Peter Ličák

Na konci jedného z&nbsp;najmalebnejších údolí Slovenského rudohoria v&nbsp;Stolických vrchoch ostalo žiť v&nbsp;horskej dedinke už len zo šesťdesiat ľudí. Starosta pre nich úraduje len na tretinový úväzok, po obchode a&nbsp;krčme ani chýru, ani slychu, niet tam školy ani pošty. Chotár idylickej dediny, akoby bojazlivo učupenej v&nbsp;nadmorskej výške 555&nbsp;metrov pod strmými svahmi vápencového vrchu Veľký Radzim, menia od posledných aprílových dní do polovice mája na rozprávkovú krajinu historické čerešňové sady.

Brdárku dnes tvorí asi štyridsať domov, žijú v&nbsp;nich starousadlíci, ktorí sa živia prácou na malých gazdovstvách, ale aj niekoľko mladých rodín. Prisťahovali sa z&nbsp;miest, aby v&nbsp;dlhej doline rovnomenného potoka od piky zmenili chod svojho života. Prvé obydlia si tam postavili v&nbsp;12.&nbsp;storočí pastieri, o&nbsp;štyri storočia neskôr priniesla do pastierskej osady nový život, novú nádej, novú kultúru valašská kolonizácia. Svoje najlepšie časy zažila Brdárka na prelome 19.&nbsp;a&nbsp;20.&nbsp;storočia. Podľa záznamov v&nbsp;starých kronikách tam žilo viac ako dvesto ľudí, čo je dnes pre dedinku nedosiahnuteľné číslo. Živil ich nielen chov dobytka a&nbsp;oviec či drevorubačstvo, ale aj ovocinárstvo. Ako stojí čierne na bielom v&nbsp;diplomovej práci vysokoškoláčky Dany Hertingerovej, čerešňové sady na svahoch nad dedinou boli už vtedy chýrečné.

Na Gemeri zapustilo ovocinárstvo hlboké korene v&nbsp;prvých rokoch 18. storočia. Veľký podiel na tom mal cisár Jozef&nbsp;II., ktorý počas svojho vládnutia vydal množstvo užitočných patentov a&nbsp;uviedol do života rakúskej monarchie veľa prevratných reforiem vrátane zrušenia nevoľníctva. Syn Márie Terézie vydal aj príkaz, aby sa vo veľkom vysádzali ovocné stromy, najmä okolo ciest. Vý­znam ovocinárstva pochopili aj na Gemeri predovšetkým majetnejší a&nbsp;vzdelanejší ľudia, ktorí priúčali pestovaniu ovocia aj ľud v&nbsp;dedinách, ktoré im patrili. Majiteľmi Brdárky boli aj také významné rody ako Andrássyovci či Bebekovci.

Veľkú zásluhu na rozvoji ovocinárstva mali na Gemeri aj ovocné škôlky, ktoré boli súčasťou ľudových škôl. Učitelia učili nielen deti, ale hlavne ich rodičov, ako sadiť, pestovať a&nbsp;ošetrovať ovocné stromy, aby sa im odmenili čo najbohatšou úrodou. Rozvoju ovocinárstva pomohol aj minister dopravy a&nbsp;verejných prác gróf István Széchenyi, ktorý vydal „zákon poľní hospodársky“. V&nbsp;priebehu šiestich rokov od jeho prijatia ukladal tomu, kto má na starosti cesty, vysadiť okolo nich ovocné stromy. A&nbsp;každá obec musela do troch rokov vysadiť ovocnú škôlku. Zákon držal nad ovocnými stromami ochrannú ruku, za zoťatie stromu bola mastná pokuta tristo zlatých. Keď bolo neďalekému Štítniku udelené magdeburské právo, boli v&nbsp;ňom zakotvené aj paragrafy súvisiace s&nbsp;ovocinárstvom. Ak niekto zoťal inému strom, musel ho nahradiť, keď ovocie prevísalo do susedovej záhrady, mohol si ho pozberať.

Ovocné stromy sa na Gemeri sadili výlučne do záhrad, v&nbsp;niektorých dedinách ich vysádzali aj k&nbsp;potokom, ktoré delili obec na dve polovice. Na jednej strane boli gazdovské domy, za potokom záhrady. V&nbsp;okolí Brdárky a&nbsp;Štítnika sadili ovocné stromy na svahy nad dedinou. Tie čerešňové na svahoch nad Brdárkou majú už vyše sto rokov, Brdárčania ich založili, keď dohrmeli výstrely prvej svetovej vojny. Ich sady, v&nbsp;ktorých je dnes okolo päťtisíc stromov s&nbsp;dvesto druhmi čerešne, neboli nikdy oplotené. Ovocnými stromami sa označovali hranice žúp aj chotárov dedín.

Gemer bol kedysi považovaný za veľkú ovocnú záhradu. S&nbsp;úrodou ovocia chodievali gazdovia na trhy do miest, niektorí s&nbsp;ponukou čerešní, jabĺk, sliviek chodili v&nbsp;mestách od domu k&nbsp;domu mešťanov, chudobnejší peši, bohatší vozili ovocie na vozoch prekrytých plachtou. V&nbsp;dobách, keď na Gemeri bolo v&nbsp;záhradách čerešní, jabloní, hrušiek, sliviek poriedko, bolo ovocie považované za panské jedlo. Gazdovia z&nbsp;Brdárky chodievali svoje čerešne predávať aj do miest a&nbsp;dedín na území dnešného Maďarska, na severný Spiš k&nbsp;hraniciam s&nbsp;Poľskom, kde čerešne menili za poľskú soľ.

V&nbsp;Brdárke sa vám môže ľahko stať, že ani za niekoľko hodín nestretnete živú dušu, nemáte koho pozdraviť, opýtať sa na históriu čerešňových sadov. Pravda, neplatí to v&nbsp;čase, keď na svahoch nad dedinkou rozkvitnú tisícky čerešní. Cez víkendy príde obdivovať ich krásu aj tisíc ľudí a&nbsp;slová obdivu tam vtedy znejú v&nbsp;mnohých jazykoch.