Vladimír Kampf

Dolné Rakúsko je rozdelené na štyri obvody s&nbsp;prívlastkami: industriálny, vínny, muštový a&nbsp;lesný. Lesný Waldviertel na severozápade je ten najmenej známy. Zaslúžil by si viac pozornosti. Mimochodom, v&nbsp;Rakúsku obvody netvoria administratívne celky, často sa ich hranice nezhodujú s&nbsp;hranicami správnych celkov a&nbsp;nikomu to neprekáža.

Horn je šesťapoltisícové mestečko takmer v&nbsp;srdci oblasti. Vybrali sme si ho len tak, náhodou. Počasie bolo nestále. Mesto nám vyhovovalo. Šťastena asi uznala, že nie je najlepší čas na turistiku v&nbsp;kopcoch a&nbsp;lesoch. Možno nabudúce, vraj je to tam pekné. Horn leží v&nbsp;centre Hornskej kotliny. Prvá písomná zmienka o&nbsp;ňom pochádza z&nbsp;11.&nbsp;storočia, ale ľudia tu žili už dávno predtým.

Z&nbsp;tohto regiónu pochádza označenie grázel. Naozajstný lúpežník Grasel údajne dokázal vytvoriť zdanie, že je na viacerých miestach naraz. Všetky nehoráznosti široko-ďaleko jednoducho hádzali na neho. Museli použiť lesť, aby ho chytili. Po dvojročnom súdnom procese ho za veľkého záujmu verejnosti obesili.

Zostaňme medzi živými. Pod Kostolom svätého Juraja uprostred Kostolného námestia je krčmička v&nbsp;bývalom domčeku malej provinčnej pošty. Na čiernom pútači je bielou kriedou napísané: Guláš. Nič viac. Neodolateľné.

Otvoriť dvere na nej znamená vojsť domácim rovno do duše. Štamgasti sedia pri pive či víne, alebo obľúbenom vínnom streku. „Grüss Gott!“ zdravím všetkých. Pozdrav „zdravím Boha“ je obľúbený v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;niektorých nemeckých oblastiach. „Grüss Dich (zdravím ťa),“ odpovedajú chlapi jeden po druhom. Zjavne sme ich prekvapili. Nie je to okukaná turistická destinácia. Traja pri pulte a&nbsp;jeden zadumaný, tichý študuje noviny a&nbsp;upíja si z&nbsp;piva. Obsluhuje tu Josef „Stoani“ Steininger. Hovoria o&nbsp;ňom ako o&nbsp;veteránovi miestnej gastronómie. Ani sme netušili, že sme prišli rovno ku gulášovému topmajstrovi. Vraj odkiaľ sme. „Zo Slovenska? Doma mám manželku z&nbsp;Česka, hranica je neďaleko odtiaľto,“ povedal s&nbsp;úsmevom a&nbsp;veľavravne prevrátil oči dohora.

Josef krúti hlavou. Platiť kartou sa u&nbsp;neho nedá, ale máme sa pozrieť, koľko máme v&nbsp;hotovosti, a&nbsp;uvidíme, čo sa s&nbsp;tým dá robiť. „Dvadsaťpäť eur. To je na dva najlepšie veľké guláše so štyrmi žemľami a&nbsp;k&nbsp;tomu malé pivá celkom dobré,“ skonštatoval a&nbsp;odišiel do kuchyne. Krčma nie je jediný Josefov zdroj príjmu. Majú rodinnú farmu s&nbsp;piatimi desiatkami kusov hovädzieho dobytka. „Ten skvelý guláš, ktorý jete, je z&nbsp;našich zvierat,“ upozornil. Byť v&nbsp;Horne a&nbsp;nedať si Josefov guláš je zahodená príležitosť.

V&nbsp;tanieroch sme mali naložené kusy hovädziny vo veľmi chutnej šťave. Mal pravdu. Najlepší guláš, aký sme kedy jedli. Poľnohospodárstvo je tu hlboko zakorenené a&nbsp;miestne potraviny vyzerajú skvele. V&nbsp;uličke z&nbsp;druhej strany kostola je niekoľko stánkov miestnych sedliakov. O&nbsp;poľnohospodárstve v&nbsp;tomto regióne sa návštevníci dozvedia viac v&nbsp;miestnom múzeu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Múzeum v&nbsp;Horne tvorí jedna z&nbsp;najväčších prehistorických výstav v&nbsp;Dolnom Rakúsku. Na ploche jeden a&nbsp;pol štvorcového kilometra je okrem expozícií z&nbsp;histórie a&nbsp;reformácie mesta, prvých ľudských stôp človeka na tomto území vystavená aj zaujímavá prezentácia o&nbsp;pôde a&nbsp;prostriedkoch na jej obrábanie. Mapuje 7&nbsp;500&nbsp;rokov poľnohospodárstva. Múzeum je priateľské k&nbsp;rodinám, bezbariérové a&nbsp;nemá problém ani so štvornohými návštevníkmi na vôdzke.

Cesta výstavnými priestormi pripomína trebárs odvážneho pilota Karla Illnera, ktorý sa narodil na severe Česka. V&nbsp;roku 1910 sa stal tretím Rakúšanom, ktorý zložil pilotnú skúšku. Neskôr bol leteckým inštruktorom a&nbsp;poľným pilotom. Bol priekopník letectva. Do histórie sa zapísal letom z&nbsp;Viedne-Simmeringu do Hornu. Prekonať 80&nbsp;kilometrov mu vtedy trvalo hodinu a&nbsp;štvrť. Letel vo výške jedného kilometra. To bol v&nbsp;tom čase rekord, za ktorý dostal od viedenského magistrátu slušnú finančnú odmenu. Na pamiatku pozorne sledovaného preletu dalo mesto Horn postaviť v&nbsp;októbri 1911 odvážnemu pilotovi pamätník.

Hneď vedľa zaujme balančný bicykel, ktorý predstavil vynálezca Karl von Drais v&nbsp;roku 1817 a&nbsp;požiadal o&nbsp;patent. Takzvané penny-farthings boli drahé, elegantné, ale aj veľmi nebezpečné. Stačil kameň na ceste alebo výmoľ a&nbsp;jazdec bol na zemi. Od roku 1897 museli mať jazdci povinnú skúšku. Medzi klenoty vo vitrínach patrí venuša z&nbsp;Eggendorfu. Má malé prsia a&nbsp;veľké boky. Ženská postava vypálená z&nbsp;hliny pochádza z&nbsp;lengyelskej kultúry, datovanej medzi roky 4900 až 4300 pred naším letopočtom. Figúrka vysoká 25&nbsp;centimetrov je symbolom plodnosti.

Hlavným lákadlom múzea je poľnohospodárska expozícia. Všetko je inak, dnes už ani vychovať a&nbsp;zaklať prasiatko nie je také jednoduché, nieto ešte Josefov dobytok. Napriek tomu môžeme Rakúšanom závidieť. Tradičné rodinné farmy pretrvávajú. Produkujú rastlinné a&nbsp;živočíšne produkty, osivo a&nbsp;krmivo, hnojivá a&nbsp;poľnohospodárske stroje. Takmer dve tretiny všetkých produktov vyvážajú. Rakúsko poľnohospodársky využíva 33&nbsp;percent pôdy. V&nbsp;roku 2015 malo najvyšší podiel ekologicky obhospodarovanej pôdy, viac ako 20&nbsp;percent z&nbsp;celkovej poľnohospodársky využívanej pôdy.

Ekologické poľnohospodárstvo má v&nbsp;krajine tradíciu už od 20.&nbsp;rokov minulého storočia. Priaznivý vývoj biopoľnohospodárstva ovplyvnili aj topografické podmienky. Sedemdesiat percent krajiny tvoria horské oblasti, kde nie je možná tradičná intenzívna poľnohospodárska výroba, a&nbsp;práve tieto oblasti sú vhodné na ekologické poľnohospodárstvo.

Rakúska poľnohospodárska politika podporovala rodinné hospodárenie už od osvietenského absolutizmu. V&nbsp;rokoch 1848 až 1849 sa panstvá museli zaobísť bez robotických služieb bývalých poddaných. V&nbsp;čase krízy v&nbsp;19.&nbsp;storočí mali rodinné farmy výhodu oproti veľkým statkom. Zvyčajne si nepočítali mzdu za vlastnú prácu a&nbsp;klesajúce príjmy kompenzovali zvýšenou výrobou a&nbsp;zníženou spotrebou. Táto tvrdá rana, po nej kopa ďalších a&nbsp;najmä odhodlanie sú dodnes základom ich stability.

Na druhej strane v&nbsp;lepších obdobiach malým rodinným podnikom zvyčajne chýbali odborné znalosti a&nbsp;kapitál na technické inovácie. Štát tomu čelil výskumnými, poradenskými a&nbsp;finančnými inštitúciami. V&nbsp;roku 1850 si hektár pôdy vyžadoval až tristo hodín ľudskej driny. Rok nato to bola už len polovica. V&nbsp;prvej polovici minulého storočia počet hodín ľudskej práce na hektár klesol na 80, v&nbsp;druhej na 60 a&nbsp;postupne klesal až na súčasnú jednu hodinu. Ešte v&nbsp;roku 1921 bolo v&nbsp;Hohenau zamestnaných 35 dozorcov, 45&nbsp;Švajčiarov, najmä dojičiek, 270&nbsp;nádenníkov a&nbsp;522&nbsp;najmä slovenských sezónnych robotníkov.

Samozrejme, po práci si to žiadalo trochu relaxu. Destilácia pálenky sa medzi vidieckym obyvateľstvom rozšírila v&nbsp;17.&nbsp;storočí. Najprv to bol luxus na zahriatie pri ťažkej práci. Rakúšania pália najmä jablká a&nbsp;hrušky. Farmy si zaobstarávali vlastné destilačné prístroje. Niektoré spoločne vlastnilo viacero statkov.

V grázlovom regióne: Od dobrého gulášu do dobrého múzea

Vladimír Kampf

Výber pre vás

V grázlovom regióne: Od dobrého gulášu do dobrého múzea

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Ľahkosť z ťažkých nôt: Dirigent, ktorý si závidí vlastný ansámbel

Svedectvo z krajiny, ktorá nemá páru: Všade inde hrôza a bieda

Vyšľachtený pre šľachtu: Lipicany sú považované za jedno z najvýznamnejších plemien koní

Výber pre vás