Peter Ličák

Hoci Tatranská Lesná s&nbsp;trinástimi stálymi obyvateľmi je na turistických mapách Vysokých Tatier v&nbsp;porovnaní so Štrbským Plesom, Smokovcami či Tatranskou Lomnicou iba miniosadou, má na svojom malom teritóriu skvost, ktorý by všetkými desiatimi brali aj najchýrečnejšie turistické strediská. Legendárny Detský raj.

Lokalizácia: Prešovský kraj, región Spiš, súčasť aglomerácie Mesto Vysoké Tatry
&nbsp;
Historický región: Spišská župa
&nbsp;
Založenie osady: 1927
&nbsp;
Počet obyvateľov: 13
&nbsp;
Nadmorská výška: 915 m n. m.

Tatranská Lesná

Tatranskú Lesnú na polceste medzi Starým Smokovcom a&nbsp;Tatranskou Lomnicou založili majitelia niekoľkých hotelov a&nbsp;penziónov pri Ceste slobody na území, ktoré patrilo neďalekej podhorskej obci Stará Lesná. Prvým odvážnym investorom v&nbsp;lukratívnej lokalite poniže ústia Studenej doliny bol Armin Eichner. Bol to majetný hostinský z&nbsp;dediny Matejovce v&nbsp;podhorí Vysokých Tatier, ktorý odhadol, aký turistický potenciál v&nbsp;sebe ukrývajú prvé tatranské osady i&nbsp;kúpele. Stavbu hotela i&nbsp;jeho zariadenie zveril výlučne podtatranským podnikateľom. Stavebné práce na hoteli mala na starosti firma popradského staviteľa Júliusa Marcsána, nábytok vyrobili v&nbsp;stolárskej dielni stolárskeho majstra Patakyho v&nbsp;Poprade-Veľkej, ostatné zariadenie dodala kežmarská firma Hart­mann a&nbsp;synovia.

Hotel Carpathia s&nbsp;veľkou slávou otvorili v&nbsp;roku 1928, dva týždne pred Vianocami. Prví hostia tu strávili vianočné sviatky v&nbsp;desiatich dvojposteľových a&nbsp;osemnástich jednoposteľových izbách. Na druhom poschodí boli dve podstatne lacnejšie turistické nocľahárne, ktoré dostal do podnájmu aktívny Turistický spolok priateľov prírody z&nbsp;Matejoviec, kde žil aj majiteľ hotela Armin Eichner. Z&nbsp;prosperujúceho hotela sa tešil 20 rokov, po znárodnení v&nbsp;roku 1948 sa vyhľadávaný hotel v&nbsp;najmenšej tatranskej osade zmenil na odborársku zotavovňu Karpatia.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NAJMENŠEJ TATRANSKEJ OSADY NÁJDETE C GALÉRII

Ďalšou budovou novej tatranskej osady bola ozdravovňa s&nbsp;romantickým názvom Detský raj. Dal ju postaviť kúpeľný lekár z&nbsp;Tatranskej Lomnice MUDr. Ladislav Jurecký. Jej typické vyčnievajúce balkóny majú okná na juhovýchod a&nbsp;juhozápad, takže slnečné lúče dopadajú do izieb na prvom a&nbsp;druhom poschodí od rána do večera. Neďaleko detskej ozdravovne kúpil jej majiteľ rozostavaný penzión, kde v&nbsp;roku 1931 zriadil detský chirurgický ústav na liečenie hltanu, nosných a&nbsp;ušných chorôb. Aj tento objekt sa zmenil na odborársku zotavovňu Úderník. 

Zotavovňa odborárov Jánošík bola bola pred znárodnením penziónom pre rodinnú rekreáciu, ktorý postavil Ján Kozák. Revolučné odborové hnutie dostalo do vienka aj penzión Bohemia, ktorý postavil zubný lekár Artúr Fornousek z&nbsp;Popradu. Do roku 1990 fungovala pod menom Detvan, v&nbsp;reštitúcii bola vrátená bývalému majiteľovi, ktorý mal v&nbsp;tom čase 102 rokov, dlho sa z&nbsp;vráteného majetku netešil.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Trochu nejasnosti je okolo roku, kedy bol Detský raj postavený. Niektoré zdroje na internetových stránkach uvádzajú, že budova detskej ozdravovne bola daná do užívania v&nbsp;roku 1931. Lenže úradné dokumenty z&nbsp;projektovej dokumentácie, ktoré máme k&nbsp;dispozícii, uvádzajú, že budova Detského raja bola postavená o&nbsp;niekoľko rokov neskôr, v&nbsp;roku 1938. A&nbsp;pri výklade bohatej histórie tohto výnimočného objektu sa držíme tohto dátumu uvedeného v&nbsp;relevantnom dokumente. Od otvorenia Detský raj celé tie roky slúžil výlučne deťom. Bola to liečebňa, sanatórium, pionierský tábor, ozdravovňa, v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia dostal Detský raj štatút školy v&nbsp;prírode, ktorý má dodnes,“ načrel do histórie legendárneho tatranského objektu riaditeľ Školy v&nbsp;prírode v&nbsp;Tatranskej Lesnej Valerián Kuffa&nbsp;(52).

Tak ako ostatné rekreačné zariadenia v&nbsp;tejto tatranskej osade aj Detský raj bol v&nbsp;roku 1948 po februárovom komunistickom puči znárodnený, ale ani komunistická moc sa neodvážila zmeniť jeho názov či dokonca nahradiť deti rekreujúcimi sa odborármi. V&nbsp;pamätnom roku 1965, keď Dunaj vypustil na dediny a&nbsp;mestá na jeho brehoch nie storočnú, ale rovno tisícročnú vodu, sa na celý školský rok nasťahovali do Detského raja žiaci zo Základnej deväťročnej školy v&nbsp;Kolárove, ktorú zničili povodňové vody. V&nbsp;rokoch, keď bol Detský raj ozdravovňou, sem najčastejšie chodievali na päť-, šesťtýždňové ozdravné pobyty deti z&nbsp;Ostravy, Karvinej, Mosta, zo severných Čiech, kde chemické fabriky vo veľkom znečisťovali ovzdušie. 

Škola v&nbsp;prírode Detský raj v&nbsp;Tatranskej Lesnej je tak trocha ekonomickou raritou, ak už nechcem použiť prirovnanie k&nbsp;malému ekonomickému zázraku. Čo iné ak nie raritou je to, že hŕstka iba trinástich zamestnancov tejto tatranskej školy v&nbsp;prírode, ktorej zakladateľom je Prešovský samosprávny kraj, ročne obslúži na úrovni služieb štvorhviezdičkového hotela dvetisíc deti z&nbsp;materských škôl, žiakov základných škôl, gymnazistov, študentov konzervatórií, stredných odborných škôl aj žiakov vyžadujúcich špeciálne výchovno-vzdelávacie procesy. Nielen z&nbsp;východu, ale z&nbsp;celého Slovenska. To je efektivita, o&nbsp;akej mnoho firiem podnikajúcich v&nbsp;turizme môže iba snívať. Hotely s&nbsp;porovnateľnou stolôžkovou kapacitou by s&nbsp;takým počtom pracovníkov asi svoje brány rýchlo zatvorili. Alebo by ich ani vôbec neotvorili. 

Ktovie, či korene vysokej efektivity nie sú v&nbsp;tom, že väčšina pracovníkov školy v&nbsp;prírode je z&nbsp;goralskej dediny Lendak, po goralsky Ľndak. Kuchyňa a&nbsp;jedáleň sú výlučne kráľovstvom Lendančaniek, niektoré tu pracujú aj viac ako tridsať rokov. A&nbsp;hoci ich za tie roky lanárili pracovať do nejedného tatranského hotela, ostali verné kuchyni, ktorá varí pre deti. Riaditeľ školy v&nbsp;prírode pod tatranskými štítmi Valerián Kuffa, rodák z&nbsp;Hniezdneho v&nbsp;Staroľubovnianskom okrese, prišiel do Detského raja pred ôsmimi rokmi, dovtedy učil odborné predmety ako stolovanie či techniku obsluhy na Strednej odbornej škole hotelovej v&nbsp;Hornom Smokovci. Vždy to bola a&nbsp;dodnes aj je škola s&nbsp;cvengom tej najlepšej povesti, sám ju absolvoval ešte za čias, keď patrila pod špičkový podnik Interhotely Tatry, ktorý nemal šancu prežiť reštitúcie, masívnu privatizáciu a&nbsp;rozpredaj tatranských hotelov. Niektoré sa v&nbsp;privatizácii dostali čudnými cestami do rúk ľuďom, ktorí o&nbsp;turistickom ruchu vedeli len to, čo sa dočítali v&nbsp;propagačných materiáloch ležiacich na pultoch hotelových recepcií.

„Detský raj má veľké šťastie, že jeho zriaďovateľom sa stal Prešovský samosprávny kraj. Kedysi bolo na východnom Slovensku 18 škôl v&nbsp;prírode, všetky skončili, lebo neboli pre nových majiteľov také výnosné, ako si predstavovali, našu školu v&nbsp;prírode zachránilo to, že sa dostala do majetku samosprávneho kraja. Keď som prevzal vedenie školy v&nbsp;prírode, informoval som vedenie župy, že je najvyšší čas na rekonštrukciu budovy, lebo už nespĺňala požiadavky doby. Posledná rekonštrukcia tu bola v&nbsp;osemdesiatych rokoch minulého storočia, nečudo, že po vyše troch desaťročiach už izby, kuchyňa, učebne, spoločenské priestory zaostávali za predstavami učiteľov aj rodičov žiakov o&nbsp;vyššom štandarde ubytovania detí.

Zriadovateľ školy v&nbsp;prírode zareagoval na túto požiadavku veľmi pružne, do rekonštrukcie Detského raja investoval 1,3 milióna eur, ďalších 400-tisíc išlo na modernizáciu zariadenia. Dnes má každá izba toaletu aj sprchovací kút, deti majú multifunkčné ihrisko, wellness i&nbsp;fitnescentrum, učitelia využívajú dva spoločenské salóniky. Keby sme boli s&nbsp;touto výbavou zaradení do hotelovej siete, tak máme štyri hviezdičky,“ konštatuje Valerián Kuffa, ktorý má na funkciu riaditeľa vychýrenej tatranskej školy v&nbsp;prírode ideálnu kombináciu vzdelania. Ako absolvent hotelovej školy rozumie práci v&nbsp;kuchyni a&nbsp;jedálni, ako držiteľ vysokoškolského diplomu z&nbsp;Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v&nbsp;Banskej Bystrici dobre rozumie aj svetu a&nbsp;potrebám žiakov.

Pani Monika Lizáková&nbsp;(51) každý druhý deň meria takmer 20-kilometrovú cestu z&nbsp;goralskej dediny Lendak do Tatranskej Lesnej už 36 rokov! A&nbsp;celé tie roky pracuje na tom istom mieste – v&nbsp;kuchyni. „Prišla som sem rovno po skončení základnej deväťročnej školy, pracovala tu už moja staršia sestra Danka Halčinová, keď hľadali pomocnú silu do kuchyne, tak som ani chvíľu neváhala. Myslela som si, že tu popracujem zopár týždňov, nanajvýš rok, a&nbsp;vidíte, ako sa to zvrtlo. Ako vraví pán riaditeľ, už som zapísaná v&nbsp;inventári. Doma nás bolo trinásť detí, naši sa museli poriadne obracať, aby toľkú armádu hladošov nasýtili. Živilo nás gazdovstvo, lendackí gazdovia boli tvrdé nátury, komunistom sa nikdy u&nbsp;nás nepodarilo založiť družstvo. Na goralov neplatilo ani presviedčanie agitátorov, ani vyhrážky. Mali sme koníka, zopár kráv, svinky, sliepky. Otec bol popritom ešte aj lendackým hrobárom, keď udreli silné mrazy, kopal hrob aj dva, tri dni,“ spomína na mladšie roky pani Monika.

Goralské tradície pestuje dodnes, ako každá Lendačanka aj ona má v&nbsp;skrini starostlivo uložený lendacký kroj, ale vyparádi sa v&nbsp;ňom len na najväčšie cirkevné sviatky, vtedy do Kostola sv. Mikuláša či novšieho sv. Jána Krstiteľa chodievajú na omše Lendačania v&nbsp;krojoch. „S&nbsp;manželom sme vychovali šesť detí, toľko, koľko nám Pánboh nadelil, traja sa pobrali do sveta, žijú v&nbsp;Amerike, v&nbsp;Chicagu. Poznám, čo deťom najviac chutí, či majú radšej na tanieri mäso alebo niečo sladké. Varíme síce podľa receptúr pre školské stravovanie, dodržiavame všetky normy, a&nbsp;že je ich neúrekom, ale v&nbsp;rámci týchto mantinelov sa snažíme, aby sme deťom dávali na taniere jedlá pripravené tak, ako by im navarili mamy či babky. Deti majú najradšej špagety, vyprážaný rezeň so zemiakovou kašou je dlhé roky klasikou, pýtajú si buchty na pare, dukátové buchtičky, rady majú na tanieri granadiersky pochod. A&nbsp;keď si pýtajú dupľu, veľmi sa tešíme, lebo svoju prácu robíme nielen rukami, ale aj so srdcom. Keď už sme raz Detský raj, tak deti musia mať raj aj na tanieri,“ zdôverila sa nám pani Lizáková.

Akože inak, rodáčkou z&nbsp;Lendaku je aj mama troch deti Jana Galiková&nbsp;(49), ale s&nbsp;rodinou žije v&nbsp;susednej dedine Výborná. „Kým som prišla do kuchyne Detského raja ako pomocná kuchárka, pracovala som v&nbsp;hotelovej kuchyni v&nbsp;Tatranských Matliaroch. Štyri desaťročia tu varí deťom moja sestra Margita Suchanovská, na robotu, detských stravníkov ani na spolupracovníkov nikdy nepovedala krivé slovo, tak som tu zakotvila aj ja. Na zmene sme v&nbsp;kuchyni spolu, hoci sú už prázdniny v&nbsp;plnom prúde, ideme stále, aj bez žiakov, na plné obrátky. Cez leto sa tu budú rekreovať rôzne mládežnícke skupiny, vystriedajú sa tu v&nbsp;týždenných turnusoch rodinné tábory, na začiatku prázdnin sme varili pre kresťanskú mládež z&nbsp;Bratislavy. Na dovolenke budeme len jeden týždeň, viac si dovoliť nemôžeme, bolo by hriechom, keby sme cez prázdniny mali zatvorenú bránu,“ konštatuje pani Janka.

Jej staršia sestra Margita Suchanovská&nbsp;(56) sa postavila k&nbsp;sporáku v&nbsp;kuchyni Detského raja pred štyridsiatimi rokmi, je tu o&nbsp;štyri roky dlhšie ako Monika Lizáková. Tiež sem prišla skúsiť šťastie ako brigádnička, ale tak sa jej v&nbsp;škole v&nbsp;prírode zapáčilo, že tu ostala, z&nbsp;brigádničky a&nbsp;pomocníčky v&nbsp;kuchyni sa vypracovala až na kuchárku. „Tak ako sestra, aj ja mám tri deti, aj tu varím tak, ako doma. Pred rokmi som si urobila rekvalifikačný kurz, aby som spĺňala všetky podmienky na post kuchárky. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;rokmi, keď som tu začínala, sa dnes varí deťom ťažšie ako kedysi. Problémom sú rôzne alergie, preto musíme mať pre deti na jedálnom lístku aj diétne jedlá. Všetky sa v&nbsp;kuchyni snažíme, aby nielen luxusné vybavenie Detského raja, ale aj raňajky, obedy, večere mali kvalitu, akú ponúkajú reštaurácie štvorhiezdičkových hotelov,“ prezradila nám krédo lendackých kuchárok Detského raja pani Margita Suchanovská.

Štvorhviezdičkový raj: V kuchyni tatranskej školy v prírode kraľujú kuchárky z Lendaku

Výber pre vás

Štvorhviezdičkový raj: V kuchyni tatranskej školy v prírode kraľujú kuchárky z Lendaku

Súvisiace články

Kráľovstvo krivých zrkadiel: Výstavbu Oravskej priehrady politicky zneužili, ako sa len dalo

Recept na ponorku: Majú zlé jazyky pravdu o manželstvách umelcov?

Tichý raj na konci cesty? Pozemok či dom v Povrazníku kúpite od miestnych len ťažko

Výber pre vás