V minulosti mali kopaníc takmer stovku. Pod Vrbovce patrila aj dnes už samostatná dedina Chvojnica so svojimi kopanicami. V roku 1845 mali Vrbovce bez dvoch ľudí šesťtisíc obyvateľov. V tom čase bola Myjava menšia. Veľký odliv nastal počas masívneho vysťahovalectva – z dnešného pohľadu ekonomickej migrácie, najmä za veľkú mláku na americké kontinenty. Prešli už tri desiatky rokov od emocionálneho rozdelenia Česko-Slovenska a boja o usporiadanie hraníc. V tom čase pripadla vtedajšia osada U Sabotů Českej republike. Dnes je to slovenská osada Šance.

Preventívna sťažnosť

Starosta Dušan Eliáš ťahá už druhé volebné obdobie. Predtým bol dvanásť rokov zástupcom starostu. Vzdelaním je environmentalista. Venoval sa životnému prostrediu v priemysle. Veci verejné a dianie v rodnej obci ho zaujímali, preto začal chodiť na zastupiteľstvá. Časom sa z neho stal poslanec, neskôr zástupca a nakoniec hlava Vrboviec. „V obci máme tri generácie žijúcich starostov. Obaja moji predchodcovia odišli do starobného dôchodku. Stretávame sa, pretože sa stretať chceme. Neobchádzame sa ani si nemáme čo vyčítať. S odstupom času dobre vieme, že každý z nás by niektoré veci urobil inak. Je zbytočné hľadať nedostatky, lepšie je vyzdvihnúť a stavať na tom dobrom. Ak aj bolo v minulosti niečo, čo bolo treba urobiť inak, môžeme to napraviť teraz. Dobre vieme, že len ten, kto nič neurobí, nič nepokazí.“

Dušan Eliáš nastúpil do úradu, keď pandémia otvárala náruč. „Mali sme pred sebou kopu projektov, napríklad rekonštrukciu tradičného hospodárskeho dvora. Zrealizovali sme medzinárodnú cyklotrasu, ktorá nás spája s moravským Kuželovom, a postavili sme bytovku s ôsmimi nájomnými bytmi. Snažili sme sa zrekonštruovať čo najviac ciest, ktoré spájajú centrálnu časť obce s kopanicami.“ Pred tridsiatimi rokmi z večera do rána Vrbovciam za humnami vyrástla hranica medzi Českom a Slovenskom. Ľudia boli nahnevaní, že im život skomplikovali hraničné priechody s colnicami. „Kolóny kamiónov mali aj dva kilometre. Mnohí sa nevedeli rozhodnúť, či prejsť na českú alebo slovenskú stranu. Ako slovenský patriot si myslím, že je dobré, že máme vlastný dom, v ktorom si môžeme hospodáriť po svojom, ale pri našej veľkej previazanosti so susedmi na Morave mi to je ľúto. S odstupom času akoby sa pre nás nič nezmenilo. Kontroly na hraniciach zmizli.“

Ako každý starosta, aj Dušan Eliáš môže kolegom na druhej strane hranice závidieť, že u nich ide takmer všetko ľahšie a byrokracia tam tým, ktorí niečo robia, nehádže polená pod nohy. „Na Morave je to trochu inak. Tam ni­kdy netrpeli neporiadkom s pozemkami. Ich rakúske dedičné právo bolo iné než naše uhorské. U nás len teraz začíname rozumne riešiť pozemkové úpravy. Na Morave je ľahšie budovať cesty, kanalizáciu či vodovod. Iná je aj štruktúra a infraštruktúra. Trebárs susedný Kuželov je malá kompaktná dedina. Niektoré naše kopanice sú od centra vzdialené aj päť kilometrov a cesty väčšinou nie sú asfaltové, ale iba spevnené. Rozľahlosť je pre nás problém. Keď napadne viac snehu, dvoma traktormi nie sme za deň schopní sprístupniť všetky kopanice. Poľnohospodárske družstvo, ktoré by nám v prípade núdze pomohlo, už neexistuje.“

Starosta by privítal, keby ľudia z politiky a štátni úradníci viac počúvali a hlavne keby obce efektívne informovali. „Neustále sa dozvedáme o veciach, ktoré sa nás bezprostredne týkajú, z médií. Bolo to aj pri takých vážnych veciach ako pri opatreniach počas korony. Našej hraničnej obce sa bytostne dotýkalo uzatváranie priechodov. Dozvedeli sme sa o ňom od ľudí zo sociálnej siete. Protestovali sme mierne, až kým sme neodtiahli zátarasu z cesty. Ľudia potrebovali ísť do práce na druhú stranu. Od dediny bola zrazu nekompromisne odrezaná vlaková stanica Vrbovce, kde štátna hranica prechádza stredom prístupovej cesty. Za betónové zátarasy sa nemohlo dostať ani naše auto na zvoz komunálneho odpadu. Obchádzka pre ľudí, ktorí pracujú v podniku hneď za hranicou, mala 80 kilometrov. Inak to majú do roboty približne osem kilometrov.“

To nie je jediná výzva, ktorá sa dá zažiť na obecnom úrade. „Počas zimy mi zatelefonovala pani, ktorá sa prisťahovala z Bratislavy, že nemá odhrnutú cestu k domu. Zavolal som traktoristovi a ten ma ubezpečil, že odhrnuté má už od večera. Zavolal som jej naspäť. Pripustila, že je to možné, pretože sa ešte nebola pozrieť, ale pošle manžela, aby to skontroloval. Sťažovala sa len preventívne.“ Zaujímavé je aj riešiť nariadenia vlády, ktoré prichádzajú z večera na ráno. Starostom strpčujú život. „My sa tu musíme zaoberať aj vecami, o ktorých nikto nič nevie, a vláda ich nakoniec odloží s tým, že na to nie je nič pripravené. Je to smutné.“

Pokračovanie na ďalšej strane...