Jaroslav Slašťan

Malé osady či dediny sa v&nbsp;minulosti označovali slovom Ves. Dnes nájdeme na Slovensku desiatky obcí, v&nbsp;ktorých sa toto pomenovanie zachovalo. Okrem košickej mestskej časti Košická Nová Ves a&nbsp;známych bratislavských mestských častí Devínska Nová Ves či Karlova Ves sa na celom území Slovenska nachádza takmer štyridsať takýchto obcí. Bellova Ves, Dlhá Ves, Gemerská Ves, Dulova Ves, Hrnčiarska, Hurbanova, Ješkova, Kostolná, Krásna, Krížová, Nacina, Petrova, Pavlova, Slovenská, Uhorská, Veľká, Záhorská Ves a&nbsp;dve Horné Vsi. Aj Nových Vsí je hneď niekoľko: Diviacka, Drienovská, Hajná, Opatovská, Chminianska, Klátova, Lakšárska, Pečovská, Ruská, Slovenská, Spišská, Turnianska, Tušická, Zemplínska, Nová Ves nad Váhom i&nbsp;nad Žitavou a&nbsp;Nová Ves v&nbsp;okrese Veľký Krtíš.

Prvá písomná zmienka: 1429
&nbsp;
Lokalizácia: okres Žiar nad Hronom, kraj Banskobystrický, orografický celok Kremnické vrchy
&nbsp;
Počet obyvateľov: 222 (120 mužov, 102 žien)
&nbsp;
Obyvatelia nad 60 rokov: 87 (63 mužov, 24 žien)
&nbsp;
Obyvatelia do 18 rokov: 38

Dolná Ves

My dnes predstavíme Dolnú Ves, ktorú v&nbsp;okolí poznajú aj pod názvom Šváb. Prvá písomná zmienka o&nbsp;obci pochádza z&nbsp;roku 1429 z&nbsp;obdobia vlády Žigmunda Luxemburského. Názov obce Dolná Ves prešiel od jej založenia viacerými podobami. Pred rokom 1948 sa volala Šváb (predtým Šváby). Tento názov prežíva&nbsp;hlavne v povedomí starších obyvateľov obce a&nbsp;okolia. Obyvatelia Dolnej Vsi boli – i&nbsp;dodnes sú – zruční nástrojári a&nbsp;obrábači kovov, baníci či šoféri. V&nbsp;minulosti niektorí robili na železnici. Medzi dvoma svetovými vojnami chodili na sezónne práce do Nemecka a&nbsp;pracovali vo francúzskych baniach.

V&nbsp;minulosti sa v&nbsp;oblasti Švábu ťažila hlina dvojakého druhu. Západne nad obcou sa už začiatkom 19.&nbsp;storočia ťažila hlina, ktorú predávali výrobcom nádob v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;vyvážali do Česka a&nbsp;Poľska. Keďže majiteľom ťažobného priestoru bolo mesto Kremnica, mestská rada dala vyhotoviť odborný posudok vhodnosti jej použitia na výrobu kameniny. Kvalita mastnej bielej hliny sa ukázala ako veľmi vhodný základ na založenie kameninovej továrne v&nbsp;Kremnici, ktorá pracovala od roku 1815 do roku 1956. Z&nbsp;kvalitnej „švábskej hliny“ sa už v&nbsp;prvých desaťročiach existencie továrne vyrábali luxusné výrobky využívané v&nbsp;meštianskych domácnostiach doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí.

V&nbsp;19.&nbsp;storočí nastal najväčší rozmach výroby pálenej tehly na Slovensku. V&nbsp;období priemyselnej revolúcie nastal rozvoj slobodného podnikania, čo sa prejavilo na vzniku množstva veľkých moderných podnikov, ako aj malých prevádzok miestneho významu. Možno povedať, že väčšinu značkovaných historických tehál na Slovensku vyrobili práve v&nbsp;týchto rokoch. Na opačnej strane, ale v&nbsp;intraviláne dediny sa nachádzalo ložisko hliny vhodnej na výrobu tehál. Tehelňu na Švábe založili v&nbsp;roku 1892, jej majiteľom bolo mesto Kremnica a&nbsp;hlavným tehliarom J. Pracsko. Vyrábané tehly mali rovnako ako kremnická kamenina znak mesta – polkoleso. Tehelňa pracovala asi do roku 1943 a&nbsp;materiál z&nbsp;jej zbúraných objektov sa využil pri oprave kostola a&nbsp;výstavbe kultúrneho domu. Nedávno, v&nbsp;roku 2005, sa v&nbsp;katastri Dolnej Vsi otvorilo ložisko illitu – suroviny vhodnej pre keramický priemysel, najmä na výrobu obkladačiek.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Tak ako sa na typickú dedinu patrí, aj na Švábe dodnes udržiavajú staré zvyky: vynášanie Kaniže, pálenie jánskych ohňov a&nbsp;vianočné koledovanie. Milan Pračko (52) je starostom Dolnej Vsi už tretie volebné obdobie. Keď v&nbsp;ňom dozrelo presvedčenie, že obec treba posunúť ďalej, rozhodol sa uchádzať v&nbsp;komunálnych voľbách o&nbsp;funkciu starostu. Počas svojho pôsobenia dokázal do života v&nbsp;obci zapojiť nielen komunitu ľudí, ktorí tu majú trvalý pobyt, ale aj chatárov či športovcov z&nbsp;okolitých obcí.

„Azda každú dedinu charakterizuje istý druh športu, pre tú našu je dlhodobo typický stolný tenis. Už v&nbsp;60. a&nbsp;70. rokoch ho hrali skoro všetci chlapci i&nbsp;chlapi a&nbsp;Dolná Ves sa prebojovala v&nbsp;rámci okresu do prvej triedy. Po čase sa však stolný tenis prestal hrať súťažne. K&nbsp;jeho oživeniu došlo až v&nbsp;roku 1984 príchodom Jána Majera do Dolnej Vsi. Ten začal organizovať turnaje pre deti i&nbsp;dospelých. Dnes spolu so synom reprezentujú obec v&nbsp;okresnej súťaži prvej triedy. Cez vianočné sviatky už tradične organizujú turnaj, na ktorom sa zúčastňujú aj rodáci či priaznivci z&nbsp;okolitých dedín. Turnaj je na dobrej profesionálnej úrovni a&nbsp;má nielen športový, ale aj spoločensko-zábavný charakter,“ opisuje starosta.

Ako sám vraví, začínali ako hŕstka nadšencov a&nbsp;dobrovoľníkov, postupne sa začalo zapájať čoraz viac ľudí. Nikto to nerobil za odplatu. „Mnohí z&nbsp;občanov pochopili, že ich domovom nie je len ich dom, dvor, garáž a&nbsp;záhrada, ale aj verejné priestory a&nbsp;celá obec. Preto im záleží na tom, ako to v&nbsp;dedine vyzerá. Ja som zas pochopil, že človek sám, bez pomoci druhých, nedokáže nič. Všetci brigádnici sa na aktivitách zúčastňovali vo voľnom čase, úlohou samosprávy bolo len zabezpečiť občerstvenie.“

O&nbsp;historickom osídlení okolia obce svedčí niekoľko vzácnych archeologických nálezov. Z&nbsp;Jastrabej je známe množstvo nástrojov z&nbsp;mladšej kamennej doby a&nbsp;keramika z&nbsp;mladšej rímskej doby. Osídlenie úpätia Jastrabskej skaly sa datuje do strednej bronzovej doby, keď lokalitu obýval ľud lužickej kultúry. Na vrchole Jastrabskej skaly sa našiel hrot šípa s&nbsp;tuľajkou z&nbsp;rímskej doby. V&nbsp;obci Nevoľné sa našlo mortuárium z&nbsp;rímskej doby. V&nbsp;lokalite Horná Ves sa našli dva zaujímavé nálezy: jeden celý meč a&nbsp;torzo druhého meča. Oba artefakty pochádzajú z&nbsp;mladšej bronzovej doby.

Zaujímavý je aj nedávny nález. „V&nbsp;roku 2005 vyoral náš obyvateľ pri jarných prácach v&nbsp;lokalite zvanej Na záhumní mincu – strieborný denár z&nbsp;čias Rímskeho cisárstva a&nbsp;vlády cisára Tita Flavia Vespasiana (69 – 79 n. l.). Ďalších 63 mincí postupne nachádzali majitelia jedného z&nbsp;dvorov, kde v&nbsp;minulosti stála krčma a&nbsp;kolkáreň. Mince pochádzali z&nbsp;rôznych období, najstaršia bola z&nbsp;roku 1761 a&nbsp;najmladšie z&nbsp;obdobia slovenského štátu,“ predstavuje dolnoveské poklady starosta.

Manželia Velekovci žili v&nbsp;Poltári, po čase sa rozhodli kúpiť rodinný dom v&nbsp;kremnickom regióne. V&nbsp;roku 2003 sa im podarilo kúpiť v&nbsp;Dolnej Vsi rodinný dom, ktorý začali prerábať podľa svojich predstáv. „Chcela som skúsiť podnikať v&nbsp;turistickom ruchu, preto sme sa časom rozhodli, že zadnú časť domu prerobíme na ubytovňu. Fungujeme už jedenásty rok, ale začiatky boli veľmi opatrné, rozbiehali sme sa len pomaly. Dnes sme už v&nbsp;povedomí firiem i&nbsp;turistov a&nbsp;máme stálych záujemcov, ktorí sa k&nbsp;nám radi vracajú. Naše Ubytovanie Pod Skalkou ponúka ubytovanie pre dvanásť osôb, v&nbsp;objekte sa nachádza jedna spoločenská miestnosť so samostatnou vonkajšou terasou, tri spálne, sociálne zariadenia a&nbsp;plne vybavená funkčná kuchyňa. V&nbsp;blízkosti ubytovacieho zariadenia je prístrešok na sedenie, dvor, jazierko a&nbsp;ihrisko pre deti. Parkovanie je možné na uzatvorenom pozemku v&nbsp;areáli ubytovacieho zariadenia. Neustále sa snažíme zlepšovať a&nbsp;robíme všetko pre to, aby sa u&nbsp;nás ubytovaní hostia cítili lepšie než doma,“ hovorí s&nbsp;úsmevom Janka Veleková (54).

Kováč mal niekedy vo vidieckom spoločenstve významné postavenie. Prejavovali mu úctu a&nbsp;oslovovali ho „pán majster“. Často ho pozývali na svadby ako starejšieho. Do roku 1872, v&nbsp;období existencie cechov, získaval kvalifikáciu asi po štyroch rokoch učenia v&nbsp;majstrovej dielni (učňovské roky) a&nbsp;prácou počas troch až štyroch rokov u&nbsp;iných majstrov (tovarišské roky), odbornou majstrovskou skúškou pred komisiou a&nbsp;zhotovením majstrovského kusa. Vyučený kováč, hoci musel ovládať široký okruh postupov výroby, sa zvyčajne špecializoval na istý druh práce. Keď mal Ján Konuš (36) tri roky, jeho rodičia kúpili v&nbsp;Dolnej Vsi rodinný dom. Rozhovor začíname jeho spomienkami na roky šťastného detstva a&nbsp;spolu ho porovnávame s&nbsp;detstvom našich rovnako starých synov.

Zaujíma nás, ako sa dostal ku kováčskemu remeslu. „Môj otec je umelecký odlievač, venuje sa odlievaniu z&nbsp;bronzu, a&nbsp;strýc bol banský kováč v&nbsp;Prievidzi. Venoval sa aj výrobe nožov a&nbsp;mňa ako chlapca práve nože chytili za srdce. Neskôr otec kúpil vyhňu, a&nbsp;tak som sa začal opatrne priúčať remeslu. Na základnej umeleckej škole som navštevoval výtvarný odbor, aj preto som sa rozhodol študovať kováčstvo na strednej umelecko-priemyselnej škole. Tam sme sa venovali nielen výrobe úžitkových, ale aj umeleckých predmetov. Po absolvovaní SUPŠ som začal navštevovať Akadémiu umení v&nbsp;Banskej Bystrici. Už na strednej škole som sa spriatelil s&nbsp;terajším kolegom, ktorý bol o&nbsp;dva ročníky starší. Rozumieme si a&nbsp;už od školských čias spolupracujeme. Prax som získal u&nbsp;majstra Pavla Ivana z&nbsp;Bartošovej Lehôtky, s&nbsp;ktorým som roky robil a&nbsp;stále spolupracujem.“

V&nbsp;rámci kováčstva má majster Konuš veľmi široký záber – od opráv a&nbsp;úprav nástrojov cez brány a&nbsp;oplotenia až po umelecké veci, ako sú reliéfy a&nbsp;plastiky. „Z&nbsp;tých zaujímavejších zákaziek stojí za spomenutie zemeguľa s&nbsp;priemerom jeden a&nbsp;pol metra, ktorú sme skladali z&nbsp;asi 15-tisíc krúžkov na kľúče. S&nbsp;kolegom sme vyrobili formu, postupne sme ukladali a&nbsp;bodovali na nej jednotlivé krúžky. Vnútri bolo nasvietenie a&nbsp;motorček, vďaka ktorému sa zemeguľa otáčala okolo vlastnej osi. Zákazka bola pre slovenského someliéra, ktorý pracuje v&nbsp;Rakúsku. Ten kľúčové krúžky vypĺňal korkovými zátkami z&nbsp;rôznych druhov vín. Tie si starostlivo triedil podľa farieb, čím vznikol zaujímavý a&nbsp;jedinečný model našej planéty. Jednoducho niektoré umelecké práce si vyžadujú veľkú dávku kreativity. Jenou z&nbsp;nich bola aj trojmetrová kovaná bohyňa lovu Diana. Cez bazár som kúpil figurínu, prispôsobil som jej postoj svojmu výtvarnému návrhu a&nbsp;každý diel som si prenášal v&nbsp;mierke a&nbsp;následne som ho vykoval. Keď sme ju v&nbsp;dielni postavili, prišli sme na to, že keď jej osadíme luk, nedostaneme ju cez bránu. Luk sme teda upevnili v&nbsp;exteriéri. Následne sme museli vyriešiť odvoz monumentu do zinkovne. Takže sa nenudíme, zaujímavé zákazky prinášajú aj zaujímavé situácie, ktoré musíme zabezpečiť a&nbsp;vyriešiť,“ hovorí majster kováč.

V&nbsp;Dolnej Vsi si pripomínajú staroslovanský ľudový zvyk rozlúčky so zimou a&nbsp;vítania jari – Kanižu. V&nbsp;iných oblastiach Slovenska je táto tradícia známejšia ako vynášanie Moreny. Ingrid Trokšiarová (46), ktorá stojí za obnovením tejto tradície, a&nbsp;jej manžel postupne zrekonštruovali dom jej starých rodičov a&nbsp;dnes ho využívajú ako chalupu.

„Na piatu pôstnu nedeľu, podľa cirkevného kalendára na Smrtnú nedeľu, sa u&nbsp;nás koná rozlúčka so zimou a&nbsp;vítanie jari. Táto tradícia symbolizuje rituál vynášania zimy z&nbsp;dediny. Deti, ale i&nbsp;dospelí vyzdobia malý stromček – Kanižu, pomaľovanými vajíčkami a&nbsp;so spevom prechádzajú od domu k&nbsp;domu. Obyvatelia každého domu na stromček zavesia veniec z&nbsp;výdutkov, teda vyfúkaných vajec, a&nbsp;spievajú pieseň: ‚Kaniža, Kaniža, za koho zomrela, za švábske dievenky, za pekné panenky. Za švabanských chlapcov, tých veľkých šarvancov. Nové leto máme, staré predávame.‘ Text piesne pokračuje podľa toho, pri ktorom dome sa zastavia a&nbsp;zaspievajú jeho obyvateľom, napríklad: ‚Za Kňažkeje Nora, čo je prvý zhora, za tetu Olinku zasadí kvetinku, za uja zubára v&nbsp;chotári sa tára, za Trokšiareje gazdu, čo robí garazdu, za gazdu Valeka celý dvor poseká...‘ Posledné verše sú venovaných rôznym skupinám obyvateľov: ‚Za švábske ženy, rýchle ako srny, tie švabanské dietky, nech sú dobré všetky...‘ Na dolnom konci dediny potom hodia Kanižu do potoka so slovami: ‚Kaniža, Kaniža, zažeň sneh do mora, zimu do doliny, teplo do dediny, zimu vyženieme, teplo prinesieme.‘ To symbolizuje smrť zimy, ktorú voda odnesie, a&nbsp;príchod jari,“ približuje staré tradície Ingrid Trokšiarová.

Niet nad dobré susedské vzťahy. Pocit, že môžete zájsť pár metrov od prahu svojich dverí a&nbsp;nájdete pomoc, ktorú potrebujete, je na nezaplatenie. Dosvedčuje to aj Ivan Trokšiar (50). Na svojich susedov, domácich či chalupárov, nedá dopustiť a&nbsp;rozpráva nám niekoľko príbehov svedčiacich o&nbsp;prísloví, že dobrý sused je niekedy viac než rodina. „So susedmi sa navštevujeme, vymýšľame rôzne podujatia, pomáhame si s&nbsp;prácami, spoločne oslavujeme a&nbsp;dokonca chodíme spolu na dovolenky,“ pochvaľuje si vzťahy so susedmi Ivan. Bránička na pozemok ich chalupy je pre susedovcov vždy otvorená. Hovorí sa, že od dobrého suseda ploty robiť netreba. Preto žiadny plot, ktorý v&nbsp;Dolnej Vsi rozdeľuje ľudí, nie je taký vysoký, dlhý a&nbsp;pevný, aby sa nedal odstrániť.

<h3>Nikola Hanzelová (25) </h3>
&nbsp;
Spolu s priateľom sme pred dvomi rokmi kúpili v&nbsp;Dolnej Vsi zrekonštruovaný rodinný dom a usadili sme sa tu. Okolie obce sa nám veľmi páči, je tu nádherná príroda, ktorá ponúka možnosť prechádzok v každom období. Veľkou výhodou je aj blízkosť miest Kremnica a Žiar nad Hronom. Sme tu spokojní, nechýba nám tu nič.

Na Švábe dobre: V obci Dolná Ves poznajú recept na spokojný život

Výber pre vás

Na Švábe dobre: V obci Dolná Ves poznajú recept na spokojný život

Súvisiace články

Noblesa a uvoľnenie: Nevesty sa tešili na svadobnú noc v malej posteli v Besnom

Obec, kde to žije: Nájdete tu tradičný mlyn s netradičnou kuchyňou a prívetivých obyvateľov

Metropola Goralov: Len dve mestá na Slovensku sú menšie než centrum Zamaguria

Výber pre vás