Ale poďme pekne krok za krokom. Písal sa rok 2012 a&nbsp;spolu s&nbsp;Danom Přibáňom sme prešli s&nbsp;trabantmi, maluchom a&nbsp;jawkou celú Južnú Ameriku. Počas cesty po tomto nádhernom kontinente sme nespočetnekrát využili trajekty. Boli sme z&nbsp;nich už unavení –&nbsp;večné čakanie, plavenie a&nbsp;znova čakanie. Začali sme špekulovať o&nbsp;tom, aké skvelé by bolo mať plávajúce auto. Vtedy mi napadlo, že ja som vlastne jedno také už videl. Jeden chlap v&nbsp;Banskej Bystrici na ňom chodil pravidelne na veteránske zrazy a&nbsp;volalo saLuAZ&nbsp;967. Ukrajinské vozidlo, ktoré skutočne dokáže aj plávať.

Hoci nie najlepšie, keďže sa po vode pohybuje iba pohonom kolies, ale dokáže! Dá sa povedať, že je to taký trabant medzi plávajúcimi autami, a&nbsp;to je predsa presne niečo pre nás. No a&nbsp;vlastne odvtedy sa to všetko začalo. Vždy keď sme boli niekde pri vode, povedali sme si len: „Ale luaz, ten by to určite zvládol.“ Hneď ako sme prišli domov, začali sme googliť a&nbsp;zisťovať, kde a&nbsp;za koľko sa takéto auto dá kúpiť. Vyrazili sme na Ukrajinu a&nbsp;približne za päťsto eur sme auto kúpili a&nbsp;doviezli domov. K&nbsp;prvému luazu sa zháňal druhý, ten sme už kúpili v&nbsp;Česku, takisto tretí či štvrtý na náhradné diely.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z JEDINEČNEJ CESTY NA JEDINEČNÝCH DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH NÁJDETE V GALÉRII

Zložitou otázkou bolo aj to, na čom pôjdem ja, keďže cestujem vždy len na motorke. Aká plávajúca motorka vlastne existuje? Napokon sme našli Hondu ATC 200, čo je taká veľmi zvláštna motorka na troch kolesách, ktorá dokáže plávať na hladine vody. Popri nekonečných prípravách tohto „plávajúceho“ projektu sme toho stihli aj veľa precestovať, a&nbsp;to nielen s&nbsp;trabantmi, ale aj s&nbsp;pioniermi či dieselovými enfieldmi. Ale teraz po dlhých desiatich rokoch od kúpy prvého luazu konečne vyrážame! Rozhodli sme sa pre južnú trasu cez Turecko, Irán, Turkménsko, Uzbekistan, Kazachstan, Rusko a&nbsp;Mongolsko.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Je to môj najťažší odchod z&nbsp;domu vôbec, pretože moja Sonička je tehotná a&nbsp;mám strach, že nestihnem pôrod. Musíme na to dupnúť a&nbsp;nesmie sa nič kaziť –&nbsp;také jednoduché, ale koľkokrát nereálne. Hneď na druhý deň v&nbsp;Maďarsku riešime problém s&nbsp;Danovým luazom, ktorý stráca mnoho oleja. Našťastie Marek Duranský hovorí perfektne po maďarsky, a&nbsp;tak sa pomerne ľahko cez jeden obchodík s&nbsp;náhradnými dielmi nakontaktujeme na luazový klub, ktorý nám s&nbsp;radosťou pomohol. Po štvorhodinovej nútenej prestávke ideme ďalej a&nbsp;ja zisťujem, čo je to vlastne trojkolka. Je to skutočné zlo na troch kolesách. Počas jazdy nepočuť nič len pneumatiky, ktoré sa derú každou jednou zákrutou, pretože niečo také ako diferenciál na nej neexistuje. Horšie je, že táto motorka nemá tlmiče a&nbsp;po pár kilometroch to cíti aj môj chrbát.

Ďalšie nevýhody by mi nenapadli ani vo sne, napríklad silný vietor –&nbsp;keď fúka, nedokážem sa udržať rovno na ceste, takisto sklon cesty mi robí obrovské problémy. Ale aby som len nenadával, aj táto mašina má predsa len dajaké výhody. Keď zastanem, nemusím hľadať stojan, na klzkom teréne je úžasná a&nbsp;hravá a, samozrejme, čo je najdôležitejšie, dokáže plávať. 

Ďalej sa cestou do Turecka nič závažné nestalo. Ale pri tabuli Istanbul 99&nbsp;km mi motorka zdochla, akoby došiel benzín, a&nbsp;začala rýchlo brzdiť. Nechápal som, čo sa deje, a&nbsp;vravím si, či som ju nezadrel, až tu zrazu opäť chytila a&nbsp;z&nbsp;hadičky, ktorá odvetráva motor, vyšiel kúdol bieleho dymu. Zvláštne, ale motorka ide ďalej. Hneď ako sme zaparkovali, rozhodol som sa, že skontrolujem a&nbsp;dolejem do hondy olej. Chýbal tam presne liter, pričom náplň je jeden a&nbsp;pol litra. Vôbec netuším, kde mohlo toľko oleja po 1&nbsp;700&nbsp;kilometroch zmiznúť, a&nbsp;tak len dúfam, že to pôjde ďalej hladko.

Prvé kilometre po štarte z&nbsp;Istanbulu počúvam len zvuk motora a&nbsp;trúbiacich áut, ktoré nás v&nbsp;šialene veľkom Istanbule obiehajú. Ale vyzerá to dobre, asi po sto kilometroch kontrolujem hladinu oleja a&nbsp;chýba asi len deci, čo nie je nič katastrofálne, ale ani nič príjemné. Pokračujeme cez historické mesto Erzurum, kde sa začínajú poriadne kopce. Narazili sme na prírodné jazierko s&nbsp;teplotou vody zhruba 37&nbsp;stupňov, ktoré bolo úplne zadarmo. 

Kúpeme sa do noci, ráno nás budí stádo kráv, ktoré sa tam kúpu tiež, proste nikto nemôže odolať, jedine Ondrej, náš kameraman, ktorý do vody ani nevkročil. My sme sa močili aj ráno a&nbsp;nechcelo sa nám ísť ďalej. Ale je krásny deň a&nbsp;škoda ho nevyužiť. Pred nami je známe Vanské jazero. Ani nie tak dávno arménske, no po obrovskej genocíde už medzičasom turecké jazero, v&nbsp;ktorého okolí žijú prevažne Kurdi. Sú na to patrične hrdí a&nbsp;takmer každý, koho stretneš, ti bez toho, aby si sa vôbec niečo spýtal, povie, že je Kurd.

Pri Vanskom jazere žijú takzvané turecké van –&nbsp;temperamentné a&nbsp;inteligentné mačky, ktoré dokonca milujú vodu. Jednu takú máme doma už sedemnásť rokov a&nbsp;myslím, že je jediná svojho druhu na Slovensku. Tu je ich o&nbsp;niečo viac, ale takisto nie veľa. Sú chránené a&nbsp;ľudia ich milujú. V&nbsp;meste Van majú aj obrovskú sochu a&nbsp;dom, v&nbsp;ktorom ich žije viac ako sto. Od Vanského jazera je cesta krásna, všade naokolo vidíme zasnežené hory a&nbsp;brutálne kopce. Prechádzame priesmyk vo výške 2&nbsp;600&nbsp;metrov nad morom. 

Luazy sú však také pomalé, že na trojkolke zaspávam. Preto počas jazdy, ktorá nie je rýchlejšia ako päť kilometrov za hodinu, hrám šach na mobile. Z&nbsp;kopca to už ide oveľa lepšie, doslova padáme do mesta Dogubayazit, nad ktorým sa týči hora Ararat zahalená legendami. Na tachometri motorky je 4&nbsp;113&nbsp;kilometrov a&nbsp;najzaujímavejšie je to, že pneu­matiky stále držia. Môj tip bol, že prejdú maximálne tritisíc kilometrov, keďže trojkolka nemá diferenciál, no pneumatiky stále fit, uvidíme, ako to pôjde ďalej. Pred nami je Irán!

Na hranice sa dostávame až po západe slnka. Paradoxne, turecká strana hraníc nám robí väčšie problémy ako tá iránska. Problém je, že všetky vozidlá sú napísané na Dana a&nbsp;chýba nám splnomocnenie na jazdu. To, že sme prešli naprieč celým Tureckom, nikomu neprekáža, colníkov trápi posledných desať metrov jazdy do Iránu. Musíme si vyrobiť splnomocnenie, vytlačiť a&nbsp;podpísať. Celý proces trvá šesť hodín. 

Na iránskej strane panuje veľká pohoda, za hodinu sme vybavení a&nbsp;so svitaním vchádzame do krajiny. Je to radosť, normálne sa usmievam, že sme tu. Radosť však netrvala dlho. Po pár kilometroch na Danovom luaze tretí prevodový stupeň vypadáva a&nbsp;štvrtý sa nedá vyradiť. Vyzerá to na uvoľnenú maticu, ktorá zaisťuje celú osku prevodovky. Dostať sa k&nbsp;nej znamená vyhádzať celé auto a&nbsp;rozobrať celú podlahu.

Nič sa nedá robiť, a&nbsp;tak pri hlavnej ceste v&nbsp;teple uprostred ničoho rozoberáme auto. Po pár hodinách sa dostaneme k&nbsp;povolenej matici, žiaľ nemá na sebe už žiadny závit. Musíme zohnať novú. Najrýchlejší a&nbsp;najobratnejší som ja na trojkolke. Mierim do najbližšieho mesta a&nbsp;zastavujem pri autodielni. Angličtina nefunguje vôbec, ale ruky, nohy a&nbsp;pokazená matica všetko vysvetľujú. Borec sadol na motorku a&nbsp;doviedol ma do obchodíka, kde predávajú spojovací materiál. Super! Chlap mi predal maticu a&nbsp;ja sa víťazne vraciam za chalanmi. Hneď ideme skúsiť, či pasuje. Žiaľ, je o&nbsp;kúsok menšia ako pôvodná, nepasuje tam. Vraciam sa do mesta a&nbsp;chlap v&nbsp;predajmi mi ponúkol podobnú, o&nbsp;kúsok väčšiu. Táto už bude na sto percent dobrá.

Opäť sa víťazne vraciam za chalanmi, matica pasuje a&nbsp;my sa brutálne tešíme. Teda tešili sme sa asi len dve sekundy... Pasuje, ale nedá sa zakrútiť, má iný rozmer stúpania ako oska. Vraciam sa do mesta, žiaľ, v&nbsp;obchode tento rozmer so stúpaním, ktoré potrebujeme, nemajú, ale odporučili mi dielňu, v&nbsp;ktorej už z&nbsp;diaľky vidím krásny, obrovský sústruh. Rukami a&nbsp;nohami vysvetliť, že chcem maticu s&nbsp;dierou 24 a&nbsp;so stúpaním jeden a&nbsp;pol, je takmer nemožné, a&nbsp;tak si chlapa z&nbsp;dielne beriem k&nbsp;autám, aby som mu ukázal, o&nbsp;čo presne ide. Po pár sekundách to chlap menom Jasamin pochopil, a&nbsp;tak sa vraciame do dielne. Je už večer, takmer nikto nikde, Jasamin niečo zvára, ja sedím na stoličke a&nbsp;nechápem, čo sa ide diať. Asi až po polhodine prišiel ďalší chlapík, sústružník, ktorého pravdepodobne vytiahli z&nbsp;postele, no a&nbsp;za desať minút mal maticu vyrobenú. Sme zachránení!

Dosť bolo opráv, v&nbsp;Iráne zažijete jednu z&nbsp;najväčších pohostinností na svete. Už len pri tejto oprave sa diali neuveriteľné veci. Rozoberali sme a&nbsp;neznámi ľudia pri nás zastavili a&nbsp;doniesli nám obed –&nbsp;ryžu s&nbsp;mäskom. Mišo vravel, že mu chýba už len chladená kola. Ani to nestihol dopovedať a&nbsp;už ju držal v&nbsp;rukách. Po hodine prišla žena s&nbsp;dvoma deťmi a&nbsp;doniesla nám nanuky a&nbsp;pitie, lebo videla, že tam už dlho stojíme. Opravovali sme pri jej políčku s&nbsp;ryžou, kde mala aj zamestnanca, staršieho pána o&nbsp;barlách, ktorý na toto miesto dáva pozor a&nbsp;mal tam maličký domček. Samozrejme, aj on nám stále nosil čaj. A&nbsp;ani ja sám v&nbsp;meste pri sústružníckej dielni netrpím, neznámy muž mi nalieva mangový džús a&nbsp;ponúka koláč.

Počas jazdy nám stále niekto kýva a&nbsp;usmieva sa. Ja vlastne musím riadiť trojkolku len jednou rukou, pretože druhou stále kývam. Dokonca, čo je extrém, aj počas jazdy dostávame z&nbsp;áut ovocie, pečivo a&nbsp;ja som dokonca dostal nanuk. Je to šialené, krásne a&nbsp;neuveriteľné. Nie je dňa v&nbsp;mojom denníku, keď by som si nezapísal, že nám niekto niečo dal. Najväčší extrém bol asi ten, keď nás trikrát predbehla rodina s&nbsp;plným autom a&nbsp;snažila sa nás zastaviť. My sme však išli ďalej. Zastavujeme až na tretíkrát. Žena z&nbsp;auta uteká za nami s&nbsp;googlovým prekladačom a&nbsp;pýta sa nás, či nechceme ísť do jej reštaurácie. Samozrejme, súhlasíme, a&nbsp;tak sa pomaly plazíme zhruba dvadsať kilometrov do jej „reštiky“. Koláče, čajíky a&nbsp;skvelé kuriatko, to všetko sme dostali, a&nbsp;ani keď sme veľmi chceli, zaplatiť sme nemohli. Boli sme jej hostia!

Treba si však dať pozor, samozrejme, nie všetko je vždy zadarmo, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá. Poznáte taarof? Je to vlastne taká iránska zdvorilosť voči hosťovi. Presnejšie, je to tak, že&nbsp;pravidlá pohostinnosti taarof vyžadujú, aby hostiteľ ponúkol čokoľvek, čo si hosť zaželá, a&nbsp;hosť je rovnako povinný to odmietnuť. Je to rituál, ktorý sa môže opakovať niekoľkokrát, pokým hostiteľ a&nbsp;hosť definitívne určia, či je hostiteľova ponuka a&nbsp;hosťovo odmietnutie skutočné alebo je to len prejav zdvorilosti. 

No, popravde, s&nbsp;týmto som mal skúsenosť pred rokom v&nbsp;meste Čáhbahár, kde chlap v&nbsp;bagetérii odo mňa nechcel žiadne peniaze a&nbsp;ja som mu ich reálne nedal a&nbsp;on potom za mnou utekal a&nbsp;bol troška nahnevaný. Vtedy som však o&nbsp;taarof nevedel. Takisto teraz Míra o&nbsp;tom netušil, a&nbsp;keďže má na starosti peniaze, všetko platí on. Celé sa to však začalo tak, že za mnou prišiel majiteľ reštaurácie, rozprával sa so mnou a&nbsp;ja mu na konci rozhovoru vravím, či by nám náhodou nemohol zameniť sto eur na ich rialy. On rozmýšľa, snaží sa mi pomôcť, ale nevie ako. Sto eur je 63&nbsp;miliónov rialov a&nbsp;to je poriadny balík.

Napriek tomu, že reštaurácia je plná, s&nbsp;hotovosťou sa veľmi nenarába. Všetci majú miestne iránske karty a&nbsp;platia nimi. Nosiť hotovosť pri sebe sa poriadne ani nedá, sú to obrovské kopy papierových peňazí, karta je proste lepšia. Majiteľ premýšľa a&nbsp;vraví: „Asi ti nepomôžem, ale vieš čo, túto večeru nemusíte platiť.“ Na čo mu odpovedám: „My máme ešte peniaze, len som sa pýtal, či náhodou neviete zameniť.“ Asi po hodine, keď sme už dojedli, prišiel za nami. V&nbsp;ruke mal najväčšiu kopu peňazí, že toto zohnal, je to v&nbsp;prepočte 40&nbsp;eur. My mu však vravíme, že, žiaľ, máme len stoeurovú bankovku, nech sa netrápi. On na to opäť, že večeru nemáme platiť. Míra ide ku kase a&nbsp;aj tam mu povedali, nech neplatí. Odchádzame, majiteľ nám zamáva.

Po kilometri nás predbieha auto, že prepáčte, ale vy ste nezaplatili. „Aj by som sa na to vykašľal, ale ste takí pomalí, že som to skúsil,“ vraví majiteľ. A&nbsp;to je pohostinnosť taarof, ktorá sa môže stať aj vám. Irán nie je len púšť. Už pred rokom v&nbsp;horách nad Širázom sme sa o&nbsp;tom presvedčili, ale boli to len zelené pásiky na vyprahnutej krajine. Ale sever, to je úplne iná káva. Od hraníc smerujeme priamo na Kandovan, čo je stratené mestečko v&nbsp;skalách uprostred hôr. Veľmi podobné Kapadócii v&nbsp;Turecku, len neturistické.

Text je krátený, celú reportáž nájdete vo decembrovom vydaní magazínu GEO.

Z Banskej Bystrice do Mongolska: Bol to môj najťažší odchod z domu

Výber pre vás

Z Banskej Bystrice do Mongolska: Bol to môj najťažší odchod z domu

Súvisiace články

Skryté poklady Švajčiarska: Naprieč jazykmi, prírodou aj pamiatkami od juhu po sever

Francúzska Riviéra: Zvodný raj slnka uprostred zimy

Prípad pelikán: Dunajská „Amazónia“ v Rumunsku ponúka nevšedné prírodné skvosty

Výber pre vás