Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Pracuje so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Vďaka tomu sa dnes pozerá na mnohé veci inak. Po šou sa potrebovala zamestnať, keďže pre kovid nemohla poriadne koncertovať. Mala problém nájsť si prácu a&nbsp;cítila na sebe veľký tlak. To ju však priviedlo k&nbsp;zamestnaniu, ktoré je pre ňu skôr oddychom, a&nbsp;dalo jej to viac, než by čakala. Viac nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Od tvojho víťazstva v&nbsp;SuperStar ubehlo už päť rokov. Ako tvoj život vyzerá teraz, čo sa zmenilo?

Veľa vecí sa zmenilo. Vyhrala som veľkú súťaž, ktorá ma vystrelila v&nbsp;období, keď sa koncertovať veľmi nedalo, pretože bol kovid. Mňa to zastavilo na dva roky, ale chodievali sme hrávať, točili sme Tvoja tvár znie povedome. Teraz fungujeme normálne, pomaličky sa nám to začalo za tie roky znova rozbiehať. Boli však hluché obdobia, lebo veľa akcií sa prestalo robiť, ľudia nechodili, ťažko sa predávali vstupenky. Teraz sa to konečne znova začína vracať do starých koľají. Momentálne tvoríme album, spolupracujem so zaujímavými ľuďmi. Teším sa na to a&nbsp;verím, že sa nám to podarí. Možno to bude trošku dlhšie trvať, lebo hľadám ešte nejaké cesty.

Zmenil sa mi však život, určite. Ľudia ma poznajú, teraz to už troška utíchlo, ale bol to masaker zo začiatku pre mňa.

Bola sláva na teba veľký nápor?

Áno, ľudia mali odo mňa očakávania. Spoznávali ma na ulici a&nbsp;veľakrát prekračovali isté hranice. Som veľký extrovert, milujem sa rozprávať s&nbsp;ľuďmi, ale mám aj svoje hranice. Ľudia preháňali v&nbsp;situáciách, keď sa to naozaj nehodilo. Bolo ťažké kvázi robiť pretvárku, napríklad keď som takto stretla fanúšikov v&nbsp;nemocnici a&nbsp;práve tam ležala moja starká. Niekedy to nevedeli odhadnúť. Nemyslia na to, že niektorí ľudia chcú mať čas sami pre seba. Mne nevadí, keď za mnou prídu, aj sa s&nbsp;nimi odfotím, ale mám radšej, keď za mnou niekto príde a&nbsp;povedia mi, že ma sledovali, počúvajú moju hudbu a&nbsp;sú radi, že ma stretli. Potom sú tu však ľudia, ktorí sú posadnutí, lebo mi posielali esemesky. Neviem, či by som im to teraz mala preplatiť a&nbsp;čo odo mňa čakajú. Bolo to spočiatku mätúce, ale po rokoch som sa naučila, ako na to reagovať. Neprešla som žiadnym mediálnym tréningom, koľkokrát som povedala hlúposť do telky. Dostala som za to vynadané –&nbsp;a&nbsp;nielen od mojej mamy. Naučila som sa dávať si na to pozor.

Čo bolo po súťaži pre teba najťažšie? Bol vtedy aj kovid, mnohí umelci prežívali asi tie najhoršie chvíle v&nbsp;kariére a&nbsp;nemuselo sa to týkať iba financií.

Mala som ťažké obdobie v&nbsp;tom, že sa nikam nechodilo, ako muzikant som nemala čo robiť. Uviazla som na pár mesiacov doma, iba som ležala, pozerala seriály a&nbsp;celé sa to vo mne lámalo. Keď je človek sám, hlava začne pracovať, vytvára problémy. Nikdy som neskĺzla do depresie, na to som príliš veľký flegmatik. Určite som sa však bila sama so sebou, mala som zo seba veľmi zlý pocit, veci sa nehýbali, všetko stálo. Človek je nespokojný so sebou, vytvára konflikty, ktoré by tam v&nbsp;skutočnosti nemali byť. Nejak som sa z&nbsp;toho dostala, začala som si hľadať brigády. Nikto nevie, že som počas kovidu robila v&nbsp;Medirexe, v&nbsp;tých unimobunkách, kde sa robili výtery z&nbsp;nosa. Ale stalo sa, že aj tam ma ľudia spoznali podľa hlasu. Nechcela som byť doma, nezvládala som to sama so sebou, potrebovala som sa stretávať s&nbsp;ľuďmi. Ľudia sa čudovali, čo tam robím, veď som mala spievať. Ale ja som sa chcela zamestnať a&nbsp;spoznávať ľudí.

Potrebovala si si nájsť normálnu prácu, aby si sa uživila. Nebol to pre teba problém? Bola si vtedy veľmi známa, stále si, ale či práve toto nebolo prekážkou, že z&nbsp;teba chceli vyťažiť.

Áno, to sa určite dialo. Vždy som túžila robiť v&nbsp;kaviarni a&nbsp;veľmi sa mi páči, keď je kaviareň spojená s&nbsp;kníhkupectvom, je tam príjemná atmosféra. Ľudia si tam prídu oddýchnuť, páčilo by sa mi obsluhovať ich, rozprávať sa s&nbsp;nimi. Absolútne sa viem odosobniť od toho, kto som. Ja to tak ani ne­vnímam. Pripadám si ako normálny človek.

Keď som prišla takto na jeden pohovor, stala sa presne táto situácia. Povedali mi, ako sú radi, že mám záujem o&nbsp;tú prácu a&nbsp;že im bude cťou, keď u&nbsp;nich budem pracovať. Vtedy sa pre mňa celá tá vízia skončila. Kaviareň sa nekonala a&nbsp;potom som sa dostala k&nbsp;práci, ktorú vykonávam teraz popri hudbe.

Práca so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi v nej niečo zmenila. Pokračovanie na ďalšej strane...

Začala si pracovať so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Čo ťa k&nbsp;tomu viedlo?

Mám kamaráta Františka Košarišťana (Fero Joke) a&nbsp;on s&nbsp;nimi pracoval predtým. Spýtal sa ma, či to nechcem vyskúšať. Prišla som, zoznámila som sa a&nbsp;začalo to fungovať. Trvalo mi celkom dlho nabehnúť na to, lebo predtým som sa s&nbsp;takýmito ľuďmi nestretla. Dlho som načítavala nejaké veci, ale teraz je to pre mňa komfortná zóna. Je milé s&nbsp;nimi variť, pozerať filmy, pomáhať im, upratovať. Je to pre mňa spomalenie, lebo oni robia všetko s&nbsp;pokojom. Musia na to ísť pomaly a&nbsp;učia sa krok za krokom. Je to iný svet a&nbsp;človek sa naučí veci vnímať trošku inak.

Dá sa povedať, že práca je pre teba oddych?

Je to pre mňa relax. Niekedy mi síce prepne a&nbsp;začnem tam presúvať nábytok –&nbsp;mám rada zmeny, ale je to pre mňa oddych. Mám skvelých kolegov aj nadriadených, sme kamaráti, bavíme sa o&nbsp;osobnom živote, pomáhame si. Funguje to veľmi prirodzene. Nie je to ako prísť do práce o&nbsp;8.00 a&nbsp;vrátiť sa domov so znechutením. Odpracujem si osem hodín, aj dvanásť, ale odchádzam z&nbsp;roboty s&nbsp;tým, že oni sedia na gauči a&nbsp;povedia mi na rozlúčku, že ma majú radi. Je dobré hovoriť si takéto veci. Oni sa radi objímajú, majú radi fyzický kontakt, chytia ťa za ruku, tešia sa z&nbsp;hocičoho. To sa mi na tom páči. A&nbsp;keď odchádzam s&nbsp;tým, že ma má niekto rád, je to úplne iné sa tam znova vrátiť.

Ich svet je autentický. Dávajú ti inšpiráciu na tvoju tvorbu?

Veľa sa s&nbsp;nimi rozprávam. S&nbsp;niektorými klientmi sa to úplne nedá, ale páči sa mi, aký majú na svet ružový pohľad, taký nevinný. Minule som varila s&nbsp;jednou klietkou a&nbsp;spýtala sa ma, prečo som smutná. Povedala som jej, že som iba unavená. Spýtala sa prečo a&nbsp;povedala som jej –&nbsp;lebo som stále v&nbsp;robote. A&nbsp;ona sa opýtala: „Áno, a&nbsp;kde robíš?“

Oni berú svet inak. Aj keď chodia do práce, mám pocit, že to neberú úplne ako prácu, ale ako miesto, kde sa dokážu uplatniť, a&nbsp;vážia si, že ju majú. Nie všade ich chcú zamestnať, je pre nich náročné zohnať si prácu, kde tolerujú pomalší proces zaúčania. Firma s&nbsp;nimi musí mať trpezlivosť a&nbsp;rovnako kolegovia. Vážim si všetky firmy, ktoré ich zamestnávajú.

Čo je náplňou tvojej práce?

Som inštruktorka sociálnej rehabilitácie. Učíme ich, ako umývať riad, ako správne upratovať izbu. Keď chcú napríklad cvičiť jogu, ukážeme im, ako si na YouTube nájsť video a&nbsp;podľa neho cvičiť. Zaúčame ich do bežného života a&nbsp;učíme ich veci, ktoré potrebujú vedieť. Napríklad ako chodiť k&nbsp;lekárovi, ako sa vyberajú peniaze z&nbsp;bankomatu. Sú to však aj zábavné veci –&nbsp;ideme s&nbsp;nimi na koncert, dáme si s&nbsp;nimi trdelník a&nbsp;podobne. Učíme ich žiť úplne obyčajný život, aby to pre nich bola komfortná zóna a&nbsp;nemali z&nbsp;toho stresy.

Musela si kvôli tomu aj študovať?

Nie, ale urobila som si kurz. Funguje to na princípe, ako keď si niekto spraví opatrovateľský kurz. Trvalo to pár mesiacov. Človek potom dostane papier a&nbsp;môže pracovať ako inštruktor.

Myslíš, že sme dostatočne ohľaduplná spoločnosť? Čo máme robiť, aby sme ich viac prijali?

Nesmiete ich ľutovať, tam nesmie byť ľútosť. Ani ja som sa tak nikdy na nich nepozerala, ani keď som tam začínala pracovať. Brala som ich ako seberovných, aj si z&nbsp;nich robím žarty a&nbsp;oni zo mňa. Potrebujú kamošov a&nbsp;nie niekoho, kto ich bude ľutovať. Náš problém je, že sa na nich pozeráme ako na menšinu, ktorá potrebuje, aby sa o&nbsp;ňu niekto staral, aby jej dali peniaze. Myslím, že sme toto vytvorili my ako spoločnosť, lebo stále sa robia nejaké zbierky, no podľa mňa to je skôr úloha štátu, aby im prispieval a&nbsp;oni mohli žiť plnohodnotný život. Ak odvádzame dane, používajú sa na dôchodok pre ľudí, ktorí sú takisto v&nbsp;sociálnych domoch a&nbsp;podobne. Možno sa mýlim, no je to môj názor a&nbsp;myslím si, že štát by mal zvýšiť invalidné dôchodky. To je bod, na ktorom to viazne. Aj keby si chceli urobiť radosť, musíme na to odkladať každý cent. Je to smutné. Myslím, že chyba je v&nbsp;tom, že nedostávajú dostatočné peniaze od štátu, aby mohli žiť normálny život, aby si mohli kúpiť počítač, aby sa mohli zdokonaľovať. Vždy to viazne na financiách a&nbsp;presne preto sa robia zbierky, preto ich ľudia majú zaškatuľkovaných ako niekoho, kto potrebuje pomoc alebo je odkázaný na finančnú pomoc iných.

Čo ti dáva táto práca? Plánuješ sa jej venovať naďalej?

Premýšľam nad vysokou školou, ale neviem, kedy by som to stihla urobiť. Keby som chcela študovať, musela by som sa vzdať hudby, lebo hrám cez víkendy, a&nbsp;študovala by som externe. Denné štúdium by som určite nezvládla. Premýšľam nad tým, ale táto práca mi určite dáva veľa. Spomaľuje mi to život a&nbsp;mám pocit, že robím niečo navyše. Neberiem to ani ako prácu, nie je to pre mňa hlavný zdroj obživy, ale je to miesto, kam rada chodím a&nbsp;kvôli čomu musím vstať. To je pre mňa najdôležitejšia vec. Pracovala som už od strašne skorého veku, som na to na­učená. Keď som iba hrávala cez víkendy, mala som päť dní v&nbsp;týždni voľno. Bola som dlho hore, spala som, koľko som chcela, ale potrebovala som si usporiadať život. Myslím, že už mám aj vek na to, aby som bola zodpovednejšia. Snažím sa dávať si toho čo najviac teraz, kým vládzem a&nbsp;mám na to kapacitu. Som veľmi rada, že som sa k&nbsp;tejto práci dostala, lebo keby nebolo toho, v&nbsp;živote by som sa na veci nepozerala tak, ako sa pozerám, a&nbsp;nevidela by som tie medzery v&nbsp;systéme. Nespoznala by som sa ani s&nbsp;ľuďmi, ktorí dokážu žiť takto krásne, jednoducho a&nbsp;srdečne. Zmenilo sa vo mne niečo, odkedy tam pracujem. Keď volám s&nbsp;mamou, ukončím telefonát s&nbsp;tým, že ju ľúbim. Úplne inak som sa začala pozerať na ľudí. Keď niekoho stretnem, nemám problém mu povedať, že vyzerá krásne. Klienti nám to takto hovoria. Kúpila som si nový sveter a&nbsp;klientka si to hneď všimla a&nbsp;pochválila ma.

Ktorému človeku by toto nezlepšilo deň?

Presne tak. Sú veľmi úprimní a&nbsp;myslím si, že tá úprimnosť ľuďom strašne chýba. Mňa toto naučili. Keď idem do obchodu, vidím, že predavačka je milá, kúpim jej malú čokoládku a&nbsp;poďakujem sa jej, že mi spríjemňuje deň. Nemám s&nbsp;tým absolútne problém. Je pre mňa prirodzené rozdávať ľuďom lásku. Celý život fungujem cez lásku, emócie a&nbsp;všetko, čo som sa naučila v&nbsp;tejto práci, preklápam do svojho osobného života. Nie je to tak, že ja ich niečo učím, ale oni učia mňa.

Keď si to všetko zhrnieme, kto je Barbora Piešová dnes?

Absolútne obyčajný človek. Neviem to opísať. Som na všetky strany, kam ma dáte, tam budem –&nbsp;a&nbsp;veľmi rada, pokiaľ tam budú dobrí ľudia. Mám rada svet a&nbsp;rada sa stretávam s&nbsp;dobrými ľuďmi. Ešte stále sa objavujem a&nbsp;každým rokom mám pocit, že som v&nbsp;niečom iná, že sa inak pohybujem. Som stále niekde inde. Pozerám sa na veci inak, dospievam. Neviem povedať, kto som. Možno to budem vedieť až na dôchodku.

Babora Piešová pracuje so zdravotne znevýhodnenými: Zmenil sa mi pohľad na ľudí, oni učia mňa

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Babora Piešová pracuje so zdravotne znevýhodnenými: Zmenil sa mi pohľad na ľudí, oni učia mňa

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Z extrému do extrému: Adriana bola otrokom kalorických tabuliek! Pri cvičení som až plakala

Život vozičkára: František sa narodil s vyše 50 zlomeninami! Naučilo ma to byť nezlomným

Herci s Downovým syndrómom: Ich svet je autentický, robia obdivuhodné pokroky

Výber pre vás