Peter Ličák

Bohužiaľ, pri pokusoch o ilegálne prekročenie hranice prišlo o život až 280 z nich. V časoch normalizácie hranice republiky strážilo 16-tisíc príslušníkov Pohraničnej stráže. Ani ich samopaly ľudí od pokusov dostať sa za železnú oponu neodradili.

Aj Milan Kobulský (76) patrí do mnohotisícovej skupiny emigrantov, ktorí z&nbsp;Československa zutekali po okupácii vojskami piatich členských štátov vojenského paktu Varšavská zmluva. Rok ešte v&nbsp;rodnom Prešove vydržal, ale keď mu bolo čoraz jasnejšie, že dočasný pobyt sovietskej armády bude trvať veľmi dlho, rozhodol sa pre útek za železnú oponu.

„Vtedy v&nbsp;roku 1969, keď komunistická moc kládla základy normalizácie, čiže prenasledovania a&nbsp;perzekvovania každého občana, ktorý im od rána do večera netlieskal, ale mal iný názor na život, bolo potrebné mať pri plánovaní úteku na Západ tri zá­kladné veci: odvahu, racionálne uvažovanie zbavené emócií, ale aj šťastie. Nič z&nbsp;toho mi pri úteku z&nbsp;republiky nechýbalo,“ konštatuje Milan Kobulský, ktorý svoj nový domov našiel v&nbsp;Clevelande, druhom najväčšom meste amerického štátu Ohio.

Vraví, že rozhodnutie odísť z&nbsp;Československa sa mu v&nbsp;duši zrodilo ešte pred obsadením republiky sovietskou armádou. „Už za Dubčeka som si povedal, že mne medové motúzy popod nos ťahať nikto nebude, ani Dubček, ja sa na žiadnom budovaní socializmu s&nbsp;ľudskou tvárou zúčastňovať nebudem, furt to bude vláda komunistov. A&nbsp;v&nbsp;takom režime som teda rozhodne žiť nechcel. Raz som takto ležal na vysokoškolskom internáte v&nbsp;Košiciach, kde som študoval na vysokej škole technickej, a&nbsp;tam na tej rozheganej posteli s&nbsp;preležaným matracom som sa definitívne rozhodol, že treba konať...“ spomína na to, ako sa pred 55 rokmi rodilo jeho osudové rozhodnutie.

Ale svoje pri tomto neľahkom rozhodovaní zohral aj ďalší motív. Dnes sa na tom smeje, vtedy to bral vážne. V&nbsp;južnej časti košického námestia pri historickej Dolnej bráne bola predajňa podniku zahraničného obchodu tuzex. Za tuzexové poukážky – bony, sa tam dal kúpiť luxusný tovar: švajčiarska čokoláda, francúzske koňaky a&nbsp;parfumy, holandské kakao, švajčiarske hodinky so storočnou zárukou, za 40&nbsp;bonov aj ikonické džínsy značky Levis, ktoré začali nosiť kovboji už v&nbsp;roku 1853. „No a&nbsp;vedúci tohto luxusného obchodu, ktorý mal v&nbsp;ponuke aj luxusné limuzíny západných automobiliek, elegantné simky, kortíny, fiaty, saaby, sa hrdo prevážal po Košiciach v&nbsp;parádnom legendárnom americkom Forde Mustang červenej farby. Fascinovalo ma aj jeho vnútorné vybavenie, pri volante mala táto výnimočná fordka toľko rozličných ukazovateľov, ako keby to bol kokpit stíhačky. Keď som si s&nbsp;hrôzou zrátal, že pri plate 2 500 korún by som musel šetriť na také fáro možno aj dvadsať rokov, tak som si povedal –&nbsp;to teda nie, v&nbsp;takom komunistickom raji žiť nebudem,“ rozvíja svoj príbeh pán Kobulský.

Za najbezpečnejší spôsob úteku na Západ považoval zájazd s&nbsp;niektorou zo štyroch cestovných kancelárií, ktoré vtedy mali svoje pobočky na východnom Slovensku. Tak sa vtedy podarilo opustiť republiku mnohým šťastlivcom. Lenže smola, všetky zájazdy do Rakúska, Talianska, Juhoslávie boli na mesiace dopredu beznádejne vypredané, taký nápad ako Milan Kobulský mali stovky ľudí.

„Keď partia kamarátov išla na zájazd do švajčiarskych Álp, poprosil som ich, aby mi z&nbsp;Viedne poslali domov prázdne obálky. Doma som si napísal pozvanie od jednej slovenskej rodiny na jej návštevu. Keď z&nbsp;Viedne prišla opečiatkovaná obálka, vložil som do nej fingované pozvanie a&nbsp;išiel som s&nbsp;tým na pasové oddelenie polície. Skočili mi na tento trik a&nbsp;dali mi s&nbsp;pasom aj vycestovaciu doložku na trojdňovú návštevu Rakúska. A&nbsp;mal som vyhrané, ďalej už to išlo ako po masle...“

Hranice prešiel vďaka svojej vynaliezavosti legálne, rodina Maňkošovcov z&nbsp;Prešova mu pomohla nájsť ubytovanie na priváte na brehu Dunaja, prácu si našiel okamžite. Keď dostal prvú výplatu, zakrútila sa mu hlava, bolo to v&nbsp;prepočte viac ako 10-tisíc korún. „Ale mojou vysnívanou krajinou boli Spojené štáty, na americkej ambasáde vo Viedni mi na azylovom oddelení ponúkli ako nový domov štát Nebraska. Lenže to je štát, kde prevláda poľnohospodárstvo, je to najúrodnejší štát v&nbsp;USA. Argumentoval som, že tam si&nbsp;s&nbsp;technickým vzdelaním asi ťažko nájdem primeranú robotu, tak sme sa&nbsp;napokon dohodli na Clevelande v&nbsp;štáte Ohio,“ hovorí Milan Kobulský o&nbsp;hľadaní nového domova.

V&nbsp;tomto meste žije už 53 rokov, prvú prácu si našiel na stavbách rodinných domov, jeden si&nbsp;aj sám postavil. Neskôr si našiel prácu v&nbsp;projekčnej kancelárii NASA, Národnom úrade pre letectvo a&nbsp;vesmír, zodpovednej za americký vesmírny program. Začal ako kreslič, vypracoval sa až na vedúceho projektov. Popri tejto práci už 33&nbsp;rokov raz týždenne pripravuje v&nbsp;miestnom rozhlase hodinovú reláciu pre Slovákov. „Na prvú návštevu Prešova som sa odvážil až o&nbsp;deväť rokov, keď som už mal americké občianstvo, a&nbsp;teda aj americký pas. Musel som sa prihlásiť na policajnom oddelení pasov a&nbsp;víz. A&nbsp;tam už na mňa čakali eštebáci s&nbsp;fúrou otázok. Prvá bola, vraj čo robím v&nbsp;NASA. Tak som povedal, že mám veľmi dôležitú prácu, a&nbsp;oni natešení vyskočili zo stoličiek, že na akých tajných projektoch robím. Lenže takú odpoveď nečakali: ‚Viete, nesmiem o&nbsp;tom hovoriť, ale vám to prezradím. V&nbsp;areáli, kde štartujú rakety do vesmíru, natieram modrou farbou kanalizačné rúry, aby nezhrdzaveli a&nbsp;kozmonauti sa nedajbože na chodníkoch nebrodili po výkaloch.‘ Po tomto výsluchu som mal od Štátnej bezpečnosti navždy pokoj,“ pridal na konci rozhovoru úsmevnú historku Milan Kobulský. Ale čestne priznáva, že keby nebol mal americké občianstvo, žarty by si z&nbsp;eštebákov robiť netrúfol.

Pár dní pred Milanom Kobulským v&nbsp;máji 1969 emigroval aj Prešovčan Laco Kornel Sedlák (81). Aj on sa do Spojených štátov dostal cez Rakúsko. „Emigrovať som sa rozhodol, keď hlava československých komunistov Gustáv Husák vyhlásil, že na hraniciach zavládne poriadok a&nbsp;prísny režim, z&nbsp;republiky si nikto nebude robiť holubník, z&nbsp;ktorého môže len tak hocikedy vyletieť. Bol najvyšší čas zbaliť sa a&nbsp;vypadnúť z&nbsp;tohto komunistického raja,“ hovorí o&nbsp;tom, ako sa rodilo jeho osudové rozhodnutie, Laco Sedlák, ktorého osud zavial do Portlandu v&nbsp;americkom štáte Oregon. A&nbsp;v&nbsp;letných mesiacoch až na Aljašku, kde s&nbsp;kamarátom z&nbsp;morského dna ryžovali zlato.

V&nbsp;čase, keď emigroval, mal 27&nbsp;rokov a&nbsp;dve maturity, jednu na jedenásťročnej strednej škole, predchodkyni dnešných gymnázií, druhé maturitné vysvedčenie získal na nadstavbovom štúdiu na prešovskej stavebnej priemyslovke. Pracoval v&nbsp;krajskom podniku Odevy v&nbsp;Košiciach ako inšpektor výstavby odevných obchodov, dozoroval ich výstavbu i&nbsp;rekonštrukcie v&nbsp;celom Východoslovenskom kraji od Medzilaboriec po Vysoké Tatry.

„Za najbezpečnejší spôsob, ako sa dostať za západné hranice chránené železnou oponou, som považoval zájazd s&nbsp;cestovnou kanceláriou. V&nbsp;Tatratoure sme si s&nbsp;kamarátom kúpili štvordenný zájazd do rakúskeho Innsbrucku. Ale do tirolskej metropoly sme nedocestovali, z&nbsp;vlaku sme vystúpili už vo Viedni. Veľké obavy som mal len z&nbsp;toho, ako skryjem pred colníkmi stodolárovku, ktorú som na čiernom trhu pred prešovským tuzexom kúpil za päťtisíc korún, to bol môj trojmesačný plat. Tak sme povolili niekoľko skrutiek na podlahe v&nbsp;kupé a&nbsp;tam sme tú stodolárovku ukryli. Pri colnej kontrole na stanici v&nbsp;Bratislave ma aj tak oblial pot, keď hraniční policajti vyvádzali z&nbsp;vlaku jeden mladý pár. Ako blesk sa vlakom šírila zlovestná správa, že u&nbsp;nich našli skryté doláre,“ spomína na svoj útek. Vraví, že pri spomienke na colnú kontrolu vo vlaku mu aj po vyše polstoročí behá mráz po chrbte. Nečudo, keby mu boli našli tých sto dolárov, mohol skončiť v&nbsp;base za ohrozovanie devízového hospodárstva štátu. Mimochodom, zo zájazdu do Innsbrucku sa vrátilo do Československa len desať percent turistov. Doba útekov naberala každým dňom na sile.

„O&nbsp;utečencov z&nbsp;Československa sa starali aj katolícke charity, mne pomohla americká, pomohli mi vybaviť azyl aj mi požičali na letenku do Spojených štátov 140 dolárov. Vrátil som ich americkej charite z&nbsp;prvej výplaty, ktorú som dostal za prácu pri montáži elektrických strojčekov v&nbsp;jednej firme v&nbsp;Pensylvánii. Môj prvý plat tvorilo 380 dolárov, bola to v&nbsp;tom čase kopa peňazí, liter benzínu stál 25 centov, hamburger 50 centov, z&nbsp;takej výplaty sa dalo celkom slušne žiť. Za nedovolené opustenie republiky ma v&nbsp;neprítomnosti odsúdili na prešovskom súde na sedemmesačný žalár a&nbsp;prepadnutie majetku v&nbsp;prospech štátu.“

Aj on prišiel na prvú návštevu Prešova až vtedy, keď získal americké občianstvo. Takisto sa musel prihlásiť na pobyt na policajnom oddelení pasov a&nbsp;víz, súdružka eštebáčka sa s&nbsp;ním rozprávala zvysoka, raz sa na neho aj rozkričala, tak ju rýchlo uzemnil, že si ho zrejme splietla s&nbsp;manželom. On je síce Slovák, ale s&nbsp;americkým občianstvom, tak nech sa k&nbsp;nemu správa slušne. „Viete, desať rokov na mňa v&nbsp;Amerike nikto nekričal, už som si od takých boľševických spôsobov odvykol,“ umravňoval policajtku na oddelení pasov a&nbsp;víz, ktorá sa ku klientom správala ako nasrdená bohyňa pomsty. Do Prešova sa natrvalo vrátil pred šestnástimi rokmi, po návrate si ťažko zvykal na špinavé ulice na sídliskách, nepokosené parky, najmä na neochotu ľudí v&nbsp;úradoch, v&nbsp;obchodoch, ktorí si akosi zvykli dávať klientom a&nbsp;zákazníkom najavo, že ich svojimi požiadavkami otravujú. „Za 40 rokov, ktoré som prežil v&nbsp;Portlande ako šofér kamióna či ako zlatokop na Aljaške, som nezažil toľko neochoty ako na Slovensku za týždeň,“ nastavuje Slovákom zrkadlo Laco Sedlák.

„Moja voľba bola jasná: alebo sa mi podarí utiecť, alebo ma pri pokuse dostať sa cez železnú oponu do západného Nemecka zastrelia. Hop alebo trop,“ hovorí Vlado Prislupský (76), majiteľ penzióna v&nbsp;Mengusovciach pod tatranskými štítmi. Jeho útek z&nbsp;Československa v&nbsp;roku 1987 mal najdramatickejšiu podobu aj najdramatickejšiu zápletku, ako keby ju vymyslel filmový scenárista s&nbsp;bujnou fantáziou.

„Iné východisko ako utiecť z&nbsp;republiky som vo svojej situácii ani nemal, lebo inak by som bol na tri a&nbsp;pol roka skončil v&nbsp;cele ilavskej alebo leopoldovskej basy. Ako riaditeľ hotela Lipa a&nbsp;hradnej vinárne na Kežmarskom hrade som vylepil po papuli plukovníkovi Štátnej bezpečnosti z&nbsp;Košíc, ktorý sa so svojou podguráženou eštebáckou bandou nevedel vo vinárni vpratať do kože. Prvý úder do tváre som dostal ja, ale vrátil som mu to aj s&nbsp;úrokmi. A&nbsp;už sa mlátila celá vináreň, bola to riadna mela, takú dnes už vídať len v&nbsp;amerických westernoch. Za útok na verejného činiteľa som vyfasoval na Krajskom súde v&nbsp;Košiciach trest odňatia slobody na tri a&nbsp;pol roka. Ale našťastie nastúpiť na výkon trestu som mal až o&nbsp;mesiac. To mi stačilo, aby som sa mohol pripraviť na útek,“ hovorí rodák zo zemplínskej dediny Klokočov.

Pár dní po vynesení rozsudku našiel v&nbsp;novinách inzerát, že vo Svite je na predaj doma vyrobené motorové rogalo. Majiteľ žiadal päť tisícok, Vlado Prislupský mu dal trojnásobok, všetky úspory, ktoré mal uložené v&nbsp;sporiteľni na vkladnej knižke. „Hneď na druhý deň ma kamarát odviezol aj s&nbsp;rogalom k&nbsp;dedinke Mrákov neďaleko Domažlíc. Na hranicu som to mal tak na hodinu letu, keď som prelietaval našu strážnu vežu, pohraničiarom som zamával bielou čiapkou. A&nbsp;oni mi veselo odkývali, netušili, že smerujem do Nemecka, to by boli vytiahli samopaly. Dva kilometre za hranicou som za večerného súmraku pristál na lúke pri sedliackej usadlosti. Domáci ma hneď pozvali k&nbsp;stolu, povečeral som s&nbsp;nimi a&nbsp;čakal som na policajtov. Správali sa ku mne veľmi kamarátsky, dokonca mi poradili, aby som svoj príbeh porozprával novinárom len za marky. Časopis Stern kúpil môj príbeh za 23-tisíc mariek a&nbsp;berlínske múzeum mi zaplatilo za rogalo ďalších 16-tisíc mariek. To mi stačilo na prenájom hotela v&nbsp;Bavorsku. Keď som utekal, mal som vo vrecku päťsto mariek, po šiestich rokoch som sa vrátil domov so zárobkom 850-tisíc mariek. Takú podobu mal komunistami preklínaný, zatracovaný Západ,“ konštatuje hotelier, ktorý svoj penzión vo Vysokých Tatrách pomenoval, ako inak, Rogalo.

Voľba: sloboda alebo smrť! Tri príbehy Slovákov, ktorým sa podarilo utiecť za železnú oponu

Výber pre vás

Voľba: sloboda alebo smrť! Tri príbehy Slovákov, ktorým sa podarilo utiecť za železnú oponu

Súvisiace články

Prísne utajovaný príbeh za vlády komunistov: „Blázni“ z hažínskeho mlyna

Zdravotníctvo vo svete očami Slovákov: Štandard s piatimi hviezdičkami

Dedinka Brdárka: Európsky a svetový unikát! V čom je taká výnimočná?

Výber pre vás