Zuzana Zimmermannová

Horná Adiža alebo Južné Tirolsko sú názvy pre región na severe Talianska, ktorého zaujímavé dejiny sa dodnes odrážajú v&nbsp;každodennom živote obyvateľov. Ťažko vybudovaná autonómnosť a&nbsp;mnohojazyčnosť a&nbsp;s&nbsp;nimi spojená otvorenosť kráčajú ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;prírodnými krásami, pri ktorých v&nbsp;tejto oblasti treba uprieť zrak najmä nahor. Od alpských štítov až po skalnaté vrcholy Dolomitov, ale aj zvlnené kopce vinohradov a&nbsp;tyrkysové jazerá – celé okolie vyháňa ľudí von za športom v&nbsp;pôsobivých scenériách počas všetkých ročných období.

Autonómna provincia v severnom cípe Talianska na hraniciach s Rakúskom je zároveň súčasťou väčšieho, takisto autonómneho celku Tridentsko-Horná Adiža. Napriek pomerne veľkej rozlohe tam žije len okolo 531-tisíc obyvateľov, za čo môžu najmä hory od ľadovcov v&nbsp;západnej časti cez Dolomity na východe až po Alpy a ďalej vinohrady na juhu. Najväčšia rieka je Adiža. Napriek tomu, že ide o taliansky región, takmer 70 percent obyvateľov hovorí po nemecky. Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Bolzano, druhé najväčšie je kúpeľné mesto Merano, ktoré si obľúbila cisárovná Sissi. Pozornosť pútajú aj malebné historické obce ako Brunico či Bressanone.

Horná Adiža/Južné Tirolsko

Listy na stromoch ešte nestihli zaplaviť lesy farbami, hoci na horách už vládne pravá jeseň. Ich krásu by sme v&nbsp;tomto okamihu aj tak neocenili, vonku ešte vládne čiernočierna tma. Lúče čeloviek osvetľujú len kamene a&nbsp;sutinu, po ktorej kráčame čoraz vyššie do kopca. V&nbsp;rannej hodine sledujeme zvláštnu stopu v&nbsp;kameni. „Táto patrila menšiemu dinosaurovi,“ hovorí horský sprievodca Artur, ktorý sa v&nbsp;Dolomitoch aj vďaka vyše 40-ročnej praxi v&nbsp;horskej záchrannej službe pohybuje ako doma. „Toto leto sme mali sto zásahov. Nájdu sa však aj kuriózne situácie, ako keď nás ustráchaná mama dvakrát privolala k&nbsp;svojmu synovi, ktorý chcel bivakovať vonku napriek jej nesúhlasu,“ hovorí Artur. V&nbsp;čase, keď sa noc ešte nerozlúčila, ale deň sa ešte nezačal, sa stúpanie zintenzívni a&nbsp;skaly narastú. Pri jednej zastaneme, aby sme si pozreli to najbanálnejšie a&nbsp;pritom najkrajšie prírodné divadlo. Za iného dňa by pred šiestou vrchol Cima Ovest, jeden z&nbsp;troch „zubov“ skalných výbežkov Tre Cime di Lavaredo (Dreizinnen), preťal prvý lúč vychádzajúceho slnka. Dnes však celá panoráma zostáva utopená v&nbsp;hustej hmle. Aj také sú hory.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z JEDINEČNÉHO REGIÓNU MEDZI DVOMA KRAJINAMI NÁJDETE V GALÉRII

Náznaky sklamania okamžite rozptyľuje Artur, ktorý už rezko kráča „mesačnou“ skalnou krajinou, sem-tam pretnutou nízkymi horskými borovicami, trávou, horskou rukolou aj kvetmi páchnucimi ako hnilý syr. Okružnú trasu okolo majestátnych vrcholkov, ktoré boli v&nbsp;roku 2009 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO a&nbsp;ktoré sú jedným z&nbsp;najbohatších fosílnych ložísk na svete, zakončujeme v&nbsp;horskej chate Longolbe, kde nás už čakajú domáce pohánkové koláče so šálkou teplého kapučína. Kathi a&nbsp;Pepe spolu s&nbsp;priateľmi sa o&nbsp;neveľkú chatu na úpätí severnej steny Tre Cime napriek zložitej logistike starajú už siedmy rok. Zamilovali si hlavne okolité výhľady. Priamo pri chate leží trojica jazier, z&nbsp;ktorých vyviera rieka Rienz, prúdiaca Pusterským údolím, k&nbsp;tomu tri vrchy Dolomitov aj tri známe ferraty – magickými číslami sa to tu len tak hmýri. „Dolomity sú opradené legendami, hoci tu ich je o&nbsp;niečo menej, keďže táto oblasť bola z&nbsp;hľadiska moderného alpinizmu prebádaná pomerne neskoro,“ vysvetľuje Artur.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Oblasť Tre Cime je prepletená nielen turistickými chodníčkami, ale aj zaujímavými ferratami. Neobyčajné skalnaté výbežky a&nbsp;vrchy, ktoré sa dvíhajú z&nbsp;plošín, lákajú lezcov z&nbsp;celého sveta, zaujímavé sú však aj z&nbsp;historického hľadiska. Práve tadiaľto totiž viedla v&nbsp;rokoch 1915 až 1917 bojová línia medzi Rakúsko-Uhorskom a&nbsp;Talianskom. V&nbsp;mnohých vrchoch sú vyhĺbené bunkre a&nbsp;tunely, v&nbsp;ktorých sa vojaci ukrývali počas dlhých zimných nocí. „Dolomity sú zložené prevažne z&nbsp;vápenca, ktorý je relatívne mäkký a&nbsp;ľahko opracovateľný, teploty tu v&nbsp;zime dosahujú aj mínus 20 stupňov Celzia. V&nbsp;čase vojny táto oblasť zároveň zažila dve najchladnejšie zimy v&nbsp;dejinách,“ hovorí horská sprievodkyňa Michaela. Zakrátko mi do dlane vkladá náboj, ktorý potvrdzuje jej slová o&nbsp;tom, ako sa tu dodnes najmä po daždivom období zo skál vyplavuje rôzny vojenský materiál.

Strmú ferratu Torre di Toblin (Tobblinger Knoten) pretína sedemnásť rebríkov a&nbsp;ďalšie zaistené cesty, odmenou je výhľad z&nbsp;výšky 2 617 metrov nielen na „tri zuby“, ale aj na tyrkysové jazerá Laghi dei piani. Keď sa Michaely pýtam na ďalšie zaujímavé ferraty v&nbsp;okolí, jej zoznam nemá konca-kraja. Ako prvá horská sprievodkyňa žena v&nbsp;tejto oblasti Hornej Adiže (Južného Tirolska) má miestne hory prechodené a&nbsp;prelezené zo všetkých strán, v&nbsp;zime sa púšťa aj do horolezectva na zamrznutých vodopádoch. „Sprievodkyňou som sa stala až po štyridsiatke. Predtým som pracovala ako sestrička v&nbsp;nemocnici, ale pomáhala som aj v&nbsp;horskej záchrannej službe. Bola to krásna práca, no rozhodnutie neľutujem,“ hovorí Michaela.

Pusterské údolie dopĺňajú útulné obce ako San Candido (po nemecky Innichen), Brunico (Bruneck) alebo Villabassa (Niederdorf). Posledná menovaná ukrýva rozľahlý park nabitý zaujímavými atrakciami. „Park začal pomaly vznikať v&nbsp;roku 1990. Predtým tu bol len veľký les, ktorý pretínali dva toky rieky,“ hovorí riaditeľka miestnej turistickej rady Gertraud Obersteinerová. Na ploche piatich hektárov vyniká areál vyhradený na Kneippovu terapiu, ktorá sa sústreďuje najmä na liečbu studenou vodou. Do pitného altánku priteká liečivý prameň Bad Maistatt, ktorý má priaznivý účinok na poruchy trávenia. V&nbsp;parku leží aj malý knižný pavilón, jazierko s&nbsp;javiskom na kultúrne podujatia alebo Motorikpark s&nbsp;originálnymi zariadeniami pre deti i&nbsp;dospelých, ktoré slúžia na precvičenie rovnováhy.

Raritou je inhalatórium pod drevenou kupolou, kde po borovicových vetvičkách zavesených nahusto pomaly steká slaná voda, ktorá uvoľňuje silice z&nbsp;ihličia a&nbsp;priaznivo pôsobí na dýchanie a&nbsp;nervovú sústavu. V&nbsp;Kurparku sa navyše počas jesene pravidelne organizujú prechádzky v&nbsp;duchu Natur Resonanz. „Túto techniku vyvinula Sabina Schulzová. Spočíva vo vedomých prechádzkach v&nbsp;prírode spojených s&nbsp;cvičeniami, ktoré ľuďom pomôžu lepšie si všímať prírodu a&nbsp;prostredníctvom toho lepšie spoznať samého seba,“ vysvetľuje rodáčka z&nbsp;Villabassy Natascha, ktorá sa stala lektorkou tejto obohatenej verzie japonského lesného kúpeľa.

Náhornú plošinu Plan de Corones (Kronplatz) nad obcou Brunico mnohí poznajú najmä vďaka obľúbenému lyžiarskemu stredisku. Táto vyhliadková hora však ponúka mnoho aktivít celoročne. Za slnečného jesenného dňa sa nad ňou vznášajú pestrofarebné&nbsp; padáky paraglajdistov, upro- stred jej dominuje zvon Concordia 2000, vôbec najväčší v&nbsp;Alpách, ktorý symbolizuje mier a&nbsp;spolužitie troch okolitých kultúr (nemeckej, talianskej a&nbsp;ladinskej) a&nbsp;vo výške 2 275 metrov zostal priestor aj na dávku kultúry. Stačí zamieriť do horského múzea MMM Corones, ktoré svojou unikátnou architektúrou z&nbsp;dielne Zahy Hadid púta pozornosť už z&nbsp;diaľky. „Nejde o&nbsp;to, čo je ťažké a&nbsp;ľahké, ale o&nbsp;to, čo je možné a&nbsp;nemožné,“ prihovára sa hlas Reinholda Messnera z&nbsp;filmu, ktorý je súčasťou výstavy venovanej dejinám tradičného horolezectva. Kto iný ako slávny alpinista a&nbsp;miestny rodák, ktorý sa preslávil prvovýstupom na Mount Everest bez kyslíkového prístroja, by mohol o&nbsp;tejto téme porozprávať viac, navyše s&nbsp;výhľadmi na hory svojho detstva vrátane Marmolady, ktorú v&nbsp;lete postihol smrtonosný zosuv ľadovca. MMM Corones je už šieste horské múzeum, ktoré Messner otvoril vo svojom rodnom regióne. Vystavuje v&nbsp;ňom aj mnohé zaujímavé exempláre ako horolezecké mačky, laná či turistické topánky.

Na mieste, ktoré ponúka úchvatné výhľady na Alpy aj Dolomity, na­šlo svoj domov aj múzeum horskej fotografie Lumen. „Fotografovanie hôr bolo zo začiatku len vedeckou disciplínou, fotky hôr ako dôkazy či pamiatka na dobrodružstvá neboli dôležité. Považovali sa za príliš drahé, príliš riskantné a&nbsp;príliš zložité. Až vďaka priekopníkom horskej fotografie prišlo aj ich ‚turistické‘ využitie,“ hovorí manažérka múzea Thina. K&nbsp;fotografom ako bratia Bissonovci, Joseph Tairraz či taliansky fotograf a&nbsp;alpinista Vittorio Sella, ktorí v&nbsp;začiatkoch do hôr nosili vybavenie s&nbsp;hmotnosťou až 250 kilogramov, sa zaradila aj prvá fotografka alpinistka Elizabeth Le Blondová, ktorá sa po štítoch podľa vtedajšej etikety štverala v&nbsp;dlhých sukniach. Múzeum rozpráva aj o&nbsp;často prehnanom marketingu hôr, kladie hádanky o&nbsp;známych horách odfotografovaných z&nbsp;menej známych uhlov a&nbsp;na štyroch poschodiach zachádza do ešte hravejších exponátov. Vďaka 3D realite môžu návštevníci zažiť prelet vrtuľníkom nad Kronplatzom, pohrať sa s&nbsp;myšlienkou reality a&nbsp;ilúzie v&nbsp;zrkadlovej miestnosti alebo dovoliť hore, aby sa im prihovorila cez obrovskú pohyblivú clonu.

Málokto obíde múzeum bez toho, aby si urobil zastávku v&nbsp;reštaurácii AlpiNN, ktorá je súčasťou tej istej budovy. Lákadlom sú nielen neskutočné výhľady na panorámu hôr cez zasklené steny, ale najmä jedinečné chute, ktoré dokáže na tanieri vyčarovať michelinský šéfkuchár Norbert Niederkofler a&nbsp;jeho miestny šéfkuchár Fabio Curreli. „Mojou najväčšou inšpiráciou je príroda, vždy musím počkať, čo nám ponúkne, najmä teraz, keď pre klimatické zmeny nastávajú niekoľkotýždňové posuny v&nbsp;dozrievaní produktov. Na druhom mieste sú miestni dodávatelia a&nbsp;ich možnosti, keďže všetky naše suroviny od mlieka cez cibuľu až po syry pochádzajú len z&nbsp;najbližšieho okolia. Až na treťom mieste je kreativita. Od svojich sedemnástich rokov som ako kuchár cestoval po celom svete. Za ten čas som sa naučil, čo sa k&nbsp;čomu hodí, teraz už zväčša len vyberám zo širokej databázy,“ prezrádza špičkový šéfkuchár.

Práve láska k&nbsp;prírode a&nbsp;k&nbsp;rodisku ho priviedla k&nbsp;založeniu konceptu Cook the Mountain (uvar horu), v&nbsp;ktorom spája miestnych kuchárov a&nbsp;farmárov v&nbsp;snahe zvýrazniť produkciu „svojich“ hôr, ľahostajná mu nie je ani téma udržateľnosti. Z&nbsp;Plan de Corones sa každé poobedie presúva do San Cassiana, kde sídli jeho ďalšia reštaurácia St. Hubertus – jediná v&nbsp;celej Hornej Adiži a&nbsp;jedna z&nbsp;jedenástich v&nbsp;celom Taliansku, ktorá sa pýši tromi michelinskými hviezdami. V&nbsp;lete tohto roka sa St.&nbsp;Hubertus zaradil aj medzi 50&nbsp;najlepších reštaurácií sveta.

Oblasť okolo Tre Cime je známa aj krásnymi horskými jazerami. Neďaleko dedinky Dobbiaco (Toblach), v&nbsp;ktorej slávny hudobný skladateľ a&nbsp;dirigent Gustav Mahler počas letných dovoleniek zložil Deviatu symfóniu aj Pieseň o&nbsp;zemi, leží jazero Lago di Dobbiaco (Toblacher See), v&nbsp;údolí Valle di Braies v&nbsp;obci Prags zasa romantické Lago di Braies (Pragser Wildsee). Obe ponúkajú člnkovanie aj prechádzky s&nbsp;výhľadmi na neustále sa meniace zelenotyrkysové odtiene pokojnej hladiny. Práve druhé jazero začalo pod tlakom príliš vysokého počtu turistov trpieť, a&nbsp;tak zaviedli povolené denné kvóty. „Mnohí turisti cez našu obec len prefrčia. Údolie však nie je len jazero, na ôsmich kilometroch je tu mnoho tradičných miest, kde sa oplatí zastaviť,“ hovorí Karoline, ktorá spolu s&nbsp;manželom Stefanom Gruberom vedie unikátnu ekofarmu spojenú prevažne s&nbsp;ručnou výrobou ovocných delikates Alpe Pragas. Väčšina ovocia, ktoré používajú, pochádza priamo z&nbsp;ich farmy, prípadne z&nbsp;blízkeho okolia v&nbsp;Hornej Adiži. Ďalšie ovocie ako citróny dovážajú z&nbsp;juhu Talianska, len čučoriedky cestujú zo Škandinávie. Dôraz na lokálnosť sa odráža aj v&nbsp;čírej chuti ovocia v&nbsp;každej jednej fľaši.

Na jeseň do Hornej Adiže prichádza sezóna Törggelen – starobylá tradícia, ktorá sa spája s&nbsp;ochutnávkou vín. Vychádza z&nbsp;čias, keď sedliaci vinohradníci posielali svoj dobytok na pastviny sedliakov v&nbsp;horách a&nbsp;na jeseň im túto službu splatili hostinou a&nbsp;novým vínom. Dnes ide o&nbsp;turistiku na horské chaty, kde sa k&nbsp;vínu podávajú pražené gaštany, špenátovo-syrové knedle či schlutz­krapfen (obdoba raviol). S&nbsp;dobytkom sa spájajú aj ďalšie oslavy – Transhumance. Mnohí obyvatelia Hornej Adiže dodnes žijú na ťažko dostupných miestach, kde sa starajú o&nbsp;dobytok a&nbsp;úrodu. Južanskú otvorenosť, sedliacku pracovitosť aj vynaliezavosť vychádzajúcu z&nbsp;nevyspytateľnosti hôr tu cítiť na každom kroku. „Horná Adiža má vysoký životný štýl a&nbsp;vďaka úchvatnej prírode zároveň všetko, čo si športovec môže želať,“ hovorí miestna rodáčka Elisabeth. Sama pochádza z&nbsp;Alta Badia, jedného z&nbsp;dvoch hornoadižských údolí, v&nbsp;ktorých sa hovorí ladinčinou. Tento zaujímavý románsky jazyk, ktorý sa používa aj vo verejných úradoch, počuť najmä v&nbsp;regióne Tridentsko-Horná Adiža. „Je to náročný jazyk, v&nbsp;škole sme sa ho učili od prvej triedy dve hodiny týždenne.“

Plynulé miešanie rôznych jazykov, ako aj kultúrnych čŕt tu skutočne vytvára „také iné Taliansko“. Všetko vychádza z&nbsp;histórie, keď sa po prvej svetovej vojne pôvodne rakúske Tirolsko stalo súčasťou Talianska. Neskôr pod vplyvom Benita Mussoliniho zažilo silné potaliančovanie, prisťahovalo sa tam množstvo Talianov, používanie nemčiny bolo zakázané a&nbsp;nemecké školy zatvorené. „V&nbsp;roku 1939 sa Hitler s&nbsp;Mussolinim dohodli, že obyvateľom dajú na výber: buď sa presídlia do Nemeckej ríše, alebo sa stanú talianskymi občanmi a&nbsp;opustia svoju pôvodnú identitu. Hoci väčšina Juhotirolčanov si zvolila prvú možnosť, presídlenie pre začiatok vojny nebolo zrealizované. V&nbsp;roku 1948 sa Južné Tirolsko dočkalo špeciálnych benefitov v&nbsp;súvislosti s&nbsp;jazykom, ekonómiou aj kultúrou, druhý autonómny status si vybojovalo v&nbsp;roku 1972,“ zasväcuje ma do dejín historička Verena. Až ten obyvateľom Južného Tirolska zaručil rovnaké práva a&nbsp;ochranu všetkých jazykov v&nbsp;regióne. Na všetkých oficiálnych miestach vládne dvojjazyčnosť, nápisy a&nbsp;názvy ulíc sa vyskytujú v&nbsp;dvoch aj troch jazykoch a&nbsp;každý rodič má právo vybrať pre dieťa školu, ktorá rešpektuje jeho rodný jazyk. Aj tento súzvuk na prvý pohľad takých odlišných kultúr robí región Horná Adiža/Južné Tirolsko takým jedinečným.

Trochu iné Taliansko: Horná Adiža ponúka veľkolepé scenérie na každom kroku

Výber pre vás

Trochu iné Taliansko: Horná Adiža ponúka veľkolepé scenérie na každom kroku

Súvisiace články

Krištof Kolumbus sa mýlil: Poklad Kostariky ktorú objavil, sa neukrýva v zlate

Cesta časom: Furlansko-Júlske Benátky sú úžasnou zmesou zážitkov všetkého druhu

​Unikátny kúsok sveta: Maurícius fascinuje nielen vzácnou známkou či vyhynutým vtákom dodom

Výber pre vás

Unikátny kúsok sveta: Maurícius fascinuje nielen vzácnou známkou či vyhynutým vtákom dodom