program s&nbsp;podporou štátu, ktorého zámerom je aspoň čiastočne prispieť ľuďom bez domova na nájomné, teda aj ženám s&nbsp;deťmi, ktoré sa ocitli na ulici z&nbsp;dôvodu násilia.

Žiaľ, obeťami násilia sú aj deti. Ako sa to na nich môže prejaviť a&nbsp;koľko týraných detí je na Slovensku?

V&nbsp;roku 2017 bol realizovaný posledný výskum týkajúci sa násilia páchaného na deťoch. Zúčastnili sa na ňom deti ôsmych a&nbsp;deviatych ročníkov. Z&nbsp;tejto vzorky 70&nbsp;percent detí priznalo, že sa stretli s&nbsp;nejakou formou násilia či už fyzického, psychického, alebo sexuálneho. Sexuálne násilie aj s&nbsp;následkami v&nbsp;ňom uviedlo viac ako sedem percent detí. V&nbsp;rámci európskeho kontextu existujú výskumy, ktoré deklarujú, že každé piate dieťa je sexuálne zneužívané. Je to alarmujúce a&nbsp;mrzí ma, že na Slovensku máme iba tri pobytové a&nbsp;dve ambulantné a&nbsp;terénne centrá so špecifikáciou na týrané a&nbsp;sexuálne zneužívané deti. Myslím, že je to veľmi málo a&nbsp;najmenej v&nbsp;každom kraji, dokonca v&nbsp;každom okrese by malo byť takéto špecializované centrum alebo špecializovaná skupina, ktorá by sa im venovala.

Dokážu deti týranie maskovať? Čo vtedy vnútorne prežívajú?

Často si dávajú otázku, prečo sa to deje práve im, a&nbsp;obviňujú sa za to. V&nbsp;mnohých prípadoch majú deti strach o&nbsp;svojho súrodenca, ak dochádza napríklad k&nbsp;sexuálnemu zneužívaniu. Boja sa, aby sa aj jemu niečo takéto nedialo. Práve preto prehovoria o&nbsp;tom, čo sa im stalo. Niekedy však o&nbsp;tom nedokážu hovoriť vôbec a&nbsp;dokážu to vyjadriť iba v&nbsp;umeleckej tvorbe –&nbsp;cez kresbu, prácu s&nbsp;hlinou, hudbu, báseň či príbeh. Napríklad aj v&nbsp;kresbe traumatizovaných, týraných detí sa vyskytujú často špecifické znaky, ktoré by mal poznať každý, kto s&nbsp;deťmi pracuje. Ale. Je tu aj to ale a&nbsp;to súvisí s&nbsp;tým, že deti sa za to, čo sa im deje, hanbia, pociťujú vinu, hanbia sa, majú strach, aby sa to nikto nedozvedel, aby ich nezobrali z&nbsp;rodiny, preto týranie, zneužívanie zakrývajú. Dlhými rukávmi aj v&nbsp;teplom počasí, pretvárkou, že je všetko v&nbsp;najlepšom poriadku. Ak dochádza k&nbsp;sexuálnemu zneužívaniu, často sa dieťaťu páchateľ vyhráža v&nbsp;zmysle: „Pokiaľ to povieš, ublížim ti. Ak to povieš, mamička sa na nás nahnevá a&nbsp;hlavne na teba, pôjdeš do detského doma. Mne sa nič nestane, lebo tebe aj tak nikto neuverí.“

Keď sa na nás obráti dieťa alebo aj dospelá osoba, povie nám, čím prechádza, ako máme zareagovať, aby sa to začalo riešiť a&nbsp;pomohli sme im?

Pokiaľ by sa vám dieťa zdôverilo s&nbsp;tým, že dochádza napríklad k&nbsp;sexuálnemu zneužívaniu, že sa bojí ísť domov, kde ho zneužíva blízka osoba, je potrebné zareagovať okamžite. Je potrebné nahlásiť to na úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí, aj políciu. Ak by ste ho nechali ísť domov, násilná osoba by mu mohla vážne ublížiť. Ak je to niekto zo školy, z&nbsp;triedy, reagujte tak, že to oznámite rodičom. Je dobre sa dieťaťa spýtať, či je to preň ok, či nemá strach, a&nbsp;byť pri oznámení spolu s&nbsp;ním, aby ste si všimli reakciu rodičov. Samozrejme, dieťa sprevádzajte podľa toho, kde vám to povie, či je to na nejakom krúžku alebo na rodinnom stretnutí. Pokiaľ násilie pácha jeden z&nbsp;rodičov, treba kontaktovať sociálnoprávnu ochranu detí, políciu a&nbsp;podať trestné oznámenie. Často sa ma ľudia pýtajú, čo majú robiť, ak sa to dozvedia niekedy v&nbsp;piatok alebo cez víkend. Je potrebné volať na políciu, oni majú k&nbsp;dispozícii kontakt na službukonajúceho pracovníka či pracovníčku sociálnoprávnej ochrany detí. Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme dieťaťu zachránili život.

Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane...

Boli prípady, ktoré aj vami veľmi otriasli?

Určite áno. A&nbsp;nielen mnou, ale aj celým personálom, ktorý sa o&nbsp;deti či ženy stará a&nbsp;poskytuje im bezpečné útočisko. Spomínam si na dve nádherné blonďavé, modrooké dievčatká vo veku tri a&nbsp;štyri roky zneužívané vlastným starým otcom. Prejavovali mnohé známky toho, čo sa v&nbsp;domácnosti u&nbsp;deda dialo. Vyzliekali sa na dvore, ukazovali, čo s&nbsp;nimi „dedo“ robil. Často ani okolie nedokáže pochopiť, ako ťažko zasiahne sexuálne zneužívanie integritu detskej duše. Tieto deti potrebujú bezpečné pro­stredie, lásku, aby sa postupne naučili, čo spoločensky je a&nbsp;nie je prijateľné, a&nbsp;to trvá určité obdobie.

Keď vidíte malé deti, ktoré boli sexuálne zneužívané, a&nbsp;ako to, čo sa im stalo, zasiahlo do ich života, pôsobí to traumatizujúco aj na tých, čo im poskytujú pomoc a&nbsp;podporu, najmä však na mamy, ktoré majú doma deti v&nbsp;rovnakom veku. Takto sme prišli o&nbsp;dve vychovávateľky, ktoré priznali, že je to pre ne emočne náročné, že to nezvládajú. Vôbec sa im nečudujem. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí robia s&nbsp;obeťami domáceho násilia. Je to náročná a&nbsp;záslužná práca.

Robíte pre celú spoločnosť mimoriadne záslužnú prácu. Ako pomáhate týraným deťom a&nbsp;obetiam domáceho násilia, ako ich chránite? Dokážu sa znova postaviť na nohy?

Poskytujeme im bezpečný priestor, v&nbsp;ktorom môžu spracovávať zažitú traumu spôsobenú násilím. A&nbsp;to prostredníctvom pozitívnych zážitkov, arteterapie, muzikoterapie, kanisterapie, hipoterapie. Sú veľmi nadané a&nbsp;pre mnohé z&nbsp;nich je umenie prostriedok na spracovanie traumy, smútku či hnevu, ktorý majú v&nbsp;sebe. V&nbsp;januári pripravujeme výstavu ich umeleckých diel, na ktorú sa veľmi teším.

Naše centrum sa zameriava predovšetkým na krízovú intervenciu, deti by u&nbsp;nás nemali byť veľmi dlho, ale niekedy sa to stáva. Je to spôsobené ne­pružnosťou systému, absenciou potrebných informácií o&nbsp;násilí. Do nášho centra sú deti umiestnené prevažne neodkladným rozhodnutím súdu a&nbsp;odchádzajú buď späť do blízkej rodiny, náhradnej rodiny, prípadne do centra, ktoré im zabezpečuje dlhodobú starostlivosť. Individuálna starostlivosť, podpora, rozvoj záujmov, sprevádzanie, psychologická, terapeutická pomoc tvoria dôležitý základ zameraný na prekonanie tráum. Čím skôr prichádza odborná pomoc, tým väčšia je šanca, že dieťa alebo aj dospelá obeť domáceho násilia dokáže naštartovať nový život bez násilia.

Podávate aj legislatívne návrhy na zlepšenie celej situácie. Ako sa k&nbsp;tomu stavia štát?

K&nbsp;niektorým témam nás štát aktívne prizýva aj do prípravy legislatívy. Participovali sme napríklad na novelizácii zákona č.&nbsp;305/2005 o&nbsp;sociálnoprávnej ochrane detí, na základe ktorej sa rozšírili opatrenia pre deti a&nbsp;rodiny v&nbsp;kríze do ambulancií a&nbsp;terénu. Hrdá som aj na to, že sa nám podarilo spolu s&nbsp;ďalšími partnermi participovať pod záštitou pani exprezidentky a&nbsp;ostatných rezortov na legislatívnom ukotvení intervenčných centier. Bolo to v&nbsp;období korony, keď sa niekoľkonásobne zvýšil počet obetí domáceho násilia. Ide o&nbsp;významnú systémovú zmenu a&nbsp;zakotvenie spolupráce medzi políciou a&nbsp;intervenčnými centrami pri vykázaní násilnej osoby z&nbsp;obydlia. Vďaka tejto spolupráci je odborná pomoc a&nbsp;podpora obetiam domáceho násilia dostupnejšia. Na Slovensku je zatiaľ desať intervenčných centier a&nbsp;pokrytý je každý kraj. Dôležité je však povedať, že každým rokom sa zvyšuje počet tých, ktorým pomáhame. Vážime si spoluprácu s&nbsp;políciou, ale aj s&nbsp;mnohými ďalšími rezortmi, ktoré sú prístupné aj systémovo riešiť problémy obetí domáceho násilia.

Ako vás môžu ľudia podporiť? Chystáte aj ďalšie aktivity?

Našu činnosť môžu podporiť finančne aj materiálne. Z&nbsp;materiálnych darov sú pre nás vzácne najmä trvanlivé potraviny či drogéria. Vytvorili sme platformu Bez modrín s&nbsp;podporou našich donorov, kde sú k&nbsp;dispozícii rôzne informácie a&nbsp;interaktívne vzdelávanie. Sú určené pre pedagógov, pedagogičky, sociálnych pracovníkov, vedúce krúžkov, jednoducho pre všetkých, ktorí pracujú s&nbsp;deťmi. Sú zamerané na identifikáciu syndrómu CAN, vhodné a&nbsp;nevhodné postupy, ak sa dieťa zdôverí, ale aj v&nbsp;prípade, že nie, na vhodné dotyky a&nbsp;na mnoho zaujímavých tém.

Našou vlajkovou loďou je preventívny program Kozmo a&nbsp;jeho dobrodružstvá. Je určený pre deti od štyroch do sedem rokov. Kozmo je kozmonaut, ktorý lieta po planétach a&nbsp;na nich sa stretáva s&nbsp;nevhodným správaním, násilím. Zistili sme, že deti majú problém identifikovať čo je ok a&nbsp;čo nie je. Kozmo deti cez príbehy učí, čo je správne. Učí ich riešiť konflikty nenásilne, vzájomne si pomáhať, podporovať sa a&nbsp;rozpoznať násilie. Minulý rok sme začali s&nbsp;kampaňou Medúza, ktorá sa zaoberá témou znásilnení. Sedem žien verejne odhalilo najťažšiu životnú traumu –&nbsp;znásilnenie. Jej následky aj to, čo im najviac pri vyrovnávaní s&nbsp;ňou pomohlo, ale aj to, čo v&nbsp;systéme chýba. Začiatkom nového roka pripravujeme Medúzu&nbsp;2. V&nbsp;nej sa chceme venovať problému znásilnení z&nbsp;viacerých aspektov. Sme presvedčení, že je veľmi dôležité, aby sa tí a&nbsp;tie, čo prešli peklom znásilnenia –&nbsp;ženy, muži, deti, dočkali starostlivosti a&nbsp;podpory a&nbsp;mali možnosť na niekoho sa obrátiť a&nbsp;povedať mu o&nbsp;tom. No bez spolupráce a&nbsp;vzájomného prepojenia rezortov a&nbsp;organizácií, ktoré sa tejto téme venujú, to nepôjde.

Centrum Slniečko pomáha týraným deťom: Vo svojom vnútri prežívajú muky, obviňujú sa

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Centrum Slniečko pomáha týraným deťom: Vo svojom vnútri prežívajú muky, obviňujú sa

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Hanbil sa chodiť medzi ľudí: Čudoval som sa, koľko moje telo dokáže zjesť, hovorí Ján Hodoň

Označili ju za hypochondra, nakoniec to bola skleróza: Choroba ju nepoložila! Začala som žiť

Bol závislý na jedle: Extrémne premeny mu zmenili život! Bral som to ako poslednú šancu

Výber pre vás