Peter Ličák

Neraz som od manželských párov zo sveta umenia a&nbsp;šoubiznisu počul, že pre hercov, spevákov, hudobníkov, tanečníkov je ideálny životný partner, ktorý takisto žije na plné obrátky umením. Iný by len ťažko pochopil a&nbsp;toleroval životný štýl, vysoké pracovné nasadenie, spôsob života, ktorý si vyžadujú niektoré umelecké profesie. Akú podobu majú také manželstvá, neohrozuje ich ponorková choroba, akým nástrahám čelia? Sondu sme urobili u&nbsp;troch manželských párov, ktoré doma aj v&nbsp;robote na javiskách, na pódiách, v&nbsp;žiare reflektorov či v&nbsp;intimite ateliérov každý deň žijú umením.

Monika a&nbsp;Stano: Lepšie sa pochopíme

„Aj ja si myslím, že pre pracovne vyťažených umelcov sú najvhodnejší partneri z&nbsp;fachu. Najlepšie vedia pochopiť problémy, s&nbsp;ktorými práve zápasí ich životný druh, vedia vycítiť jeho duševné rozpoloženie, nevyčítajú mu, že musí byť po večeroch či cez víkendy na pódiu, na javisku, na generálke programu,“ prezentuje svoj pohľad na manželstvá umelcov Monika Balážová (42) zo šarišskej dediny Raslavice v&nbsp;okrese Bardejov. Hovorí to z&nbsp;vlastnej skúsenosti, je umelecká vedúca folklórnej skupiny Raslavičan v&nbsp;rodnej dedine, je v&nbsp;nej aj speváčkou, okrem toho s&nbsp;mladšou sestrou Slávkou spieva aj v&nbsp;Ľudovej hudbe Stana Baláža, ktorú, ako napovedá priezvisko, vedie už osemnásť rokov jej manžel.

ĎAL3IE FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA UMELECKÝCH RODÍN NÁJDETE V GALÉRII

Monika má folklórnu DNA po otcovi Antonovi Konturovi, aj po starých rodičoch, jej pradedo raslavický richtár Anton Maník stál pred sto rokmi pri zakladaní Raslavičana, jednej z&nbsp;prvých dedinských folklórnych skupín, ktoré vznikli po doznení výstrelov prvej svetovej vojny. „Ak o&nbsp;niektorej dedine na Slovensku možno povedať, že na plné obrátky žije folklórom, sú to určite Raslavice. V&nbsp;našej dedine by ste asi nenašli rodinu, ktorej život by nebol v&nbsp;minulosti či teraz spätý s&nbsp;Raslavičanom alebo s&nbsp;detským folklórnym súborom Raslavičanik,“ hovorí Monika Balážová, ktorá osemnásť rokov učí na miestnej základnej škole predmety slovenský jazyk a&nbsp;literatúru a&nbsp;hudobnú výchovu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jej slová platia aj o&nbsp;jej rodine. Babka bola v&nbsp;súbore speváčkou i&nbsp;tanečnicou, otec bol v&nbsp;Raslavičane dlhé roky tanečníkom, od roku 1986 doteraz je vedúcim tejto folklórnej skupiny, Monika je dve desaťročia jej umeleckou vedúcou i&nbsp;speváčkou, jej mladší brat Martin je spevákom i&nbsp;tanečníkom, sestra Slávka je speváčkou v&nbsp;Raslavičane aj v&nbsp;ľudovej muzike, ktorú vedie Monikin manžel Stano Baláž (41).

Kým Monika vyrastala v&nbsp;rodine zanietených folkloristov, jej manžel v&nbsp;tínedžerských rokoch celé hodiny počúval na otcovom gramofóne platne Beatles, Bee Gees, rockových skupín z&nbsp;celého sveta. Otec hrával v&nbsp;rockovej kapele, k&nbsp;tejto muzike to ťahalo aj syna. „Ako žiak som sa učil aj hru na husliach, na tomto nástroji sa v&nbsp;základnej umeleckej škole učila vtedy hrať aj Monika. Pri hudbe sme sa zoznámili, ako vysokoškoláci sme sa zišli v&nbsp;univerzitnom folklórnom súbore Torysa a&nbsp;už sa naše životné cesty nerozišli,“ hovorí primáš populárnej Ľudovej hudby Stana Baláža, ktorý po absolvovaní univerzity desať rokov na nej pôsobil ako odborný asistent. Popritom viedol univerzitný folklórny súbor Torysa.

Chod rodiny Balážovcov je už roky podriadený fungovaniu a&nbsp;potrebám dvoch umeleckých telies –&nbsp;folklórnej skupine Raslavičan a&nbsp;Ľudovej hudbe Stana Baláža. „Náš život je veľmi dynamický, od konca mája do októbra máme umeleckú žatvu, fičíme na 105&nbsp;percent. Keď sa pozriete do nášho kalendára, nieto víkendu, aby folklórna skupina či ľudová muzika nevystupovala v&nbsp;niektorých končinách Slovenska. Aby nedošlo k&nbsp;omylu, nesťažujeme sa na to, iba konštatujeme. Chvalabohu, že je to tak, veď počas kovidovej pandémie sme až nezdravo veľa odpočívali,“ konštatuje primáš ľudovej muziky.

Na otázku, čo dokáže manželov rozhádať, Monika prizná, že aj také chvíle občas prídu, ale je to iba nad pracovným kalendárom, keď na jeden termín majú viac ponúk na vystúpenie. „Ale napokon sa vždy dohodneme. Viete prečo? Lebo Stano je džentlmen a&nbsp;poväčšine mi ustúpi. A&nbsp;to je tak, keď je spokojná manželka, spokojnosť sa ako nákazlivá choroba prenesie na celú rodinu,“ s&nbsp;úsmevom konštatuje Monika Balážová. Mimochodom, vďaka za recept.

Katka a&nbsp;Michal: Životná šťastena

„Nič lepšie ma v&nbsp;živote nemohlo stretnúť ako to, že mi osud či pani šťastena poslali do cesty Miša, môjho manžela a&nbsp;manažéra. Teda aby som bola presná, najprv bol mojím manažérom, až potom sa stal mojím manželom. Keď som prežívala dosť veľkú osobnú krízu, neviem, ako by som ju bola zvládla bez jeho podpory a&nbsp;pomoci,“ hovorí speváčka Katka Koščová (40).

Jej meno sa pred osemnástimi rokmi rýchlosťou svetla rozletelo po Slovensku, keď vtedy 23-ročnú Prešovčanku, študentku filozofie a&nbsp;estetiky na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, diváci historicky prvej televíznej hudobnej megašou SuperStar posadili online hlasovaním na trón víťaza. Do hlasovania sa počas finálového večera 16. apríla 2005 zapojilo viac ako 1&nbsp;056&nbsp;000 televíznych divákov, Katka dostala o&nbsp;167&nbsp;345 hlasov viac ako 16-ročná Martina Šindlerová, ktorá skončila na druhom mieste. Jej prvé slová po polnočnom výhlasení víťaza zazneli do burácajúceho publika veľmi skromne: „Neviem, čo mám povedať, po dnešku som to naozaj nečakala. Azda iba jedno slovíčko, možno bude výstižné –&nbsp;ďakujem!“

Michal (41) sa s&nbsp;Katkou pozná od svojich jedenástich rokov, ale pracovne sa prvýkrát stretli pred sedemnástimi rokmi, rok po tom, ako vyhrala SuperStar. V&nbsp;tom čase mal firmičku na tvorbu webových stránok, ítečkárov a&nbsp;grafikov, ktorí ich tvorbu vtedy ovládali, bolo aj v&nbsp;metropole Šariša poriedko, mal dosť klientov aj celkom slušné príjmy. Ku koncu školského roku, keď sa žiaci vo veľkom fotografujú na školských dvoroch, retušoval vo Photoshope fotografom ich snímky, aby deti vyzerali tip-top.

„Tak akosi som sa jedného dňa dostal aj ku Katke, ktosi z&nbsp;jej okruhu, čo jej pomáhal s&nbsp;organizovaním prvých koncertov, sa ma opýtal, či by som im nemohol pomôcť. Tak som sa s&nbsp;Katkou a&nbsp;jej skromným tímom pobral na jednu koncertnú šnúru po Slovensku. A&nbsp;po každom potlesku divákov, po každom koncerte sa mi takáto manažérska pozícia a&nbsp;práca páčila viac a&nbsp;viac. Zo začiatku bol náš vzťah s&nbsp;Katkou vyslovene pracovný, ale s&nbsp;pribúdajúcimi koncertmi zaúradovala chémia, už sme pri rannej káve nerozoberali iba pracovné záležitosti, povestná iskra naberala na sile, až z&nbsp;nás vytvorila manželský pár,“ spomína na svoje manažérske počiatky po Katkinom boku jej manžel, otec ich dvoch detí a&nbsp;manažér Michal Pivovar.

Vravia, že keby im to spolu tých sedemnásť rokov nefungovalo podľa ich predstáv, nemohli by byť nonstop spolu. „Naozaj sme ešte nepocítili príznaky ponorkovej choroby. A&nbsp;to sme na­ozaj stále spolu, ak nerátam pár dní v&nbsp;roku, keď to tak nie je. Spolu plánujeme koncertnú šnúru, spolu cestujeme v&nbsp;jednom aute, spolu po vystúpení rozoberáme koncert. Akurát na rozdiel od mnohých manželstiev ľudí v&nbsp;iných povolaniach sme menej s&nbsp;našimi deťmi. To je naša najväčšia daň za to, že robíme to, čo nás baví,“ konštatuje Katka.

Obidvaja priznávajú, že ich mamky v&nbsp;úlohe starých mám im veľmi pomáhajú, a&nbsp;keby nemali ich podporu, asi si by ich umelecký život vyzeral inak. „Adamko má desať rokov, Anička o&nbsp;polovicu menej, bez zázemia, ktoré nám poskytujú obe babky, by sme v&nbsp;takom režime ako teraz jednoducho fungovať nemohli. Teraz absolvujeme s&nbsp;vynikajúcim klaviristom Danom Špinerom turné s&nbsp;tridsiatkou koncertov, to je veľká záťaž nielen pre nás, ale aj pre deti a&nbsp;staré mamy, ktoré ich vtedy majú na starosti. Keď sme ďaleko od domova, deti sú u&nbsp;jednej alebo druhej babky v&nbsp;Prešove, keď sme blízko a&nbsp;večer sa vraciame domov do Kukovej, babky sa o&nbsp;Aničku a&nbsp;Adamka starajú u&nbsp;nás doma,“ chváli neoceniteľnú pomoc starých mám Michal.

Pred trinástimi rokmi si Katka s&nbsp;Michalom kúpili v&nbsp;šarišskej dedine Kuková na hranici okresov Prešov a&nbsp;Svidník gazdovský dom. „Mali sme vtedy vyhliadnutý jeden dom v&nbsp;Okružnej, rodnej dedinke Milky Zimkovej, ale keď sme dostali ponuku na kúpu domu v&nbsp;Kukovej, tak silno nás oslovil, že o&nbsp;tri dni sme ho kúpili. Pri dome máme 11-árovú záhradu, musím priznať, že manžel sa jej venuje viac ako ja, keď som na vyvýšených záhonoch päť rokov pestovala zeleninu, úroda nebola slávna. Preto dávame prednosť sadeniu stromov, tie staré robia úžasnú klímu, ja som nedávno zasadila brezu a&nbsp;jelšu a&nbsp;som veľmi pyšná, lebo sa majú k&nbsp;svetu,“ pochválila sa nám speváčka, ktorá najradšej vystupuje v&nbsp;komorných priestoroch.

Leto manželia plánujú prežiť s&nbsp;deťmi na cestách, aby im vynahradili to, čo cez rok pre prácu nestihnú. Radi by navštívili Paríž, Londýn, láka ich aj škótsky Edinburgh. „A&nbsp;určite sa stretneme s&nbsp;veľkou partiou kamarátov vo Veľkých Losinách v&nbsp;Českej republike, máme za sebou už jedenásť takých stretnutí asi tridsiatich dospelákov a&nbsp;detí, bez toho si jednoducho leto nevieme ani predstaviť,“ prezradil nám prázdninové plány rodiny Michal.

Anka Gregorová (71) sa s&nbsp;manželom Karolom zoznámili počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v&nbsp;Bratislave. Rodáčka zo zeleného srdca Liptova, z&nbsp;Demänovej pod severnými svahmi Chopku, ktorá je od polovice sedemdesiatych rokov mestskou časťou Liptovského Mikuláša, študovala maľbu a&nbsp;monumentálnu maľbu v&nbsp;ateliéroch Dezidera Castiglioneho, Róberta Dúbravca a&nbsp;Františka Gajdoša. Karol už mal po štúdiu na Technickej univerzite v&nbsp;Bratislave diplom inžiniera, na Vysokej škole výtvarných umení si rozširoval vzdelanie v&nbsp;ateliéri architektúry. 

„Po absolvovaní tejto umeleckej školy sme mali tri možnosti, kde sa usadíme – Bratislavu, Liptov alebo Prešov, Karolovo rodné mesto. Dlho sme nad výberom uvažovať nemuseli, Karol dostal z&nbsp;prešovského Stavoprojektu ponuku, akú mnohí architekti nedostanú po celý život. Keby ju nebol prijal, ľutoval by to dodnes,“ hovorí pani Anna.

Prvý ateliér si po príchode do metropoly Šariša zriadili v&nbsp;starom meštianskom dome v&nbsp;centre mesta, ale až ten ďalší v&nbsp;susedstve bašty mestského opevnenia mal podľa nich inšpirujúcu atmosféru, výnimočný genius loci. „Prvý obraz, ktorý som namaľovala po skončení akadémie, som darovala. Na mojich abstraktných a&nbsp;poloabstraktných obrazoch výrazne dominuje modrá farba, ak mám byť úprimná, nevidím v&nbsp;tom žiadny racionálny dôvod, skrátka tak to cítim. Manžel vraví, že modrú milujem preto, lebo mám modré oči,“ vraví akademická maliarka Anna Gregorová v&nbsp;ateliéri, v&nbsp;ktorom tvorí aj jej manžel. „Doma aj v&nbsp;ateliéri sme spolu, ale na nervy si nelezieme, dvakrát-trikrát do týždňa chodíme do obľúbenej cukrárne na kávu so zákuskom, to je taký náš manželský rituál. V&nbsp;spoločnom ateliéri toho pri práci veľa nenahovoríme, aby sme sa navzájom nerozptyľovali, ja si maľujem na plátno, Karol ide s&nbsp;dobou, rysovaciu dosku má v&nbsp;ateliéri len ako dekoráciu a&nbsp;spomienku na mladšie roky, projekty dnes na nej už nerysuje, nahradil ju počítač,“ hovorí o&nbsp;tvorivej práci pod jednou strechou pani Anna.

Inžinier architekt Karol Gregor (75), ktorý dnes popri projektovaní učí na Fakulte umení Technickej univerzity v&nbsp;Košiciach, zanechal na východnom Slovensku niekoľko výrazných, neprehliadnuteľných stôp. „V&nbsp;prešovských ateliéroch špecializovaných na projektovanie priemyselných stavieb som sa podieľal na projekte Drevokombinátu v&nbsp;Prešove, tlačiarne v&nbsp;Martine, obuvníckej fabriky JAS v&nbsp;Bardejove. Ale najväčšiu výzvu som zažil ako vedúci ateliéru prešovského Stavoprojektu pre interiér nového Divadla Jonáša Záborského v&nbsp;Prešove. Na tomto projekte od nakreslenia prvého výkresu po slávnostné otvorenie divadla v&nbsp;polovici septembra 1990 som odpracoval dlhých trinásť rokov! Bol som najviac cestujúcim architektom v&nbsp;Stavoprojekte, navštívil som desiatky dodávateľov divadelnej techniky a&nbsp;vybavenia interiérov. Nariasenú oponu z&nbsp;nehorľavej látky, ktorú navrhla manželka, vyrobili v&nbsp;nemeckom Freiburgu, bola nesmierne ťažká, keby sme ju boli roztiahli bez nariasenia, mala by dĺžku futbalového ihriska. Bola to naozaj pre všetkých zainteresovaných úžasná akcia, ale aj veľký kúsok. Vý­znam stavby podčiarkovalo aj to, že od konca 19.&nbsp;storočia to bola prvá postavená špecializovaná budova na Slovensku,“ hovorí o&nbsp;svojom najnáročnejšom projekte akademický architekt z&nbsp;Prešova.

Vraví, že jeho práca je zaujímavá aj preto, že mu umožňuje spoznávať svety, ktoré ľuďom iných profesií ostávajú skryté, nedostupné. Napríklad keď pre Národnú banku Slovenska projektoval budovy v&nbsp;Košiciach, Poprade, Humennom, nikto mu nevedel záväzne povedať, aké bezpečnostné opatrenia treba pri týchto budovách aplikovať. Tak mu to vysvetlili v&nbsp;centrále nemeckej národnej banky. Na konte má aj projekt zasadacej siene Ústavného súdu v&nbsp;Košiciach. „Pýtate sa na najväčšie prekvapenie, ktoré som ako architekt vo svojej práci zažil? To prvé bolo, keď ma vedenie Stavoprojektu Prešov ako mladého architekta poverilo vypracovaním nanajvýš náročného projektu interiérov nového prešovského divadla. Čakal som, že to zveria staršiemu, skúsenejšiemu architektovi. A&nbsp;to druhé prekvapenie je také úsmevné, keď sme kupovali priestory ateliéru, zopár ľudí nás varovalo, aby sme si dali pozor, lebo v&nbsp;tom dome straší. S&nbsp;manželkou čakáme, ale duchovia ni­kde, kdesi sa stratili,“ s&nbsp;úsmevom uzatvára náš rozhovor úspešný architekt.

Recept na ponorku: Majú zlé jazyky pravdu o manželstvách umelcov?

Výber pre vás

Recept na ponorku: Majú zlé jazyky pravdu o manželstvách umelcov?

Súvisiace články

Sopečný dar: V unikátnych sebechlebských pivniciach ochutnáte aj nápoj cisárovnej Sissi

Michal Kurkina je zberateľ žehličiek, nie však obyčajných: Tieto doma určite nemáte

Obec VAŽEC prežila ničivý požiar: Dnes peniazmi z eurofondov dotujú najdôležitejšie investície

Výber pre vás