Vladimír Kampf

Narodil sa síce v&nbsp;Handlovej, ale je Prievidžan. „Nech mi to rodáci odpustia, ale v&nbsp;Prievidzi nebola nemocnica, v&nbsp;ktorej by som mohol prísť na svet,“ spomína Michal Dobiáš na dávne časy. Tie mu prirástli k&nbsp;srdcu. Koncom 90.&nbsp;rokov ho kamarát priviedol k&nbsp;zbieraniu pohľadníc starej Prievidze. „Dal mi na začiatok nejaké dve či tri a&nbsp;tak som sa stal zberateľom. V&nbsp;súčasnosti ich mám takmer päťsto. Vydal som o&nbsp;nich dve knihy.“

Po pohľadniciach sa mu zapáčili staré telefóny. Nie mobilné, ale vytáčacie z&nbsp;obdobia socializmu. „Keď som ich mal slušnú zbierku, žiadalo si to ústredňu. Keď som už mal ústredňu, chcel som telefónnu búdku, keď som už mal telefónnu búdku, chcel som verejné telefónne automaty... Nejako sa mi to začalo nabaľovať.“ Nasledovalo kadečo, čo sa týkalo socializmu najmä v&nbsp;období druhej polovice minulého storočia. Veci mu pribúdali. Kam s&nbsp;nimi? „To bol môj najväčší problém. Mal som ich v&nbsp;obývačke, v&nbsp;kuchyni, v&nbsp;spálni, na chodbe, v&nbsp;jednej a&nbsp;druhej robote v&nbsp;niekoľkých kanceláriách. Všetko som mal zapratané. Už na začiatku, keď som zbieral iba pohľadnice, som vedel, že najcennejšie, čo môže človek urobiť, je to, že sa o&nbsp;svoju zbierku podelí. Darmo má ktosi kdesi zamknuté cenné veci, keď k&nbsp;nim nikoho nepustí,“ vyznáva sa Michal Dobiáš.

Michal chcel, aby to, čo vášnivo nazhromaždil, videli ľudia a&nbsp;potešili sa s&nbsp;ním. „Niektorí také veci možno nikdy nevideli, iným pripomínajú detstvo a&nbsp;mladosť. Hľadal som priestory, kde by som mohol svoju zbierku ukázať. Komunikoval som s&nbsp;Trenčianskym samosprávnym krajom. Ten bol ústretový a&nbsp;dal nám do prenájmu celú budovu na vybudovanie kultúrneho a&nbsp;kreatívneho centra v&nbsp;Prievidzi.“

Múzeum Vtedy sídli v&nbsp;priestoroch kultúrneho a&nbsp;spoločenského centra Galéria Jabloň, je iba dva kilometre od kúpeľného mesta Bojnice. „Po Galérii Jabloň bolo na rade múzeum. Dnes už z&nbsp;neho polovica funguje a&nbsp;chystajú ďalšie expozície. Galéria sa volá Jabloň, pretože miestne pozemky boli do 50.&nbsp;rokov ovocinárskou škôlkou, v&nbsp;ktorej pestovali predovšetkým domáce odrody jabĺk a&nbsp;hrušiek,“ dozvedám sa. V&nbsp;súčasnosti múzeum zaberá plochu približne 350&nbsp;metrov. „Druhá etapa by mala mať ďalších 350&nbsp;štvorcových metrov. Momentálne máme expozíciu školy, obchodu, krčmy, máme expozíciu telefónov a&nbsp;telekomunikačnej techniky, staré rádiá, televízory a&nbsp;v&nbsp;zadnej časti je zariadený retrobyt v&nbsp;štýle 70.&nbsp;a&nbsp;80.&nbsp;rokov dvadsiateho storočia.“

Základom muzeálnej zbierky je Michalova súkromná zbierka, ku ktorej návštevníci sem-tam niečo pridajú. Spomenú si, že majú doma niečo podobné na vyhodenie. „Dnes má múzeum približne štyritisíc exponátov. Mnohé z&nbsp;nich sú uložené v&nbsp;skladoch a&nbsp;depozitároch. Čakajú na pretriedenie a&nbsp;vyčistenie. Máme pripravený koncept ďalších priestorov a&nbsp;verte tomu, že to bude bomba,“ povedal tajnostkársky.

Skúsil som z&nbsp;neho vytiahnuť, o&nbsp;čom to bude, ale veľa nepovedal, len že múzeum bude v&nbsp;pivničných priestoroch a&nbsp;v&nbsp;nejakých veciach bude ojedinelé. „Viac nepoviem. Možno len to, že jeho súčasťou bude aj kompletné štúdio bývalej Československej televízie. Zatiaľ je v&nbsp;súčasnej expozícii jedna kamera ako ochutnávka.“

Každá vec so sebou nesie príbeh. „Napríklad telefónna búdka z&nbsp;Českých Budějovíc. Má pôvodný československý dizajn a&nbsp;je v&nbsp;nej typický modrý verejný telefónny automat. Doprava búdky do Prievidze ma stála viac, ako je jej hodnota. Raz som navštívil technické múzeum v&nbsp;Brne. Sprievodkyňa hovorila o&nbsp;ich telefónnej búdke, že je jediná, ktorá sa zachovala, a&nbsp;žiadna iná už nie je. Nechápala, že to nie je pravda. Tvrdila, že to majú overené. Tak som jej povedal, že mám ešte jednu takú doma v&nbsp;obývačke.“

Telefónna ústredňa z&nbsp;bývalého operačného hniezda komunistov v&nbsp;okrese sa dostala do múzea prostredníctvom pracovníčky miestneho úradu práce, na ktorý sa budova zmenila. „Zavolala mi kamarátka, že niečo vyhadzujú, a&nbsp;ak chcem, mám si to prísť zobrať. Už to mali naložené na korbe nákladiaka smer smetisko. Utekal som tam a&nbsp;máme z&nbsp;toho veľmi pekný exponát.“

V&nbsp;dobovom retrobyte je obývačka, ktorú si Michal vysníval. Mala byť presne taká istá, akú mali doma. Podarilo sa. „Zháňal som nábytok. Niektoré vystavené veci sú rovno od nás z&nbsp;domu.“ Spálňa s&nbsp;valčekom na stenách. Majster, ktorý ešte vedel ako, spomínal na to, čo trvalo pri valčekovaní najdlhšie. Izbu v&nbsp;expozícii mal hotovú za trištvrte hodiny. Celoživotný maliar skonštatoval, že oveľa dlhšie trvalo, kým si gazdiná definitívne vybrala jeden z&nbsp;dvoch vzorov, ktoré mal k&nbsp;dispozícii.

Základom rozširovania múzea bude kino s&nbsp;dobovým zariadením z&nbsp;pôvodného kina Slávia. Budúce retrokino bude multifunkčným priestorom na premietania a&nbsp;iné akcie. Zatiaľ mi Michal dovolil iba nahliadnuť nielen do budúcich expozícií, ale aj do depozitárov. Bude to naozaj paráda!

Z&nbsp;tajných exponátov zmizne iba zubárske kreslo zo základnej školy. „Venujeme ho Slovenskému centru dizajnu. Keď ho videl riaditeľ Maroš Schmidt, inak veľmi slušný človek, len zanadával, čo to vidí. Vraj: Jirásek! Dozvedel som sa, že to bol autor toho kresla. Hneď mi poslal fotky pôvodného dizajnového návrhu a&nbsp;pôvodnej makety. Už im chýbal iba funkčný originál. Prišlo mi ho ľúto a&nbsp;darovali sme mu ho.“

Život v socializme: Pamätáte si ešte niečo zo svojho detstva? Michal DOBIÁŠ vám to pripomenie

Výber pre vás

Život v socializme: Pamätáte si ešte niečo zo svojho detstva? Michal DOBIÁŠ vám to pripomenie

Súvisiace články

Originál či kópia? Cikajúci chlapci skončili načas v múre domu

Uväznení v umení: Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa

Osudový textil: Zuzana PEKAROVÁ tká na krosnách, jej tvorba vás očarí

Výber pre vás