Mária Mišovičová

Bol zo židovskej rodiny, pôvodne sa volal Schandor Herz a&nbsp;pri jeho mene uvádzali krajinu pôvodu Rakúsko. Na svet prišiel v&nbsp;bývalom Rakúsko-Uhorsku v&nbsp;dedine na Turci. On si však okrem Sklabine písal neďaleké Vrútky, kde zrejme Herzovci nejaký čas žili. Do rodiny Jacoba Herza a&nbsp;Kathy Schlesingerovej pribudol ako štvrtý zo šiestich detí. Aj tie prišli na svet v&nbsp;Sklabini. V&nbsp;každom prípade pochádzali z&nbsp;územia Slovenska. 

Spočiatku bývali v&nbsp;prenajatej drevenici, ich domácnosť ne­oplývala blahobytom, žili skromne. V&nbsp;roku 1885 ju Jacob Herz odkúpil a&nbsp;o&nbsp;krátky čas predal. Toľko hovoria úradné záznamy a&nbsp;v&nbsp;tomto roku sa o&nbsp;Herzovcoch aj končia. Zrejme v&nbsp;tom čase emigrovali do Ameriky, preto najprv kúpa a&nbsp;potom rýchly predaj ich príbytku. Schandor mal vtedy necelých šesť rokov. Po príchode do Spojených štátov si rodina zmenila priezvisko z&nbsp;Herz na Hertz. Asi sa obávali možných problémov pre židovské korene. Zo Schandora sa stal John Daniel. Usadili sa v&nbsp;Chicagu, otec sa uchytil v&nbsp;obchode, predával železné a&nbsp;hlinené výrobky. Neskôr sa stal majiteľom hotela.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU ÚSPEŠNÉHO SLOVENSKÉHO RODÁKA NÁJDETE V GALÉRII

Pokiaľ ide o&nbsp;vzdelanie jeho syna Johna, nepatril medzi žiakov, ktorí by nad knihami presedeli celé dni. Naopak. So školou sa rozlúčil v&nbsp;dvanástich rokoch, mal dokončených len päť tried. Následne ho čakal život na ulici. Zapríčinila to výchovná bitka, ktorú mu uštedril otec. Hneval sa na syna, že sa nechcel učiť, no ani pomáhať v&nbsp;rodine. Keď v&nbsp;dospelosti John spomínal na toto obdobie, priznal, že bol „divoký a&nbsp;nespútaný ako tráva v&nbsp;prérii“. Ich napäté vzťahy po bitke vygradovali natoľko, že 12-ročný John ušiel z&nbsp;domu. Nemal žiadne peniaze, tak predal učebnice a&nbsp;získal niekoľko centov, aby mal aspoň nejaké drobné. V&nbsp;tejto ťažkej situácii netušil, že sa začala jeho cesta za veľkým americkým snom. Hoci mal len neukončené základné vzdelanie a&nbsp;nevyštudoval žiadnu univerzitu, vybudoval taxikárske impérium a&nbsp;stal sa multimilionárom.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Spočiatku to John naozaj nemal ľahké. Žil prakticky na ulici, neraz sa dostal do pouličných bitiek s&nbsp;chlapcami podobnými ako on. Pretĺkal sa, ako vedel, túlal sa po uliciach a&nbsp;hlad bol jeho každodenný spoločník. Snažil sa zarábať na živobytie, bral každú prácu, ktorá prišla. Predával noviny Chicago Morning Herald, neskôr im dodával za 20 centov aj športové tipy. Za týždeň zarobil necelé tri doláre. Z&nbsp;nich dva zaplatil za izbu na týždeň a&nbsp;stravu v&nbsp;penzióne. Okrem toho jazdil s&nbsp;konským povozom, ktorý plnil úlohu dodávkového voza, od deviatej rána až do deviatej hodiny večer za šesť dolárov týždenne. Ak mu zostal nejaký voľný čas, trávil ho v&nbsp;miestnej telocvični na tréningoch boxu. Za tie platil desať dolárov týždenne a&nbsp;nemienil sa ich vzdať, bavilo ho to. Radšej šetril na jedle.

Popri tom všetkom ešte pracoval ako športový dopisovateľ v&nbsp;Morning Herald, neskôr ho v&nbsp;denníku povýšili na športového redaktora. Kariérne začal stúpať, už sa nezameriaval iba na šport, ale písal rôzne príbehy. Čoskoro zarábal pre neho závratnú sumu – tritisíc dolárov ročne. Táto slastná situácia trvala až do chvíle, kým sa noviny nezlúčili s&nbsp;Chicago Record a&nbsp;on neprišiel o&nbsp;prácu. Opäť začínal od nuly. Chytil sa boxu, v&nbsp;ktorom zaznamenal úspechy. Už skôr vyhral amatérske majstrovstvá v&nbsp;Chicagu pod pseudonymom Dan Donnelly. Keď bol teda nútený skončiť v&nbsp;redakcii, od roku 1903 robil manažéra iným boxerom, medzi ktorými bolo aj zopár úspešných. Znova začal slušne zarábať. 

A&nbsp;vtedy nastal zasa zvrat v&nbsp;jeho živote, zaľúbil sa do Francis Kesnerovej. Dievčina bola zo zámožnej rodiny. Neprekážalo jej, že nie je bohatý, dala mu však ultimátum týkajúce sa jeho zamestnania. Trvala na tom, aby sa začal živiť niečím poriadnym. Až potom sa budú môcť vziať.

„Nevedel som si predstaviť život bez nej, tak som si začal hľadať inú prácu.“ Pod vplyvom kamaráta, ktorý predvádzal vozidlá pre automobilovú agentúru, sa rozhodol, že bude predávať autá. Priateľ ho presviedčal, že budúcnosť sú práve autá. Mal 25&nbsp;rokov, keď ich v&nbsp;roku 1904 začal predávať. Dovtedy vraj v&nbsp;žiadnom nesedel a&nbsp;nemal ani vodičský preukaz.

S&nbsp;povolaním predajcu sa zmierila aj Francis a&nbsp;nasledovala svadba. Spoločnosť, do ktorej nastúpil, však nebola zisková a&nbsp;podľa toho vyzerali aj jeho príjmy. Prvý rok zarobil za rok 800 dolárov. Nestačilo to, aby s&nbsp;manželkou vyžili. Keď videl ten výsledok, zaumienil si, že to zmení. Vtedy spravil prvý geniálny krok. Od ľudí začal lacno kupovať ojazdené autá. Ostatní predajcovia sa do takejto kúpy nehrnuli, pretože sa obávali, že ich nepredajú. John Hertz zariskoval a&nbsp;vyšlo to. Druhý rok zarobil 12-tisíc a&nbsp;tretí 13 500 dolárov, viac ako vedúci a&nbsp;jeho ďalší ôsmi kolegovia predajcovia spolu. Je pravda, že predaj starších áut nebol veľmi výnosný, lenže on prišiel s&nbsp;nápadom využiť ich ako taxíky. Za nízke ceny vozil nimi tých, ktorí si nemohli dovoliť vlastné auto.

Využívať taxislužbu bolo dovtedy doménou iba bohatých. Ostatní ľudia sa dopravovali električkou alebo konskými drožkami. Taxíky mali stanovištia pri hoteloch a&nbsp;za státie pri nich museli taxikári platiť vysoké sumy. To John Hertz odmietol. Bol presvedčený, že keď ľuďom ponúkne lacnejší, no rovnako kvalitný odvoz, nájdu si jeho autá aj o&nbsp;pár sto metrov ďalej. Uvažoval ešte nad spôsobom, ako taxíky odlíšiť od iných vozidiel na cestách, aby boli hneď viditeľné. Nápad dostal v&nbsp;Paríži. Do francúzskej metropoly prišiel s&nbsp;manželkou na prelome rokov 1913 a&nbsp;1914. Mal zdravotné problémy a&nbsp;v&nbsp;Európe sa chcel zotaviť. Podnikateľ sa v&nbsp;ňom však nezaprel a&nbsp;okamžite si všimol, že miestne taxíky vyzerajú inak. Mali rovnakú výraznú farbu a&nbsp;ľudia ich veľmi ľahko na ulici rozoznali. Boli tiež menšie a&nbsp;ekonomickejšie. No najmä výrazne lacnejšie než v&nbsp;Amerike.

Keď sa vrátil domov, napadlo mu založiť taxi spoločnosť. Nazval ju Yellow Cab Company. Žltá preto, lebo túto jednotnú farbu mali jeho vozidlá. V&nbsp;roku 1926 napísal magazín Forbes, ako dospel práve k&nbsp;tomuto odtieňu. John Hertz sa údajne obrátil na Chicagsku univerzitu a&nbsp;požiadal o&nbsp;vedecký výskum, ktorú farbu vidieť na ulici najlepšie. Výskumníci zistili, že je to práve žltá, a&nbsp;tak všetky jeho taxíky natreli touto farbou. Doteraz nie je jasné, či štúdia naozaj existovala, pretože sa nenašla a&nbsp;podľa niektorých mohlo ísť o&nbsp;legendu. V&nbsp;každom prípade, Hertzove taxíky boli žlté, populárne a&nbsp;veľmi rýchlo sa ujali v&nbsp;Amerike v&nbsp;1&nbsp;300 mestách i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Nebol prvý, ktorý mal žlté autá, on túto farbu však výrazne spropagoval. Bol to skutočne fenomenálny ťah. Kým na začiatku podnikania v&nbsp;roku 1905 mal sedem taxíkov, v&nbsp;roku 1915 tvorilo vozový park 40 vozidiel a&nbsp;o&nbsp;desať rokov ich len po Chicagu jazdilo 2 800.

Hneď od začiatku ponúkol John Hertz aj ďalšie revolučné zmeny. Radikálne znížil cenu, zo 70 centov na míľu na 20 centov. Klientom boli jeho vozidlá k&nbsp;dispozícii v&nbsp;ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Ako sa zväčšovala jeho flotila áut, nastala zmena, aj čo sa týka&nbsp;samotných taxikárov. Už to neboli neprívetiví až drsní chlapi, najímal mužov a&nbsp;ako prvý aj ženy – všetci museli byť upravení, nosili uniformu, mali vyleštené topánky a&nbsp;po každom zákazníkovi auto vyčistili. K&nbsp;cestujúcim sa museli správať úctivo. Na rozdiel od iných taxislužieb si svoje taxíky nesmeli opravovať sami. Na to boli tí najlepší automechanici, ktorí ich dávali do poriadku v&nbsp;garážach firmy. O&nbsp;zamestnancov sa postaral aj zo sociálnej stránky. Zabezpečil im lekára, zdravotnú sestru, zubára, a&nbsp;ak potrebovali, tak aj právnu pomoc a&nbsp;zo zisku spoločnosti im dával 20 percent. Heslom Johna Hertza bolo, že taxikár nie je iba šofér, ale aj spoločník na cesty.

Hoci mu šťastie prialo, nešlo všetko bez problémov. Rozširovaním Hertzovej taxislužby zakrátko ostatní konkurenti v&nbsp;Chicagu skrachovali. Až na jedného, bola to spoločnosť Checker Taxi. Konkurencia medzi týmito dvomi firmami bola neúprosná, neraz so streľbou a s&nbsp;úmrtiami. Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa zmenila v&nbsp;chicagskych uliciach na vojnu taxikárov. Popri žltých taxíkoch jazdili aj tie od konkurenčnej spoločnosti, žlté vytláčali z&nbsp;ciest, neraz použili i&nbsp;zbraň a&nbsp;taxikári žltej firmy odpovedali rovnako. Dochádzalo ku krviprelievaniu a&nbsp;niekoľko vodičov bolo i&nbsp;zabitých. 

Miestny novinár Richard Ciccione na margo tohto krvavého konfliktu uverejnil článok, podľa ktorého pravdepodobne ani John Hertz nemal v&nbsp;tejto tragickej roztržke čisté ruky: „John Hertz robil všetko pre to, aby konkurenčnú spoločnosť Checker zastavil v&nbsp;podnikaní. Či nariadil niekoho zastreliť, nie je isté, ale ešte v&nbsp;50. rokoch sa v&nbsp;rieke Chicago objavovali časti taxíkov a&nbsp;telá niektorých taxikárov sa nikdy nenašli.“

Dvadsiate roky v&nbsp;Chicagu boli vo všeobecnosti drsné. Bolo to obdobie prohibície a&nbsp;mestu vládol zločin. Na čele podsvetia stál bos Al Capone. Nepriamu skúsenosť s&nbsp;ním mal aj John Hertz. Bol nadšeným fanúšikom dostihov, mal jednu z&nbsp;najznámejších stajní a&nbsp;zameriaval sa na chov plnokrvníkov, ktoré vyhrávali veľké preteky. Jeho manželka bola zas majiteľkou koňa Count Eleet, ten zvíťazil v&nbsp;troch najvýznamnejších dostihoch v&nbsp;krajine. V&nbsp;20. storočí patril k&nbsp;najlepším dostihovým koňom v&nbsp;Spojených štátoch. Manželia Hertzovci boli pre kone zapálení. V&nbsp;roku 1928 sa dozvedeli, že Al Capone a&nbsp;jeho ľudia chcú získať dostihovú dráhu v&nbsp;Arlingtone, ktorá sa dostala do finančných ťažkostí. Pomohol jej John, ktorý ju kúpil, a tak&nbsp;neskončila v&nbsp;rukách mafie.

Podnikateľské plány Johna Hertza sa neskončili len pri žltých taxíkoch. Na vlastné náklady začal s výrobou taxíkov pre svoju spoločnosť, neskôr ich predával aj iným firmám, postupne pridal výrobu autobusov i&nbsp;kamiónov. Získal aj požičovňu áut, nazval ju Hertz Drive-Ur-‑Self Corporation. To bolo v&nbsp;roku 1923 a&nbsp;dodnes je svetovým lídrom v&nbsp;požičiavaní áut. Pobočky má v&nbsp;145 štátoch na 7&nbsp;700 miestach a&nbsp;69 letiskách. Dve sú aj na Slovensku, na letiskách v&nbsp;Bratislave a&nbsp;Košiciach. V&nbsp;roku 1925 mali jeho spoločnosti hodnotu sto miliónov dolárov, dnes by to bolo okolo 2,5 miliardy dolárov. O&nbsp;rok neskôr predal väčšinový podiel vo firme Yellow Cab Company spoločnosti General Motors a&nbsp;stal sa riaditeľom jednej z&nbsp;divízií. Údajne predajom získal 40 miliónov dolárov, 250-tisíc rozdal svojim dlhoročným zamestnancom. V&nbsp;mladom veku neraz pracoval v&nbsp;málo platených zamestnaniach, a&nbsp;tak chcel svojim pracovníkom aj týmto spôsobom dožičiť lepší život.

S&nbsp;jeho menom sú spojené aj svetelné križovatky v&nbsp;Chicagu, ktoré dal vybudovať. Rozmýšľal, ako zrýchliť dopravu v&nbsp;meste, a&nbsp;to ho priviedlo k&nbsp;semaforom. Križovatku riadenú svetlami dva roky testovali a&nbsp;ich fungovanie sa osvedčilo. Mestu venoval 34-tisíc dolárov, aby už v&nbsp;roku 1924 vybudovalo prvé semafory. Za tento čin mu minister obrany udelil najvyššie vyznamenanie. V&nbsp;roku 1929 dovŕšil 50 rokov a&nbsp;rozhodol sa, že odíde do dôchodku. Vplyv na jeho skorý odchod mala zrejme vojna chicagskych taxikárov. Tá sa dotkla jeho záľuby, teda&nbsp;koní a&nbsp;dostihov. Rok predtým mu podpálili farmu a&nbsp;v&nbsp;plameňoch zahynulo jedenásť čistokrvných koní, ktoré mali hodnotu 200-tisíc dolárov.

Väčšinu spoločností predal, neskôr mal menšinový podiel v&nbsp;investičnej banke Lehman Brothers v&nbsp;New Yorku. Jej akcionárom bol až do svojho skonu. Krátky čas bol aj riaditeľom filmovej spoločnosti Paramount Pictures. Manželka ho v&nbsp;každej činnosti podporovala, spoločne založili aj Nadáciu Fannie a&nbsp;Johna Hertzovcov, ktorá až doteraz udeľuje štipendiá nadaným študentom fyziky, biológie a&nbsp;technických smerov. Manželstvo Fannie, ako ju nežne oslovoval, a&nbsp;Johna bolo plné lásky, vzájomnej úcty a&nbsp;pochopenia. Vychovali tri deti – Leonu Jane, Johna juniora a&nbsp;Helen. John jr. bol krátky čas ženatý s&nbsp;filmovou hviezdou Myrnou Loyovou, ktorá získala Oscara za celoživotné dielo

Počas svojho života v&nbsp;Amerike prišiel John Hertz aj na Slovensko, aby finančne podporil výstavbu židovského kultúrneho domu vo Vrútkach. Tá sa uskutočnila v&nbsp;rokoch 1925 až 1929. Po dokončení zariadenia bol pravdepodobne aj na jeho otvorení. John Hertz zomrel v&nbsp;októbri 1961, mal 82 rokov. Manželka ho prežila o&nbsp;dva roky. Zomreli v&nbsp;Chicagu, no neskôr ich ostatky uložili na cintoríne Woodlawn v&nbsp;New Yorku. „Príbeh Johna Hertza je jedna z&nbsp;najinšpirujúcejších a&nbsp;najpoučnejších rozprávok v&nbsp;modernom svete,“ napísal v&nbsp;nekrológu magazín Forbes. Zároveň doplnil, že za splnenie svojho amerického sna vďačí John Hertz najmä svojej obrovskej odvahe: „Zdedil alebo v&nbsp;mladom veku získal dôkladnosť, ktorá väčšine rodených Američanov chýba.“

Z ulice až na vrchol: Chudobný chlapec zo Sklabine John Daniel Hertz si splnil americký sen

Výber pre vás

Z ulice až na vrchol: Chudobný chlapec zo Sklabine John Daniel Hertz si splnil americký sen

Súvisiace články

Majster majstrov: Rybárov syn Cristóbal Balenciaga sa stal kráľom módneho sveta

Maestro animovaného filmu: Walt Disney bol úspešný a šťastný, pretože robil to, čo miloval

Glorifikovaný mučeník: Julius Fučík bol najprv hrdina, potom poukazovali na jeho zlyhanie

Výber pre vás