Vladimír Kampf

V&nbsp;minulosti mali kopaníc takmer stovku. Pod Vrbovce patrila aj dnes už samostatná dedina Chvojnica so svojimi kopanicami. V&nbsp;roku 1845 mali Vrbovce bez dvoch ľudí šesťtisíc obyvateľov. V&nbsp;tom čase bola Myjava menšia. Veľký odliv nastal počas masívneho vysťahovalectva –&nbsp;z&nbsp;dnešného pohľadu ekonomickej migrácie, najmä za veľkú mláku na americké kontinenty. Prešli už tri desiatky rokov od emocionálneho rozdelenia Česko-Slovenska a&nbsp;boja o&nbsp;usporiadanie hraníc. V&nbsp;tom čase pripadla vtedajšia osada U&nbsp;Sabotů Českej republike. Dnes je to slovenská osada Šance.

Starosta Dušan Eliáš ťahá už druhé volebné obdobie. Predtým bol dvanásť rokov zástupcom starostu. Vzdelaním je environmentalista. Venoval sa životnému prostrediu v&nbsp;priemysle. Veci verejné a&nbsp;dianie v&nbsp;rodnej obci ho zaujímali, preto začal chodiť na zastupiteľstvá. Časom sa z&nbsp;neho stal poslanec, neskôr zástupca a&nbsp;nakoniec hlava Vrboviec. „V&nbsp;obci máme tri generácie žijúcich starostov. Obaja moji predchodcovia odišli do starobného dôchodku. Stretávame sa, pretože sa stretať chceme. Neobchádzame sa ani si nemáme čo vyčítať. S&nbsp;odstupom času dobre vieme, že každý z&nbsp;nás by niektoré veci urobil inak. Je zbytočné hľadať nedostatky, lepšie je vyzdvihnúť a&nbsp;stavať na tom dobrom. Ak aj bolo v&nbsp;minulosti niečo, čo bolo treba urobiť inak, môžeme to napraviť teraz. Dobre vieme, že len ten, kto nič neurobí, nič nepokazí.“

Dušan Eliáš nastúpil do úradu, keď pandémia otvárala náruč. „Mali sme pred sebou kopu projektov, napríklad rekonštrukciu tradičného hospodárskeho dvora. Zrealizovali sme medzinárodnú cyklotrasu, ktorá nás spája s moravským Kuželovom, a postavili sme bytovku s ôsmimi nájomnými bytmi. Snažili sme sa zrekonštruovať čo najviac ciest, ktoré spájajú centrálnu časť obce s kopanicami.“ Pred tridsiatimi rokmi z&nbsp;večera do rána Vrbovciam za humnami vyrástla hranica medzi Českom a&nbsp;Slovenskom. Ľudia boli nahnevaní, že im život skomplikovali hraničné priechody s&nbsp;colnicami. „Kolóny kamiónov mali aj dva kilometre. Mnohí sa nevedeli rozhodnúť, či prejsť na českú alebo slovenskú stranu. Ako slovenský patriot si myslím, že je dobré, že máme vlastný dom, v&nbsp;ktorom si môžeme hospodáriť po svojom, ale pri našej veľkej previazanosti so susedmi na Morave mi to je ľúto. S&nbsp;odstupom času akoby sa pre nás nič nezmenilo. Kontroly na hraniciach zmizli.“

Ako každý starosta, aj Dušan Eliáš môže kolegom na druhej strane hranice závidieť, že u&nbsp;nich ide takmer všetko ľahšie a&nbsp;byrokracia tam tým, ktorí niečo robia, nehádže polená pod nohy. „Na Morave je to trochu inak. Tam ni­kdy netrpeli neporiadkom s&nbsp;pozemkami. Ich rakúske dedičné právo bolo iné než naše uhorské. U&nbsp;nás len teraz začíname rozumne riešiť pozemkové úpravy. Na Morave je ľahšie budovať cesty, kanalizáciu či vodovod. Iná je aj štruktúra a&nbsp;infraštruktúra. Trebárs susedný Kuželov je malá kompaktná dedina. Niektoré naše kopanice sú od centra vzdialené aj päť kilometrov a&nbsp;cesty väčšinou nie sú asfaltové, ale iba spevnené. Rozľahlosť je pre nás problém. Keď napadne viac snehu, dvoma traktormi nie sme za deň schopní sprístupniť všetky kopanice. Poľnohospodárske družstvo, ktoré by nám v&nbsp;prípade núdze pomohlo, už neexistuje.“

Starosta by privítal, keby ľudia z&nbsp;politiky a&nbsp;štátni úradníci viac počúvali a&nbsp;hlavne keby obce efektívne informovali. „Neustále sa dozvedáme o&nbsp;veciach, ktoré sa nás bezprostredne týkajú, z&nbsp;médií. Bolo to aj pri takých vážnych veciach ako pri opatreniach počas korony. Našej hraničnej obce sa bytostne dotýkalo uzatváranie priechodov. Dozvedeli sme sa o&nbsp;ňom od ľudí zo sociálnej siete. Protestovali sme mierne, až kým sme neodtiahli zátarasu z&nbsp;cesty. Ľudia potrebovali ísť do práce na druhú stranu. Od dediny bola zrazu nekompromisne odrezaná vlaková stanica Vrbovce, kde štátna hranica prechádza stredom prístupovej cesty. Za betónové zátarasy sa nemohlo dostať ani naše auto na zvoz komunálneho odpadu. Obchádzka pre ľudí, ktorí pracujú v&nbsp;podniku hneď za hranicou, mala 80&nbsp;kilometrov. Inak to majú do roboty približne osem kilometrov.“

To nie je jediná výzva, ktorá sa dá zažiť na obecnom úrade. „Počas zimy mi zatelefonovala pani, ktorá sa prisťahovala z Bratislavy, že nemá odhrnutú cestu k domu. Zavolal som traktoristovi a ten ma ubezpečil, že odhrnuté má už od večera. Zavolal som jej naspäť. Pripustila, že je to možné, pretože sa ešte nebola pozrieť, ale pošle manžela, aby to skontroloval. Sťažovala sa len preventívne.“ Zaujímavé je aj riešiť nariadenia vlády, ktoré prichádzajú z&nbsp;večera na ráno. Starostom strpčujú život. „My sa tu musíme zaoberať aj vecami, o&nbsp;ktorých nikto nič nevie, a&nbsp;vláda ich nakoniec odloží s&nbsp;tým, že na to nie je nič pripravené. Je to smutné.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Škola vo Vrbovciach bude mať sedemdesiat rokov. Má šťastie na personál. Starosta si nemôže vynachváliť riaditeľku Janku Plešovú, ale aj zvyšok personálu je vraj tím ľudí na správnych miestach. „S pani riaditeľkou sme v škole spolu od štvrtého ročníka základnej školy. Ona chodila prvé tri roky do Chvojnice. Stretli sme sa tu a bojujeme doteraz,“ hovorí zástupkyňa Jana Havlová. Riaditeľka v deň mojej návštevy Vrboviec musela služobne odcestovať do Bratislavy. Do plnoorganizovanej školy chodí v&nbsp;súčasnosti 149&nbsp;detí. „Máme pekne zrenovované, vymaľované priestory. V&nbsp;čase korony, keď nám deti zostali doma, sme začali viac pracovať na priestoroch. Tešíme sa z&nbsp;telocvične, nových učební, v&nbsp;ktorých môžu byť aj alternatívne edukatívne priestory,“ pochvaľuje si zástupkyňa.

Osadníci sa na územie dnešnej obce sťahovali z&nbsp;dolných zemí zo strachu pred Turkami a&nbsp;z&nbsp;Česka v&nbsp;dôsledku 30-ročnej vojny a&nbsp;náboženských perzekúcií. Prichádzali klčovať lesy a&nbsp;zúrodňovať lesnú pôdu kopaním –&nbsp;preto kopanice. Tí, ktorí prišli, nemuseli pätnásť rokov platiť dane.
&nbsp;
Poloha: Na úpätí Bielych Karpát na hraniciach s&nbsp;Moravou. Charakteristickou črtou krajiny okolo Vrboviec je kopaničiarske osídlenie zo 16.&nbsp;storočia.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1394, v&nbsp;darovacej listine kráľa Žigmunda, ktorý daroval hrad Branč a&nbsp;priľahlé obce Štiborovi zo Štiboríc. Originál je uložený v&nbsp;zbierke stredovekých listín v&nbsp;Krajinskom archíve v&nbsp;Budapešti.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1&nbsp;405 (k 31. 12. 2021)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Myjava v októbri 2022: 3,30 %

Vrbovce

V&nbsp;škole je od narodenia. Pracovala v&nbsp;nej ešte jej mama. Bola učiteľkou slovenčiny a&nbsp;ruštiny. „Išla som po odevnej priemyslovke v&nbsp;Trenčíne na vysokú školu do Bratislavy. V&nbsp;deň, keď som sa mala rozhodnúť, ktoré predmety si zvolím, som volala mame. Tá mi povedala, že slovenčinu si nemám dávať, pretože budem neustále kontrolovaná. Že nič horšie nie je. Tak som si zvolila ruštinu a&nbsp;výtvarnú výchovu. Neskôr som si pridala etiku, ale aj to bolo ešte málo, tak mám aj ten slovenský jazyk. Učím slovenčinu a&nbsp;ruštinu, a&nbsp;ak sa mi zmestí, aj výtvarnú výchovu. Ale najradšej mám telesnú výchovu,“ smeje sa.

V škole zažívajú prekvapenia denne. Dobré i zlé. Tých dobrých je našťastie viac. „Nie som miláčik žiakov, ale mám s nimi dobrý vzťah… Aspoň si to myslím. Učím druhý stupeň. Maličké deti mám rada, ale viac mi vyhovujú takmer dospelí ôsmaci a deviataci. S nimi sa dá priamo rozprávať o čomkoľvek.“ Raz na telesnej výchove pomáhala mohutnejšej, vyššej žiačke preskočiť cez kozu tak nešťastne, že skončila na žinenke pod žiačkou. „Trčali mi spod nej len tie moje malé ručičky a nožičky ako v nejakej komédii. Celá trieda do rehotu…“ Plagiátorstvo je bežné nielen v&nbsp;politike a&nbsp;ostatnom živote, ale aj na základných školách. „Napriek tomu, že žiaci vedia, že ich slohy preženiem vyhľadávačom, sú prekvapení, ako som na to prišla. Zaujímavé situácie prináša nárečie, ktoré deti používajú doma.“

Ôsmak Marek Patinka je skvelý recitátor a&nbsp;rečník. „Pani riaditeľka si ma vybrala počas školského kola Hurbanovho pamätníka. Poslala ma na rôzne súťaže. Najväčší úspech som mal v&nbsp;Lučenci na Timravinej studničke, kde som recitoval báseň Deň od Rudolfa Jašíka. Je to báseň o&nbsp;utrpení Židov v&nbsp;časoch transportov.“ Úspešný recitátor si pochvaľuje pokrokovú školu. „Pani riaditeľka a&nbsp;ostatní učitelia sa nás snažia posunúť dopredu a&nbsp;zviditeľniť školu. Ešte neviem, čím budem, keď odtiaľto odídem. Rozmýšľal som nad ochranou osôb a&nbsp;majetku alebo nad vojenskou školou a&nbsp;armádou. Veľa ľudí ma však odrádza, že by som mal skúsiť trebárs konzervatórium, keď mám také úspechy. Ja by som však radšej niečo, čo by ma bavilo, možno športovú školu.“

Evanjelický farár Miroslav Hvožďara sa narodil celkom náhodou v&nbsp;Trenčíne. „Keď som sa narodil, otec už mal prvú kázeň na Gemeri. Mama to za ním už nestihla včas. S&nbsp;Trenčínom som nemal nič spoločné,“ hovorí jedna z&nbsp;kľúčových osobností obce v&nbsp;súčasnosti. „Jeho otec bol zo Starej Turej a&nbsp;mama z&nbsp;Kostolného pri Novom Meste nad Váhom.“ Farár si pochvaľuje. Vo Vrbovciach je už 31&nbsp;rokov. „Žijú tu veľmi dobrí, milí a&nbsp;pohostinní ľudia. Sme ako jedna rodina. Už som aj cítil, že mám odísť. Nie je dobre, ak je jeden farár veľmi dlho na jednej fare. Žiada si to zmenu, ale vždy ma prehovoria. Cením si, že mi nikto nepodkopáva nohy. Aby som sa k&nbsp;ľuďom priblížil, naučil som sa aj ich nárečie. V&nbsp;minulosti tu bol farár čosi ako poloboh a&nbsp;to nie je dobré. Farár má byť služobníkom.“

Hneď ako nastúpil, začal pracovať s mladými ľuďmi. „Po Nežnej revolúcii vybuchla túžba po viere ako sopka. Pokrstil som veľa mladých ľudí, ktorí predtým nemohli byť pokrstení, s mladými sme založili dychovku, hudobnú skupinu a do cirkvi sme vniesli nového ducha.“ Miroslav Hvožďara sa stal duchovným sprievodcom niekoľkých detských speváckych hviezd, Mišky Paštékovej, Martina Madeja a ďalších. „V tom čase k nám rád chodieval Miško Dočolomanský, Jana Kocianová, Paťa Jarjabková a ďalší vzácni ľudia. Boli sme hrdí na to, že osvieženie našli práve u nás. Keď sa zapozerám na kraj za oknom, cítim, že doma som tu. Po smrti rodičov a brata, ktorý bol farárom v Sobotišti, sú moji veriaci mojou rodinou o to viac. Veriacich som od začiatku presviedčal, aby ma volali brat. Som služobník a nie pán.“

Niekedy je toho na fare veľa. Krst, sobáš a&nbsp;pohreb v&nbsp;jeden deň. „Nič nerobím nasilu. Bolesti a&nbsp;radosti s&nbsp;ľuďmi s&nbsp;pribúdajúcim vekom oveľa viac prežívam. Neraz mi pri tom slza vypadne.“ Presvedčiť ľudí, že majú farára volať brat, nebolo jednoduché. Ešte v&nbsp;začiatkoch Miro Hvožďara ležal v&nbsp;nemocnici. „Deduško vo dverách oproti nemal rád samotu, tak si ma volal. Volal ma súdruh. Urobil som pre neho, o&nbsp;čo ma požiadal, a&nbsp;keď som odchádzal, povedal som mu, aby ma oslovoval brat, že ja nechcem byť ani pán, ani súdruh. Nedal si povedať a&nbsp;dlho na mňa volal: Súdruh. Zdôrazňoval som mu, že som jeho brat v&nbsp;Kristu, a&nbsp;pred oči som mu dal krížik, ktorý som mal na krku. Ani tak si nedal povedať. Zasa som bol súdruh. Už som sa na seba hneval, že mu to nedokážem vysvetliť. Rýchlo som mu opäť dal pred oči krížik a&nbsp;spýtal som sa, čo som, keď nie som súdruh? Ujo pozeral striedavo na mňa a&nbsp;na krížik, keď z&nbsp;neho náhle vyšlo: Svätý! On ma ešte povýšil. Veď ja som chcel zostať pri zemi,“ smeje sa pri spomienke.

Rodák z Vrboviec Miroslav Mareček sa dostal k malej knižke Inšpirácie z prútia na konci 80. rokov minulého storočia. „Kúpil som si ju a inšpiroval som sa. Po roku 1990 začali najmä v Česku vychádzať ďalšie knižky pre košikárov. Neskôr sme sa začali stretávať a inšpirovali sme sa navzájom. Vypletať kuriózne predmety som sa naučil vďaka každoročnej akcii v Rudníku pri Myjave. Košikári z celého Slovenska tam posielajú netradičné výrobky,“ vysvetľuje. Miro mal na výstave trebárs upletený bicykel. Napohľad vyzerá, že by aj mohol fungovať, ale je krehký. Žena v kroji v životnej veľkosti, koník, ktorý ťahá drevo, lokomotíva, plachetnica Bounty, auto, heligónka…

„Raz za štyri roky býva výstava v poľskom Nowom Tomyśli, v roku 2023 už bude v Poz­nani. Aj tam posielam kuriozity.“ Základom je vraj dobrý nápad a potom to už ide. „Uvidíme, čo príde. Pedig je na vypletanie takýchto vecí lepší než prútie. Prútie z prírody od potoka je každé iné, pokrivené, vhodné na šibáky alebo hospodárske pomôcky. Kvalitu treba dopestovať.“ Vo Vrbovciach mala tradíciu košikárska výroba zo zeleného prútia práve na poľnohospodárske a domáce použitie. Viac vypletali z naštiepaných dubových alebo lieskových pásov, ktoré naparili v peci na chlieb. V každom druhom dome počas dlhých zimných večerov vyrábali slamené košíky do kuchyne

Tie aj predávali. „Dedkov strýko Ján Lyčka vyrábal ozdobné slamienky pre ÚĽUV. Bol to legionár, ktorý sa dostal až do Japonska. Aj tam plietol počas čakania na loď, ktorá ich mala odviezť do Talianska. Jeho výrobky boli aj na Expo v Bruseli. Dostal tam striebornú medailu. Bol to náš najslávnejší košikár.“ Ľudí vraj košikárstvo zaujíma, len si neuvedomujú, že príprava materiálu je náročnejšia než samotné pletenie. „Pliesť by chcel každý, ale najprv treba každé steblo vyčistiť od vonkajších listov a&nbsp;rozdeliť po dĺžke na dve či tri časti. Treba odstrániť aj vnútro. Daj mi materiál, budem pliesť –&nbsp;to by chcel každý. S&nbsp;prútím je naozaj veľa roboty,“ smeje sa majster.

Pavol Vandelia je rodák z&nbsp;Vrboviec, ktorého zaujíma história obce a&nbsp;regiónu, ochrana prírody a&nbsp;ktorý rád fotografuje. Pracuje ako majster v&nbsp;sklade. Vo Vrbovciach sídli Občianske združenie Johanky Hrebendovej Bórikovej. „Bola to významná osobnosť našich národných kultúrnych dejín. Bola prvou ošetrovateľkou ranených dobrovoľníkov počas revolúcie v&nbsp;rokoch 1848 a&nbsp;1849 a&nbsp;výborná liečiteľka a&nbsp;bylinkárka. So sestrou Annou založili nedeľné školy, kde dievčence učili kultúrnemu životu, vyšívať, šiť a&nbsp;spoznávať národné dejiny Slovákov. V&nbsp;roku 2020 sme jej na Leškovom kultúrnom dome odhalili pamätnú tabuľu. Predtým ju tam mala, ale počas rekonštrukcie budovy sa niekam stratila.“

Združenie sa snaží o&nbsp;osvetu. „Tam, kde si myslíme, že by niečo stálo za pripomenutie, sme aktívnejší. Jednou z&nbsp;takých iniciatív bolo odhalenie pamätníka venovaného kuruckej bitke z&nbsp;roku 1704. Myslíme si, že tieto udalosti z&nbsp;povstania Františka&nbsp;II. Rákociho je vhodné pripomínať, aj keď je to už vyše troch storočí a&nbsp;dejiny sú niekde inde. Podporilo nás ministerstvo obrany.“ Vrbovce sú špecifické najmä tým, že sú prihraničná obec, ktorú od neolitu až po súčasnosť dejiny neobchádzali. „Vrbovský priesmyk býval spojnicou medzi Záhorím a&nbsp;Moravou. Odohralo sa tu veľa kľúčových udalostí. Som lokálpatriot, chodím po kopcoch, lúkach a&nbsp;predstavujem si, čo všetko sa tu dialo. Chodieval tadiaľto Štúr, Hurban, Johanka Hrebendová… Kráčali tu dejiny. To je veľmi príjemné. Nezabudnime, že práve vo Vrbovciach vyšili prvú slovenskú zástavu v&nbsp;roku 1848. Bolo to na evanjelickej fare. Žiaľ, nezachovala sa. Ale prisahali na ňu dobrovoľníci, ktorí tadiaľto prechádzali.“