Peter Ličák

Ak sa celkom logicky nazdávate, že sa v&nbsp;nasledujúcich riadkoch dočítate aj o&nbsp;tom, akú stopu zanechal v&nbsp;tejto šarišskej dedine slovenský básnik, dramatik a&nbsp;kňaz <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/clanok/9098/mohol-sa-matus-cak-trenciansky-stat-slovenskym-kralom" target="_blank">Jonáš Záborský</a> (1812 –&nbsp;1876), ste na falošnej stope. V&nbsp;jeho životopise sa spomína niekoľko obcí a&nbsp;miest, ale nieto v&nbsp;ňom ani jedinej zmienky o&nbsp;tom, že pôsobil v&nbsp;tejto obci. V&nbsp;Haršagu nepísal básne či divadelné hry ani tam ako kňaz nesobášil snúbencov, nekrstil v&nbsp;kostole deti, nespovedal hriešnikov. Jonáš Záborský skrátka s&nbsp;touto dedinou nemal nikdy nič spoločné.

Poloha: Prešovský kraj, okres Prešov, región Šariš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 222
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1303
&nbsp;
Prvý názov obce: Hasag
&nbsp;
Nadmorská výška: 327 m

Záborské

Keď sa pani Kristína Maliňáková ujala v&nbsp;roku 1994 vedenia obecnej samosprávy, v&nbsp;Záborskom žilo 386&nbsp;ľudí, dnes v&nbsp;bývalých gazdovských príbytkoch i&nbsp;na nových uliciach býva 1&nbsp;222&nbsp;staro­usadlíkov i&nbsp;tých, ktorí sa prisťahovali z&nbsp;blízkeho Prešova alebo z&nbsp;okolitých obcí. Lebo Záborské je dnes na rozdiel od minulosti príťažlivou adresou. 

„Keď som na polovičný úväzok prevzala vedenie obce, bolo mi do plaču. Dovtedy som tri roky pracovala ako zdravotná sestra na oddelení anestéziológie a&nbsp;intenzívnej medicíny v&nbsp;prešovskej nemocnici a&nbsp;potom ďalších trinásť rokov v&nbsp;ambulancii obvodného lekára v&nbsp;susednej Žehni. Obecný úrad bol v&nbsp;dezolátnom stave, strecha deravá ako sito, keď zapršalo, chytali sme v&nbsp;kanceláriách vodu do vedier a&nbsp;lavórov. Ani dedina nebola v&nbsp;lepšom stave, za bývalého režimu tu štát neinvestoval, lebo strediskovou obcou boli susedné Petrovany. Naša obec bola neperspektívna, súdruhovia ju nemilosrdne dali na zoznam dedín určených na dožitie. Preto sme žili bez vodovodu, bez kanalizácie, bez plynu, bez mestskej hromadnej dopravy. A&nbsp;elektrické vedenie bolo v&nbsp;takom žalostnom stave, že keď si na niektorý drôt sadol malý vtáčik, dedina bola pol dňa bez prúdu,“ spomína na svoje začiatky v&nbsp;samospráve Záborského Kristína Maliňáková, ktorá vedie obec už ôsme volebné obdobie.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z VYHĽADÁVANEJ OBCE NA PREŠOVSKOM PREDMESTÍ NÁJDETE V GALÉRII

Za ten čas počet obyvateľov obce vzrástol takmer štvornásobne a&nbsp;stále pribúdajú ďalší. Stavebné povolenia sú už vydané na výstavbu ďalších 120&nbsp;domov a&nbsp;štyri trojpodlažné bytovky. „Ale keby sme neboli zrekonštruovali v&nbsp;celej obci elektrické vedenie, neboli zrekonštruovali materskú školu s&nbsp;kapacitou sto miest, keby sme neboli vybavili obec vodovodom s&nbsp;vodojemom, splaškovou kanalizáciou, keby sme v&nbsp;roku 1996 neboli priviedli do dediny plyn, určite by taký záujem o&nbsp;bývanie v&nbsp;našej obci nebol,“ konštatuje starostka.

Na poliach, kde kedysi Bulhari pestovali vo veľkom zeleninu, dnes stojí niekoľko hál <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/zelene-priemyselne-liptovsky-hradok-je-najmensie-ale-vyznamne-mesto-regione" target="_blank">priemyselného parku</a> IZP Prešov-Záborské. „Priemyselný park s&nbsp;rozlohou 30&nbsp;hektárov, ktorý je už do posledného štvorcového metra obsadený, významne prispel k&nbsp;rozvoju obce. Na obecný účet pribudli peniaze z&nbsp;dane za nehnuteľnosti, od minulého roku máme zavedený aj jednorazový poplatok za rozvoj, pri rodinných domoch je to desať eur za štvorcový meter, pri priemyselných stavbách dvojnásobok tejto sumy. Aj vďaka týmto príjmom dnes máme peniaze nielen na bežný chod obce, ale aj na jej rozvoj,“ pochvaľuje si pani starostka finančnú silu obecnej pokladnice.

V&nbsp;katastri obce sa za minulého režimu týčili k&nbsp;nebu vysoké oceľové veže vysielača. „Okrem šírenia rozhlasových vĺn mal vysielač aj inú funkciu –&nbsp;rušil vysielanie západonemeckého rádia Slobodná Európa. Keď tam spustili rušičku signálu, magnetické žiarenie bolo také silné, že sme pri umývaní rúk cítili silné, nepríjemné mravčenie. Ale sťažovať sa na to bolo vtedy zbytočné,“ spomína na nepríjemné zážitky pani Maliňáková.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Tak ako pani starostka, rodák zo Záborského je aj Jozef Kakaščík, riaditeľ Základnej umeleckej školy Mikuláša Moyzesa v&nbsp;metropole Šariša. Ako hudobník telom i&nbsp;dušou vedie šestnásty rok umeleckú školu s&nbsp;deväťsto žiakmi, ktorí tam majú možnosť študovať štyri umelecké smery v&nbsp;hudobnom, vo výtvarnom, v&nbsp;tanečnom a&nbsp;literárno-dramatickom odbore. 

„Hudbu mám v&nbsp;génoch, hoci otec bol železničiarom, boli sme hudobná rodina. Otec aj dedko boli kantormi v&nbsp;miestnom kostole postavenom v&nbsp;roku 1841 za čias, keď dedinu vlastnil rod Zátureckých. Otec v&nbsp;kostole hrával na organe štyridsať rokov, okrem toho hrával v&nbsp;železničiarskej dychovke, ktorú si založili železničiari z&nbsp;prešovskej stanice. Bolo to uznávané a&nbsp;vyhľadávané hudobné teleso, bez ktorého sa v&nbsp;tom čase neobišla v&nbsp;Prešove žiadna slávnosť. A&nbsp;ja som kráčal v&nbsp;otcových šľápajach, otec ma v&nbsp;chlapčenských rokoch priviedol do Pionierskej dychovky v&nbsp;prešovskom pionierskom dome, ktorú viedol legendárny dirigent Viliam Tarjáni, hrával som tam na trúbke. V&nbsp;novembri to bolo 41&nbsp;rokov, čo som začal písať prvú kapitolu svojho pedagogického pôsobenia, keď som začal učiť v&nbsp;škole hrať žiakov na dychových nástrojoch,“ zaspomínal si Jozef Kakaščík.

V&nbsp;počte umeleckých súborov, ktoré zastrešuje, nemá ZUŠ Mikuláša Moyzesa na Slovensku konkurenciu. A&nbsp;s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou ani v&nbsp;susedných krajinách. Okrem známeho folklórneho súboru Šariš v&nbsp;škole pôsobí dychový orchester Baštovanka, dva sláčikové a&nbsp;jeden symfonický orchester, súbor bicích nástrojov, akordeónový súbor, dva spevácke zbory, gitarový aj ľudový orchester. „Pre našich žiakov sú tieto umelecké súbory vysokou školou interpretácie, učia sa v&nbsp;nich orchestrálnej disciplíne, čo je pre pôsobenie v&nbsp;umeleckom kolektíve veľmi potrebná vlastnosť,“ konštatuje riaditeľ školy.

Spolu s&nbsp;bratom Jurajom je v&nbsp;širokom okolí známy aj tým, že v&nbsp;pivnici jeho domu majú bratia dielňu, v&nbsp;ktorej z&nbsp;dreva bazy čiernej dokážu vykúzliť <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/pribehy/fujary-papradnianskej-doliny-talentovany-muzikant-pocuva-usami-srdcom" target="_blank">fujary</a>. „‚Habzové‘ drevo hľadám v&nbsp;prírode v&nbsp;januári a&nbsp;vo februári, potom musí rok-dva schnúť, kým bude súce na výrobu fujary. Najradšej máme ‚habzové‘ drevo z&nbsp;vyšších nadmorských výšok, fujary vyrobené z&nbsp;tohto dreva majú oveľa krajší zvuk ako tie z&nbsp;nižšie položených lokalít," hovorí.

Dutiny do dreva vŕtajú ručne nebožiecom. „Je to poriadna fuška, ruky nás po tej robote bolia ešte dva-tri dni. Elektrické vŕ­tanie nepoužívame, narúša to dušu dreva a&nbsp;fujara bez duše je nanič. Vysokú presnosť si vyžaduje vŕtanie dierok, tie musia byť od seba na milimeter presne, ak má znieť fujara naozaj excelentne,“ hovorí o&nbsp;svojom nezvyčajnom koníčku pán Kakaščík.

Fujary sú jeho koníčkom, maratóny, polmaratóny, beh na lyžiach, severská chôdza, to sú pre Jozefa Kakaščíka drogy. „V&nbsp;mladších rokoch som hrával futbal, teraz sa venujem behaniu na dlhých tratiach, za mesiac pri tréningu nabehám aj tristo kilometrov. Teraz cez posledný víkend som si zabehol v&nbsp;Česku na lyžiach legendárnu Jizerskú päťdesiatku, teším sa z&nbsp;víťazstva vo svetovom pohári v&nbsp;severskej chôdzi, ktoré som dosiahol pred dvoma rokmi, nedávno som vo Švédsku absolvoval 90&nbsp;kilometrov dlhý beh na lyžiach, zvládol som to za dvanásť hodín,“ hovorí o&nbsp;svojom obľúbenom športe Jozef Kakaščík.

„Lepšie miesto na bývanie než to, ktoré sme si našli v&nbsp;Záborskom, sme nájsť nemohli,“ presvedčivým hlasom tvrdí mama troch deti Zuzana Pavlíková. Rodina sa prisťahovala do dediny s&nbsp;1&nbsp;222&nbsp;obyvateľmi pred piatimi rokmi, dovtedy Pavlíkovci žili v&nbsp;dvaapolizbovom byte na najväčšom prešovskom sídlisku. Deti sa tiesnili v&nbsp;malej izbičke, a&nbsp;tak sa manželia začali obzerať po stavebnom pozemku. Keď sa im dostala do uší ponuka na kúpu stavebnej parcely v&nbsp;slepej uličke v&nbsp;susedstve renesančného kaštieľa Zátureckých, postavenom pred štyrmi storočiami, boli si istí, že na stavbu drevodomu by v&nbsp;okolí Prešova márne hľadali lepší stavebný pozemok. A&nbsp;tak zakotvili v&nbsp;Záborskom.

O&nbsp;zopár mesiacov to bude už tridsať rokov, čo sa Roman Pavlík (46) prvýkrát pozrel na svet cez hľadáčik svojho prvého fotoaparátu. „Mal som sedemnásť rokov, keď som sa v&nbsp;jednom bazári snažil predať volkmen. Asi nechceli siahnuť do pokladnice, tak sa ma opýtali len tak na próbu, či by mi namiesto peňazí nemohli ponúknuť fotoaparát. Bola to osudová ponuka, na ktorú som, ani neviem ako, prikývol. A&nbsp;od tej chvíle fotografovanie neodmysliteľne patrí do môjho života. Je to nielen môj koníček, ale 1.&nbsp;apríla to bude už pätnásť rokov, čo som získal na fotografické služby živnostenský list,“ hovorí rodák z&nbsp;prešovskej mestskej časti Solivar.

Vraví, že za tie roky, čo takmer každý deň chytá do rúk niektorý zo svojich nikonov, sa v&nbsp;ňom ozval lovec chvíľ. Sila dobrej snímky sa podľa Romana najintenzívnejšie prejaví na zachytení majestátnej sily prírody. Lesa, dravej rieky, jazera s&nbsp;hladinou hladkou ako zrkadlo, tokajského vinohradu sfarbeného zapadajúcim slnkom alebo len celkom obyčajnej lesnej cesty topiacej sa po poslednej búrke v&nbsp;blate... Len to všetko treba vedieť vidieť. Roman taký talent má. 

Oceňujú to aj bytoví dizajnéri, ktorí si u&nbsp;neho objednávajú pre svojich klientov fotografie na laminovaných fotopaneloch hrubých osem milimetrov. To je pre Romana Pavlíka hlavný projekt, ktorý nazval Fototerapia. Jeho vysvetlenie vzniku tohto projektu znie celkom zaujímavo: „Je dokázané, že psychický stav človeka má veľmi významný vplyv na jeho fyzický stav, čiže na zdravie. Vie sa aj to, že človek dokáže svoj psychický stav do veľkej miery ovplyvniť či už pozitívne, alebo negatívne. Práve tu vstupuje do hry sila fotografie, človek pri pohľade na pekné veci, v&nbsp;tomto prípade na krásu prírody, pozitívne mení svoj psychický stav, a&nbsp;teda posilňuje svoje zdravie. Som presvedčený, že neexistuje dôvod, prečo nevyužiť silu fotografie na posilnenie zdravia, psychického i&nbsp;fyzického stavu človeka. Ako fotografa ma až vrchovato napĺňa, ak môžem ľuďom prinášať majestátnu silu prírody. Do ich domov, bytov, obývačiek, skrátka všade tam, kde trávia svoje dni.“

Roman je roky vyhľadávaným partnerom pre interiérových dizajnérov, ktorí chcú vniesť do domov a&nbsp;bytov svojich klientov pokoj, rovnováhu a&nbsp;prepojenie s&nbsp;prírodou. Jeho fotopanely s&nbsp;prírodou, ktoré som videl, sú čosi oveľa viac ako len vizuálne príťažlivá dekorácia. Je to výpoveď o&nbsp;vkuse majiteľa bytu, podávajú svedectvo o&nbsp;úcte k&nbsp;veľkolepému svetu prírody. Tak ako digitálny Nikon do Romanovho života neodmysliteľne patrí aj bicykel. Prešovský kraj križuje 260&nbsp;cyklotrás s&nbsp;dĺžkou 3&nbsp;104&nbsp;kilometrov. V&nbsp;úrade Prešovského samosprávneho kraja má na starosti rozvoj cykloturistiky práve Roman. 

„Cyklistike sa teda nevenujem len ako koníčku, pri ktorom si čistím hlavu a&nbsp;zlepšujem fyzickú i&nbsp;psychickú kondíciu, ale v&nbsp;úrade to mám v&nbsp;náplni práce. Pre mohutnejší rozvoj cykloturistiky pripravujeme ďalšie trasy, pri ich budovaní sme nápomocní mestám a&nbsp;obciam. Cez východné Slovensko vedie sieť európskej cyklotrasy Eurovelo, vetva, ktorá vedie cez Prešovský kraj, bude mať po dokončení 150&nbsp;kilometrov. Táto vetva smeruje z&nbsp;Nórska do Grécka. Každá z&nbsp;cyklotrás má svoje čaro, ja si to s&nbsp;fotoaparátom na pleci najradšej užívam na cyklistickom chodníku medzi Mníškom nad Popradom a&nbsp;Legnavou, mám rád aj trasu okolo vodnej nádrže Starina v&nbsp;Poloninách a&nbsp;trasu v&nbsp;Levočských vrchoch, ktoré boli pre vojenský obvod Javorina pre turistov pol storočia nedostupné.“ S&nbsp;manželkou Zuzanou si na bicykloch užívajú aj kávičkový rituál. „Každú sobotu sa hneď zrána vyberieme s&nbsp;kávičkárskou výbavou do prírody. A&nbsp;je jedno, či je pekne, či sneží, mrholí alebo leje, tá káva nám vždy chutí vynikajúco. Odporúčam každému páru,“ vraví Zuzana Pavlíková.

Filip Tudor (32) sa po maturite na Hotelovej akadémii v&nbsp;Prešove pobral ako tisícky ďalších východniarov za robotou do hlavného mesta. Päť rokov tam bol manažérom aj baristom, najprv v&nbsp;kaviarni v&nbsp;obchodnom centre, potom v&nbsp;top kaviarni v&nbsp;centre Starého Mesta. Domov sa vrátil s&nbsp;bohatými skúsenosťami, ktoré koncom minulého roka dobre zúročil, keď si s&nbsp;kamarátom Lukášom Pastrnákom otvorili kaviareň Zion na konci Sídliska&nbsp;III v&nbsp;Prešove. 

„Gastronómia sa mi dostala hlboko pod kožu už počas štúdia na hotelovej akadémii, tých päť rokov v&nbsp;Bratislave bolo pre mňa čosi ako vysoká škola baristiky. V&nbsp;kreslení do kapučína som sa tak zdokonalil, že som si trúfal zmerať zručnosť aj na majstrovstvách Slovenska v&nbsp;tejto baristickej disciplíne. Žiaľ, pre pandémiu kovidu boli majstrovstvá zrušené,“ dodnes mrzí mladého kaviarnika.

Domov do Záborského sa vrátil kvôli rodine, kamarátom aj túžbe po vlastnej kaviarni. Jeho návrat potešil aj futbalistov miestneho klubu, ktorí sa aj za Filipovej pomoci na poste záložníka prebojovali z&nbsp;okresnej súťaže do šiestej krajskej ligy. 

„Vo svojej kaviarni ponúkam kávu arabika, je to výberová odroda vypestovaná vo vysokých nadmorských výškach, ktorá tvorí len päť percent svetovej produkcie kávy. Kupujem ju výlučne v&nbsp;kvalitných slovenských pražiarňach, ktoré pražia arabiku vypestovanú najmä v&nbsp;Brazílii, v&nbsp;ďalších krajinách Latinskej Ameriky, v&nbsp;Afrike, vo Vietname. Tento druh kávy má veľkú paletu chutí, ktoré oceňujú aj najnáročnejší kávičkári,“ konštatuje Filip Tudor, ktorého trápia čoraz vyššie nákupné ceny kávy. A&nbsp;dnes ťažko odhadnúť, kedy sa ich rast zastaví.

Záborské bez Záborského: V katastri obce fungovala rušička vysielania Rádia Slobodná Európa

Výber pre vás

Záborské bez Záborského: V katastri obce fungovala rušička vysielania Rádia Slobodná Európa

Súvisiace články

V Plaveckom Podhradí si každý príde na svoje: Majú aj vlastný filmový festival

Obec plná príbehov: V Klenovci zakopávate o klenoty na každom kroku

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Výber pre vás