Vladimír Kampf

Vyzerá to ako niekoľko lodí jednej veľkej katedrály, do ktorých treba vstúpiť schodmi a&nbsp;podzemnými chodbami. V&nbsp;niekom to dokonca vyvoláva pocit, akoby sa ocitol v&nbsp;egyptských či antických chrámoch alebo vo svätyniach zaniknutých civilizácií. Nádrže pod Žltým kopcom kúsok od centra Brna pod rozsiahlym parkom postavili v&nbsp;rokoch 1874, 1894 a&nbsp;1917. Slúžili až do roku 1997. Prvé dva vodojemy sú tehlové, tretí je betónový. Všetky tri sú po citlivej rekonštrukcii takmer v&nbsp;pôvodnom stave.

Stavba prvého vodojemu súvisí z&nbsp;prudkým rozvojom Brna v&nbsp;druhej polovici 19.&nbsp;storočia. V&nbsp;tom čase mesto „upratovalo“ hradbový systém, ktorý už v&nbsp;tomto období nemal žiadny strategický význam. Počet obyvateľov rástol a&nbsp;s&nbsp;ním aj potreba pitnej vody. Boli to aj hygienické potreby: dodávať vodu z&nbsp;kontrolovaného zdroja bolo istejšie, bezpečnejšie ako nechávať ľudí, aby si ju zháňali sami.

<p>Prvé vodojemy si ľudia budovali už 3000 rokov pred naším letopočtom. Ale mohlo to byť ešte skôr. Farmári v&nbsp;Arábii v&nbsp;tom čase začali využívať krátery vyhasnutých sopiek ako rezervoáre na zavlažovanie. Suché podnebie a&nbsp;nedostatok vody v&nbsp;Indii viedli k&nbsp;vývoju stupňovitých studní a&nbsp;iných riešení riadenia vodných zdrojov vrátane vybudovania nádrže v&nbsp;Girnare v&nbsp;roku 3000 pred naším letopočtom. Je to ako návrat v&nbsp;čase. Staré stavebné a&nbsp;technické riešenia fungujú podnes bez zmien. Rovnako sú na tom podzemné rezervoáre.</p>

História vodných rezervoárov

Novým vodným zdrojom sa stal v&nbsp;tom čase pisárecký vodovod, čerpajúci vodu z&nbsp;rieky Svratky. Postavil ho víťaz medzinárodnej súťaže anglický podnikateľ Thomas Docwry, ktorý má významný podiel na rozvoji vodovodného zabezpečenia Londýna. Presne podľa vzoru britského systému vytvoril v&nbsp;Žltom kopci za mestom vodárenský areál.

Žiaľ, rozvoj populácie a&nbsp;s&nbsp;ňou spojená bezohľadnosť aj k&nbsp;tomu, čo je pre náš život dôležité, viedli k&nbsp;tomu, že kvalita vody v&nbsp;pisáreckom vodovode rýchlo prestala na pitie vyhovovať. V&nbsp;rieke Svratke pribúdali splašky a&nbsp;odpad.

Koncom 19.&nbsp;storočia sa začali práce na stavbe nového vodovodu zo vzdialenej Brezovej nad Svitavou. Dokončili ho v&nbsp;roku 1913. Pisárecký vodovod fungoval ďalších 84&nbsp;rokov ako zdroj úžitkovej a&nbsp;priemyselnej vody.

Najstarší z&nbsp;trojice podzemných rezervoárov vyrástol podľa projektu londýnskeho staviteľa Thomasa Docwryho na severozápadnej strane kopca. Vplyv tvorcu mu dal osobitý vzhľad inšpirovaný Anglickom. Vyzerá ako prekážková dráha a&nbsp;jeho priestory aj vďaka tomu pôsobia útulnejšie.

Je to unikátne vodohospodárske dielo európskeho významu. Nosný systém z&nbsp;mohutných tehlových múrov je odľahčený takzvanými papuľovými oknami. Podlaha nie je rovná. Vytvorili na nej protiklenby, ktoré so stenami a&nbsp;s&nbsp;klenbami vytvárajú dokonalý a&nbsp;staticky funkčný celok. Celý priestor je jedna nádrž rozdelená do jedenástich rovnobežných oddielov prepojených spojovacou chodbou na severnej strane objektu.

Vďaka presnej konštrukcii pôsobí dojmom nekonečného a&nbsp;stále sa vzďaľujúceho priestoru. Jeho približné rozmery sú 45&nbsp;krát 45 metrov. Klenba dosahuje výšku 6,5&nbsp;metra, objem je viac ako 9,5&nbsp;milióna litrov. Vodu preň čistili v&nbsp;troch biologických filtroch. Čerpali ju do dvoch tlakových pásiem s&nbsp;vlastnými vodojemami. Vyššie tlakové pásmo zriadili na hrade Špilberk, ktorý trčí nad krajinou. Nižšie tlakové pásmo umiestnili do východného svahu Žltého kopca. Pri zachovaní tohto diela zohral kľúčovú úlohu použitý materiál. Ostro pálené červené tehly boli v&nbsp;tom čase to najlepšie, čo stavebné technológie ponúkali. Vyrábali ich ručne. Vzápätí prešli tepelnou úpravou vyššou ako tisíc stupňov Celzia. Preto odolali extrémnym podmienkam prostredia. Tehly dodávalo niekoľko výrobcov.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Druhý vodojem v&nbsp;Brne sprevádzkovali o&nbsp;dve desaťročia neskôr. V&nbsp;meste sa neustále zvyšoval dopyt po pitnej a&nbsp;úžitkovej vode. Zabezpečiť ju mala v&nbsp;tom čase najväčšia podzemná stavba v&nbsp;meste. Je to posledný z&nbsp;tehlových vodojemov.

Priestor druhého vodojemu sa najviac podobá kresťanským tehlovým katedrálam. Má rozmery 35&nbsp;krát 55 metrov,výšku 6,5&nbsp;metra a&nbsp;objem 8,5&nbsp;milióna litrov vody. To je o&nbsp;milión litrov menej ako pri prvom vodojeme.

Toto dielo projektoval brniansky inžinier a&nbsp;staviteľ Emil Procházka. Zvolil pri tom oveľa jednoduchšiu konštrukciu nádrže ako jeho anglický kolega pred dvadsiatimi rokmi.

Z&nbsp;rovného betónového dna vyrastá stĺporadie sedemdesiatich pilierov polkruhovo zaklenutých arkád. Tie podopiera sústava valených klenieb. Odstupňované pätky pilierov v&nbsp;tvare ihlana sú vymurované z&nbsp;dokonale vypálených červených tehál. V&nbsp;tomto období ich už nevyrábali ručne, ale strojovo. Takisto pochádzajú z&nbsp;miestnych tehelní.

Staviteľ Emil Procházka pristupoval k&nbsp;prácam veľmi svedomito. Zachoval sa jeho technologický opis postupov miešania betónu a&nbsp;malty. Špeciálnesa venoval výrobe vysokokvalitných tehál. Veľký dôraz kládol aj na spoľahlivú izoláciu.Robotníci vodojem zvnútra obkladali zlisovanými blokmi z&nbsp;bieleho ílu.

Postupne v&nbsp;kopci vybudovali tri objemné vodojemy. K&nbsp;dvom tehlovým pribudol jeden betónový, ale s&nbsp;dvoma gigantickými priestormi.

Najmladší vodojem umiestnili na vyššej terase západnej časti areálu. Nie je to jedna nádrž, ale dve vzájomne priliehajúce. Vybudovali ich z&nbsp;monolitického betónu.

Nádrže podopiera 87&nbsp;betónových pilierov. Severná nádrž má takmer štvorcový pôdorys s&nbsp;rozmermi 35&nbsp;krát 30 metrov. Väčšia južná má rozmery 45&nbsp;krát 30&nbsp;metrov. Objem oboch nádrží je pätnásť miliónov litrov, čo z&nbsp;nich robí najobjemnejší z&nbsp;troch rezervoárov. Nádrže spája veľká komora.

Tento vodojem postavila firma Pittel+Brausewetter podľa plánov technického a&nbsp;projekčného oddelenia Mestských vodární v&nbsp;Brne. Aj táto dvojnádrž sa zachovala do súčasnosti v&nbsp;skvelom technickom stave. Vďaka dochovanej výkresovej dokumentácii je zrejmých niekoľko stavebných zaujímavostí. Jedna ovplyvnila už začiatok výstavby. Po vyhĺbení gigantickej jamy robotníci narazili na skalný podklad. Hornina z&nbsp;kremenných zlepencov skaly nazývanej Helgoland je žltooranžovej až červenkastej farby. Možno práve tá dala názov Žltému kopcu.

Aby mohli vybudovať základy, museli odkopať tisíce kubíkov tejto horniny a&nbsp;dno starostlivo zrovnať betónom. Až potom sa mohli pustiť do konštrukcie podláh a&nbsp;stien vodojemu. Obe nádrže izoluje 1,5-metrový násyp zeminy.

Zaujímavosťou tohto betónového priestoru je neuveriteľne dlhá ozvena.

V&nbsp;roku 1997 vodojemy doslúžili. V&nbsp;roku 2014 bolo rozhodnuté o&nbsp;ich likvidácii. Stačilo pár fotografií v&nbsp;médiách a&nbsp;o&nbsp;ich ďalší osud bol zrazu mimoriadny záujem. V&nbsp;roku 2019 areál na Žltom kopci vyhlásilo Ministerstvo kultúry Českej republiky za nehnuteľnú kultúrnu pamiatku. Do najstaršieho vodojemu sa prví návštevníci pozreli v&nbsp;lete 2020. Priestory zaujali niekoľko filmových spoločností.

Tri vodojemy v jednom kopci: Jedinečná technická pamiatka brnianskeho podzemia

Výber pre vás

Tri vodojemy v jednom kopci: Jedinečná technická pamiatka brnianskeho podzemia

Súvisiace články

V grázlovom regióne: Od dobrého gulášu do dobrého múzea

Život Ivana Kočnera († 53): Túžil byť režisérom, práca v kaviarni bola pre neho balzam na dušu

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Výber pre vás