Zuzana Zimmermannová

Rozprestretý na severovýchode Talianska, len na skok od slovinských aj rakúskych hraníc, si tento autonómny región vychutnáva špeciálne postavenie. Miesenie talianskych, slovanských aj germánskych kultúr mu dodalo špeciálny charakter, ktorý sa dodnes odráža nielen na náture miestnych, ale aj na malých dedinách, ktoré rozprávajú veľké príbehy. Práve tie, spolu s&nbsp;remeslami a&nbsp;tradíciami, ktoré v&nbsp;nich prežívajú, odhaľujú skutočné taje tohto kraja. Dobrým príkladom je prechádzka dedinkou v&nbsp;údolí Val Pesarina na úpätí Dolomitov, kde pojem o&nbsp;čase nestratíte, ani keby ste chceli.

Tento taliansky región s miestnym názvom Friuli-Venezia Giulia má zvláštne autonómne postavenie. Na severe hornaté územie Karnských a Júlskych Álp prechádza do kopcovitého terénu a plání v­centrálnej časti až smerom k Jadranskému moru na juhovýchode. K najväčším riekam patrí Tagliamento a Soča. Najrozšírenejším jazykom je popri taliančine aj friulčina, najmä na východe žijú mnohé menšiny vrátane slovinskej a chorvátskej. Región sa delí na štyri provincie – Terst, Gorizia, Udine a Pordenonne. Hlavným mestom regiónu je Terst, druhým najväčším Udine. Oblasť je známa aj pre pestovanie viniča, pre výbornú šunku z obce San Daniele, UNESCO pamiatky a mnohé obce preslávené svojimi remeslami.

Furlansko-Júlske Benátky

Na stene vidieckeho domu obrasteného viničom ukazujú polohu nebeských telies planetárne hodiny. V&nbsp;diaľke znejú hodiny so zvonkohrou a&nbsp;za rohom sa práve so žblnkotom napĺňa v&nbsp;poradí šiesta nádrž vodných hodín, pri ktorých si určenie presného času vyžaduje zopár matematických výpočtov. Pridávajú sa aj nočné, slnečné, turbínové a&nbsp;ďalšie kreatívne hodiny od výmyslu sveta vrátane tých od Leonarda da Vinci. „Vynálezca hodiny sám nikdy nezostrojil, tu to však urobili za neho,“ hovorí majiteľka hostinca Sot La Napa v&nbsp;Pesariise, keď hrdo ukazuje na hravé hodiny s&nbsp;kyvadlom. Nie nadarmo dostalo údolie Val Pesarina prezývku „údolie času“. Dodnes však nie je jasné, ako sa sem kumšt výroby hodín dostal.

„Legenda hovorí, že do Pesariisu prišiel pirát z&nbsp;Janova menom Solari, ktorý sa vyznal v&nbsp;astronómii, a&nbsp;tak miestnych obyvateľov priučil tajom merania času. Pravdepodobne sem však toto umenie priniesli „cramars“ – pouliční predavači, ktorí s&nbsp;košmi na chrbtoch cestovali z&nbsp;miesta na miesto a&nbsp;popri predaji sa priučili aj mnohým remeslám z&nbsp;iných kútov sveta. Isté je, že v&nbsp;Pesariise sa hodiny vyrábali už od roku 1600. O&nbsp;storočie neskôr to boli už orloje a&nbsp;hodiny na veže či mestské budovy, v&nbsp;18. storočí bolo všetko industrializované,“ hovorí sprievodkyňa v&nbsp;Múzeu hodín.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALEBNÉHO TALIANSKEHO REGIÓNU NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;príbehu hodín z&nbsp;Val Pesarina figurujú najmä mená Capellari a&nbsp;Solari, ktoré sa spojili do dodnes funkčnej rodinnej firmy Solari. Hodiny z&nbsp;Pesariisu zdobia veže na najdôležitejších mestských námestiach vrátane Udine či Terstu, vynález preklápacích hodín, kde boli hodinové ručičky nahradené číslicami na otočných obdĺžnikoch, si začiatkom 20. storočia podmanili celé Taliansko i&nbsp;svet. „Nebolo jedinej vlakovej stanice v&nbsp;krajine, kde by sa s&nbsp;charakteristickým ťuknutím neotáčali hodiny Solari,“ hovorí historička o&nbsp;vychýrenom dizajne, ktorý nechýba ani v&nbsp;newyorskej galérii MoMA a&nbsp;dostal sa aj do Hollywoodu, kde na tabuľu s&nbsp;časmi odletov vo filme Terminál túžobne hľadí Tom Hanks.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Zlaté ručičky“ ľuďom z&nbsp;hôr veru nechýbajú. Dôkazom je aj ďalšia neveľká dedina na úpätí hory Zoncolan – Sutrio, ktorá sa preslávila svojou drevorezbou. Chýr o&nbsp;šikovnosti miestnych rezbárov sa rozšíril až do Vatikánu, kde ich štátny sekretariát oficiálne poveril na vytvorenie betlehemu, ktorý bude už tieto Vianoce zdobiť Námestie sv. Petra. Plán aj rozpracované sochy zatiaľ odpočívajú pod prístreškom, kde každým dňom dostávajú jasnejšie a&nbsp;jemnejšie kontúry. Zapísať dedinu na mapu sa však podarilo najmä vďaka rezbárovi Gaudenziovi Straulinovi, ktorého každý poznal pod prezývkou Teno.

„Jedného dňa sa rozhodol vyrezať malý drevený betlehem, ktorý každým rokom zväčšoval. Keď s&nbsp;ním bol hotový, pustil sa do výroby repliky celej našej dediny a&nbsp;neskôr aj tradícií a&nbsp;zvykov,“ vysvetľuje miestny rezbár Ermano, keď stojíme pred atrakciou Presepe di Teno. Majstrovi trvalo tridsať rokov, kým svoje detailné domčeky a&nbsp;postavičky, z&nbsp;ktorých sa mnohé aj hýbu, vybrúsil do detailov. Krátko pred smrťou vyslovil želanie, aby bolo jeho dielo vždy voľne dostupné, a&nbsp;tak sa drevená zmenšenina dediny stala povinnou zastávkou lyžiarov aj cyklistov, ktorí v&nbsp;Sutriu nachádzajú pokojné útočisko po športových výkonoch na Zoncolane.

„Ako dieťa som zvykla sedávať v&nbsp;kuchyni pri nohách mojej mamy, keď šila ,scarpez‘. Myslela som si, že má čarovné ruky – videla som len všetky zvyšky látok, ktoré sa jej zrazu pod rukami zmenili na krásne črievice,“ hovorí Dina Della Schiava o&nbsp;topánkach s&nbsp;výzorom ako z&nbsp;Tisíc a&nbsp;jednej noci. Tu, v&nbsp;pokojnej oblasti Karnie, hornatého regiónu v&nbsp;okolí Dolomitov, stále prežíva dedičstvo ich výroby, prenášané z&nbsp;generácie na generáciu. Inak to nebolo ani v&nbsp;prípade Diny, ktorá sa priučila maminmu kumštu a&nbsp;zakrátko toto nadšenie preniesla aj na dcéru Chiaru – študentku módy. „Scarpez kedysi slúžili ako bežná obuv namiesto drevákov, nosili sa však aj ako nedeľná obuv či svadobné črievičky,“ vysvetľuje Chiara. Legenda hovorí, že ich obľubovali najmä šľachtici, keď sa ticho vykrádali z&nbsp;komnát svojich mileniek, ale aj gondoliéri, ktorí jemnými „papučkami“ neničili dno svojich člnov. Stará ľudová tradícia nedávno chytila druhý dych, keď scarpez na prehliadkové mólo vytiahol módny návrhár Giorgio Armani. Ten tiež priznal, že ich rád nosí aj v&nbsp;súkromí. Scarpez totiž vyzerajú rafinovanejšie ako espadrilky, sú honosnejšie ako balerínky, no stále pohodlné ako papuče.

Výroba ľudových topánok si však vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti. Jadro scarpez tvoria desiatky vrstiev látok naskladaných na seba a&nbsp;pevne zošitých tak, aby vytvorili mäkkú, ohybnú, no zároveň trvácnu podošvu, často dostatočne pevnú aj bez podrážok. Dina a&nbsp;Chiara vyrábajú celé topánky ručne. Vo svojom horskom domčeku v&nbsp;dedine Trelli usilovne strihajú do žiadaného tvaru staré posteľné obliečky a&nbsp;ďalší zvyškový materiál, ktorý im nosia susedia a&nbsp;drobné podniky z&nbsp;okolia, až kým nezíska výšku aspoň 2-3 cm. Na hotovú podošvu potom prichádza elegantný zvršok z&nbsp;vyberaných látok. Všetko, čo môžu, recyklujú a&nbsp;dovážajú len z&nbsp;najbližšieho okolia. „Už trikrát nás oslovili veľké svetové spoločnosti, aby sme pre nich vyrábali naše topánky, no vždy sme odmietli. Kde by ich vyrábali? Kto? A&nbsp;z&nbsp;čoho? Stačila mi jediná noc na to, aby som sa uistila vo svojom rozhodnutí. Náš malý podnik navždy zostane v&nbsp;Karnii a&nbsp;to, čo získame, vrátime tomuto miestu. Aj keby to znamenalo, že za mesiac vyrobíme len jediný pár topánok, aspoň budeme v&nbsp;noci pokojne spať,“ dodáva odhodlaná Dina.

Len necelých dvadsať kilometrov ďalej leží mesto, ktorého jedinečnosť najviac oceníte pri pohľade zhora. Palmanova z&nbsp;vtáčej perspektívy naberá tvar dokonalej deväťcípej hviezdy s&nbsp;detailne premyslenou funkciou. Toto „ideálne renesančné mesto“ bolo v&nbsp;roku 2017 zapísané aj na zoznam svetového dedičstva UNESCO. V&nbsp;súčasnosti lúče horúceho slnka dopadajú na veľké námestie obklopené pastelovými budovami a&nbsp;zdobené veľkými palmami aj oslepujúco bielymi sochami. Nič nenaznačuje, že prvotná funkcia mesta bola čisto vojenská. „Všimnite si vežu vedľa kostola,“ upozorňuje nás sprievodkyňa Francesca, keď stojíme uprostred šesťcípeho námestia Piazza Grande. V&nbsp;skutočnosti siaha veža len kúsok nad strechu barokového kostola, čo je dosť nezvyčajné. „V&nbsp;Palmanove sa nikdy nestavalo do výšky, takéto budovy by boli ľahkým terčom,“ vysvetľuje Francesca.

Z&nbsp;námestia, ktoré je taktiež synonymom dych vyrážajúcej symetrie, vedie šesť naoko rovnakých hlavných ciest, no len cez tri z&nbsp;nich sa dá dostať von z&nbsp;múrmi obohnaného mesta. Do mesta vedú tri brány, zvyšné tri cesty sú slepé. Toto rozloženie súviselo s&nbsp;obrannou funkciou. Ak by sa nepriatelia rozhodli zutekať, mali polovičnú šancu, že skončia v&nbsp;slepej uličke. Zvyšné tri vchody boli chránené trojitými bránami, z&nbsp;ktorých vždy jedna bola zatvorená. Ani to však nebolo všetko, celé mesto, ktoré postavili Benátčania v&nbsp;roku 1593 ako jednu nedobytnú pevnosť, chránia tri obranné línie zo 16., 17. a&nbsp;19. storočia. „Keď sa k&nbsp;Palmanove blížite zvonku, v&nbsp;skutočnosti nevidíte nič, len pár obyčajných zelenkastých pahorkov, ktoré splývajú s&nbsp;okolím, aj to bolo súčasťou dobre premyslenej vojenskej architektúry,“ hovorí Francesca o&nbsp;umelo postavených kopcoch. Napriek všetkým snahám nezostalo mesto nedobytné. Ovládol ho aj Napoleon, neskôr patrilo Habsburgovcom a&nbsp;Talianskemu kráľovstvu. Dnes v&nbsp;matematicky precíznom meste vládne nekonečné ticho a&nbsp;pokoj. Hoci by v&nbsp;ňom poľahky našlo domov aj 50-tisíc obyvateľov, žije ich tu ledva desatina.

Na svete je zopár miest, kde to históriou priam dýcha. Aquileia, niekdajšie významné mesto Rímskej ríše a&nbsp;neskôr hlavné stredisko na šírenie kresťanstva v&nbsp;strednej a&nbsp;východnej Európe, je jedným z&nbsp;nich. Kamkoľvek sa tu človek pohne, narazí na vzácne poklady minulosti – či už je to rímske fórum s&nbsp;dodnes zachovanou kolonádou postavené v&nbsp;1. – 3. storočí, rímsky riečny prístav, mauzóleum, krstiteľnica, alebo početné archeologické múzeá. Najväčším skvostom však zostáva Bazilika Santa Maria Assunta. Majestátna stavba pôvodne z&nbsp;roku 314 n. l. ukrýva vnútri veľkulepú mozaikovú podlahu – najväčšiu svojho druhu v&nbsp;celom západnom kresťanskom svete. Tento úchvatný umelecký „koberec“ s&nbsp;plochou až 700 m² rozpráva fascinujúce legendy. Či už zvolíte jednu z&nbsp;dostupných interpretácií, alebo si vymyslíte vlastnú, na čare tohto miesta určite neubudne. Hoci bazilika bola poškodená počas vpádu Hunov, mozaiky sa zachovali dodnes. „Aquileia bola významným strategickým strediskom, obchodovala prevažne s&nbsp;miestami, ktoré ležali na Dunaji, ale aj s&nbsp;Orientom. V&nbsp;čase rozkvetu okolo 4. storočia patrila medzi najväčšie mestá v&nbsp;ríši. Jej názov bol odvodený od slova aqua – voda, práve pre prítomnosť rieky,“ hovorí mladá dobrovoľníčka o&nbsp;mieste zapísanom na zoznam UNESCO. O&nbsp;postupný úpadok a&nbsp;zánik mesta sa postarali nielen nájazdy Hunov, ale v&nbsp;6. storočí najmä odchod aquileiského patriarchu Paulinusa do neďalekého Grada.

Z&nbsp;Aquiley je to už len na skok k&nbsp;moru. Najkrajšia cesta vedie člnom cez rieku Natissa a&nbsp;lagúnu Grado priamo do letného srdca tohto regiónu – rovnomenného pobrežného mestečka Grado. Letovisko na polostrove v&nbsp;Jadranskom mori dostalo prezývku „L'Isola del Sole“ – Ostrov slnka. „Je to preto, že všetky jeho pláže sú obrátené na južnú stranu, a&nbsp;tak sa tešia neustálej záplave slnka,“ hovorí miestna rodáčka Giulia. Grado navyše tento rok oslávilo 130. výročie od okamihu, keď ho cisár František Jozef vyhlásil za „Kurort“, liečebné stredisko na okraji lagúny. Keďže voda v&nbsp;nej dosahuje hĺbku len okolo 1,5 metra, je príjemne teplá, na drobných ostrovčekoch sa zasa dajú obdivovať typické rybárske domy „casoni“ so strechami z&nbsp;tŕstia. Lagúna Grado sa tu miesi s&nbsp;lagúnou Marano na západnej strane a&nbsp;pokračuje až do mora. Nie div, že si tento polostrov na severe Talianska so vzduchom nasiaknutým blahodarným jódom za svoje miesto relaxu vybrali aj Habsburgovci.

Grado preslávili kúpele Terme Marine, ktoré pri liečbe využívajú morskú vodu, ale napríklad aj horúci piesok v&nbsp;kombinácii so slanou vodou – najstaršiu miestnu formu terapie. Stačí však zablúdiť do spleti elegantných úzkych uličiek v&nbsp;centre mesta a&nbsp;človek rýchlo pochopí, že Grado nie je len o&nbsp;kúpaní. Z&nbsp;malej rybárskej dediny sa premenilo na sídlo patriarchov. Z&nbsp;ostrova sa stala pevnosť obohnaná múrmi, v&nbsp;ktorej našli útočisko aj biskupi. Tí tu nechali postaviť kostoly a&nbsp;baziliky s&nbsp;úchvatnými mozaikami a&nbsp;architektúrou. V&nbsp;roku 1451 sa sídlo patriarchov presunulo do Benátok a&nbsp;z&nbsp;Grada sa opäť stala pokojná dedinka, až kým v&nbsp;18. storočí už pod rakúskou nadvládou mesto nezískalo status turistického rezortu. Práve tu vznikli aj prvé európske „zriadenia na opaľovanie“, ktoré sa v&nbsp;tých časoch považovalo za terapiu.

Grado nebolo jediné miesto, kde si Habsburgovci radi vyhadzovali z&nbsp;kopýtka. Stačí sa pozrieť na rozprávkový zámok Miramare na pobreží neďaleko Terstu, ktorý dal postaviť Maximilián, mladší brat cisára Františka Jozefa, pre princeznú Charlottu Belgickú. Zámok obklopuje exotický 22-hektárový park, do ktorého Maximilián ako vášnivý botanik amatér posielal vzácne druhy rastlín zo svojich ciest v&nbsp;zahraničí vrátane Mexika. Práve tam ho povolali zastávať funkciu mexického cisára a&nbsp;práve tam osud nechceného vládcu krátko nato spečatila poprava. Maximilián si so Charlottou krásny zámok neužili ani tri roky. Princezná po zdrvujúcej správe odišla do Belgicka, do zámku si neskôr chodila oddýchnuť aj cisárovná Sissi, krátko pred atentátom v&nbsp;Sarajeve tu odpočíval aj Franz Ferdinand (Maximilánov synovec) a&nbsp;neskôr ho obýval vojvoda Amedeo d´Aosta. Kopce nad zámkom sú dodnes prepletené zeleňou aj viničom, more v&nbsp;okolí je pod dozorom Svetového fondu na ochranu prírody a&nbsp;neďaleko leží aj dedina Prosecco, ktorá dala meno príslušnému sektu. Kuriozitou sú aj osmize – domáce pohostinstvá, kde sa podľa zákona servírujú len studené jedlá ako syry a&nbsp;salámy a&nbsp;ktoré môžu byť otvorené len určitý počet dní v&nbsp;roku.

Komu sa pri potulkách prírodou a&nbsp;dedinkami zacnie po veľkomestách, mal by zamieriť do Terstu. V&nbsp;tejto multikultúrnej „Viedni pri mori“, ako ho prezývajú, sa miešajú majestátne secesné budovy s&nbsp;úzkymi, kvetmi zdobenými uličkami. Terst bol kedysi najdôležitejším európskym prístavom, čo do mesta prinieslo nielen závan voňavej kávy, ale zároveň prilákalo najväčšie lodné a&nbsp;poisťovacie spoločnosti a&nbsp;veľa literátov vrátane Jamesa Joycea alebo Itala Sveva, ktorí sa najradšej stretávali v&nbsp;dnes už historických kaviarňach. Kuriozitou mesta je aj Pedocín – pláž s&nbsp;veľkým múrom oddeľujúcim ženy a&nbsp;mužov. Vychádza z&nbsp;tradície, keď sa obe pohlavia z&nbsp;prudérnych dôvodov kúpali oddelene, pretrvala však z&nbsp;iného dôvodu. „Nevnímame ju ako stenu, ktorá oddeľuje, ale, naopak, ako stenu, ktorá dáva slobodu správať sa prirodzene. Kto chce byť na spoločnej pláži, v&nbsp;okolí ich nájde habadej,“ hovorí mladá rodáčka z&nbsp;Terstu Tiziana.

Za druhým najväčším mestom tohto autonómneho talianskeho regiónu sa treba vybrať do vnútrozemia. Udine so svojimi lodžiami, neveľkými, no živými námestiami, hradom aj hravými kanálmi za zhruba hodinovú cestu z&nbsp;Terstu určite stojí. Rovnako Gorizia, ktorej stredom kedysi viedol múr oddeľujúci východný svet od západného, pričom hraničný priechod bol odstránený až po vstupe Slovinska do EÚ v&nbsp;roku 2004. Furlansko-Júlske Benátky sú skutočná všehochuť rozmanitej prírody, národností aj jazykov či chutí. Ako mi prezradila miestna autorka Klementina: „Je ako ka­leidoskop. Stačí, že ho kúsok pootočíte a&nbsp;pred očami sa vám zjaví úplne nový obrázok. Táto rôznorodosť nedáva priestor na nudu.“ A&nbsp;s&nbsp;tým sa nedá nesúhlasiť.