Je tu posvätné šero, atmosféra uctievania. Strážnik mi s&nbsp;prstom na perách hovorí: „Silêncio, por favor.“ Stíšim sa. Chvíľu mi trvá, kým si zvyknem na prítmie a&nbsp;monumentalitu kláštorného Kostola svätej Márie z&nbsp;Belému (Iglesia de Santa María de Belém). Stavali ho viac ako sto rokov a&nbsp;jeho vysoké úzke stĺpy v&nbsp;tvare palmového stromu s&nbsp;vetvami podopierajú rebrovitú gotickú klenbu. Vasco da Gama a&nbsp;Luís Vaz de Camões, dve výnimočné osobnosti, dva národné symboly jednej éry veľkej ako samotná katedrála, tu odpočívajú vedľa seba a&nbsp;davy turistov tisnúce sa k&nbsp;dverám im musia vzdať hold.

Akoby Portugalci týmito veľkolepými sarkofágmi chceli zvyšku sveta dokázať, že v&nbsp;minulosti boli súčasťou veľkých dejín, ktoré sa tvorili práve tu v&nbsp;lisabonských palácoch a&nbsp;rušných uliciach. V&nbsp;tichosti teda prechádzam okolo miesta posledného odpočinku najvýznamnejšieho portugalského moreplavca, ktorý mal iba 28&nbsp;rokov, keď sa mu podarilo oboplávať Afriku a&nbsp;objaviť námornú cestu do vysnívanej Indie. Svojím činom nielenže zmenil históriu tejto malej krajiny, ale navždy ovplyvnil smerovanie ľudskej civilizácie. Vtedajší svet sa nenávratne zmenil. Portugalci vďaka nemu vybudovali prvé globálne námorné impérium založené na nových technikách navigácie, vďaka čomu dobyli svetové moria.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z VÝNIMOČNÉHO MIESTA PORTUGALSKEJ METROPOLY NÁJDETE V GALÉRII

Húževnatý portugalský národ zrazu silno držal uzdu obdobia vo svojich rukách a&nbsp;neustále odhaľoval neznáme miesta na svetovej mape. Šíril novú éru renesancie, objavov, modernizmu a&nbsp;prepájal ďaleké národy s&nbsp;cudzími kultúrami. Z&nbsp;Lisabonu, ktorý dovtedy stál na okraji európskeho záujmu, sa razom stala svetová metropola zahraničného obchodu a&nbsp;epicentrum jednej z&nbsp;najvýznamnejších epoch svetových dejín, obdobia zámorských objavov (15. až 18.&nbsp;storočie). Všetci bohatí kupci, bankári, mešťania, ale aj námorníci, dobrodruhovia a&nbsp;kartografi z&nbsp;rôznych kútov Európy zrazu upriamili pozornosť na túto malú krajinu, kde bila duša ozajstného moreplavectva. Lisabon vábil novými možnosťami,&nbsp;cudzími kultúrami, neobjaveným ďalekým svetom, zvádzal zmysly a&nbsp;opantával myseľ ľudí. Hrnuli sa sem všetci a&nbsp;s&nbsp;nimi aj špióni z&nbsp;bohatých rodov, ktorí za každú cenu chceli zistiť, ako sa týmto chudobným Portugalcom podarilo zosadiť z&nbsp;piedestálu všemocné Benátky.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Odvtedy práve Lisabon diktoval nové obchodné podmienky Benátskej republike, ktorá navždy stratila svoje výsostné postavenie v&nbsp;európskom obchode. V&nbsp;lisabonskom prístave zrazu kotvili lode z&nbsp;troch kontinentov, vykladali sa vrecia so vzácnym&nbsp;čiernym korením, s&nbsp;muškátovým orechom, klinčekmi, so škoricou, s&nbsp;myrhou, muškátom, ambrou, truhlice s&nbsp;perzskými kobercami, orientálnymi tapisériami, exotické zvieratá, vzácne santalové drevo, ale aj ingoty striebra a&nbsp;medi z&nbsp;Banskej Bystrice. Európa konečne rozpoznala dôležitosť Lisabonu a&nbsp;on jej za to na stôl prinášal drahé koreniny, truhlice drahokamov, rubínov, hodvábu, bavlny, čaju či&nbsp;krásnych perál z&nbsp;ďalekých končín. Obchod sa presunul zo Stredozemného mora do Atlantiku, ktorý dobyli Portugalci. Začala sa nová éra. Zlaté obdobie portugalského národa.

Viedeň má Dóm svätého Štefana, Paríž katedrálu Notre-Dame a&nbsp;Portugalci majú svoj monumentálny kláštor hieronymitov. Práve on zosobňuje zlaté obdobie v&nbsp;jeho úplnosti. Veď kde vo svete nájdete chrám postavený priamo z&nbsp;daní z&nbsp;korenia? Jeho stavba bola totiž financovaná zo špeciálnej päťpercentnej dane z&nbsp;obchodu s&nbsp;orientálnym korením. Bola to takzvaná vintena da pimenta. Príjem z&nbsp;tejto dane zodpovedal až 70&nbsp;kilogramom zlata ročne. 

Už roky kráčam po&nbsp;stopách portugalských moreplavcov, osobitne Vasca da Gama. S&nbsp;pôžitkom si preto obzerám jeho kamenný sarkofág a&nbsp;vidím postavu znázornenú v&nbsp;honosnom oblečení ako admirála svetových morí Arábie, Perzie, Indie a&nbsp;celého Orientu. Ruky má zložené na prsiach vo večnej modlitbe, akoby sa tu jeho duša plná viery a&nbsp;odvahy stále vznášala. Na chvíľu sa ma dokonca zmocní zvláštny pocit, že keby som sa naozaj dobre započúval, mohol by som v&nbsp;tichosti počuť šepot jeho slov: „Nebojím sa temnoty. Skutočná smrť je lepšia ako život bez zmyslu.“

Tento muž nepochybne poznal mnohé aspekty života, jeho obrovské ambície, ctižiadostivosť a&nbsp;odvaha prekonávať prekážky prispeli k&nbsp;tomu, že sa z&nbsp;Portugalska stala svetová námorná veľmoc, ktorá viac ako 500&nbsp;rokov držala nadvládu nad svojimi&nbsp;kolóniami v&nbsp;Afrike, v&nbsp;Brazílii, v&nbsp;Indii, ale aj v&nbsp;čínskom Makau. Nie je teda prekvapením, že Portugalci nechceli o&nbsp;toto dedičstvo prísť. 

Po druhej svetovej vojne ako posledný z&nbsp;európskych národov bojovalo Portugalsko v&nbsp;koloniálnej vojne v&nbsp;Afrike za zachovanie svojho impéria. Státisíce vojakov, dôstojníkov, lekárov a&nbsp;chirurgov odvelili na front, kde sa viac ako trinásť rokov prelievala drahocenná portugalská krv v&nbsp;afrických pralesoch, v&nbsp;horúčave, drvila ich malária, a&nbsp;to s&nbsp;cieľom udržať si nadvládu nad kolóniami v&nbsp;Mozambiku, v&nbsp;Angole či&nbsp;Guinei-Bissau. Je to stále živá história, vojna sa skončila relatívne nedávno, iba v&nbsp;roku 1974. Zaujíma ma, čo z&nbsp;tohto koloniálneho dedičstva je dnes prítomné priamo v&nbsp;uliciach Lisabonu.

Omámený šerom a&nbsp;monumentalitou kláštora hieronymitov vychádzam von na čerstvý vzduch, na denné svetlo. Vôňu rieky Tejo cítim až tu, a&nbsp;tak ma to prirodzene ťahá do Restela, kde sa nachádza slávny Pamätník objaviteľov (Padrão dos Descobrimentos). Obkolesuje ho dav ľudí a&nbsp;mnohí sa fotia pred kamennými sochami neznámych portugalských moreplavcov. Vedia o&nbsp;nich niečo alebo iba pózujú na sociálne siete? Určite o&nbsp;tom nič netuší mladá dievčina, ktorá v&nbsp;krátkej sukni s&nbsp;holými stehnami a&nbsp;pravým kolenom vystrčeným vpred pózuje pred pamätníkom s&nbsp;vlasmi prehodenými dozadu. Doba masového turizmu. 

Zrak radšej obrátim na heroické súsošie námorníkov, ktorí ako masa z&nbsp;kameňa tlačia na čelo pamätníka sochu muža so smiešnym klobúkom na hlave vysokú deväť metrov. Je to princ Henrich Moreplavec, ktorý má pohľad uprený do diaľky a&nbsp;v&nbsp;ruke drží model portugalskej plachetnice karavely. Práve on počas celého svojho života finančne podporoval objavné plavby v&nbsp;Atlantickom oceáne. Vďaka nemu Portugalci ako prví Európania začali objavovať dlhé africké pobrežie.

Postupne sa dostali až k&nbsp;brehom Konga a&nbsp;v&nbsp;osobe kapitána Bartolomea Diaza sa im dokonca podarilo konečne dostať až na juh Afriky a&nbsp;oboplávať Mys dobrej nádeje. O&nbsp;pár rokov neskôr sa Vasco da Gama doplavil až do vytúženej Indie. Stojím pri tomto Pamätníku objaviteľov, ktorý dal postaviť portugalský diktátor António de Oliviera Salazar, aby chudobnému národu ukázal, že on sám je nasledovník týchto heroických Portugalcov, ktorí sa odvážne vydávali na široký oceán dobýjať a&nbsp;kolonizovať nové územia pre slávu Portugalského kráľovstva. 

Celé toto gigantické súsošie vysoké viac ako 56&nbsp;metrov slúžilo ako jedna veľká propaganda Salazarovej diktatúry. Vybudovali ho počas Expa zameraného na portugalské úspechy vo svete (Exposição do Mundo Português), ktoré sa konalo v&nbsp;Lisabone v&nbsp;roku 1942. Sochy boli vyrobené z&nbsp;dreva a&nbsp;zo sadry, ale v&nbsp;monumentálnom štýle, ktorý milujú všetci diktátori. Mali tu stáť iba dočasne, ale stoja dodnes a&nbsp;naďalej napĺňajú Portugalcov pýchou a&nbsp;sebavedomím.

Niekoľko metrov za slávnym pamätníkom sa nachádza ďalší svetoznámy symbol zámorských objavov –&nbsp;Belémska veža. Úlohou tejto pevnosti bolo strážiť vstup do lisabonského prístavu, v&nbsp;ktorom kotvili lode naložené pokladmi z&nbsp;portugalských kolónií. Je okolo nej pomerne dosť turistov, a&nbsp;preto radšej zamierim k&nbsp;vysokému monumentu v&nbsp;tvare trojuholníka s&nbsp;večným ohňom uprostred. Komu je určený? Zvedavo si premeriavam dvoch mladých vojakov&nbsp;čestnej stráže, ktorí stoja vzpriamene v&nbsp;malej búdke na rozpálenom slnku a&nbsp;so samopalom v&nbsp;ruke&nbsp;vzdávajú hold smrti. Monument je totiž venovaný mŕtvym portugalským vojakom, ktorí padli v&nbsp;Guerra do Ultramar (zámorskej vojne). Viac ako osemtisíc mužov tam zomrelo a&nbsp;okolo 30-tisíc ostalo navždy zmrzačených. Státisíce prežili posttraumatickú stresovú poruchu. Ich mená sú vyryté na kamenných tabuliach pripevnených na stene pevnosti.

Vojaci čestnej stráže sa ani nepohnú, ich oči sú neprítomné, ukotvené do diaľky. Nie je možné s&nbsp;nimi nadviazať reč, cítiť kúsok ľudského tepla v&nbsp;okolí chladného monumentu, ktorý velebí hrdinskú smrť. Mám však šťastie, z&nbsp;útrob pevnosti nečakane vyjde starší muž v&nbsp;uniforme. Vojnový veterán. Kráča pomaly, vzpriamene, naplnený melanchóliou a&nbsp;spomienkami. Hruď mu zdobí niekoľko odznakov a&nbsp;vyznamenaní, hlavu vojenská čapica. Chvíľu váham, či vyrušiť jeho myšlienkový svet naplnený obrazmi z&nbsp;minulosti. Vznáša sa nad ním aura vážnosti a&nbsp;nostalgie. Nakoniec sa predsa len osmelím. Je to bývalý dôstojník. Môže mať okolo 70&nbsp;rokov. Volá sa Paulo. Stisnem mu ruku. Na svoj vek má prekvapujúco tvrdú dlaň a&nbsp;hrubé prsty. Nie je to človek s&nbsp;ľahkým úsmevom na tvári, bezstarostnosť dôchodcu by ste v&nbsp;ňom ťažko hľadali.

Cítim, že za jeho priateľskými očami sa skrývajú ozveny starých vojenských príbehov, z&nbsp;ktorých puká srdce. Uniforma obyčajne človeku dodáva odvahu a&nbsp;pocit dôležitosti, ale tento starec na mňa pôsobí placho a&nbsp;skromne. Hovorí, že prišiel pozdraviť svojich bývalých kamarátov, a&nbsp;hlavou sa otočí smerom k&nbsp;pamätníku. „Foi muito longe, o&nbsp;tempo muito difficil... Bolo to dávno, boli to ťažké časy. Bojoval som v&nbsp;Angole. Ja som to prežil, ale oni nie.“ Na to ma v&nbsp;tichosti pozdraví a&nbsp;odíde. Už nikdy viac som ho nevidel. Zanechal vo mne iba túto nostalgickú spomienku. S&nbsp;pietou v&nbsp;srdci sa prechádzam okolo pamätníka a&nbsp;čítam mená padlých vojakov, všetkých tých 20- až 30-ročných Ricardov, Joãov či Manuelov, ktorých ako mlynček na mäso zomlela portugalská diktatúra Estado Novo vo vojne v&nbsp;Afrike.

Jej symbolom bol António de Oliviera Salazar, ktorý za žiadnu cenu nechcel prísť o&nbsp;viac ako 400-ročné koloniálne dedičstvo, symbolicky vložené do jeho rúk Vascom da Gama. Vstúpil som do pevnosti, kde je príjemný chládok, a&nbsp;v&nbsp;malej kaplnke pri hrobe neznámeho vojaka vzdávam hold všetkým mužom, ktorých vyslali bojovať. Som pacifista. Na kamennom hrobe ma zaujmú čerstvé kytice červených klinčekov. Ihneď sa mi v&nbsp;pamäti vynorili tváre učiteliek na základnej škole, ktorým sme na Medzinárodný deň žien dávali červené a&nbsp;ružové kvety klinčekov. Povinne. Každý žiak kráčal k&nbsp;učiteľskému stolu a&nbsp;s&nbsp;úsmevom na tvári odovzdával klinček v&nbsp;celofáne. Na konci vyučovacej hodiny z&nbsp;nich mala učiteľka jednu veľkú kyticu 25&nbsp;klinčekov. Vždy ma zaujímalo, čo s&nbsp;nimi asi tak urobila.

V&nbsp;Portugalsku je klinček symbolom revolúcie, ktorá 24.&nbsp;apríla 1974 raz a&nbsp;navždy ukončila vládu diktatúry. Práve tieto jednoduché kvety ľudia v&nbsp;uliciach vkladali vzbúreným nespokojným vojakom do hlavní zbraní ako symbol mieru a&nbsp;pokoja. Možno ich sem priniesol bývalý dôstojník? Nie, to sa mi zdá až príliš patetické. Určite prišiel s&nbsp;prázdnymi rukami a&nbsp;kvety pravidelne dokladajú babky v&nbsp;blúzach, ktoré sú niekde v&nbsp;pozadí. Z&nbsp;kaplnky som vyšiel plný dojmov a&nbsp;zamieril som rovno do kaviarne, ktorá sa nachádza hneď vedľa vojenskej pevnosti. Sadnem si blízko pobrežia a&nbsp;pozerám sa na pokojné vody rieky Tejo. U&nbsp;mladej čašníčky z&nbsp;Kapverdských ostrovov si objednám kávu a&nbsp;s&nbsp;úsmevom na perách si vravím, že toto odveké prepojenie dvoch portugalských svetov tu ostane navždy. Kapverdy získali nezávislosť po klinčekovej revolúcii.

Je skoré ráno a&nbsp;Lisabon sa prebúdza do nového dňa. Nachádzam sa v&nbsp;hoteli Palace Independente v&nbsp;štvrti Bairro Alto. „Come to mama,“ víta každého s&nbsp;úsmevom na tvári hotelová vedúca s&nbsp;čiernymi kučeravými vlasmi. Táto energická žena má na starosti raňajky a&nbsp;s&nbsp;kávou v&nbsp;ruke sa pomedzi stoly premáva s&nbsp;ľahkosťou tanečnice a&nbsp;ešte si spieva tóny clivej piesne Petit pays od svetoznámej kapverdskej speváčky Cesárie Évora. Aj ona rovnako ako ďalšie dve čašníčky pochádza z&nbsp;Kapverd. Ľudia s&nbsp;africkým pôvodom sú neoddeliteľnou súčasťou tohto mesta, mnohí pracujú v&nbsp;hoteloch, kaviarňach, cukrárňach či pekárňach.

 Koľko z&nbsp;afrického dedičstva sa skrýva v&nbsp;uliciach Lisabonu a&nbsp;je neviditeľného pre bežného človeka? Na námestí Praça do Comércio stretávam Natyho, mladého Afričana pôvodom z&nbsp;Toga, bývalej nemeckej, anglickej a&nbsp;francúzskej kolónie. Je sprievodcom tak­zvanej africkej túry po Lisabone, ktorú absolvujem spolu s&nbsp;ďalšími ľuďmi. Naty je oblečený v&nbsp;dlhej pestrofarebnej africkej tunike, má husté čierne vlasy plné dredov a&nbsp;na rukách zlaté prstene. Pôsobí extravagantne a&nbsp;vyzývavo. Páči sa mi to. Vysvetľuje nám pozadie portugalského obchodu s&nbsp;otrokmi.

Otroci ako prosperujúci obchodný artikel

Portugalskí moreplavci sa od 15.&nbsp;storočia plavili k&nbsp;brehom západnej Afriky, a&nbsp;tak Afrika prirodzene prichádzala do Portugalska. Začalo sa to síce hľadaním zlata a&nbsp;vzácneho korenia, ale ako prosperujúci sa ukázal iný obchodný artikel –&nbsp;otroci. Portugalsko sa stalo prvou európskou krajinou, ktorá začala kupovať afrických otrokov a&nbsp;vymieňala ich za cín, meď a&nbsp;sklené koráliky, čím výraznou mierou prispela k&nbsp;zotročeniu miliónov ľudí. Viac ako 5,8&nbsp;milióna Afričanov previezli počas slávneho obdobia zámorských objavov portugalské lode do svojich kolónií. Išlo hlavne o&nbsp;Brazíliu, kde otroci pracovali na cukrových, tabakových a&nbsp;kávových plantážach. Portugalci zotročili najviac ľudí zo všetkých európskych národov. Ani ďalšie otrokárske veľmoci ako Spojené kráľovstvo, Francúzsko či Holandsko ich nepriviezli toľko ako malé Portugalsko.

Všetko sa to začalo v&nbsp;Lisabone, keď na pobreží v&nbsp;roku 1444 pristála loď s&nbsp;prvými 235&nbsp;africkými otrokmi. V&nbsp;polovici 16.&nbsp;storočia tvorili čierni otroci už desať percent lisabonskej populácie, ktorá mala približne 143-tisíc obyvateľov. V&nbsp;priebehu ďalších dvoch storočí tu skončilo až 400-tisíc otrokov, ktorí pracovali hlavne v&nbsp;domácnostiach, na poliach, ale aj v&nbsp;obchodoch. Hovorí sa, že v&nbsp;tom období nevlastnili otroka jedine ľudia bez domova. Ešte aj duchovenstvo a&nbsp;mnísi v&nbsp;kláštoroch si kupovali otrokov. V&nbsp;stredovekom Portugalsku Afričanov nevnímali ako ľudské bytosti, pochádzali z&nbsp;ďalekej terry barbaricum, nepoznali Božie slovo, nepoznali Krista a&nbsp;ich duša bola plná africkej mágie.

Ešte aj trstinový cukor z&nbsp;koloniálnych plantáží, ktorý svojou sladkosťou opantával chute Lisabončanov, mal vtedy väčšiu hodnotu ako život černoš­ského otroka. Ženské otrokyne mali v&nbsp;domácnostiach niekoľko fyzicky náročných úloh. Jednou z&nbsp;nich bolo odniesť nočník svojho pána plný moču a&nbsp;výkalov a&nbsp;vyliať ho do rieky Tejo. Každé&nbsp;ráno a&nbsp;večer tak stovky žien prechádzali ulicami Lisabonu a&nbsp;na hlave či ramene niesli calhandras, oválne kovové nočníky. Tieto ženy sa volali calhandeiras, nosičky nočníka, a&nbsp;svojou prácou prispievali k&nbsp;lepšej hygiene a&nbsp;verejnému zdraviu. Sú vyobrazené na známom obraze od flámskeho maliara. Mužskí otroci zase pracovali ako veslári, nakladači, často slúžili v&nbsp;armáde ako námorníci či prekladatelia na lodiach počas zámorských výprav.

Z&nbsp;rušného Praça do Comércio sa presunieme ku Kostolu svätého Dominika (Igreja de São Domingos), ktorý bol známy tým, že v&nbsp;ňom každého afrického otroka násilne pokrstili. Musel prijať katolícku vieru, ktorá mala v&nbsp;Portugalsku dominantné postavenie. Stál som pred bránou kostola a&nbsp;počúval Natyho, ktorý sa nebojí pomenovať všetky tie tragické stereotypy ako rasizmus, predsudky, zotročovanie či diskriminácia. Cítim, ako do svojho výkladu vkladá veľa z&nbsp;vlastnej bolesti, krívd a&nbsp;frustrácie. Viacerí v&nbsp;skupine mu prikyvujú. Som jediný beloch medzi trinástimi Afroameričanmi. Je silné byť tu s&nbsp;nimi a&nbsp;počúvať ich skúsenosti s&nbsp;rasizmom, ktorému som ja ni­kdy nemusel čeliť. Miestami mám pocit, akoby ich tmavú pokožku, ich údy, ich&nbsp;boľavé členky naďalej zvierali neviditeľné železné okovy otroctva. V&nbsp;jednej chvíli som Natyho vnímal ako človeka, ktorý sa ku mne prihovára v&nbsp;mene všetkých tých miliónov Afričanov, ktorých Portugalci zotročili.

Po stopách koloniálneho dedičstva v lisabonskej štvrti Belém

Výber pre vás

Po stopách koloniálneho dedičstva v lisabonskej štvrti Belém

Súvisiace články

Mozaika národov: V metropole Surinamu nájdete aj námestie s najkrkolomnejším názvom

Prímorský pokoj: Je veľa dôvodov, prečo sa oboznámiť s najväčším pobaltským mestom

Cestovanie do TÝCHTO európskych krajín bude o niečo jednoduchšie! Má to však háčik

Výber pre vás