Vladimír Kampf

Legendárni alpskí krampusi a&nbsp;perchti majú spoločný rodokmeň, v&nbsp;ktorom bolo aj niekoľko ďalších dnes už takmer zabudnutých postáv ľudovej fantázie. Pôvod rohatých strašidiel naháňajúcich hrôzu je zahalený mysterióznou hmlou nejasností. Krampusi sú v&nbsp;niektorých regiónoch považovaní za diablov, kým perchti odháňali zvončekmi zlých zimných duchov, a&nbsp;preto sú skôr šťastní ochrancovia. Zvyčajne ich ťažko rozoznať, kto je kto. Obaja sú zvyčajne vyrezávaní z&nbsp;dreva s&nbsp;takmer dokonalými detailmi tváre a&nbsp;majú dlhé rohy. Zvyčajne originálne.

Niektoré historické štúdie dokladajú, že prví boli perchti. V&nbsp;pohanských časoch sa ľudia za nich prezliekali v&nbsp;presvedčení, že tak dokážu zahnať zlých duchov zimy. To však príliš nevyhovovalo cirkvi, preto si perchtov pokresťančili a&nbsp;už ako krampusov ich dostal do sprievodu svätý Mikuláš –&nbsp;ako čertov. Z&nbsp;dobrých odháňačov všetkého zlého sa tak stali zlí naháňači hriešnych duší. Spred konca 16.&nbsp;storočia nie je o&nbsp;krampusoch žiadna písomná zmienka. Od polovice 17.&nbsp;storočia už existovala ich tradícia aj na rádových školách.

Oživenie sprievodu je v&nbsp;Großarle záležitosť skupiny ľudí, ktorá má v&nbsp;sebe hlboko zakorenené tradície a&nbsp;kus patriotizmu. Dostať sa medzi nich na najvyššie gazdovstvá ich chotára vysoko v&nbsp;Alpách, to závisí od ich ústretovosti. Minulý rok sa mi to podarilo a&nbsp;mohol som byť s&nbsp;nimi od začiatku. Len zbytočne nerušiť fotoaparátom a&nbsp;držať si odstup. Popoludní prišiel sprievod do dolnej, turistickej časti Großarlu, kde už naň čakali turisti a&nbsp;zvedavci.

Perchti a&nbsp;ich sprievod sa pravdepodobne prvýkrát objavili v&nbsp;Großarle v&nbsp;roku 1846. Posledný písomný záznam o&nbsp;nich pochádza z&nbsp;roku 1911. V&nbsp;súčasnosti začínajú odznova. Je prekvapujúce, ako precízne dokázala skupina „zresuscitovať“ sprievod do niekdajšej podoby. Združenie Perchtenverein Großarl založili v&nbsp;roku 2020. Rok nato už zorganizovali prvý sprievod. Striktne sa držia tradícií bez gýčových či novodobých vylepšení. Prechádzajú z&nbsp;farmy na farmu tak ako pred sto rokmi vždy na svätého Tomáša 21.&nbsp;decembra. Tento deň je výnimočný, pretože je to najkratší deň v&nbsp;roku.

Pod maskami sú striktne len muži –&nbsp;ako kedysi. V&nbsp;minulosti to bývali zvyčajne prezlečení sluhovia a&nbsp;odmenou za účasť v&nbsp;sprievode perchtov im bývalo jedlo. Rekvizity, kostýmy a&nbsp;masky nanovo vyrobili, iné skupine darovali ľudia z&nbsp;Großarlu. Niektoré drevené masky majú osemdesiat rokov, iné vyrobil podľa starých vzorov miestny rezbár a&nbsp;vymaľoval ich ďalší majster. V&nbsp;Großarle majú po kopcoch desiatky fariem. Skupina chodí každý rok do inej časti obce. Potrvá im približne desať rokov, kým obídu všetky farmy. Členovia Perchtenvereinu pochádzajú z&nbsp;Großarlu a&nbsp;Hüttschlagu, majú od osemnásť do šesťdesiat rokov. Počet postáv v&nbsp;sprievode musí byť vždy párny. Nepárny počet by priniesol smolu.

Každá postava Perchtenverein Großarl má osobitný význam a&nbsp;úlohu. Za perchtov neoznačujú iba tých rohatých, ale aj iné postavičky sprievodu. Hans­wurst (Janko Klobáska) práska bičom a&nbsp;ohlasuje sprievod. Hneď za ním prichádzajú schiachperchti. Hlasnými zvončekmi a&nbsp;väčšími zvoncami odháňajú zlo. Motajú sa medzi nimi bosorky, vyvádzajú rôzne šibalstvá, ktorými robia hlučný sprievod veselším. Metlami zametajú zlo uplynulého roka. Legendárna postava putzwaul je známa v&nbsp;celom Großarlskom údolí, ale nikto nevie, ako ozaj vyzerá. Vraj chodí len v&nbsp;noci a&nbsp;upratuje alebo straší tých, ktorí si neupratali. Boja sa jej nielen deti.

V&nbsp;Großarle ťažili do 19.&nbsp;storočia meď, preto je v&nbsp;sprievode aj škriatok medený duch. Obetný baránok zasa sníma z&nbsp;farmárov hriechy, pričom okolo domu páli kadidlo, aby sa im v&nbsp;novom roku žilo ľahšie. Smrť nesmie chýbať. Je symbolom plynúceho času, farmárom želá ešte veľa rokov života... Je to milé priamo od zubatej. Schönperchtov (pekných perchtov) vedie kapitán. Prednesie reč a&nbsp;zaželá farmárom pokoj, šťastie a&nbsp;zdravie. Hneď za ním pochodujú hudobníci, ktorí hrajú do tanca.

V&nbsp;sprievode kráčajú muži so špeciálnymi konštrukciami, z&nbsp;ktorých im trčia z&nbsp;chrbta nad hlavu takzvané koruny. Symbolizujú rôzne výjavy. Napríklad Hubertova koruna je znakom poľovníkov. Na ďalšej je zobrazený erb Großarlu s&nbsp;jelšou. Remeselnícka koruna ochraňuje všetkých remeselníkov. Títo tafelperchti (tabuľoví perchti) prejavujú svoju úctu farmárom hlbokou poklonou, čo je pri hmotnosti konštrukcie slušný fyzický výkon. Potom hudobníci hrajú do tanca a&nbsp;muži prezlečení za ženy v&nbsp;sukniach tancujú. Kohút chráni sliepky a&nbsp;hydinu na farmách. Farmárom daruje vajce ako symbol nového života, ktorý práve vzniká. Štyri metre vysoký habergoaß je nevrlý tvor, gigantická koza, ktorú treba držať na uzde. V&nbsp;Großarle bývala hranica smerom na St.&nbsp;Johann im Pongau. Preto je členom skupiny colník, ktorý dnes ochotne prijíma dobrovoľné dary. Členovia skupiny vyzbierané peniaze venujú rodinám, ktoré sa dostali do nepríjemnej situácie.

Dobrá žena je darkyňa plodnosti. Nosí so sebou bábiku, ktorú hádže ženám. Tá, ktorú bábika zasiahne, má pred sebou plodný rok. V&nbsp;sprievode nechýba kominár, ktorý nie je len prezlečený kominár, ale je to naozajstný kominár z&nbsp;Großarlského údolia. Posledný v&nbsp;sprievode perchtov je nočný strážnik. Dbá na bezpečnosť a&nbsp;poriadok v&nbsp;doline.

Smrť nesmie chýbať: Sprievod, v ktorom je kominár ozajstný

Výber pre vás

Smrť nesmie chýbať: Sprievod, v ktorom je kominár ozajstný

Súvisiace články

Tri vodojemy v jednom kopci: Jedinečná technická pamiatka brnianskeho podzemia

Víno len z hrozna: Dostať do fľaše maximum, čo príroda môže dať

Tajomný svet rezbára Juraja Ďuriša: Neskutočné, čo dokáže vytvoriť! Pozrite na to

Výber pre vás