Peter Ličák

Takmer štyridsať ciest s&nbsp;humanitárnou pomocou na Ukrajinu má na konte známy prešovský barista, kaviarnik a&nbsp;pražiar kávy Viktor Štefančík (40). Začiatkom jari zo dňa na deň zmenila aj jemu chod života vojna na Ukrajine. Prípravu dobrej kávy považuje nielen za svoje vysnívané zamestnanie, ale aj za koníčka a&nbsp;na chuti jeho kávy to, samozrejme, aj poznať. Voľný čas najradšej trávi potulkami po horách, s&nbsp;príchodom mrazov a&nbsp;snehovej periny ho vídať v&nbsp;ľadových vodách prírodného kúpaliska Delňa alebo vo vodnej nádrži Sigord v&nbsp;lone Slanských vrchov. Vraví, že v&nbsp;ľadovej vode si najlepšie vyčistí hlavu od planých spomienok, ktoré si priniesol z&nbsp;ciest po Ukrajine.

„Dva týždne po prvých útokoch na východnú Ukrajinu som sa zapojil ako dobrovoľník do humanitárnej pomoci občianskeho združenia Podaj ďalej, odvtedy som bol ako vodič dodávky s&nbsp;humanitárnou pomocou v&nbsp;napadnutej krajine každý týždeň. Táto práca ma doslova pohltila, môj život, moje zmýšľanie, pohľad na svet a&nbsp;jeho najväčšie problémy sa dosť podstatne zmenili. Pred vojnou som býval nešťastný z&nbsp;toho, že zákazníkovi nechutila moja káva, dnes ma trápia iné veci, najmä to, ako Ukrajinci prežijú zimu, koľko detí pomrzne, koľko umrie od hladu, koľko ľudí umrie v&nbsp;nemocniciach preto, že pre nich nebudú mať lieky,“ hovorí známy barista z&nbsp;metropoly Šariša.

Najďalej viezol s&nbsp;kolegami z&nbsp;občianskeho združenia humanitárnu pomoc do mesta Nikopol v&nbsp;Dnepropetrovskej oblasti na juhu krajiny. Bola to náročná cesta, predovšetkým na psychiku, lebo zásielku pomoci od Prešovčanov vykladali len šesť kilometrov od frontovej línie. Tú tvorila rieka Dneper, každú chvíľu bolo počuť výbuchy, raz bližšie, inokedy vzdialenejšie, ale Nikopolčanov to už nevzrušovalo, za tie mesiace bojov si už zvykli, že vojna je tak blízko. Nikopol je bývalá kozácka osada, Rusi by sa mesta radi zmocnili, má významnú strategickú polohu, leží na hlavnom cestnom aj železničnom ťahu spájajúcom priemyselné oblasti Donbasu, Záporožia s&nbsp;Kryvým Rihom, rodným mestom prezidenta Zelenského.

„Dva dni po našom odchode ruskí vojaci vystrelili na mesto 40 rakiet. Ako nám krátko po útoku telefonovali kamaráti, v&nbsp;meste bolo zasiahnutých niekoľko panelákov a&nbsp;elektrické vedenie, časť Nikopola ostala bez elektriny. Primátor Jevhen Jevtušenko nám ukázal zbierku šrapnelov, ktoré poškodili mestský úrad, aj priamo nad jeho pracovným stolom má po raketovom ostreľovaní dieru v&nbsp;strope. A&nbsp;jeho spolupracovníčka z&nbsp;radnice pani Oksana nám ukázala v&nbsp;mobile snímky zbombardovaného domu svojej rodiny,“ hovorí Viktor o zážitkoch z poslednej cesty na južnú Ukrajinu. Najšokujúcejšie chvíle zažil u&nbsp;našich východných susedoch krátko po vypuknutí vojny. Hoci útoky agresorov vtedy smerovali predovšetkým na Doneckú a&nbsp;Luhanskú oblasť, silné šoky zažívali aj ľudia na západnej Ukrajine v&nbsp;pohraničnom Užhorode, v&nbsp;Mukačeve, Chuste, Ľvove. Z&nbsp;obavy o&nbsp;život utekali z&nbsp;napadnutej krajiny do Poľska a&nbsp;na Slovensko a&nbsp;odtiaľ ďalej do západnej Európy stámilióny Ukrajincov.

„Zo strednej a&nbsp;z&nbsp;najchudobnejšej triedy utekali pred vojnou predovšetkým mamy s&nbsp;deťmi. Muži ostali doma, narukovali do armády alebo ostali v&nbsp;robote, aby mali pre rodiny na úteku zdroj príjmov. Na začiatku vojny sa každý staral o&nbsp;seba, o&nbsp;svoju rodinu, o&nbsp;jej bezpečnosť. Ale jedenásť mesiacov vojny veľmi zmenilo spoločenskú klímu. Ukrajinci sú dnes po všetkých tých útrapách oveľa silnejší, odolnejší národ. Nerozdeľujú ich malichernosti, politické šarvátky, aké máme na Slovensku denne na programe, to všetko zmizlo z&nbsp;ich života. Pri každej mojej ceste na Ukrajinu je to viditeľnejšie, zaslúžia si za to obdiv celého sveta. Všetci sú si v&nbsp;tom nešťastí rovní. Primár, policajt, pekár, teta predávajúca v&nbsp;stánku na ulici, všetci sú na jednej lodi, sú súčasťou okupovaného, brániaceho sa národa. To ich stmeľuje, tak ako nikdy predtým,“ vykresľuje spoločenskú atmosféru na Ukrajine.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Hoci o&nbsp;tohtoročnej zime už možno povedať, že sa prehupla do druhej polovice, obavy zo silných mrazov ešte Ukrajinci nehodili za hlavu. Zamrznuté polia, lesné a&nbsp;poľné cesty nahrávajú ťažkej technike, pre ktorú by boli v&nbsp;čase dažďov a&nbsp;odmäku dosť veľkou prekážkou. „Teraz im najviac chýbajú generátory na výrobu elektriny, nemocnice a&nbsp;lekárne majú zúfalý nedostatok liekov, rodiny sa potešia z&nbsp;každého variča. Väčšina si nemá na čom uvariť teplé jedlo, už si zvykli jesť studené konzervy. Pre našincov je to nepredstaviteľná podoba žitia, výstižnejšie povedané, prežívania. Ráno nikto nevie, či sa dožije večera, či ruská raketa alebo dron neurobí z&nbsp;ich deti siroty...“

Denným spoločníkom Ukrajincov je už jedenásť mesiacov strach. Neraz ho na Ukrajine zažil aj Viktor Štefančík. Priznáva, že ho má pred každou cestou za našu východnú hranicu, cíti mravčenie po celom tele, ani čoby mal z&nbsp;vysokej skaly skočiť do hlbokej priepasti. Najsilnejší strach zažil krátko pred Vianocami v&nbsp;mestečku ležiacom iba 20 kilometrov od Bachmutu, kde teraz prebiehajú najväčšie boje. Na radnicu viezol dvoch novinárov z&nbsp;Prešova. Kým urobili rozhovor s&nbsp;primátorom, ostal v&nbsp;aute na parkovisku. Zrazu sa celým mestečkom rozozvučali sirény, kým sa stihol skryť do úkrytu pod obecným domom, nad hlavou mu lietali ruské rakety. Jeho kolega z&nbsp;občianskeho združenia Vlado Benč im síce pozháňal nepriestrelné vesty, ale tie človeka pred útokom rakiet neochránia. To sú podľa Viktora chvíle, keď sa človek začne podvedome lúčiť so životom.

„Pre ukrajinské rodiny sú teraz veľkou katastrofou výpadky elektriny, bez nej nemajú teplo, nemajú na čom variť. V&nbsp;dedinke Poliana, zopár kilometrov za Mukačevom, nemali pred Vianocami elektrinu dva týždne. Posťažovali sa nám, že také čosi naposledy zažili, keď na Zakarpatsko vtrhli fašistické vojská, že raz sa toho dočkajú aj od Rusov, niečomu takému by nikdy neboli uverili. Vojnu najviac cítiť v&nbsp;mestách a&nbsp;dedinách na brehoch Dnepra, tam dole na jeho južnom toku som nezažil ani deň, aby nebolo počuť výbuchy ruských rakiet, mínometov, granátov. V&nbsp;Dneperskej oblasti sme počas jednej cesty zažili 25 kontrol, opatrnosť a&nbsp;obozretnosť tam považujú za základ prežitia,“ hovorí o&nbsp;svojich skúsenostiach z&nbsp;ciest na Ukrajinu Viktor Štefančík.

Ukrajinskí vojaci, profesionáli i&nbsp;dobrovoľníci, s&nbsp;ktorými hovoril začiatkom roka, sú presvedčení, že ešte tejto jari dobyjú do posledného metra všetky územia anektované ruskou armádou. „Pri našej ostatnej ceste na Ukrajinu nám vojaci kúpili v&nbsp;stánku na ulici kebab, pri debate nás prekvapili svojím pozitívnym naladením. Sú presvedčení, že v&nbsp;máji zahlásia prezidentovi Zelenskému, že z&nbsp;Ukrajiny vyprášili posledného ruského vojaka. To je naozaj životodarný optimizmus,“ konštatuje s&nbsp;obdivom Viktor.

Všetkým nám vlani na jar vstúpila do života vojna, život zamestnancov Centra sociálnych služieb Domov pod Tatrami v Batizovciach na spojnici tretej triedy medzi Svitom a Tatranskou Poliankou už predtým doslova naruby obrátila kovidová pandémia. Onedlho, 1. marca, to bude už 28 rokov, čo rodáčka z&nbsp;Piešťan Katarína Bolisegová (56) prvykrát prekročila prah batizovského kaštieľa starej šľachtickej rodiny Máriássyovcov. „Za tie roky som pod jeho strechou prešla azda všetkými postmi, odľahčene vravievam, že som tu začínala v montérkach. V tom čase tu stavbári vo veľkom pracovali na rekonštrukcii barokového kaštieľa, ktorý dal v roku 1756 postaviť František Máriássy s manželkou Zuzanou Szontagh. História inštitucionálnej sociálnej starostlivosti sa tu začala písať pred 64 rokmi, dnes tu vo veľkokapacitnom koedukovanom zariadení poskytujeme sociálne služby klientom, ktorí sa pre zdravotné, mentálne či telesné postihnutie nedokážu o&nbsp;seba postarať. Ani sami, ani za pomoci rodiny. Vedenie Domova pod Tatrami som prevzala pred troma rokmi, na všetkých predchádzajúcich pracovných postoch som sa venovala pedagogickej a&nbsp;sociálnej práci. Či už to bol Detský výchovný ústav Horný Bankov v&nbsp;Košiciach, špeciálne školy v&nbsp;Letanovciach a&nbsp;vo Svite, alebo základná škola pri liečebných kúpeľoch v&nbsp;Lučivnej,“ hovorí o&nbsp;svojom pôsobení riaditeľka centra sociálnych služieb v&nbsp;Batizovciach, kde sa dnes o&nbsp;118 mentálne a&nbsp;zdravotne postihnutých klientov stará 95 pracovníkov odborných a&nbsp;obslužných činností. Pod batizovské centrum patrí aj útulok vo Svite pre ľudí, ktorí sa ocitli v&nbsp;sociálnej núdzi.

Prvýkrát kovid zasiahol plnou silou do života klientov a pracovníkov batizovského centra sociálnych služieb v apríli a máji 2020. „Prvý úder kovidovej pandémie nás našťastie nezaskočil, všetci sme vedeli, že je len otázka času, kedy budeme aj my čeliť útoku tohto neviditeľného nepriateľa. Vedeli sme aj to, že keď zakážeme návštevy, jediným ohrozením pre našich klientov budeme my. Tak sme sa v najkritickejších chvíľach rozhodli, že ostaneme zatvorení s klientmi, nebudeme po skončení pracovnej zmeny chodiť domov. Najprv sa pre tento krok rozhodlo 30 pracovníkov odborných aj obslužných činností, potom sa pridalo ďalších šesť kolegov. Tak sme tu so svojimi klientmi ostali dobrovoľne zatvorení, s rodinou sme komunikovali len cez mobily, náročne to mali hlavne mamy s menšími deťmi alebo tí, ktorí majú na starosti starších rodičov či iných príbuzných. Trvalo to osemnásť dní, spali sme na matracoch v kanceláriách, spoločenských miestnostiach – zdravotné sestry, opatrovateľky, inštruktori rehabilitácie, kuchárky, administratívne pracovníčky, chlapi z údržby, upratovačky, práčky. Zažili sme veselé chvíle, ale aj dni naplnené smútkom a clivotou za rodinou. Úprimne, nechceli by sme si to zopakovať. Hoci človek nikdy nevie, čomu ešte bude v živote čeliť,“ spomína na najťažšie pracovné dni vo svojom živote Katarína Bolisegová.

Pani riaditeľka a&nbsp;jej kolegyne a&nbsp;kolegovia zhodne tvrdia, že tie dva pandemické roky im zobrali zo života niekoľko rokov, bola to enormná záťaž predovšetkým na psychiku – zamestnancov, ale aj klientov. Väčšina klientov nechápala, čo sa deje, prečo sa musia testovať, očkovať. A&nbsp;zamestnanci sa teraz aj trochu čudujú, že vtedy nepocítili žiadne príznaky ponorkovej choroby, ktorá zvyčajne zaútočí práve na ľudí, ktorí sa na dlhší čas ocitnú spolu v&nbsp;kritickej situácii. Ale ako vravia, naučili sa s&nbsp;kovidovou hrozbou nielen žiť, ale našli aj spôsob, ako sa pred touto pliagou brániť.

K&nbsp;obetavým ľuďom s&nbsp;veľkým srdcom patrí aj Marko Urdzik (64) z&nbsp;Lipian, ktorý už dve desaťročia šéfuje Potravinovej banke Slovenska. Je to občianske združenie, ktoré sa snaží o&nbsp;to, aby sa neplytvalo potravinami, nabáda ľudí aj obchodné reťazce k&nbsp;solidarite a&nbsp;získané potraviny rozdeľuje medzi tých, ktorí ich najviac potrebujú. „Ponúkame obchodným reťazcom, výrobcom potravín, ale aj pestovateľom zeleniny a&nbsp;ovocia, aby potravinovej banke darovali prebytky potravín, ktoré nemôžu predať alebo inak využiť. Do našich skladov posielajú potraviny, ktoré nemôžu dať do predaja pre poškodené etikety, ktoré sú už po dátume minimálnej trvanlivosti alebo tesne pred koncom záruky. Tieto potraviny distribuujeme z&nbsp;našich skladov ľuďom, ktorí zápasia s&nbsp;chudobou,“ hovorí autor projektu humanitárnej pomoci Potravinová banka Slovenska.

Popri nakladaní potravín do ukrajinskej dodávky pre mesto Vynohradiv v&nbsp;Zakarpatskej oblasti Ukrajiny vraví, že z&nbsp;detských rokov si pamätá, ako jedlo dokáže ľuďom v&nbsp;núdzi spríjemniť pochmúrne dni. V&nbsp;detstve prekonal mozgovú obrnu, detské roky prežil v&nbsp;nemocniciach a&nbsp;rehabilitačných ústavoch, roky trvalo, kým dokázal bez pomoci urobiť aspoň zopár neistých krokov. „Ani si neviete predstaviť, ako ma vtedy dokázala potešiť čokoládka Milena či balíček pestrofarebných lentiliek. Teraz sa snažím, aby taký pocit radosti mohli zažiť u&nbsp;nás či na Ukrajine ľudia, ktorí si veľa radosti a&nbsp;potešenia v&nbsp;živote neužili.“

Vlani Potravinová banka Slovensko pomohla ľuďom v&nbsp;sociálnej núdzi päťtisíc tonami potravín. Dostala ich od vyše 160 firiem, od veľkoskladov, obchodných reťazcov, výrobcov. „Pred malou chvíľou mi jedna firma volala, že nám posiela štyritisíc kusov ruských vajec, lebo o&nbsp;niekoľko dní sa im skončí záruka. Musím sa teraz veľmi rýchlo rozhodnúť, kam ich pošleme, do ktorých útulkov pre ľudí bez domova či do najchudobnejších rómskych osád, alebo do niektorých centier sociálnej starostlivosti. Teraz akurát nakladáme potraviny pre ukrajinské mesto Vynohradiv, ale tam predsa ruské vajcia poslať nemôžeme,“ konštatuje pán Urdzik.

Zlu sa dá aj vzoprieť: Nezištná pomoc a obetavosť mnohých Slovákov nemá hranice

Výber pre vás

Zlu sa dá aj vzoprieť: Nezištná pomoc a obetavosť mnohých Slovákov nemá hranice

Súvisiace články

Bodygard viedenského dvora: V Dóme svätého Martina v Bratislave korunovali aj Máriu Teréziu

Dukáty vyrazené v tunajšej mincovni v KREMNICI v minulosti podopierali tróny mnohých panovníkov

Najrozsiahlejšia obec: Centrálna časť VRBOVIEC je obsypaná šiestimi desiatkami kopaníc a samôt

Výber pre vás